Zabudnutí hrdinovia

Každý rok sa koncom augusta na Slovensku konajú sviatočne spomienkové podujatia. Práve vtedy, 29. augusta 1944, sa začalo Slovenské národné povstanie, ktoré deklarovalo odhodlanie na ozbrojený odpor proti vstupu nemeckých jednotiek Wermachtu na slovenské územie. Nepriamo to bol aj útok proti autoritatívnemu režimu vlády, vedenej prezidentom Jozefom Tisom a snaha pridať sa na stranu víťazných mocností v Druhej svetovej vojne.     
 
Hoci je názov povstaleckého odboja Slovenské národné povstanie, lebo sa uskutočnilo na území Slovenska, nezúčastnili sa ho len Slováci. Aktívne sa do bojov zapojilo  viac ako 20 národov, môžeme spomenúť Čechov, Bulharov, Poliakov, Francúzov, Židov, Maďarov, ba dokonca aj Angličanov a Američanov.  A, samozrejme,  boja za slobodu sa zúčastnili aj Rusíni. Z nich mnohí zutekali do Sovietskeho zväzu, hlavne Rusíni z Podkarpatia, kde vstúpili do jednotiek Československej armády  generála Ludvíka Svobodu, ale boli aj takí, ktorí bojovali spoločne s partizánmi priamo na Slovensku. Len pred niekoľkými týždňami som mal možnosť stretnúť sa s jedným z takýchto ľudí, ktorí bojovali v odboji.     
 
Pán Ján Gibarti, narodený v roku 1927 v obci Čirč (okres Stará Ľubovňa), sa iba ako 17 ročný mládenec pridal v roku 1944 k partizánom. Na moju otázku, čo jeho a ďalších Rusínov viedlo k tomu, aby bojovali spoločne so slovenskými partizánmi, odpovedal jednoznačne: Bojovali sme s myšlienkou, že po oslobodení sa obnoví aj prvá republika, že všetko bude opäť tak, ako pred vojnou.     
 
Dnes už vieme, že sa tak nestalo. Vieme, že republika sa už v takom politickom usporiadaní, aké bolo pred Mníchovom, nikdy neobnovila.  Dokonca ani teritoriálna integrita krajiny nebola zachovaná, pretože si Stalin anektoval Podkarpatie, ktoré bolo srdcom celého rusínstva a jeho kultúrneho, politického a spoločenského života. Rusíni boli z národnostnej mapy sveta vyčiarknutí nielen v Československu, ale aj v Sovietskom zväze.
 
Skutočnosť, že sa o Rusínoch v rámci Slovenského národného povstania nepísalo za komunistov, vieme pochopiť. Pre komunistov Rusíni neexistovali. To, že sa o nich nikde nepíše ani teraz, že dodnes nikde nie sú spomenuté ich zásluhy na oslobodení, je však ignorantské. Pekným príkladom tohto nepekného stavu je pamätník v Múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, kde sú na kamenných doskách vymenované všetky národy, ktoré sa povstania zúčastnili. Sú tam dokonca aj Gréci a Čiernohorci. Žiaľ, Rusínov tam nenájdete.       
 
Len nedávno sa na internetovom portáli holosy.sk objavila korešpondencia pána Badidu, v ktorej sa pýta riaditeľa  Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, prečo v zozname nefiguruje aj rusínsky národ a či múzeum má zmapovanú účasť Rusínov v povstaní. S takýmito otázkami sa na neho obrátil ešte 4. júna 2013. Doteraz bez odpovede.  Druhý e-mail s týmito istými otázkami mu zaslal 28. augusta 2013, doteraz mu ani riaditeľ múzea, ani nikto poverený neodpovedal. 
 
Ak úlohou Slovenského národného múzea je skúmať kultúru, históriu, umenie nielen Slovákov, ale aj národností tu žijúcich, potom v prípade Slovenského národného povstania si múzeum neplní úlohy. Keď však nikto ani na otázky ohľadom Rusínov neodpovedá, je to jednoducho ignoranstvo.
 
Štát väčšinou na svojich hrdinov, ktorým je vďačný za svoje oslobodenie, myslí len raz ročne, na konci augusta. Čo sa však týka rusínskych hrdinov, na tých, zdá sa, už zabudol úplne.  
 
Peter Medviď, Prešov
(článok bol napísaný ako komentár Radionovín rusínskeho vysielania Slovenského rozhlasu).
Článok, po rusínsky nájdete tu:  http://www.holosy.sk/zabyty-gero%D1%97