Vojnou zdevastovaný kraj

13.06.2023

Jozef Rodák

Vojnové udalosti 
V severovýchodnej časti Slovenska v karpatských horách sa nachádza podduklianský región, ktorý v minulosti bol veľmi chudobným a zaostalým krajom, no i napriek tomu ho neobišla žiadna zo svetových vojen, teda 1. a 2. svetová vojna. V povedomí tu bol známy Dukliansky priesmyk, ktorý mal dôležitý politický, hospodársky a predovšetkým vojenský význam. 

Po odchode bojujúcich vojsk v 1. svetovej vojne z tohto regiónu sa obyvateľstvo znovu vrátilo do svojich dedín, ktoré boli zničené a spálené. Hospodáriaci roľníci prišli takmer o celý svoj majetok a obydlia. Boli nútení ešte dlho žiť v narýchlo urobených zemľankach. Dobytok im vojská vybili alebo skonfiškovali, potrebný materiál na obnovu drevených domov nemali, lebo ten vlastnili súkromníci. Už predtým tieto hornaté a málo úrodné oblasti boli hospodársky najzaostalejšie. Priemysel tu nebol a nedostatok pôdy a zárobku vyháňal stovky obyvateľov do zámoria. po vojne pre tých, čo už predtým žili v chudobe, nová situácia znamenala úplnú katastrofu. Veľmi zlá bola situácia v zásobovaní potravinami, ich nedostatok vyvolal prudký nárast cien.

Začalo sa s vyratúvaním vojnových škôd v Šarišskej župe do ktorej patril aj tento región a tie predstavovali sumu 19 059 953,53 vtedajších korún. Najväčšie škody boli hlásené z okresov medzi ktorými bol aj Svidník.
Zdalo sa, že po zničujúcich následkoch 1. svetovej vojny v podduklianskom regióne, zavládne v tejto časti kraja trvalejší mier. No nestalo sa  tak. 

Karpatsko-duklianska operácia    
Vjeseni 1944, teda po 26 rokoch od 1. svetovej vojny tu opäť prebiehali kruté boje 2. svetovej vojny počas karpatsko-duklianskej operácie. Táto vojenská operácia patrí medzi najťažšie bitky 2. svetovej vojny v Karpatoch, ktorú uskutočnili vojská Červenej armády a v jej radoch i vojaci československého armádneho zboru. Jej hlavným zámerom bolo pomôcť Slovenskému národnému povstaniu a domácemu protifašistickému odboju. Táto vojenská operácia sa začala 8. septembra 1944 a trvala takmer tri mesiace. Pokiaľ by sa mali boje v nej hodnotiť z hľadiska bývalých spoločných československých dejín, tak nemá obdobu v štátnych ani v národných dejinách a právom ju možno zaradiť medzi najťažšie a najtvrdšie  bitky našej minulosti. Po vojenskej stránke svojim rozsahom prevyšuje všetku bojovú činnosť v našom prvom i druhom zahraničnom odboji. Tak ako majú Francúzi vo svojich dejinách Verdun, Poliaci Monte Cassino alebo Američania júnovú inváziu 1944, tak my z vojenského hľadiska máme Duklu. 

Hlavné ťažisko duklianskych bojov prebiehalo na poľskom území, zvlášť na kóte 534, ktorú pomenovali československí vojaci krvavou kótou. Po ťažkých zúrivých bojoch na poľskej strane bol Dukliansky priesmyk dobytý 6. októbra 1944 jednotkami čs. armádneho zboru.  

Dobitím priesmyku a vstup našich vojakov na územie vlasti, sa boje neskončili. Zvlášť sa urputne bojovalo o výšinu 532 Obšár v priestore Nižného Komárnika. Neľútostne sa tu bojovalo od samého začiatku. Keď ani po viacej ako týždni sa nepodarilo postúpiť ďalej, rozhodlo sa sovietske velenie preložiť ťažisko bojov nášho zboru do priestoru kóty Javirja vo Vyšnej Pisanej. Následne susediace sovietske útvary v ranných hodinách 25. októbra 1944 po 80 minútovej delostreleckej príprave začali s 305. streleckou divíziou podporované 12. tankovou brigádou útočiť z Nižnej Pisanej na Kapišovú. Údolie, ktorým sa prebíjali sovietske tanky proti nepriateľským tankom bolo dejiskom dramatickej situácie. V bojoch o nižnú Písanú zničili sovietski tankisti dve nepriateľské útočné delá, mínometnú batériu a ukoristili päť tankov. 

Pri útoku Údolím proti hlavným sovietskym silám v priestore Kružlová - Kapišová - Dobroslava bojovalo 17 delostreleckých batérii a 20 mínometných nemeckých batérii. Tieto batérie počas bojov vypálili cez 7 000 granátov. Boje sa stupňovali z hodiny na hodinu. 

O tom, aké boli urputné boje v tomto údolí svedčia fakty, že dňa 25. októbra 1944 sovietske zväzky 38. armády spotrebovali okolo 43 000  a 26. októbra asi 32 000 delostreleckých granátov a mín. Sovietske letectvo v týchto bojoch zhodilo 163 ton trhavých bômb. Zničené sovietske tanky zostali na bojisku za Nižnou Písanou a pred Kapišovou. Bojisko v tomto priestore súvisiace s veľkými stratami na životoch nazvali bojovníci Údolím smrti. 

Svedectvom vojnových udalosti v podduklianskom regióne zostali pamätníky a vojnové cintoríny, ktoré sú mementom pre ďalšie generácie. Na Dukle bol hrdinským bojovníkom karpatsko-duklianskej operácie postavený pamätník, kde je pochovaných 565 príslušníkov čs. armádneho zboru, vo Svidníku na pamätníku sovietskej armády sa nachádza vyše 9 000 padlých sovietskych duklianskych bojovníkov.    

Celkové obete v karpatsko-duklianskej operácii hovoria za všetko, že pri začiatočnom oslobodzovaní našej vlasti padlo 21 000 vojakov Červenej armády a viac ako 60 000 ich bola ranených. Československý zbor mal 1 100 padlých, okolo 4 300 ranených a 1 000 nezvestných. Faktom zostáva, že obete oslobodzovacích vojsk boli nesmierne bolestivé, načo nesmieme zabudnúť. Je preto našou morálnou povinnosťou do dôsledku naplňovať humánny protivojnový odkaz udalosti, ktoré sa odohrali v Karpatoch na jeseň 1944. 

Odstupom času po desaťročiach keď unikli posledné výstrely v karpatských horách, dochádza k rôznym polemikám, či mala byť karpatsko-duklianska operácia, alebo nemala. Pravda je taká, že bola a preto ju nemožno z našich novodobých dejín vymazať. 


Útrapy obyvateľstva v priebehu bojov 
Tak ako ďalší občania pod Duklou aj "Pisančania" prežili hrôzy 2. svetovej vojny, ktoré sa odohrali v ich dedine. V tom čase sa v obci usídlili nemeckí vojaci, ktorí každým dňom boli zúrivejší a neľudskí. Obyvateľov vyháňali z domov a sami sa tam usadili. Celé rodiny sa museli odsťahovať do bunkrov. Hospodárske zvieratá, ktoré zostali v maštaliach pozabíjali a mäso z nich použili na stravovanie svojich vojakov. Neustále nálety lietadiel a bombardovanie držali občanov v stálom strachu. Ľudia často utekali do lesov, lebo dochádzalo k obojstranným prestrelkám. V bunkroch, kde sa usadili panovala zima a hlad. Nemci nikomu nedovolili z domu  zobrať ani len zemiak. Všade v okolí bolo počuť hukot motorov tankov a obrnených vozidiel, ktoré sa pohybovali po ceste, kanóny boli zakopané v kopcoch, vojaci sa rozmiestňovali do zákopov. Hneď na to bolo počuť miestneho hlásnika (obecný bubeník), ktorý celej dedine oznámil, že všetci obyvatelia dediny 6. októbra 1944 do 11. hodiny dopoludnia musia sa vysťahovať. Od domu k domu bolo počuť nemecké slovo "evakurieren". Ľudia museli odísť, lebo sa pripravovali veľké boje. Pri sťahovaní si nikto nesmel zobrať so sebou ani jedlo, ani oblečenie. Všade stala nemecká stráž, každý si zachraňoval holý život. Nedá sa ani opísať čo všetko zažili títo ťažko skúšaní ľudia pri evakuácii. Zima, hlad, biedu a najmä plač tých najmenších. 

Všadeprítomní  nemeckí vojaci, množstvo tankov a bojových zbraní dotvárali strašnú atmosféru. Vystrašení ľudia boli cestou vystavení leteckým náletom a okolitej streľbe. Rodinám z dediny zobrali hitlerovci otcov na kopanie zákopov a nechceli ich pustiť. Ľudia sa museli presúvať len po ceste, lebo jej okolie bolo zamínované. Nemeckým vojakom nešlo o životy dedinčanov, ale o mínové pole. Bolo pripravené proti útočiacim sovietskym vojakom a ľudia by ho mohli narušiť. Keď prechádzali z dediny do dediny, počuli strašné dunenie ťažkých zbraní, ktoré ohlasovali začiatok veľkých bojov. Až po vojne sa z rôznych zdrojov dozvedeli, ako to skutočne prebiehalo. 

Evakuácia 
Pri evakuácii si veľmi vytrpeli bezbranní ľudia, lebo stále sa museli presúvať pred postupujúcim frontom. Nebolo kde prenocovať, často sa prespávalo v odkrytých stodolách v chlade, ľudia boli premrznutí a bez jedla. Cez deň museli pešo prejsť veľa kilometrov, kým si mohli odpočinúť. Keď prišli do jednej dediny, prespali v škole na zemi na ustlanej slame. Nevedeli však, že predtým tam spali nemeckí vojaci a výsledok bol takí, že sa všetci zavšivavili. Vznikol problém, pretože na sebe mali len jedny šaty, ktoré museli spáliť alebo ich vyvariť v horúcej vode, aby zničili parazity. Miestni občania im však pomohli. Po niekoľkých dňoch strádania sa mohli Písančania usadiť na jednom konci dediny. 

V komôrke u jedného väčšieho gazdu bývalo až osem ľudí. Všetci spali na slame ustlanej na zemi, jeden vedľa druhého. Aby sa evakuanti udržali pri živote, pokiaľ sa preženie vojna, museli sa niečím živiť. Jedlo sa zháňalo rôznym spôsobom, najčastejšie podomovým žobraním. Niekde im otvorili, inde zase nie. Zľutovanie nemali hlavne zámožnejší sedliaci. Pri evakuácii zažili písanské deti nielen biedu a hlad, ale aj ponižovanie zo strany miestnych detí, predovšetkým od detí bohatších sedliakov, ktoré mali hlavné slovo medzi chudobnými deťmi z Nižnej Pisanej. Nemohli sa s nimi hrať, boli odstrkované ako menejcenné. 

Návrat z evakuácie 
Po skončení bojov na Dukle niektorí občania evakuanti z Nižnej Písanej sa vybrali do dediny pozrieť ako vyzerá ich obec. Keď po návrate popisovali, ako vyzerá dedina, tak aj sedliakovi u ktorého bývali, sa v očiach objavili slzy. Podľa ich rozprávania sa zdalo, že už vlastne nemajú sa kam vrátiť, že tak v zničenej dedine nikdy nebude pulzovať nový život. Nakoniec sa rozhodli vrátiť, lebo každého priťahovala rodná "hruda" a tak postupne po jednom prichádzali do dediny. Návrat bol smutný a zdrvujúci. 

Všetko bolo spálené, okolie zničené od výbuchov bômb a delostreleckých granátov. Obnova života bola veľmi ťažká, muselo sa začínať úplne odznova. Nebezpečenstvo číhalo na každom kroku, každý sa bál, aby nešľapol na mínu. Rodičia museli stále dávať pozor na deti, aby neprišli do styku s nebezpečnou muníciou. Aj napriek maximálnej opatrnosti dochádzalo medzi deťmi a dospelými k ťažkým poraneniam, často s následkami na celý život. K tomu treba dodať, že počet mŕtvych vo Svidníckom okrese predstavoval 180 zabitých občanov.

Ďalší problém bol s vodou, lebo všetky studne boli zasypané. Obyvatelia používali vodu priamo z potoka, v ktorom ležali mŕtvoly vojakov a koní v rozklade. Pri varení sa v nej objavovali veľké mastné škvrny, ale keďže iný zdroj nebol, aj taká voda sa musela používať. 

Odmínovanie 
 Keď boli boje v 2. svetovej vojne ukončené, ostalo na duklianskom bojisku veľké množstvo nevybuchnutej munície a zamínovaný okolitý terén. Pre mnoho ľudí sa vojnové utrpenie v tejto časti republiky neskončilo a pokračovalo aj v ďalších rokoch. Po ústupe nemeckej armády z duklianskeho priestoru neostala jediná cesta, ktorá by nebola zamínovaná. Celkovú situáciu pod Duklou dokresľuje Správa komisie zdravotného výboru Dočasného národného zhromaždenia zo 16.1.1946: "Celý kraj je posiaty zničenými tankami sovietskymi i nemeckými. Polia sú plné mín a mŕtvol. Na ceste po ktorej sme sa viezli a ktorá bola pokrytá zmrznutým bahnom, sa nachádzajú ešte stovky mŕtvol i nevybuchnutých mín, o čom najlepšie svedčí, že keď pred krátkou dobou pred naším príchodom snažili sa odtiahnuť pancierový voz traktorom, vyletelo pri zabraní traktora všetko do vzduchu. Situácia je taká, že Nemci podmínovali aj svojich vlastných mŕtvych... Počet nepochovaných sa odhaduje v okrese Svidník na 6 000 osôb..." Do konca roku 1945 bolo v tomto okrese 71 199 mín. Z toho dôvodu v prvom rade sa muselo odmínovať, aby obyvateľstvo mohlo budovať nový mierový život. V roku 1946 začala sa etapa odmínovacích prác v Údolí smrti a v ňom obce Nižná a Vyšná Písaná, Kružlová a Kapišová, ktorá sa skončili v roku 1948. S odmínovaním v tejto lokalite sa pokračovalo aj v ďalších rokoch. Pri odmínovaní v tomto čase pomáhali vojakom aj civilní obyvatelia z toho kraja. Prvými odmínovačmi vo Svidníckom okrese boli českí ženisti, bolo ich 58 a hovorilo sa im "minéri".
Zo začiatku boli bezradní, ako to všetko dopadne, aby nedošlo k stratám na ľudských životoch. V teréne sa nachádzali kostry koní  a ľudí rozsiate v tejto oblasti. Jednoducho povedané, bolo to strašné prostredie v ktorom mali pracovať a oslobodiť tento kraj od mín. Keď videli túto spúšť rok po vojne, nechcelo sa im veriť, že túto úlohu zvládnu. Keď odchádzali do mínových polí, nebolo dňa, aby ich miestni obyvatelia nepočítali. Rovnako tomu bolo aj keď sa vracali naspäť, lebo mali obavy o ich životy. Tých mŕtvych už mali dosť. 

Odpratávanie mŕtvych vojakov 
Ďalšou naliehavou úlohou vojnou zničenom kraji bolo odpratať z lesov všetkých mŕtvych vojakov a kone. Začalo sa otepľovať, mŕtve telá sa postupne rozkladali a hrozila epidémia týfusu. Podľa zoznamu Okresného národného výboru vo Svidníku bolo len v Nižnej Pisanej 2 984 padlých vojakov Červenej armády a vo Vyšnej Písanej 1365. Padlí vojaci boli roztrúsení všade a preto bolo rozhodnuté, že všetci mŕtvi budú prevezení do Svidníka, kde sa pripravoval spoločný cintorín s pamätníkom. Muži z dediny zhotovovali truhly, do ktorých ukladali mŕtvych vojakov. Na sťahovanie mŕtvol z lesov sa podieľali i deti, ktoré z okolitých lesov stiahli desiatky padlých. Bola to ťažká a hlavne otrasná práca, keď fyzickí slabé deti za sebou ťahali mŕtve telá. Takto poniektoré pracovali štrnásť dní. Po dedine i po okolí sa povetrím šíril nepríjemný zápach mŕtvol, pred ktorým nebolo úniku. 

Ďalej bolo potrebné z terénu odpratať rozbitú ťažkú bojovú techniku, zbrane a muníciu, rozbité tanky, kanóny a rôzne výbušniny. Každý z dediny sa bez otáľania a s vervou pustil do odpratávania pozostatkov vojny. Trvalo niekoľko rokov, kým sa v písanskom údolí podarilo obnoviť normálny život.

Školská dochádzka 
Školopovinné deti takmer tri roky nemohli chodiť do školy, pretože školské budovy zostali po vojne v ruinách. V niektorých obciach došlo k improvizácii a školské triedy sa zriaďovali vo farských budovách a v drevených barakoch, ktoré zmontovala armáda. Pri tomto riešení však chýbalo vnútorné zariadenie. Predstavitelia štátu sa rozhodli pomôcť vojnou postihnutým rodinám so školopovinnými deťmi, aby tie mohli pokračovať vo vyučovaní a prostredníctvom novín v Čechách zverejnili výzvu na pomoc týmto rodinám. Túto činnosť koordinovala pobočka Československej spoločnosti v Olomouci.

Cieľom výzvy bolo, aby české rodiny vzali k sebe deti z Údolia smrti aspoň na rok a zabezpečiť im riadnu školskú dochádzku. Na základe toho všetky školopovinné deti v počte 44 boli vlakom vypravené z Košíc do Olomouca za asistencie zástupcov Červeného kríža, kde došli 30. augusta 1946. Na železničnej stanici v Olomouci deti rozobrali české rodiny. Niektoré sa dostali do kláštora sv. Uršuly v Olomouci. Bola im poskytnutá zdravotná starostlivosť, stravovanie ako aj možnosť navštevovať základnú školu. Vtedy nastali veľké ťažkosti. Nik z detí nevedelo ani slovko po slovensky, nieto ešte po česky. Učitelia a mníšky deťom nerozumeli, lebo hovorili iba po rusínsky. Po skončení školského roka 1946/47 sa väčšina detí vrátila domov, ďalšie sa vrátili po niekoľkých rokoch. Niektoré z nich zostali natrvalo v českých rodinách, ktoré ich adoptovali. Tieto deti potom každý rok navštevovali svoje rodisko. Vo svojom vnútri si priali, aby už nikdy nebola vojna. 

Zdravotnícka situácia    
Celkový stav po zdravotnej stránke v podduklianskom regióne bol kritický, čo dosvedčuje skutočnosť, že vo Svidníckom okrese bolo 50 obcí s 18 000 obyvateľmi a nebolo tu žiadne zdravotnícke zariadenie. Na tento počet bol k dispozícii len jeden lekár s primitívnou ordináciou, nebola tu sanitka, nebolo liekov ani inštrumentov. Najbližšia nemocnica bola v Prešove vzdialená 65 kilometrov a preto bolo žiaduce vybudovať nemocnicu. 

Zdravotný stav detí bol katastrofálny, podvyživenosť, kožné choroby, rachitída, to boli bežné javy medzi deťmi. V okolitých dedinách po Duklou deti chodili bosé a ženy dokonca i pri -15 0C mrazu chodili na boso. Muži nosili pozostatky uniforiem, ktoré dokonca stiahli z mŕtvych vojakov. Túto situáciu zistili v januári 1946 členovia zdravotníckeho výboru Dočasného národného zhromaždenia. Nebáli sa prísť do obcí, kde obyčajne predchádzajúce delegácie neprišli z obavy pred chorobami a inými nákazami. 

Danú situáciu promptne riešil minister obrany gen. Ludvík Svoboda a v roku 1947 dal postaviť barakovú nemocnicu s 50 lôžkami. Nemocnica bola kompletne zariadená a vybavená z prostriedkov ministerstva obrany. Dnes nemocnica vo Svidníku nesie názov "Nemocnica arm. gen. L. Svobodu." 

Povojnová pomoc obyvateľstvu 
Jednou z hlavných príčin pri obnovu hospodárskeho a sociálneho života vojnou zničených dedín na východnom Slovensku bol nedostatok kvalifikovaných pracovníkov na vtedajších okresných národných výboroch. Obyvateľstvo si s trpkosťou sťažovalo na svoje žiadosti, ktoré ostali nevybavené, alebo sa na ne vôbec neodpovedalo. Rozhorčene vytýkali bratislavským úradníkom, že sa o východné Slovensko nestarajú a posielajú sen nekvalifikovaných pracovníkov za trest. Iný postoj zaujalo ministerstvo obrany a zo stany armády tu do roku 1946 prevládala intenzívna pomoc. Vojenské jednotky sa tu podieľali pri rekonštrukcii a konsolidácii hospodárskych pomerov.

Po uskutočnenej návšteve Svidníckeho okresu gen. L. Svobodom vo februári 1946, daroval obyvateľstvu množstvo oblečenia, obuvi z vojenských skladov a pre roľníkov vojenské kone. Tie sa dostali do dedín Dobroslava, Kapišová, Kružlová, Nižná Písaná, Vyšná Písaná a ďalšie. Pamätníci im hovorili "Svobodove kone". Súčasne ministerstvo pre zničený východ v 23 vagónoch poslalo zdravotnícky, stavebný materiál, obuv a rôzny iný materiál. Postihnutému obyvateľstvu pod Duklou po ukončení bojov najviac chýbali potraviny, šatstvo, lieky a prístrešie. V tomto prípade boli ľudia odkázaní na pomoc, ktorú im poskytli aj iné okresy v rámci republiky. Prvá pomoc prišla už v apríli od Československého červeného kríža, ktorý každému občanovi, keď utrpel vojnovú škodu, poskytol jednorazovú finančnú podporu vo výške 2 000 Kčs. Pomocný postoj v tomto smere zaujali aj vládni predstavitelia, ktorí dodali najnutnejší tovar a peniaze v hotovosti. 

I napriek ťažkým vojnovým pomerom, ktoré vládli v postihnutých oblastiach miestni obyvatelia sa rozhodli, že zostanú v pôvodných regiónoch, aj keď v predchádzajúcom období sa odtiaľ do menej zničených oblasti Slovenska odsťahovalo veľa ľudí. Ti sa ale za krátky čas vrátili naspäť a začali s nových i keď ťažkým životom vo vlastnom prostredí. Záujem pomôcť vojnou postihnutým občanom v tom čase mala celá republika. Pre zabezpečenie výživy obyvateľstva vláda tomuto kraju zaslala množstvo obilia, hovädzí dobytok, hydinu, ošípané a iné.

Súčasne s tým prebiehala v Čechách zvláštna pomocná akcia miestnych obyvateľov, ktorí vojnou zničenému východu zozbierali asi 30 miliónov korún a značné množstvo obnoseného šatstva. V snahe čo najviac pomôcť tomuto kraju pripravovali sa aj ďalšie akcie od dobrovoľných organizácii. Okrem tejto pomoci stále naliehavým problémom pretrvávala bytová otázka. Do okresu Svidník boli dovezené skladacie drevené baraky, každý z nich bol kapacitne stavený pre osem rodín. Ich stavbu zrealizovali vojaci. Ďalej bolo potrebné obnoviť zničenú cestnú sieť v dĺžke 66 kilometrov. Do okresu boli dovezené dva vagóny zdravotníckeho materiálu pre 50 postelí poľnej nemocnice vo Svidníku, dve osobné autá a jedna sanitka. Zároveň s tým boli dovezené požadované lieky a do neobsadených rekreačných táborov a zdravotných stredísk boli odoslané deti. 

Významná pomoc pre deti z Nižnej Písanej a Vyšnej Písanej bola poskytnutá od Československej spoločnosti z Olomouca od jednotlivých závodov, firiem, jednotlivcov, ktorí materiálne prispeli na zbedačené deti po príchode do Čiech. Spomenutá humanitárna pomoc vojnou zničenému regiónu pod Duklou bola príkladom spolužitia dvoch bratských národov Čechov a Slovákov, na ktorú nesmú zabudnúť ani ďalšie generácie. 

PaedDr. Jozef Rodák 
historik 

foto: Nižná Pisaná po vojne
zdroj: ost Bellum 

 

Aktuality

Zobraziť všetky
17.07.2024

V Užhorode vysvätili nového gréckokatolíckeho biskupa

Po štyroch rokoch a dvoch dňoch bez sídelného biskupa dostala Mukačevská gréckokatolícka eparchia na Ukrajine svojho nového pastiera. Stal sa ním otec Teodor Macapula IVE, člen rehoľného Inštitútu vteleného Slova. Biskupská chirotónia (vysviacka…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Klidný, vyrovnaný, připravený šel před 75 lety generál Heliodor Píka na popravu

Syn Milan Píka strávil s otcem poslední noc před jeho popravou, byl oběšen ráno 21. června 1949. „Není ve mně zloby, studí mne však hořká lítost nad tím, že zmizela spravedlnost, pravda – snad jen dočasně – a šíří se nenávist, mstivost,“ napsal …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Heliodor Píka – celý život ve službě vlasti

V úterý 21. června 1949, právě v den výročí staroměstské popravy sedmadvaceti českých pánů, vyhasl na šibenici postavené v areálu věznice v Plzni na Borech život hrdiny a vlastence generála Heliodora Píky. Muže, jenž se tak stal jednou z prvních o…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Psychologický syndróm obete

V psychológii existuje pojem syndrómu obete – je to stav, pri ktorom človek považuje seba za obeť negatívnych činov iných ľudí alebo okolností. To sa prejavuje nielen v vnímaní sveta, ale aj v správaní. "Obeť" obviňuje z príčin svojich problémov…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Rozhovor. Na Spiši bola v uhorských časoch taká chudoba, že Slováci chceli po príchode do USA zabudnúť na domov

Michael Kopanic Jr. sa narodil v americkom Youngstowne v roku 1954. Babka mu však inak ako „malý Michal“ nepovedala. Rozprávala totiž len po slovensky. Kopanic je americký Slovák, potomok tých, ktorým sa na Slovensku hovorievalo „amerikánci“.…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Prestaňme konečne špekulovať o zhoršení nášho volebného systému

Poučenie zo Západu Pozrime sa na to, aké paradoxy spôsobujú väčšinové volebné systémy vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch. Pred pár dňami prebehli parlamentné voľby vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, ktoré určili,…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu, po 5 pivdecoch jes hoden iši robyty?
-Hoden...
-A po 8 pivdecoch?
-Hoden...
-A po 10...
-Robyty už by jem nehoden, ale direktoruvaty hej...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať