Veštenie doblízka. Píšem Vám z Talianska, čo znamená, že Vám píšem z Vašej budúcnosti...

 
Píšem Vám z Talianska, čo znamená, že Vám píšem z Vašej budúcnosti. Sme tam, kde o niekoľko dní budete Vy.

Grafy epidémie nám ukazujú piruety v paralelnom tanci.

Sme o pár krokov pred Vami na dráhe času, presne ako bol Wu-chan o pár týždňov pred nami. Dívame sa na Vás, ako sa chováte presne, ako sme sa chovali my.  Máte tie isté hádky, ako sme mali ešte nedávno my, medzi tými, čo stále ešte hovorili “načo ten cirkus, veď je to len chrípka”, a tými, čo to už pochopili. 

Ako sa na Vás pozeráme odtiaľto, z Vašej budúcnosti vieme, že mnohí z Vás, ktorým povedali, že sa máte zatvoriť vo svojich domovoch, čítali Orwella a dokonca aj Hobbesa. 

Ale už čoskoro na to nebudete mať kedy.

Zo všetkého najskôr, budete jesť. Nielen preto, že to bude jedna z mála vecí, ktoré ešte môžete robiť. 

Nebudete vedieť, či zrodenie nového sveta, ktorého ste svedkami, je čosi veľkolepé alebo skôr čosi mizerné.
Nájdete si tucty internetových skupín s videonávodmi, ako plodne tráviť voľný čas. Na všetky sa pripojíte, a potom, o pár dní, ich budete kompletne ignorovať. 

Vytiahnete z poličiek apokalyptickú literatúru, ale onedlho zistíte, že nemáte veľmi chuť ju čítať. 

Zasa budete jesť. Nebudete dobre spať. Budete sa pýtať samých seba, čo sa deje s demokraciou. 

Budete žiť neprestajný spoločenský život online – na Messengeri, Whatsappe, Skype, Zooome…

Budú Vám chýbať Vaše dospelé deti, ako Vám doteraz ešte nikdy nechýbali. Zistenie, že nemáte potuchy, kedy ich uvidíte, Vás udrie ako buchnát do hrude.

Staré animozity a zvady akoby prestali mať význam. Budete volať ľuďom, o ktorých ste prisahali, že s nimi už v živote neprehovoríte, a budete sa ich pýtať, trebárs: “Ako sa máš?” Veľa žien dostane vo svojich domovoch bitku. Budete si hovoriť, čo sa asi tak deje so všetkými tými, čo nemôžu ostať doma, pretože domov nemajú. Budete si pripadať zraniteľní, keď pôjdete von, hlavne ak ste žena. Budete sa pýtať samých seba, či toto je ono – či to takto spoločnosť skolabuje. Či to naozaj pôjde tak rýchlo. Tie myšlienky potom zablokujete, keď budete zas doma a zas niečo jesť.

Budete priberať. Budete hľadať nejaké cvičenie cez internet.

Budete sa smiať. Budete sa smiať a smiať. Zmôžete sa na toľko šibeničného humoru, ako nikdy predtým. Aj ľudia, ktorí vždy brali všetko smrteľne vážne, budú hĺbať o absurdite života, vesmíru a vôbec, toho všetkého. 

S priateľmi a milencami si budete dávať rande v radách pred supermarketmi, aby ste sa s nim aspoň krátko stretli osobne, všetko za prísneho dodržiavnia potrebnej vzdialenosti. 

Budete počítať všetky veci, ktoré nepotrebujete. Pravá povaha ľudí okolo Vás sa Vám vyjaví úplne jasne. Mnohé si potvrdíte a bude mnoho prekvapení. 

Akademici, čo vystupovali v televíziách doteraz, zmiznú. Ich názory sú odrazu irelevantné. Niektorí nájdu útočisko v racionalizovaní všetkého možného, ale pretože v tom nebude ani kvapka empatie, ľudia ich prestanú počúvať. 

Zato sa ukáže, že ľudia, ktorých ste nevnímali, sú pre Vás tí upokojujúci, veľkorysí, spoľahliví, pragmatickí a jasnozriví. Tí, čo Vám ponúkajú možnosť vidieť v celom tomto chaose príležitosť na obnovu tejto planéty, a tým Vám pomáhajú uložiť si veci do širšej perspektívy. Okrem toho Vám pôjdu hrozne na nervy: To je síce pekné, že planéta sa lepšie nadýchla, pretože vypúšťame o polovicu menej CO2, ale čo mi to pomôže, keď budúci mesiac už nebudem mať ako zaplatiť účty?

Nebudete vedieť, či zrodenie nového sveta, ktorého ste svedkami, je čosi veľkolepé alebo skôr čosi mizerné. 

Z okien a spoza plotov budete púšťať hudbu. Keď ste nás vídali spievať z balkónov árie, mysleli ste si “no – títo Taliani”. Ale my vieme, že aj Vy si budete vyspevovať piesne na povznesenie ducha. A keď zarevete I Will Survive zo svojich okien, budeme sa na Vás dívať a kývať Vám presne ako ľudia z Wu-chanu, ktorí si spievali v oknách vo februári, a potom sa dívali na nás a kývali nám.

Mnohé a mnohí budete usínať s tým, že si budete prisahať, že prvá vec, ktorú urobíte, keď toto skončí, bude žiadosť o rozvod.

Bude počatých mnoho detí.

Vaše deti sa budú učiť online. Budú Vám príšerne píliť nervy; budú Vaša radosť. 

Starí ľudia budú neposlušní ako vzpurní tínedžeri: budete musieť s nimi bojovať a zakazovať im vychádzať von, nakaziť sa a umierať. 

Budete sa snažiť nemyslieť na osamelú smrť vo vnútri jednotiek intenzívnej starostlivosti. 

Budete chcieť ružami zasypať kroky všetkých zdravotníkov. 

Budete počúvať, že spoločnosť spája jednotné úsilie, že ste všetci na jednej lodi. Bude to pravda. Táto skúsenosť nadobro zmení Vaše vnímanie: seba samých ako jednotlivej časti širšieho celku. Aj tak bude celý rozdiel v tom, v akej ste spoločenskej vrstve. Byť zatvorený v dome s krásnou záhradou alebo v preplnenom byte na sídlisku nebude to isté. Ani nebude to isté, či budete z domu pokračovať vo svojej práci alebo či Váš džob zmizne. Tá loď, na ktorej sa budete plaviť a bojovať s epidémiou, nebude vyzerať pre každého rovnako a naozaj pre každého rovnaká nebude. Nikdy nebola.

V istom bode si uvedomíte, že ide do tuhého. Dostanete strach. Budete svoj strach zdieľať so svojimi milovanými alebo si ho necháte pre seba, aby ste ním nezaťažili aj ich.

A zas budete jesť.

Sme v Taliansku a toto vieme o Vašej budúcnosti. Ale to je veštenie len do veľmi blízka. Sme jasnovidci s limitovanou kapacitou.

Keď uprieme zrak do vzdialenejšej budúcnosti, budúcnosti, ktorá je neznáma tak pre Vás ako pre nás, vieme povedať len jedno: až sa toto všetko skončí, svet nebude ten istý.

Text vyšiel v denníku The Guardian.

Francesca Melandri
04.04.2020 |  The Guardian

Zdroj: 
https://salon.eu.sk/sk/archiv/18588

Foto: Elisabetta Claudio