Zakázať slovo vojna bol dobrý nápad

Ruská sociologička vysvetľuje, prečo toľkí ľudia stále veria Putinovi

Bol to šok, keď si Jelena Koneva preštudovala dáta a zistila, že Rusi nie sú unavení vojnou, nie sú otrasení mŕtvolami svojich vojakov ani ukrajinských detí.

Väčšina ruských občanov stále podporuje agresiu a Putina, aj keď vzbura vagnerovcov s jeho obľubou zatočila.

„Už viac ako rok sa snažíme pochopiť, čo majú Rusi v hlave a na duši.“ Takto zdanlivo nevedecky sa začína správa o najrozsiahlejšom sociologicko-psychologickom výskume nálad, názorov a presvedčení občanov Ruskej federácie za posledných 16 mesiacov. Nazvaný je takmer poeticky: Močiare vojny.

Pôvodným cieľom bolo zistiť, ako sa ruská spoločnosť za „vojnový“ rok a pol zmenila. Nečakané, pre niekoho až zdrvujúce výsledky sú na svete. V rozhovore ich interpretuje jedna z najvýraznejších postáv ruskej sociálnej psychológie a zakladateľka nezávislej výskumnej agentúry ExtremeScan Jelena Koneva.

Jej najnovší výskum sa robil až po vzbure vagnerovcov Jevgenija Prigožina, jeho výsledky Koneva ešte len analyzuje. Už teraz má však jasno: táto vzbura s postavením Putina zamávala.

„Už to nie je on,“ hovoria Rusi na adresu vodcu. To, či sú teraz pripravenejší na zmenu v najvyššej funkcii, treba zo získaných odpovedí ešte len zistiť.

V rozhovore sa dozviete aj to:

-či majú Rusi špecifickú mentalitu a väčšie sklony k agresii;
-kde v Rusku rastie podpora vojny a prečo;
-prečo Rusi boli a sú menej aktívni občania než Ukrajinci;
-o čom sa im nechce premýšľať.

Za posledný rok a pol toho museli Rusi vydržať dosť: mobilizáciu, sankcie, časť sveta sa na nich pozerá cez prsty. Teraz ešte pokus o puč. Stále sú v pokoji doma a čakajú, že za nich všetky tie problémy niekto vyrieši? Vydržia Rusi vďaka svojej špecifickej náture viac ako napríklad my Stredoeurópania?

Kladiete mi otázky, ako keby boli Rusi monolit. Národ – masa. To je veľký omyl.

Preceňujete nielen význam akejsi „špecifickej ruskej mentality“, ale aj historických vplyvov. Sú tri také mýty, o ktorých by som sa rada zmienila.

Po prvé: Niektorí moji kolegovia hovoria – Rusi sú takí, pretože ich ovplyvnila tatársko-mongolská horda. Takže oni sú dnes taká ruská horda. Považujem to za predsudok, ktorý je až nacistický. Prečo by iba Rusi zdedili agresívny expanzionizmus a nikto ďalší? Veď horda neovládla len Rusov. Je to hlúposť.

Po druhé: V súvislosti s Rusmi sa neustále objavuje termín „imperiálne myslenie“. Aj to je mýtus, ktorý vyvrátim.

A po tretie: Rusi sú vnímaní ako „sovietski ľudia“. Ako produkt sovietskeho štátu a sovietskeho myslenia. Ani to neplatí stopercentne.

Čo teda súčasného Rusa najviac ovplyvnilo?

Jeho myslenie najviac ovplyvňuje to, čo je mu z hľadiska času najbližšie. Teda sovietska realita. Imperiálne sklony – a tým skôr mentalita hordy – to v ruskej hlave nehrá zásadnú úlohu.

Chcete povedať, že imperiálne sklony Rusov sú mýtus?

Nechcem povedať nič, čo by som nevidela v údajoch, ktoré mám k dispozícii. Imperiálne myslenie tam nevidím, nech robím, čo robím. Impérium je pre ruského človeka veľmi abstraktný pojem. Neexistuje žiadny archetyp imperiálneho myslenia, ktorý by sa dnes v Rusoch prebudil.

Takže Rus je skôr sovietsky človek? A to, čo my nazývame imperiálnym myslením, je iba bratské, príliš tesné objatie?

Pochopíte to z nasledujúceho pokusu. Na začiatku vojny sme Ukrajincom a Rusom dali otázku: Čo by ste napísali svojim susedom za hranicami, keby ste mali možnosť im poslať krátky odkaz? Vyše dvadsať percent Ukrajincov svojim ruským susedom povedalo: „My vás nenávidíme, ste vrahovia, okupanti…“ Alebo niečo podobné. Ostatní síce neboli takí tvrdí, ale skôr naliehaví: „Čo to, preboha, robíte! Vyhoďte svoje televízie!“ Prevládal však odkaz: „Otvorte oči a zastavte sa.“

A Rusi?

Tí Ukrajincov ubezpečovali: „Vydržte, prídeme vám na pomoc. Už čoskoro. Oslobodíme vás.“ Ľudia naozaj verili tomu, že ruská armáda zaútočila na Ukrajinu, aby ochránila obyvateľstvo Donbasu. Ďalšia fáza mala byť oslobodenie celého ukrajinského národa, ktorý je sužovaný nacistickou vládou. Čím dlhšie vojna trvá, tým viac sa však ukrajinský národ v očiach Rusov mení na nepriateľa – alebo skôr niekoho, koho treba liečiť aj násilím. Takáto mienka u Rusov začala prevládať na jeseň 2022.

V ich oznámeniach sme nikdy nenašli žiadne stopy túžby po expanzii.

To predsa agresiu neospravedlňuje. Nakoniec je jedno, z akých dôvodov jeden štát zaútočí na druhý…

Lenže vy ste sa pýtali na imperiálne myslenie. A to v ruských hlavách naozaj nenájdete. Motiváciu k agresii majú Rusi, ako vidno z ich listov Ukrajincom, úplne inú.

Ale v ruských dušiach a hlavách ste sovietsky archetyp odhalili…

Ten áno. Prejavuje sa spolupatričnosťou s veľkou, mnohonárodnostnou krajinou, v ktorej žijete a ktorá je silným subjektom medzinárodného spoločenstva a hrala významnú úlohu aj v histórii. Ostatné krajiny nás rešpektujú, naše miesto na medzinárodnom poli je dôstojné a našej veľkosti zodpovedajúce. Skrátka – beriete nás vážne.

V sovietskom ponímaní boli Ukrajinci a Rusi bratia, ak nie nerozlučné dvojčatá. Rusi si to zjavne myslia dodnes…

Niekde hlboko v ruských hlavách to je. Dnes to vnímame ako jednoznačne negatívny jav. No taký vzťah má aj pozitívny náboj. Sovietsky zväz bol skutočne mnohonárodnostným štátom. V Moskve v rôznych mocenských orgánoch, a to veľmi vysoko, sedelo veľa neruských politikov. Sovietska vláda bola etnicky pestrá.

Obyvateľstvo nikdy nebolo lojálne k ruskému vedeniu, ale k Sovietskemu zväzu, čo bol multietnický politický útvar. To je veľký rozdiel. Tento sovietsky pohľad do značnej miery pretrval u Rusov dodnes. Rovnako ako pojem „bratské národy“. Pohľad Rusov na svojich susedov oveľa viac ovplyvňuje tento sovietsky archetyp než akási imperiálna tradícia.

Obrovské percento respondentov aj teraz tvrdí: Rusi a Ukrajinci sú jeden národ. Teraz počas vojny je taká mienka doslova reakcionárska. Ale priznajme si – Rusi tým neprejavujú túžbu po expanzii, ako naznačujete aj vy. Ale skôr úprimnú vieru v to, že Ukrajinci a Rusi sú skutočne jeden národ, poprípade bratské národy. Veľmi dlho nám to vtĺkali do hlavy.

Prečo tú istú nostalgiu po sovietskom brataní necítia aj Ukrajinci?

Pretože prešli dôležitou fázou vývoja, ktorú za sebou Rusi nemajú. Fázou veľmi rýchlej emancipácie. Revolúcia dôstojnosti v roku 2014 bola pre Ukrajincov vrcholom národnooslobodzovacieho procesu.

Museli sa vnútorne odpútať od Rusov, niekomu sa možno zdá, že až príliš. Lenže keby to neurobili, nemohli by prejsť procesom tvrdej identifikácie seba samého ako národa. Teraz to majú za sebou. Rusi nie. Preto lipnú na sovietskych tézach o bratstve.

To, že sa Rusi cítia byť bratmi národov, ktoré o to nestoja, by snáď tak nevadilo. Horšia je snaha ich oslobodzovať – rovnako ako kedysi aj nás – proti ich vôli…

Áno. My sme jednoducho národ-osloboditeľ. Kdesi hlboko v nás to je zakorenené. Moja prvá svokra mi raz počas májových sviatkov zaželala „S prazdnikom, za pobedu“, ako sa u nás hovorí. Nedalo mi to a pýtam sa jej: „A ako sa ty na to naše víťazstvo vlastne pozeráš?“ Ona na to: „Že sme všetkých oslobodili.“

Jednoduchá odpoveď, ale dokonale vyjadruje pohľad Rusov na seba. Aj dnes 80 percent ruských zástancov vojny verí, že víťazstvo Ruska prinesie blaho nielen im, ale aj Ukrajincom.

Aj keď môžu súčasní Rusi vďaka internetu sledovať, čo si o tom „oslobodzovaní“ myslia Ukrajinci?

V marci 2022, teda hneď po začiatku vojny, sme urobili prieskum, z ktorého vyplynulo aj to, že 30 percent Rusov je presvedčených o tom, že Ukrajinci budú našich vojakov priateľsky vítať. To je dosť vysoký ukazovateľ.

A dnes?

Opakujeme rovnakú otázku a sama som zvedavá, aké budú odpovede. Niečo už vieme z jesenných prieskumov. Dnes je väčšinový ruský postoj zhruba takýto: „Bohužiaľ sa ukázalo, že na nás Ukrajinci nečakajú s otvorenou náručou, celý ukrajinský národ je otrávený nacizmom, a preto treba ovládnuť celú Ukrajinu a jej obyvateľov vyliečiť.“ Na jeseň jednoducho Ukrajinci v hlavách Rusov prešli z tábora pomýlených a ohrozených do tábora nepriateľov.

Viete, kto sú tí, ktorí vojnu podporujú? A prečo to robia?

Čiastočne áno. Keby sme na základe výpovedí respondentov mali nakresliť typického podporovateľa vojny, takého „Putinovho vojaka“, a potom typického odporcu, podporovateľ by bol muž vo veku 50 až 60 rokov. So slušným zárobkom. Vzdelanie nehralo veľkú úlohu, ale najčastejšie by mal strednú školu.

Jeho protivníkom bola mladá žena okolo 25 rokov. Aktívna je na internete aj v živote, s vyšším vzdelaním. Vidíte, ako vojna rozdelila Rusko.

Zaujímajú ma hlavne tí zástancovia agresie…

Je rozdiel medzi deklaratívnymi podporovateľmi a jastrabmi. Deklaratívni sú ľudia, ktorí napríklad získali dobre platené miesto v niektorej z ruských zbrojoviek. Rodina je šťastná. Taký človek podporuje vojnu z dôvodov, ktoré môžu pominúť. Nie je to tvrdé jadro.

Zistili sme, že vojnu viac podporujú Rusi s vyššími príjmami. Je to dané tým, že v Rusku sú dobré platy v štátnych štruktúrach. Štát ich dobre živí, takže podporujú, čo robí. Je to vlastne ruská stredná trieda. V 90. rokoch sa rodila a patrili do nej podnikatelia, obchodníci. Ale postupne ich vystriedali zamestnanci rozpočtových organizácií. Tí dnes vojnu na Ukrajine podporujú zo zištných dôvodov.

Ani podporovatelia vojny však nehovoria o vojne. Aký zmysel malo, že Kremeľ de facto zakázal používať slovo vojna?

Bolo to múdre. Inak by totiž zafungoval ďalší z archetypov: ruský človek bol vždy a za každých okolností odporcom vojen. Propaganda hovorí: my sme nikdy žiadnu vojnu nezačali, nevyprovokovali. Sme za mier! Heslo „Svetu mier“ bol náš otčenáš.

Tak predsa len niečo rusky špecifické. Slepá dôvera Rusov v štát a vo všetko, čo povie. Prečo tak pasívne prijímajú všetko, o čom „tí hore“ rozhodnú, vrátane útoku na suseda?

Pasivita je tam, kde nie je vlastná vôľa a občianske uvedomenie. Tam, kde je vo vašich hlavách zakotvené uvedomenie si, že ste občanmi, máme my Rusi prázdno. Toto pusté miesto sa potom ľahko zaplní nejakým naratívom z televízie.

Ruská propaganda využíva to, že sa ruský človek cíti komfortne, keď sa neprotiví. Nechce veľmi premýšľať o komplikovaných, rozporuplných veciach. Nechce sa podieľať na samospráve svojich obcí ani štátu.

A sme pri jednom z ďalších veľkých rozdielov medzi Rusmi a Ukrajincami…

Ukrajinci mali vzhľadom na historický vývoj vždy, a to prekvapivo aj za Sovietskeho zväzu, výraznejšiu samosprávu ako Rusi. Ani komunisti nedokázali zrazu zmeniť niečo, čo sa tak dlho vyvíjalo. Keď sa sociológovia pýtajú ľudí, kým sa cítia byť najviac – obyvateľom obce, oblasti alebo štátu, odpovie vám Rus inak ako Ukrajinec.

Pre Ukrajincov je identifikácia s malou skupinkou, obcou silnejšia a dôležitejšia. Rovnako ako pre Európanov. Taký pocit spolupatričnosti provokuje väčšiu aktivitu občana. Aký vplyv máte na chod takej obrovskej krajiny, ako je Rusko?

Teoretický, takže žiadny. A aký môžete mať v dedine či meste, kde osobne poznáte starostu? Zrazu ste subjektom rozhodovania. Stretnete sa s chlapmi v krčme a vyriešite veľa vecí.

Ukrajinci sú viac občania ako Rusi? Teraz sú však oddaní a lojálni k svojmu prezidentovi…

To je extrémna, vojnová situácia. Keď sa vojna skončí, som presvedčená, že pre Volodymyra Zelenského bude rovnako ťažké vládnuť Ukrajincom ako pred inváziou. Opäť sa začnú zaujímať o korupciu, oligarchiu, budú protestovať proti zákonom, ktoré sa im nepáčia… Teraz nie.

Ukazuje sa, že Ukrajinci sú veľmi uvedomelí, mnohé veci teraz neriešia, prechádzajú ich mlčaním, pretože ich hlavná úloha je zvíťaziť. Prejavujú výnimočnú uvedomelú zhovievavosť k svojej vláde a k prezidentovi. To sa však skončí, to garantujem.

Rusom je jednoduchšie vládnuť?

Je. Rus hlavne deleguje všetku zodpovednosť za čokoľvek nahor. Najlepšie k Putinovi.

Takže Putin zavelí, vojna je rozpútaná. A rovnako tak zavelí a nastane mier?

Na to sa nedá jednoznačne odpovedať. Ľudia majú často v hlavách veľa rozporov a zmätkov. Jeden môj respondent z ruského pohraničia, stúpenec vojny, zastáva názor, že ruská armáda sa teraz nesmie zastaviť. Aj keby Putin prikázal stiahnuť armádu z Ukrajiny a začať mierové rokovania, on bude proti.

Dlho som sa s ním rozprávala. A potom zrazu, už ku koncu, povedal: „Bože. So ženou teraz žijeme ako vo sne. Nič nechápeme. Môj otec bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne a takmer zhorel v tanku. Verili sme, že sa to nebude opakovať. A teraz si líhame a bojíme sa, že sa neprebudíme. Ukrajinci na nás stále strieľajú… Ako sa toto mohlo stať?“

Počúvala som ho a veľmi som chcela povedať: „Ty môj holúbok, možno nebolo treba si začínať!“

Ale nepovedali ste to….

Najprv nie. Keď robím sociologické rozhovory, snažím sa zotrvať v úlohe empatického poslucháča, ktorý sa dokáže vcítiť do pocitov respondentov. Považujem za dôležité, aby sa mi ľudia nehanbili priznať k niečomu, čo je vlastne hrozné.

Hovorila som aj so ženou, ktorá mi otvorene povedala, že Ukrajinu treba vypáliť, zničiť všetky obce s ich obyvateľmi. Snažila som sa byť priateľská.

Oponovali ste tomu respondentovi teda nakoniec?

Áno. A on na to odpovedal: „Ako nezačínať? To my prostí ľudia neovplyvníme. To sa rieši na inej úrovni. Hore vedia, čo sa deje. Vedia, čo bolo a nebolo treba začínať.“

Vidíte, delegoval zodpovednosť na Putina.

Typický ruský postoj?

Presne. Veria, že keď Putin začal vojnu, vedel, prečo to robí. Takto uvažuje zhruba polovica Rusov. Ich obraz sveta je formovaný takmer výhradne ruskou propagandou.

Čo je v tom ruskom obraze sveta najdôležitejšie?

Protizápadný postoj. Hlavnými nepriateľmi sú NATO, USA a EÚ, teraz už aj Ukrajina. Aj sociologická služba Levada centrum ukazuje, ako rastie negatívny pohľad na ne.

Viete, že sa dosť dlho Ukrajinci pozerali na Rusov prívetivejšie ako Rusi na Ukrajincov? Pretože Ukrajinci neboli pod vplyvom masívnej propagandy. Nemali motív ukazovať Rusov ako zloduchov. Áno, Putina neznášali, ale Rusov nie.

Ďalšou súčasťou obrazu sveta tak, ako ho má vidieť ruský človek, je tolerancia k vojne. K sile ako prípustnému nástroju na obranu ruských národných záujmov.

Kam sa stratilo heslo „Svetu mier“?

Prestalo fungovať ako aktívny naratív. Nastúpila dômyselná romantizácia vojny. Idealizácia vojakov. Propaganda išla na plné obrátky. Vytiahla akési „ruské hodnoty“, stále dookola zveličovala úlohu ruského ľudu ako národa-osloboditeľa. A potom tu bolo kľúčové sovo: Víťazstvo! Víťazstvo je hlavnou drogou Rusov.

Nie je náhoda, že Putin vrátil na Červené námestie grandiózne vojenské prehliadky, že 9. máj nahradil Nový rok a zmenil sa na hlavný ruský sviatok. Bola to príprava na vojnu na Ukrajine a na toleranciu obetí. Vojna sa stala prípustnou, ak ty, Rus, stojíš v spore na správnej strane. Ak nie si agresor, ale osloboditeľ.

Druhým predpokladom prijatia vojny je víťazstvo.

Zdá sa, že sa príprava vyplatila. Pri pohľade na výsledky vašich prieskumov za posledný rok a pol sa totiž zdá, že Rusi stále nemajú vojny dosť…

Nálady medzi Rusmi sme začali skúmať hneď vo februári 2022. Odvtedy je podpora „špeciálnej vojenskej operácie“ okolo 60 percent. Z toho 38 percent tvorí tvrdé jadro – títo ľudia sú pripravení ísť na front alebo venovať peniaze na pomoc armáde, odsudzujú odporcov vojny a chcú ich trestať.

Medzi nimi je ešte špecifických 10 percent skutočných jastrabov, ktorí chcú bombardovať, popravovať, vypaľovať. Počas celej vojny je to rovnaké.

A motív? Ani ten sa nemení?

Sú dva. Jedna skupina je motivovaná revanšizmom a jednoduchou agresiou. Ľudia nám často odpovedajú: „Keď sme to začali, treba ísť do konca. Do víťazného konca.“

Druhým motívom je strach. Strach z odplaty Ukrajincov, z toho, že prídu na ruské územie a budú sa mstiť.

Rusi si najprv mysleli, že celá operácia sa zavŕši do konca roka. Ako to, že neprecitli, keď v lete 2022 zistili, že sa tak nestane?

Nie. Vzťah k vojne sa nezmenil. A nemení. Je to veľmi zvláštne.

Čakali ste to?

Veľmi ma to prekvapilo. Ja však robím dôkaznú sociológiu, potrebujem exaktné dáta, aby som mohla niečo tvrdiť. A tie mám. Moja hypotéza z jari 2022, že vzťah k vojne sa bude meniť v jej neprospech, sa vo svetle získaných dát ukázala ako mylná.

Podarí sa niekedy vyvolať v Rusoch pocit viny?

Zatiaľ to tak nie je. Mysleli sme si, že zmenu v hlavách Rusov vyprovokuje aj pochopenie, že dôsledkami vojny je veľké množstvo obetí aj strašná deštrukcia Ukrajiny. Čakala som obyčajnú ľudskú empatiu. Ale neprišla.

Prečo? Sú Rusi menej citliví?

Súcit sa nedokázal predrať cez propagandu. Cez obraz Buče, kde na ulici ležia mŕtvi Ukrajinci, a ruská televízia hovorí, že to sú figuríny. Narafičení herci. „Vidíte! Teraz sa mu pohla ruka!“ A všetci to naozaj vidia. Cez tieto nástrahy neprešiel súcit k ruským srdciam.

Naše výskumy za posledný rok preukázali: Rusi majú prah empatie inde. Sú menej empatickí, než sme si mysleli.

Chápem, že nemajú súcit s nepriateľom, ale oni sú odolní aj k vlastným stratám…

Práve. Aj matky padlých sa so svojou stratou pokorne zmierujú.

Veď v 90. rokoch minulého storočia počas vojny v Čečensku ruské matky vojakov zásadne ovplyvňovali chod vojny…

Po prvé: V Rusku desiatky rokov systematicky fungovala represívna mašina. Takže sa dokonca boja aj matky. V 90. rokoch sa nebáli. V Rusku vtedy panovala relatívna duchovná sloboda. Dnes je preč.

Po druhé: Zatiaľ sa snažili na front neodvádzať chlapcov z Moskvy a ďalších veľkých miest. Berú mužov z chudobných regiónov, z Buriatska, z dedín bez perspektívy. Tam je úroveň občianskeho vzdoru minimálna.

Maximum, čoho je ruská provinčná matka schopná, dokumentuje video, na ktorom sa žena pri ceste trolejbusom dozvie správu o smrti syna a začne plakať. „Ukrajinci, ja vás nenávidím,“ kričí. Pritom jej syn zomrel na okupovanom ukrajinskom území, kam ho poslal ruský prezident.

Hnutie matiek vojakov pracovalo práve s takými…

Ruský štát včas začal všetky mimovládne organizácie kontrolovať. Dobrovoľníctvo bolo oklieštené, zdiskreditované. A to napríklad aj skupiny, ktoré chceli pomáhať zvieratám.

Keď sa ľudia dali dohromady, aby pomohli psíkom, bol to z pohľadu Kremľa len krôčik od politickej angažovanosti. Dnes brániš práva zvierat a zajtra pôjdeš zvrhnúť Putina. Takto v Moskve uvažovali a dobrovoľníkov zavčas neutralizovali.

Mali pravdu?

Trochu áno. Máme prieskum o ruskom dobrovoľníctve a vieme, že dobrovoľníci sú často skutočne politicky aktívni ľudia.

Nečakane veľký počet dobrovoľníkov, ktorí prišli v roku 2012 pomáhať pri povodniach v Krasnodarskom kraji, rok predtým organizoval politické protesty v Moskve. Sú to stále rovnakí ľudia.

Vo vašich prieskumoch mimoriadne veľa respondentov na otázku ohľadom podpory vojny nechce odpovedať alebo tvrdí, že nevie. Tušíte niečo o týchto ľuďoch?

My im kladieme množstvo ďalších „nevinných“ otázok, na ne odpovedajú väčšinou rovnako ako protivníci vojny. Predstavte si, že žijete v Rusku a zavolá vám sociológ s otázkou, na ktorú je z mnohých dôvodov výhodné odpovedať „áno“. Ale vy chcete povedať „nie“.

Aby ste si niečo nepokazili, odpoviete „neviem“. Takže z analýzy dát usudzujeme, že medzi ľuďmi, ktorí sa nechcú jednoznačne vyjadriť, je väčšina odporcov vojny. Keď to sčítame, odhadujem, že tých, ktorí agresiu nepodporujú, je v Rusku asi 30 percent.

Tí ľudia sú vo veľmi ťažkej situácii. Cítia hnev smerom k vláde, hanbu za svoju krajinu, súcit s obeťami, ale aj izoláciu a osamotenie. Prepadajú apatii. Sú v hlbokej depresii. Majú pocit, že ich nikto nepotrebuje. Stratili kanály komunikácie medzi sebou, časť emigrovala, zúfalí sú aj tí, čo ostali, aj tí, čo utiekli. Možno by aj európski alebo ukrajinskí politici mali zvolať: My vás vidíme a vy ste naše nádeje.

Dorazí k nim taký odkaz? Napríklad cez opozičné ruské médiá vysielajúce zo zahraničia? Sleduje ich v Rusku ešte niekto?

Robili sme pred rokmi veľký výskum týkajúci sa sledovania televízie. Zistili sme, že keď sa musia zdvihnúť, niečo si zaplatiť, niečo vyplniť, niekde sa zaregistrovať, takmer vždy dajú prednosť tomu zdroju, ktorý od nich nevyžaduje žiadnu aktivitu. Preto je príjem informácií z nezávislých médií veľmi obmedzený.

Napriek tomu má zmysel snažiť sa podporiť ľudí, ktorí nevedia, čo si o vojne myslieť. Potrebujú to. Viem o prípadoch, keď človeku umrela mama, pretože ju nemohol dostať na liečenie do zahraničia, a on sa z tábora „neviem“ posúva do tábora proti vojne. Takých príbehov sú tisíce.

Panuje ešte jedna predstava o Rusoch, ktorú mi možno vyvrátite, podobne ako údajný mýtus o ruskom imperializme. Že vydržia viac ako iní. Teda aj viac bolesti, príkoria, útlaku…

Priznávam – adaptívne schopnosti Rusov sú mimoriadne vysoké.

Nikdy nezabudnem na odpoveď jednej Rusky z prieskumu počas hospodárskej krízy v roku 1998: „Je mi ľúto Procter & Gamble, pretože to bola dobrá firma, ktorá dávala Ruskám vložky. My to však bez nich nejako vydržíme. Každý má predsa zásoby krúp. Budeme si variť kašu…“

Tento postoj jasne vysvetľuje, prečo sankcie uvalené na Rusko, nielen na ruských oligarchov a politikov, Rusov skôr spojili. V televízii im vysvetlili, že je to súčasť vojny kolektívneho Západu proti Rusku.

S tým súvisí aj to, že asi 30 percent z tých, s ktorými hovoríme, sa o vojnu vôbec nezaujíma – nepozerajú televíziu, nehovoria o nej a nesledujú žiadne informačné kanály na internete. Väčšinou sú to ľudia, ktorí majú problémy sami so sebou. Sú v hlbokej depresii, sú chudobní, nemajú žiadnu budúcnosť – a to aj bez vojny.

Čím je človek chudobnejší, tým menej naňho dolieha kríza, pretože on je na tom tak zle, že už takmer ani horšie byť nemôže. A tak je mu všetko jedno. Dá sa povedať, že znesie úplne všetko. Je bez vôle, apatický, niekto môže povedať otupený.

Je vyššie percento takých ľudí v Rusku ako na Ukrajine alebo napríklad u nás?

Áno, je ich viac. V Rusku je viac ľudí, ktorí majú pocit, že ich nikto nepotrebuje, nikoho nezaujímajú a na nič nemajú vplyv.

Takže predsa len špecifická ruská mentalita.

Nie je vylúčené, že keby sme konštrukciu, ktorá určovala život v našom štátnom usporiadaní, nasadili na iný národ a držali ho v nej sto rokov, dostaneme modifikáciu toho istého, čo sme my.

Áno, samozrejme, že hrajú rolu veci ako veľkosť územia, ktoré obývame, početnosť národa, ale myslím, že zveličovať unikátnosť Rusov nie je správne. Chápem, že to, čo teraz robia, je také strašné, že chceme nájsť nejaké vysvetlenie tej krutosti. Ale nie vždy je možné vypátrať odpoveď na všetko, čo sa deje, a dôvod, prečo sa to deje. Nedokážeme objasniť všetky korene motívov konania. Rozhodne by som nezveličovala etnické zvláštnosti, mentality a podobne.

Odlišuje sa podpora vojny regionálne?

Samozrejme. Napríklad severozápad Ruska, najmä Petrohrad, vojnu podporuje menej. Južné časti Ruska, územia blízko Donbasu, ruské pohraničie agresiu podporuje aktívnejšie. Až 67 percent ľudí je tam za vojnu.

Takmer 70 percent sa snaží nejako pomáhať ruskej armáde – organizujú zbierky, varia vojakom, kopú zákopy… To je v porovnaní so zvyškom Ruska veľmi, veľmi nadpriemerné.

Takže najbližší susedia Ukrajincov najviac podporujú ich vraždenie?

Do vojny boli hranice vlastne otvorené. Je tu veľa zmiešaných manželstiev. Keď volám našim respondentom, stretávam sa aj s týmto rozporom – Ukrajinka vydatá za Rusa a žijúca v ruskom Bielgorode povie: „To, čo sa u nás deje, je strašné, ale naša vláda nemohla inak.“

A „u nás“ je na Ukrajine, avšak „naša vláda“ je tá ruská. Tá žena sa cíti byť Ukrajinkou, ale doma je v Rusku.

Tento postoj nazývame „paradox vedomia“ a pre ruské pohraničie je typický. Jeho obyvatelia sa domnievajú, že by nemali byť hranice medzi Ukrajincami a Rusmi. Tvrdia: „Sme premiešaní. Hovoríme striedavo, akým jazykom sa nám zachce…“

Ako je možné, že práve títo ľudia, ktorí každú chvíľu cestovali na Ukrajinu nakupovať, mali tam príbuzných, chodili tam do školy a videli, že tam nevládnu nacisti, teraz podporujú agresiu?

Cítia sa viac ohrození ako Rusi na Sachaline. Zomkli sa proti tým, ktorí „útočia“ na ich dom.

Obyvatelia ruského pohraničia tiež vedia, že sa stali tak trochu účastníkmi konfliktu. Spolupáchateľmi vojenského ťaženia proti Ukrajine. Pretože tak či onak sa u nich „vo dvoroch“ formovali ruské vojská, ktoré potom napadli susednú krajinu. Z Ukrajiny k nim doliehajú odkazy typu: „Vy hajzli, za to, čo ste tu napáchali, zaplatíte.“

Vieme, že 40 percent ľudí v ruskom aj ukrajinskom pohraničí, ktorí mali príbuzných na druhej strane hranice, sa spolu po začatí invázie prestalo stýkať aj komunikovať.

Môže sa toto zmeniť? Môže ruské pohraničie povedať: A dosť! Vojnu už nechceme?

Zbaviť ľudí tejto slepoty pomôžu – cynicky povedané – iba osobné obete. Veľké osobné obete. Mŕtvi priatelia, susedia a rodinní príslušníci. Bombardovanie. Veľké utrpenie. Strach z vlastnej smrti. Potom si ľudia povedia: toto fakt nepotrebujeme. Už nebudú posudzovať, kto začal a kto je v práve. Budú však proti vojne.

To je moja prognóza. Smutná, že?

Jelena Koneva
Pochádza z Tulskej oblasti. Stála pri zrode súčasnej ruskej sociológie.

V 80. rokoch minulého storočia pracovala v novovytvorenom a na vtedajšiu dobu veľmi modernom Ruskom centre pre výskum verejnej mienky (VCIOM). Potom založila agentúru KOMKON, ktorá sa stala najvplyvnejším ruským výskumným centrom v oblasti marketingu.

Po začatí vlaňajšej invázie na Ukrajinu založila agentúru ExtremeScan, ktorá sa zaoberá verejnou mienkou vo vojnových časoch, čomu prispôsobuje aj metódy získavania dát a ich spracovania.

Jej hlavnou podmienkou na poskytnutie rozhovoru bolo „nezjednodušovať“ to, čo hovorí. „Rusko nie je opísateľné ľahko, ľúbivo, pomocou niekoľkých čísel,“ tvrdí.

PETRA PROCHÁZKOVÁ

zdroj:
https://dennikn.sk/3465124/zakazat-slovo-vojna-bol-dobry-napad-ruska-sociologicka-vysvetluje-preco-tolki-ludia-stale-veria-putinovi/?ref=inc

Foto: Alexandrovci. Kult vojny a víťazstva sa v Rusku starostlivo pestuje
zdroj: mil.ru