Vladimir Lenin: Moc ležala na ulici a stačilo ju len zdvihnúť

Uprostred chaosu ruskej občianskej vojny stál nenápadný muž s plešinou a ryšavou briadkou.

Prvá svetová vojna ešte ani neskončila, a už sa z východu Európy šírila znepokojivá výzva na ďalší globálny konflikt, podobne nemilosrdný a zároveň celkom iný. Tentoraz nie pre slávu dynastií, národov a štátov, ale v mene revolúcie, za oslobodenie drvivej väčšiny ľudstva z pút chudoby a bezbrehého vykorisťovania hŕstkou boháčov. Ľavicoví radikáli z celého sveta na konci štvorročnej vojnovej katastrofy cítili, že prišiel čas naplniť staré socialistické proroctvo o „poslednom zápase“. Všetci obracali pohľad k Moskve, kde rozhodujúci boj pod červenou vlajkou už prebiehal.

Uprostred chaosu ruskej občianskej vojny a rastúceho celosvetového nepokoja stál nenápadný muž s plešinou a ryšavou briadkou. Volal sa Vladimír Lenin a vzbudzoval dojem, že vie, čo robí. Revolúcii obetoval svoj život, mal jasný cieľ a enormnú vôľu ho vo svojej ruskej vlasti naplniť. V rukách mal politickú stranu „boľševikov“, ktorú zakladal a roky formoval. Kompas mu poskytovala marxistická doktrína, ktorú v priebehu svetovej vojny upravil aj na použitie v zaostalom Rusku.

Vedel, že po páde cárskeho režimu v marci 1917 a uprostred vyčerpanej a roztrpčenej spoločnosti nastala vzácna príležitosť, počas ktorej sa síce malá, no odhodlaná politická kohorta revolucionárov mohla ľahko zmocniť štátu. Podporu našli všade, kam namierili ústie svojej masívnej propagandy – medzi vojakmi na fronte, medzi robotníctvom v hlavných mestských centrách i medzi roľníctvom. Leninove slová, že moc ležala na ulici a stačilo ju len zdvihnúť, obsahovali vo výstižnej skratke hlbokú pravdu. Stačilo byť len dostatočne rozhodným a cieľavedomým.

Hľadanie čistej sily
Obe vlastnosti Leninovi nechýbali a vo hviezdnej chvíli svojho života nimi prevyšoval nielen ideologických súkmeňovcov, ale aj svojich politických nepriateľov. V tomto nastavení zotrvával celý svoj predošlý politický život, problém bol v tom, že v pokojnejšej dobe šancu nedostal. Pred revolúciou žil už dvadsať rokov v exile. V politike stál na okraji, väčšinou s postojom, ktorý bral buď „všetko, alebo nič“. Aj v samotnom socialistickom hnutí mal povesť neústupného radikála a sektára. Boľševizmus v jeho ponímaní predstavoval hľadanie revolučnej čistoty, oprostenej od všetkých nánosov starého sveta. V Leninových očiach bolo aj samotné socialistické hnutie zbahnené a zanesené až po okraj. No neobával sa zo socialistickej vaničky vyliať kohokoľvek spolu so špinavou vodou.

Do ideologických a politických sporov sa dostal prakticky so všetkými relevantným figúrami socialistického hnutia vrátane najuctievanejších ikon ruského či nemeckého marxizmu – Georgija Plechanova a Karla Kautského. Neustálym štiepením politickej reality sa dokázal vyštiepať až do izolácie. Sympatie uznávaných lídrov veľmi nezískal a podporu nachádzal skôr u politických dobrodruhov, podobne nezmieriteľných radikálov a čoraz viac aj u mladej generácie socialistov, ktorá revoltovala nielen proti celkovému chodu sveta, ale aj proti rutinnému fungovaniu vlastného hnutia. Konflikt Lenina živil, nabíjal energiou a najmä sa stal pre neho metódou, ako z bahna reality vylúpnuť čistú revolučnú silu, ktorá by mohla uskutočniť revolúciu kdekoľvek, no v prvom rade v Rusku.

V. I. Uľjanov-Lenin spolu s ďalšími členmi Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy, zárodku neskoršej Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska. Strana sa neskôr po zjazde v Londýne rozštiepila na frakciu tzv. menševikov (na čele s Julijom Martovom) a boľševikov (na čele s Leninom). Dôvodom boli práve spory o charakter a politickú stratégiu revolučnej strany
Vždy išlo najmä o Rusko. Napriek univerzalistickému zovňajšku a jazyku jeho agendy ho vnútorne modeloval život a skúsenosti v ňom – od detstva a prvých študentských konfliktov s cárskym režimom až po vyhnanstvo na Sibíri a dlhoročný exil uprostred exulantov z cárskeho impéria, vzájomné fanatické doktrinálne boje a v konečnom dôsledku dlhoročnú snaha vybudovať ilegálnu organizačnú sieť v zapovedanej vlasti.

Strana nového typu – liek na revolučnú neduživosť
Pozorne vnímal problémy socialistického hnutia na Západe a jeho fatálne nedostatky v Rusku. Fetiš radikálnych intelektuálov – revolúcia ako magická zmena celého sveta – sa zdala v desaťročí pred prvou svetovou vojnou v nedohľadne. Robotnícka trieda, ktorá sa podľa socialistických prognóz mala stať uvedomelým hýbateľom zmien, sa vedela uspokojiť aj „s miernym pokrokom v rámci zákona“ a k radikálnym cieľom sa príliš neponáhľala. Obzvlášť na západe Európy sa postupne integrovala do sociálneho a politického života. Lepší život si už vedela predstaviť bez revolučných barikád – videla ho skôr v hlasovacom lístku, odborárskom vyjednávaní a vlastnej organizovanej sile. K tomu ho viedli aj jeho „zburžoáznení“, čoraz menej radikálni lídri v odboroch a politických stranách.

Apoštoli moderného socializmu Marx a Engels v 19. storočí adorovali proletariát ako jedinú a autentickú silu, ktorá môže zmeniť svet. Marxistický intelektuál Lenin na začiatku 20. storočia už považoval priemyselné robotníctvo v západnej Európe za čoraz viac ustráchané, skorumpované a politicky dezorientované. Obdobne vnímal aj jeho neduživý ruský náprotivok. Ruské robotníctvo sa podľa neho sústreďovalo na drobné, chlebové, odborárske ciele a dôležitosť fundamentálnej premeny sveta mu unikala. Nad takouto „silou“ Lenin lámal palicu. Nad ním samým a nad revolucionármi ako on však zostávala visieť neodbytná otázka: kto môže jeho politický sen uskutočniť? A predovšetkým: ako vyvolať revolúciu v autokratickom Rusku?

Odpoveď si formuloval už od začiatku 20. storočia. Liek na stratu revolučnej sily Lenin hľadal v politike – a našiel ho v špeciálnom type politickej strany. V brožúre z roku 1902 ju nazval: „strana nového typu“. Pri jej dizajnovaní využil vlastné niekoľkoročné skúsenosti z politickej práce v Rusku, ale aj poznatky z Európy. Pred očami mal víziu zomknutej politickej kohorty, ostrej ako hrot kopije, odmietajúcej realitu ako celok, no využívajúcej z nej všetko, aby skrz ňu prerážala priamo smerom k víťazstvu. Lenin bol jej ideologickým hrotom. Formuloval jej program i stratégiu strany za chodu, no s jasnou vidinou všetkému nadradeného cieľa. Zacielenie na získanie moci sa stalo ústrednou črtou revolučnej boľševickej strany. Všetko ostatné malo prísť až potom.

Rýchlo, presne a poslušne
V boji proti represívnemu cárskemu režimu Lenin stavil na budovanie ilegálnych sietí a využívanie konšpiratívnych metód práce. O legálnej a masovej činnosti, ktorá prekvitala na Západe, mohli boľševici len snívať. Pri sústredenom pochode k moci stratilo pre boľševického vodcu zmysel masové organizovanie robotníctva ako triedy, viac si dal záležať na spolčení profesionálnych revolucionárov odhodlaných na všetko, „ktorí obetujú revolúcii nielen voľné večery, ale celý svoj život“.

Jadro strany nemuselo byť veľké, práca v politickom podzemí si skôr vyžadovala koncentráciu moci v rukách „desiatky talentovaných“ – v ideálnom prípade presne takých ako on. Prísne disciplinovaná, skonšpirovaná a centralizovaná strana zložená z profesionálnych revolucionárov mala zaručiť bezproblémový rýchly prevod a presný výkon príkazov medzi širšou členskou základňou. Trénované kádre strany mohli oproti temným a nespoľahlivým inštinktom más disponovať jasným revolučným vedomím. Ich profesionalita poskytovala strane dostatočné penzum technických zručností a skúseností, ktoré boli nevyhnutné pre efektívny boj o moc.

Hoci bol skôr aklamačným a sotva usporiadaným zhromaždením, cez jeho výkonný výbor, tzv. Ispolkom ho postupne ovládli boľševici, aby legitimizovali svoj politický prevrat v krajine
Na podporu más Lenin, samozrejme, nezabúdal, mali revolučné jadro obklopovať a kľúčom k víťazstvu sa stávala ich rýchla mobilizácia v správnej chvíli. V agrárnom Rusku celkom nemarxisticky obrátil svoju pozornosť popri marginálnom robotníctve na roľníctvo. Aj keď ním pohŕdal, vedel, že ide o ohromnú silu, ktorú bude treba spracovať. V tomto smere stavil viac na údernú propagandu než trpezlivé, systematické a v podstate nekonečné vzdelávanie. Rastúci skepticizmus v otázke trvalejšieho „osvietenia“ širokých vrstiev, ako aj zúfalá zaostalosť Ruska ho viedli k ďalšiemu neortodoxnému presvedčeniu. Namiesto čakania na politické uvedomenie robotníckej triedy a zrelé ekonomické podmienky, o ktorých rozprávali marxisti v Európe, bol Lenin priaznivcom ozbrojeného coup d’état a nemilosrdnej revolúcie v jakobínskom štýle.

Leninov projekt politickej strany pripomínal viac vojenskú organizáciu ako klasickú politickú stranu, aká sa vyvinula na Západe. Zatiaľ čo socialistické strany v západnej polovici Európy vyrastali z odborov, reprezentovali vôľu zdola a každodenné ekonomické záujmy robotníctva, Lenin takéto prispôsobovanie hlavy chvostu odmietal. Prím hrala politická hlava, keď zavelila, radové členské a odborové telo ju malo nasledovať až do roztrhania. Dá sa povedať, že v strane nového typu sa zosobňoval aj vlastný Leninov charakter. Popri nespornej inteligencii, cieľavedomosti, teoretickej výbave i rečníckym schopnostiam, ktorými prevyšoval svojich spolustraníkov, zostával neznášanlivý a netolerantný voči iným názorom, nekompromisný pri dosahovaní cieľov a neochotný kooperovať. Chcel mať pod svojou kontrolou všetko – doktrínu a prax boľševizmu, ako i stranícke fondy.

Oddanosť revolučnej veci zároveň relativizovala, čo je prípustné a morálne. Všetko, čo plnilo účel, bolo dovolené, či už išlo o teroristické útoky, lúpeže, vraždy, podvody, alebo vykalkulované sobáše s bohatými dedičkami. Neústupná cesta profesionálnych revolucionárov k cieľu si vyžadovala nemalé prostriedky.

Pre ilegálnu politickú stranu, ktorú nedokázala uživiť jej členská základňa a jej vedenie žilo v zahraničí, sa alfou a omegou prežitia stalo získanie dostatočného množstva peňazí z vonkajších zdrojov. O tomto rozmere svojho fungovania však strana vždy taktne mlčala. No práve pri ekonomickom zabezpečovaní strany „špinavými peniazmi“ v mene revolučnej účelnosti sa bezškrupulóznosť strany leninského typu prejavovala najvypuklejšie. Na prepadoch poštových vagónov a bánk či pašovaní ukradnutých peňazí na Západ sa zúčastňoval aj neskorší najvyšší vodca Sovietskeho zväzu Josif Stalin alebo minister zahraničných vecí Viačeslav Molotov. No do najväčšieho reputačného rizika išiel sám Lenin v pamätnom roku 1917. Nielenže sa nechal previezť s ďalšími ruskými revolucionármi nepriateľským nemeckým vojenským velením z Zürichu do Petrohradu, ale umožnil cisárskemu Nemecku financovať boľševikom propagandu. Vnútorný rozvrat ruskej armády i zázemia vyhovoval obom – cisárovi i Leninovi.

Univerzálny insekticíd
Boľševický projekt strany nového typu mal byť predovšetkým liekom na neduhy, s ktorými sa na prelome 19. a 20. storočia konfrontovalo socialistické hnutie v Rusku. No Lenin ho už vtedy prezentoval ako univerzálny recept. Hlboké rozdiely vo vývoji východnej a západnej Európy pokladal len za rozličné prejavy jedného globálneho poriadku. O svojom projekte revolučnej strany vyhlásil, že „... ani senilná moc ruskej autokracie, ani starnúca moc medzinárodného kapitálu nebude môcť vzdorovať tejto armáde“.

Kým predstavoval len okrajovú figúru socialistického hnutia, pútal pozornosť skôr v negatívnom zmysle a jeho predstava strany nového typu sa stala terčom kritiky. Úspešný boľševický prevrat v roku 1917 však zmenil hru. Apoštolom revolúcie ukázal, že je to práve Lenin, kto našiel schodnú cestu pre revolúciu. Uprostred politického chaosu si kohorta boľševikov prerazila cestu k moci. Bola zomknutá, mala jednoduchý plán a jasný cieľ – chcela plnoformátovú revolúciu a odmietala kompromisy. Po návrate Lenina zo švajčiarskeho exilu do Petrohradu ubehlo necelých sedem mesiacov, kým sa pred ním dokorán otvorila brána absolútneho centra moci v Rusku – Zimného paláca.

No víťazný október 1917 bol len začiatok. Svetová revolúcia sa podľa boľševikov iba začínala a v Rusku došlo k zboreniu zatiaľ len prvej – a najslabšej – hradby kapitalizmu. Na pretras prišla otázka, do akej miery sa dá leninský model revolučnej avantgardy uplatniť aj vo vyspelejšom demokratickom svete. V marci 1919 vznikla v Moskve pomerne nenápadne Komunistická internacionála, ktorá sa pokúsila sústrediť revolučné strany a skupiny z celého sveta. Len čo sa ukázalo, že ide o životaschopný projekt, exportovala z Ruska do sveta nielen ideu okamžitej globálnej revolúcie a milióny na jej podporu, ale začala na pôde novej organizácie tvrdo pretláčať aj kontroverzné boľševické know-how.

Už krátko po zrode sa Kominterna rýchlo menila na centralizovanú globálnu organizáciu pod kontrolou ruských boľševikov. Čoraz viac začala hovoriť do toho, ako majú vyzerať aj jej členské strany z jednotlivých krajín sveta. Argumentovalo sa jednoducho: ruská komunistická strana je jedinou stranou na svete, ktorá uskutočnila úspešnú revolúciu, preto sa musí stať modelom pre ostatné komunistické strany.

Druhý zjazd Kominterny v roku 1920 určil, čo musí spĺňať každá členská strana, aby sa zbavila všetkých „škodlivých tradícií“, ktorými malo byť zabahnené socialistické hnutie. Leninova predstava sa pretavila do 21 bodov, ktoré podmieňovali vstup komunistických strán do Kominterny. Podľa vyjadrenia jej predsedu a dlhoročného Leninovho spolupracovníka Grigorija Zinovjeva vstupné podmienky predstavovali „prášok proti hmyzu rozožierajúceho telo robotníckej triedy“. Aplikovaním leninistického insekticídu tak mohli vzniknúť chemicky čisté komunistické strany. Presadenie 21 podmienok a ďalších téz predstavovalo rozhodujúce ideologické víťazstvo leninských organizačných princípov na pôde novej medzinárodnej organizácie.

Očistné kúry
Radikálni socialistickí lídri v Európe síce nepochybovali, že po skončení prvej svetovej vojny dospel čas na revolúciu, no nechceli sa vzdať vlastnej autonómie, ako aj osvedčeného štýlu práce, inými slovami „vlastnej cesty“. Obzvlášť predstavitelia európskych masových legálnych strán, postavených na demokratických princípoch, mali zásadný problém s leninskými polovojenskými manuálmi. No kocky boli hodené, ako skonštatoval líder vznikajúcej Komunistickej strany Československa Bohumír Šmeral. K Moskve a k všetkému, čo odtiaľ prichádzalo, ich tlačilo vlastné členstvo, kominternovskí emisári, ako aj radikálna povojnová atmosféra. Po vstupe do Komunistickej internacionály bolo už len otázkou času, kedy sa ich členské strany začnú transformovať podľa ruského vzoru.

Rozhodujúci nápor na transformáciu členských sekcií sa spustil krátko po Leninovej smrti, no pod vlajkou „leninizmu“. V roku 1924 vyhlásil 5. celosvetový zjazd Kominterny začiatok boľševizácie. Pre komunistické strany prinášal radikálnu očistnú kúru, ktorá mala docieliť plnú revolučnú pohotovosť a pripravenosť vyraziť do útoku v každom momente. Procedúra spočívala v zavrhnutí sociálnodemokratických prežitkov, ako aj prílišnej úcty k demokratickým mechanizmom, parlamentarizmu a legálnym spôsobom práce. V mene dôkladnej premeny na militantnú revolučnú avantgardu sa mali jednotlivé strany ešte viac pripútať k moskovskému centru a riadiť sa jeho inštrukciami.

Zároveň sa celé hnutie ešte pevnejšie primklo k strane vrátane komunistických odborov, kooperatívov či telovýchovných jednôt. Dôraz sa kládol na železnú disciplínu. Najlepšími komunistami sa na rozdiel od populárnych, no často neriadených striel spomedzi zakladateľov strany stávali tí, ktorí oddane nasledovali rozkazy zhora a stávali sa poslušnými „vojakmi triedneho boja“. Sebaočistné procesy vnútri strany viedli k obviňovaniu z úchyliek od nastolenej línie, odsudzovaniu a vylučovaniu previnilcov.

Aj keď sa Lenin boľševizácie komunistického hnutia v Európe nedožil, mohol vidieť, k čomu dospela jeho utkvelá predstava monolitnej a centralizovanej strany v Sovietskom zväze. Premietla sa do fungovania celého štátu a zhmotnila sa v čoraz skostnatenejšom byrokratickom aparáte. Napĺňali sa slová jeho kritikov vrátane prognózy inej ikony revolučného hnutia Rózy Luxemburgovej. Hoci poľsko-nemecká socialistka v iných veciach našla s Leninom zhodu, jeho manuál na výstavbu strany nového typu podrobila nemilosrdnej kritike už krátko po jeho vzniku.

Predstava ultracentralistickej strany profesionálnych revolucionárov ju pobúrila. Obzvlášť citlivá bola na podceňovanie úlohy proletariátu, ako aj obmedzovanie demokratických procedúr. Leninská strana podľa nej pestovala slepú poslušnosť, zabíjala iniciatívu zdola a otvárala cestu k vytvoreniu diktatúry straníckej byrokracie. Tých dole redukovala na nemysliacich prijímateľov príkazov a tých hore premieňala na čoraz užšiu vládnucu vrstvu, z ktorej nakoniec vzíde jeden absolútny vládca.

Po Leninovi Stalin
Táto prognóza sa v Sovietskom zväze začala napĺňať už na sklonku Leninovho života, k dokonalosti ju začal privádzať jeho nástupca Stalin. Vplyv, ktorý si ako „generálny tajomník“ vybudoval na čele straníckej byrokracie, znepokojil aj umierajúceho vodcu boľševikov. Po Leninovej smrti počas niekoľkoročných bojov o nástupníctvo v ruskej štátostrane Stalin sústredil vo svojich rukách absolútnu moc a jeho bezohľadná a ničím neobmedzená diktatúra následne trvala štvrť storočia. Pri budovaní svojho kultu sa zaštítil Leninom – prezentoval sa „len“ ako jeho žiak a pokračovateľ. Veľmi rýchlo prevzal opraty aj nad Komunistickou internacionálou. Pod jeho dohľadom sa komunistické strany vo svete stali v jednotlivých krajinách poslušnými trójskymi koňmi Sovietskeho zväzu pripravenými bezodkladne plniť povely Moskvy.

Samotná Komunistická strana Československa splnila boľševizačné záväzky koncom dvadsiatych rokov aj napriek tomu, že „leninistická“ očistná kúra ju stála takmer život. Stratila veľkú časť svojich zakladateľov i členstva a niekoľko rokov sa potácala nad priepasťou. Prerod však zvládla. Vďaka hospodárskej kríze sa rýchlo vzchopila a už v tridsiatych rokoch splnila niekoľko testov revolučnej pripravenosti. Pri prudkých zmenách politickej línie Moskvy rázne otáčala svoje kormidlo aj ona. Po rokoch tvrdých útokov proti „fašistickej“ Československej republike ju na povel Moskvy išla obetavo brániť proti fašizmu.

Počas moskovských monsterprocesov v druhej polovici 30. rokov jej predstavitelia až na pár výnimiek verne stáli pri stalinských žalobcoch. Po podpísaní paktu Molotov-Ribentrop opäť zaťali zuby a išli poslušne za Moskvou. Počas druhej svetovej vojny sa vedenie strany presunulo do Sovietskeho zväzu a po jej skončení sa vrátilo v pätách Červenej armády a už plne vyškolené „pod vlajkou leninizmu“ prevzalo moc v Československu.

Juraj Benko
Externý prispievateľ
Historická revue

zdroj:
https://historickarevue.sme.sk/c/23270900/vladimir-lenin-moc-lezala-na-ulici-a-stacilo-ju-len-zdvihnut.html

foto:
Jedna z posledných fotografií Lenina. Podmoskovskije Gorki po 15. máji 1923. Vedľa neho sú jeho sestra A. I. Jelizarjova-Uľjanovová a jeden z jeho lekárov A. M. Koževnikov. V poslednom roku života bol V. I. Lenin už iba živou mŕtvolou a mnohé veci vrátane nástupníctva v boľševickej strane už nemal pod kontrolou. O revolučné dedičstvo sa uchádzali ctižiadostiví kandidáti vrátane Josifa Stalina. zdroj: https://ru.wikipedia.org/