PREPRAVA UKRAJINSKEJ DISIDENTSKEJ LITERATÚRY UKRAJINCAMI ŽIJÚCIMI NA SLOVENSKU

KEĎ ŽIJE JAZYK, ŽIJE CELÝ NÁROD...

Štúdia bola zverejnená v roku 2013 v časopise Pamäť národa č.1

V marci uplynulo štyridsať rokov od politického procesu s Ukrajincami /1 žijúcimi na Slovensku, ktorí prepravili zásadné diela ukrajinskej disidentskej literatúry zo Sovietskeho zväzu na Západ. Paralelný súdny proces sa odohral aj v Sovietskom zväze. Vyvrcholila tým osemročná spolupráca tajných služieb Sovietskeho zväzu, Československa, Poľska a Maďarska. V Československu prebiehala akcia pod krycím názvom „VEDA", v Sovietskom zväze pod názvom „88" alebo „BLOK". Orgány KGB zatkli v rokoch 1965 až 1973 na Ukrajine desiatky intelektuálov, ktorí skončili vo väzení a vyhnanstve. Na Slovensku odsúdil Krajský súd v Košiciach Pavl Muraška, Juraja Baču, Annu Kocurovú a Petra Grockého. V rámci akcie využila Štátna bezpečnosť a KGB množstvo tajných spolupracovníkov a operatívno-technických úkonov (utajené prehliadky bytov, odpočúvanie, sledovanie, previerky korešpondencie).

Štátna bezpečnosť (ŠtB) monito­rovala činnosť Ukrajincov v Čes­koslovensku už od posledných dní II. svetovej vojny v úzkej spolupráci so sovietskou tajnou službou NKVD. Najmä s ohľadom na spoluprácu niekto­rých Ukrajincov s Gestapom vytvárala prehľady osôb v jednotlivých regiónoch a spoločenských a kultúrnych organizá­ciách. Od januára 1949 sa zameriavala aj na evidenčné podchytenie emigran­tov zo Sovietskeho zväzu. /2

Systematická agentúrno-operatívna činnosť ŠtB medzi Ukrajincami sa začala počiatkom 50. rokov. V júni 1951 schválilo kolégium ministerstva národnej bezpečnosti smernice pre prá­cu 1. oddelení krajských veliteľstiev ŠtB: "Základem práce proti ukrajinským nacionalistům je proniknutí do nových ukrajinsko-nacionalistických sítí za využití poznatků o starých sítích předválečných a válečných. Odhalovat Spojovací kanály mezi ukrajinskými nacionalisty v ČSR a ústředím OUN /3 v Mnichově, odhalovat jejich konspirační byty a přepážky v ČSR a jejich spojení na Ukrajinu." /4

Ukrajinskú problematiku rozpraco­vával I. odbor Veliteľstva ŠtB v Prahe a 1. oddelenia krajských veliteľstiev ŠtB v krajoch (obranné spravodajstvo). Od marca 1951 prebiehala diskusia o vytvorení „východných oddelení" v rámci odborov a oddelení obranného spravodajstva, kde by sa zlúčili dovte­dajšie referáty - emigranti a repatrianti z ľudovodemokratických štátov (referát 18), ukrajinskí nacionalisti (19), bielogvardejci (20), volyňskí Česi (21).

V rámci reorganizácie sa v júli 1952 samostatný odbor, resp. samostatné oddelenie východnej emigrácie (s referátmi ukrajinskí nacionalisti a biela emigrácia), vyčlenili z útvarov obranného spravodajstva. V úzkej spolupráci s KGB pracoval aj V. odbor Ministerstva vnútra (MV) a 5. samostatné oddelenia krajských správ MV, ktoré vznikli pri reorganizácii bezpečnostných zložiek na prelome rokov 1953/ /1954. V apríli 1955 sa stali súčasťou útvarov politického spravodajstva, ako VI. odbor III. správy MV, resp. 6. oddelenia III. odborov krajských správ MV. Od novembra 1960 spracovávali ukrajinskú problematiku opäť útvary zamerané na boj proti vonkajšiemu nepriateľovi - II. správa MV a II. odbory krajských správ MV. Po komplexnej reorganizácii kontrarozvedných útvarov prevzala v júli 1974 problematiku Správa kontrarozviedky na boj proti vnútornému nepriateľovi.

Na Slovensku spracovávali ukrajinskú problematiku najmä Krajské správy MV v Košiciach a v Prešove. Spravodajsky podchytili všetky významné ukrajinské inštitúcie a organizácie, najmä Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich v Prešove, katedru ukrajinského jazyka a literatúry na Filozofickej a Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ), redakciu ukrajinského vysielania Slovenského rozhlasu, Ukrajinské divadlo (dnes Rusínske divadlo Alexandra Duchnovyča), redakcie literárneho časopisu Dukla, spoločenského časopisu Družno vpered a novín Nové žytťja, pobočku Slovenského pedagogického nakladateľstva (SPN) - vydavateľstvo ukrajinskej literatúry v Prešove, Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku, ale aj ukrajinské základné školy a gymnáziá.

AKCIA „VEDA"
V prvej polovici 60. rokov sa na Ukrajine začali ozývať hlasy, ktoré otvorene kritizovali rusifikáciu ukrajinského školstva a iných vzdelávacích inštitúcií. Dlhoročný politický väzeň Svjatoslav Josypovyč Karavansky vyzval v roku 1964 listom generálneho prokurátora Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, aby trestne stíhal ukrajinského ministra školstva Y. Dadenkova za porušovanie práv ukrajinského národa. Vzrastajúci nacionalizmus sa snažili zastaviť sovietske bezpečnostné, politické a justičné orgány. Predstavitelia ukrajinskej inteligencie nemohli verejne prezentovať svoje názory, písať filozofické, prozaické ani poetické diela. Udržiavali preto kontakty s emigrantmi v Západnej Európe, ktorí mali možnosť ich myšlienky publikovať. Niekoľko kanálov prepravy ukrajinskej disidentskej literatúry prechádzalo aj územím Slovenska.

V auguste 1965 informovala sovietska tajná služba KGB čs. kontrarozviedku o protištátnej činnosti ukrajinskej inteligencie a jej kontaktoch na občanov Československa. Poznatky KGB nasmerovali ŠtB na asistenta Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove Mikuláša Mušinku, ktorý na Ukrajinu dochádzal ako externý ašpirant vedeckej ašpirantúry Kyjevskej štátnej univerzity Tarasa Ševčenka. Štátna bezpečnosť začala Mušinku sledovať a spravodajsky preverovať. Zistila okruh jeho priateľov a známych, aktivít a záujmov a prostredníctvom tajnej prehliadky bytu (technický úkon G-9) aj obsah rukopisov o živote na Ukrajine (najmä povojnových optantov zo Slovenska).

V decembri 1965 vycestoval Mušinka na konzultácie. V Kyjeve sa stretol s predstaviteľmi ukrajinskej inteligencie a od Ivana Dzjubu prevzal rukopis práce /Internacionalizmus alebo rusifikácia /5 prejav napísaný pri príležitosti 30. narodenín Vasiľa Simonenka, tri protestné listy Svjatoslava Karavanského, prejav amerického prezidenta Eisenhowera, ktorý odznel pri príležitosti odhalenia pomníka Tarasa Ševčenka vo Washingtone a dokument s názvom Všetkým ľuďom dobrej vôle. Z Kyjeva odcestoval na dva týždne do Ľvova. Neustále ho sledovala KGB - na internáte s ním dokonca býval príslušník tajnej polície, ktorý predstieral, že je študentom univerzity.

Na spiatočnej ceste do Prešova mu v pondelok 13. decembra 1965 na hraničnom priechode v Čope urobili colnú prehliadku a následne zabavili materiály od ukrajinských disidentov. Po zadržaní napísal vlastnou rukou vyhlásenie o tom, že sa dopustil protištátnej činnosti voči Sovietskemu zväzu. Vynútené vyhlásenie, napísané bezchybnou ruštinou, za sovietsku stranu podpísal náčelník V. odboru II. správy KGB Ukrajiny Kočerha, za československú stranu príslušník ŠtB Jan Zejkán. KGB a ŠtB ho mohli kedykoľvek využiť na jeho diskreditáciu. /6

Po príchode do Prešova odovzdal Mušinka ŠtB ďalších 14 dokumentov, ktoré doviezol z Ukrajiny v júli 1965. Zároveň uviedol mená ľudí zo Slovenska, ktorým tieto materiály poskytol na štúdium: Juraj Bača, Jozef Šelepec, Ivan Macinský, Vasiľ Dacej, Pavol Durkot, Michal Molnár a Pavel Muraško./7 ŠtB zároveň 17. decembra 1965 menoval osoby, s ktorými sa stretol v byte Ivana Dzjubu /8 a uviedol, že strojopis diela Internacionalizmus alebo rusifikácia prevzal od Dzjubu 4. decembra 1965 v byte Michajliny Kocubinskej.

O zážitkoch na štátnej hranici, ako aj o podpise vyhlásenia a spolupráce s ŠtB povedal po príchode do Prešova Pavlovi Muraškovi. Porušil tak dohodu o mlčanlivosti. O niekoľko mesiacov neskôr informoval Muraška, že jeho spoluprácu s ŠtB neschválil vyšší orgán ŠtB. /9

Odbor vyšetrovania ŠtB nemohol Mušinku podľa československých zákonov trestne stíhať. Ako člena Komunistickej strany Československa (KSČ) ho v disciplinárnom konaní Východoslovenský krajský výbor Komunistickej strany Slovenska (KSS) potrestal straníckym trestom - pokarhaním s výstrahou. Mušinka musel zároveň prerušiť písomný kontakt s kanadským štátnym občanom Koľaskom, študentom Vysokej straníckej školy v Kyjeve, ktorému plánoval zadržané dokumenty odovzdať.

V súvislosti so zadržaním Mikuláša Mušinku na štátnych hraniciach začala ŠtB odpočúvať telefón Juraja Baču (prvý záznam pochádza z 29. decembra 1965). ŠtB zároveň spracovala podrobný plán bytu Juraja Baču a preverila všetkých susedov vo vchode. Kontakty Juraja Baču s ŠtB sa však začali o niečo skôr. ŠtB ho evidovala ako tajného spolupracovníka s krycím menom „RUBAČ" od novembra 1956. V septembri 1961 ho II. správa MV v Prahe odovzdala do riadenia okresnému oddeleniu MV v Prešove. Nadväzujúce záznamy sa v registračných protokoloch ani v spisovom materiáli ŠtB nenachádzajú. Môžeme však predpokladať, že Juraj Bača ako predstaviteľ ukrajinskej inteligencie na Slovensku prichádzal s ŠtB do kontaktu minimálne vo forme občasných vynútených stykov.

Informácie KGB z augusta 1965 sa prostredníctvom II. správy MV dostali na Krajskú správy MV v Košiciach a odtiaľ na okresné oddelenie MV v Prešove, kde ukrajinskú problematiku spracovával Mikuláš Repčík. /10
Repčík sa s Bačom poznal osobne a tykal si s ním. V piatok 24. septembra 1965 sa s ním náhodne stretol na ulici v Prešove. Bača rozprával o sebe a priateľoch, Repčík z rozhovoru spracoval služobný záznam. Nasledujúcich päť týždňov sa nestretli. ŠtB stále zhromažďovala a preverovala informácie KGB. Až začiatkom novembra padlo rozhodnutie, aby okresné oddelenie MV v Prešove využívalo Juraja Baču na získavanie informácií z ukrajinského prostredia. V novembri 1965 sa Repčík s Bačom stretli druhýkrát a neskôr až do februára 1967 celkom 97-krát."

Mikuláš Repčík viedol Baču ako dôverníka pod krycím menom „JURAJ", od prvej polovice apríla 1966 pod krycím menom „DOCENT". Vzájomné stretnutia, založené na priateľskej báze, považovali obe strany za výhodné. Príslušník ŠtB Mikuláš Repčík získaval informácie z ukrajinského prostredia, Bača naopak z prostredia ministerstva vnútra. V marci 1967 na únik informácií prišli príslušníci, oddeleniu ŠtB v Prešove nadriadenej, Správy ŠtB v Košiciach. Repčíka, ktorý už v decembri 1966 z rodinných dôvodov požiadal o premiestnenie na oddelenie ŠtB v Michalovciach, napokon preradili k Verejnej bezpečnosti. Operatívne využitie Baču v ďalšom období zabezpečovala Správa ŠtB v Košiciach.

ŠtB preverovala Juraja Baču prostredníctvom iných spolupracovníkov, odpočúvaním, overovaním odovzdaných správ, ale aj sledovaním. Získala od neho poznatky o situácii Ukrajincov v Československu alebo v zahraničí. Už v novembri 1965 informoval ŠtB o ceste Mikuláša Mušinku do Sovietskeho zväzu. V roku 1968 podal ŠtB informáciu o pobyte vo Francúzsku, v septembri 1969 o pobyte v USA, kde strávil osem týždňov, /12 a v novembri 1969 o pobyte v Juhoslávii v roku 1967. V septembri 1969 sa zároveň stretol s náčelníkom Správy ŠtB v Košiciach Jánom Hanuliakom. /13 Rozhovor, ktorý ŠtB utajene nahrala na magnetofónové pásky, sa viedol vo všeobecnej rovine a nepadli v ňom žiadne konkrétne mená. Budúci 1. námestník federálneho ministra vnútra požadoval od Baču kvalitnejšie informácie.

Na druhej strane Juraj Bača vystupoval aktívne v ukrajinských organizáciách, publikoval články o ukrajinskej otázke a 26. mája 1966 previezol z Užhorodu do Prešova dielo Ivana Dzjubu Intrenacionalizmus alebo rusifikácia /14 Prepis diela zabezpečil v Prahe Pavel Muraško. Prostredníctvom Prešovčanky Ľubice Babotovej odovzdali kópiu občanovi USA, ktorý ju preniesol na Západ. Po úspešnom prechode slovensko-rakúskej hranice poslal z Rakúska pohľadnicu s odkazom, že počasie v Rakúsku sa vydarilo. Neskôr tvrdil, že dielo Ivana Dzjubu mu odobrali na letisku v USA. Onedlho však vyšlo vo vydavateľstve Sučasnisť v Mníchove aj s chybami, ktoré zámerne urobili pri prepise v Prahe.

Dve tváre Juraja Baču si uvedomovala aj samotná ŠtB: „BAČA o niektorých veciach uvedených vo vyhodnotení informoval orgány O-ŠTB Prešov z vlastnej iniciatívy. Na druhej strane sa však javí ako jeden z aktívnych iniciátorov medzi ukrajinskou inteligenciou v Prešove." /15

V roku 1966 začala ŠtB preverovať aj Pavla Muraška. Sovietska tajná služba ho na Ukrajine sledovala v spoločnosti záujmových osôb (Vjačeslav Čornovil a Ivan Svitlyčnyj) a tento poznatok odovzdala ŠtB. Odpočúvali mu byt aj telefón, sledovali ho. Informácie získali aj od riaditeľa ukrajinského gymnázia na Revolučnej ulici v Prešove Andreja Vataščina, kde v tom čase pracoval. Na prelome rokov 1966/67 sa do jeho bytu snažil dostať príslušník ŠtB Mikuláš Repčík. Muraško mal v tom čase vyučovať. S kolegom si však vymenil hodiny a neinformoval o tom ani svojich nadriadených.

Z dôvodu sledovania sa prevážanie ukrajinskej disidentskej literatúry stalo náročné a vopred odsúdené na odhalenie. Jedným z hlavných dôvodov, prečo prepravu ukrajinskej literatúry odhalili bol ten, že slovenskí občania sa na Ukrajine stretávali priamo s ukrajinskými disidentmi. Pavel Muraško niekoľkokrát upozornil ukrajinskú stranu na nie najlepšie zorganizované odovzdávanie literatúry. Na Ukrajine však nedokázali alebo dokonca nechceli vytvoriť sieť kuriérov, ktorí by boli spojkou medzi ukrajinskými disidentmi a občanmi Československa. Preto sledovanie týchto osôb nebolo pre KGB ťažké.

Táto skutočnosť sa potvrdila hneď pri prvej preprave ukrajinskej disidentskej literatúry, ktorú organizoval Pavel Muraško. Koncom roku 1967 dostal v Kyjeve od Ivana Svitlyčneho knihu História ukrajinského divadla. V obálke knihy sa nachádzali ukryté vyhlásenia politických väzňov. Muraško prevážal aj približne ďalších 20 kníh. V medzinárodnom vlaku Moskva - Praha si všimol mužov, ktorí sa správali veľmi podozrivo. Sledovali ho pohľadom, no keď sa na nich pozrel, odvracali zrak. Predpokladal, že ide o príslušníkov KGB. Snažil sa preto knihu ukryť.

V silonovej taške ju preniesol na toaletu, kde pomocou vreckového nožíka odmontoval zrkadlo. Knihu vložil do priestoru pod zrkadlom a zrkadlo namontoval na pôvodné miesto. Na sovietsko-československej hranici mu colníci odobrali knihy, preskúmali ich a vrátili.

Vyhlásenia politických väzňov sa rozhodol zaslať do Francúzska Ukrajincovi Vasiľovi Mulikovi, ktorý sa zoznámil s jeho manželkou Oxanou Bondarčukovou pri vystúpení profesionálneho Poddukelského ukrajinského ľudového súboru vo Francúzsku. Hľadal však spôsob, ako prepraviť vyhlásenia zo Slovenska na Západ. Obrátil sa preto na ukrajinistu Mikuláša Nevrlého, žijúceho v Bratislave. Ten poznal lodníka na bratislavskej lodi, ktorá sa plavila po trase Bratislava - Viedeň. Balíček od Muraška odovzdal Nevrlý pracovníkovi lode, ktorý ho vo Viedni poslal poštou na vopred dohodnutú adresu do Francúzska. Pán Mulik odovzdal balíček redakcii ukrajinských novín Ukrajinské slovo a tá začala vyhlásenia periodicky vydávať. Koncom roku 1968 alebo na začiatku roku 1969 vyšli vyhlásenia politických väzňov knižne a Pavel Muraško ku knihe napísal úvodné slovo pod pseudonymom Maksym Martyňuk. V tom čase obdržal peniaze od Arkadija Žukovského z Paríža na ďalšiu prepravu disidentských materiálov z Ukrajiny.

Druhýkrát prepravil Muraško ukrajinskú disidentskú literatúru v júni 1968 počas zájazdu vysokoškolákov na Ukrajinu. Zájazdu sa zúčastnili asi štyridsiati študenti a traja vyučujúci - Peter Bunganič, Zuzana Hanudelová a Pavel Muraško. Disidentskú literatúru prevzal Muraško vo Ľvove od Ivana Svitlyčneho. Pri preprave mu asistovala študentka Margita Rusnáková.

V októbri 1967 založila Správa ŠtB v Košiciach skupinový zväzok s krycím menom „VEDA", v ktorom zhromažďovala informácie o Jurajovi Bačovi, Pavlovi Muraškovi, Mikulášovi Mušinkovi a Eve Bissovej Kapišovskej. Zameriavala sa aj na im blízke osoby, ako Jozef Šelepec, Peter Durkot či Ivan Vanát, a to z dôvodu, že majú nacionalistické názory a udržujú kontakty s cudzincami (Anna Horbatsch z Frankfurtu nad Mohanom, Marco Carynnyk z USA, Danylo Struk z Kanady, Ivan Kerestyľ z Mníchova). Pri získavaní poznatkov z ukrajinského prostredia používala ŠtB agentov „TOĽA" (Rastislav Kraťuk), „ĽUDMILA" (Oľga Ronisová, nevlastná sestra P. Muraška), „MAKOVICA" (Andrej Šlepecký), „PAXIB" (Vladimír Juskiv), „JAROSLAV" (Orest Zilinsky) a ďalších.

OREST ŽILINSKÝ V ÚLOHE AGENTA ŠTB
Do činnosti spravodajských služieb socialistických štátov nepochybne zasiahli udalosti rokov 1968/1969. Aj napriek tomu ešte začiatkom roku 1970 nemala československá ŠtB, ani sovietska KGB ucelené poznatky o kanáloch prepravy ukrajinskej disidentskej literatúry na Západ. Posun vo vyšetrovaní prišiel vďaka dlhoročnému agentovi československej kontrarozviedky Orestovi Zilinskému.

Orest Zilinsky sa narodil 12. apríla 1923 v poľskej obci Krasna, okres Krosno. V roku 1941 sa s povolením nemeckých úradov presťahoval do Protektorátu Čechy a Morava a v Prahe začal navštevovať Ukrajinské gymnázium v Modřanoch. V roku 1943 ho spolu s ďalšími študentmi zatkli pre podozrenie z protinemeckej činnosti. Po intervencii otca a podpise spolupráce s Gestapom ho z väzenia prepustili. Po vojne študoval na Karlovej univerzite, kde v roku 1949 promoval. Pracoval ako prekladateľ ukrajinskej a ruskej literatúry a neskôr sa zamestnal na Palackého univerzite v Olomouci.

So Štátnou bezpečnosťou sa po prvýkrát dostal do kontaktu krátko po februárových udalostiach roku 1948. Koncom apríla 1948 ho zatkli pre napomáhanie k ilegálnemu prechodu štátnej hranice, no pre nedostatok dôkazov ho prepustili. V septembri 1951 ho ŠtB na základe kompromitujúcich materiálov (podpis spolupráce s Gestapom) a kontaktov s ukrajinskými nacionalistami získala na utajenú spoluprácu. Po dvoch rokoch s ním však spoluprácu prerušila.

Na prelome rokov 1953/1954, po zrušení ministerstva národnej bezpečnosti a opätovnom začlenení bezpečnostných zložiek pod ministerstvo vnútra, sa prehodnocovala aj činnosť útvaru ŠtB zameraného na rozpracovanie tzv. východnej emigrácie. Ukrajinskú problematiku zastrešovali príslušníci V. odboru ministerstva vnútra, ktorí zároveň metodicky riadili operatívnych pracovníkov v krajoch. V snahe preniknúť do ukrajinského prostredia hľadali kandidátov na tajnú spoluprácu, ktorí mali dôveru okolia, predpoklady na spravodajskú prácu a pri ich viazaní mohli využiť zozbieraný kompromitujúci materiál. Takto pracovníci V. odboru ministerstva vnútra vytypovali Oresta Zilinského.

V januári 1954 ho prostredníctvom kádrového pracovníka ministerstva školstva vylákali pod zámienkou dvojtýždňového školenia slavistiky a polonistiky do Prahy. Cestou na ministerstvo ho zatkli a s čiernymi okuliarmi na očiach previezli na krajskú správu ministerstva vnútra. Po niekoľkodňovom výsluchu vo vyšetrovacej miestnosti ŠtB a konšpiračnej chate V. odboru ministerstva vnútra napokon podpísal s ŠtB spoluprácu.

V polovici 50. rokov ho ŠtB využívala v akcii „ŠKORPIÓNI" na kompromitáciu ukrajinského prostredia a odhalenie predstaviteľov Organizácie ukrajinských nacionalistov. Akciu provokačného charakteru, ktorá sa zakladala na nepravdivých informáciách napokon ŠtB uložila do operatívneho archívu. Koncom 50. rokov sa Zilinsky na príkaz ŠtB písomne kontaktoval s ukrajinskými emigrantmi v USA a v Západnom Nemecku. ŠtB sa snažila zabezpečiť jeho stály pracovný pomer v Československej akadémii vied, aby sa mu vytvorili legálne možnosti na vycestovanie do kapitalistických štátov. Veľkú časť aktivít Oresta Zilinského vo vzťahu k Ukrajincom v zahraničí -písomná korešpondencia, pozvania na návštevy Československa, ale aj jeho cesty do kapitalistických štátov - riadila a pripravovala ŠtB. Činnosť tajného spolupracovníka s krycím menom „JAROSLAV" oceňovala aj sovietska KGB, ktorej sa odstupovali získané poznatky. /16

Možnosti a ciele využitia Zilinského v ukrajinskom prostredí prerokovali príslušníci tajných služieb na šesťdňovom bilaterálnom stretnutí v Prahe začiatkom júna. Už koncom mesiaca vycestoval Zilinsky na tri týždne do Kyjeva a Ľvova. Cesta bola legalizovaná ako výskumný pobyt pri príležitosti 150. výročia česko-ukrajinských literárnych vzťahov. Nezávisle na tajnom spolupracovníkovi vycestoval aj operatívny pracovník československej kontrarozviedky Jan Zejkán.

So Zilinským sa stretol na druhý deň v reštaurácii na okraji mesta. Zabezpečoval komunikáciu s KGB, inštruoval agenta podľa pokynov sovietskej tajnej služby a KGB zároveň odovzdával písomne spracované agentúrne správy, ako aj ukrajinskú disidentskú literatúru (z pera Ivana Dzjubu či Michajliny Kocubinskej). KGB hodnotila získané poznatky a materiály ako veľmi závažné a z hľadiska rozpracovania akcie „VEDA" na území Ukrajiny dôležité. Zároveň vedenie ukrajinskej KGB skonštatovalo, že podobné poznatky nie sú svojimi prostriedkami schopní získať. /17

Od polovice februára 1966 spolupracovala s ŠtB aj Zilinského manželka Ľudmila, zamestnaná v Československej akadémii vied ako spisovateľka a prekladateľka. /18 ŠtB prostredníctvom nej získavala informácie z ukrajinského prostredia v Mníchove (Ivan Žiguc, redaktor časopisu Súčasnosť, Ivan Košelivec a jeho manželka, hlásateľka vysielača Slobodná Ukrajina), vo Frankfurte nad Mohanom (Olex a Anna Horbatsch) a v Paríži (vedúci ukrajinského inštitútu prof. Kubijevič). Prvú zahraničnú cestu absolvovala v apríli 1966 (Mníchov a Frankfurt), druhú spoločne s manželom v júni 1967 (Mníchov, Frankfurt, Paríž). /19 Pre ŠtB mali získať informácie o organizácii, personálnom obsadení a činnosti ukrajinských organizácií v Západnom Nemecku a vo Francúzsku, ako aj informácie o jednotlivých funkcionároch (bydlisko, funkcia, názory, styky v Československu a v Sovietskom zväze) a vytvoriť si podmienky na „hlbšie preniknutie" do ukrajinského prostredia vo Frankfurte. V dôsledku situácie v rodine s ňou ŠtB spoluprácu koncom apríla 1968 ukončila.

Zilinsky medzitým v septembri 1967 opäť vycestoval do Sovietskeho zväzu. Po ukončení oficiálnej časti služobnej cesty v Moskve a Leningrade sa podľa pokynov ŠtB zastavil v Kyjeve. Na žiadosť KGB mal zistiť, aké akcie pripravuje ukrajinská opozícia v súvislosti s 50. výročím Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, aké protisoviet-ske materiály sú pripravené na distribúciu a akou cestou sa majú dopraviť na Západ. Zároveň mal vytvoriť podmienky na infiltráciu agenta KGB s krycím menom „RADAR" do ukrajinského disidentského prostredia. /20

Zilinsky sa postupne stretol s ukrajinskými disidentmi a prostredníctvom príslušníka ŠtB Jana Zejkána o nich KGB odovzdal písomné správy. Sovietska tajná služba najviac oceňovala 27-stranový dokument od literárneho kritika Ivana Dzjubu, ktorý mal cez Slovensko (prostredníctvom Ziny Berezovskej) putovať do Mníchova. Materiál mohla KGB využiť na okamžité trestné stíhanie Ivana Dzjubu. ŠtB jej ho však vydala len s podmienkou, že ho proti Dzjubovi nepoužijú. V opačnom prípade by vyšla najavo spolupráca Zilinského s ŠtB. /21 Tajný spolupracovník „JAROSLAV" následne v ukrajinskom disidentskom prostredí rozšíril legendu, že dokument zničil na štátnej hranici zo strachu pred kontrolou. /22

V júli 1968 vycestoval „JAROSLAV" do Západného Nemecka. ŠtB ho plánovala využiť na získanie Ivana Košelivca, ktorého koncom roka 1967 odvolali z funkcie šéfredaktora časopisu Súčasnosť sa ocitol vo finančnej núdzi. Podľa zámerov ŠtB ho mal Zilinsky získať na vytvorenie „nezávislého" časopisu ukrajinskej emigrácie v NSR /23 a vo Francúzsku alebo na trvalé presťahovanie do Československa (následne by ho ŠtB propagandisticky využila proti ukrajinskej emigrácii na Západe). Zilinsky vzhľadom na charakterové vlastnosti Košelivca odporúčal druhú možnosť. /24 Po návrate do Československa podal ŠtB o svojom pobyte v NSR podrobnú správu. Okrem iného v nej upozornil na kanál prepravy ukrajinskej literatúry cez leningradských námorníkov.

V predvečer vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa odcestoval „JAROSLAV" na trojtýždňovú študijnú cestu do archívov Akadémie vied USSR v Kyjeve, Žitomíre a Ľvove. Pre sovietsku tajnú službu KGB mal získať informácie o aktivitách ukrajinských disidentov, kanáloch prepravy disidentskej literatúry zo Západu do Sovietskeho zväzu a odhaliť tlačiarne protisovietskych materiálov. Okrem toho mal naďalej vytvárať podmienky na infiltráciu agenta KGB do ukrajinských organizácií na Západe. /25

Sovietska tajná služba v tomto období nemala podchytené kanály prepravy ukrajinskej disidentskej literatúry na Západ, ani späť do Sovietskeho zväzu. Už v apríli 1966 preverovala informáciu, že jeden z kanálov prepravy ukrajinskej disidentskej literatúry vedie cez pracovníka sovietskeho veľvyslanectva v NSR (informáciu zachytila ŠtB pri previerke korešpondencie).

V auguste 1969 navštívil Zilinsky Západné Nemecko a Švajčiarsko. ŠtB ho na základe požiadaviek KGB orientovala najmä na získanie informácií o Ivanovi Košelivcovi, jeho plánoch do budúcnosti a možnosti presťahovania sa do Československa. Kontaktoval sa však aj s predstaviteľom Prológu Dr. Anatolijom Kaminským.

Koncom júna 1970 vycestoval Zilinsky na návštevu Ľvova a Kyjeva, ktorú legalizoval návštevou bratranca. U ukrajinských emigrantov aj disidentov mal úplnú dôveru. Z hraničného priechodu v Čope cestoval do Ľvova so študentkou kyjevskej univerzity Annou Kocurovou, s ktorou si vytvoril priateľsky vzťah. Po rozhovore s ňou vyslovil pred príslušníkom ŠtB názor, že Kocurová bude robiť medzi prešovskou inteligenciou a Kyjevom spojku. /26
Už v máji 1970 informoval tajný spolupracovník „WÁGNER" (Dimitrij Nastuňák /27) ŠtB a KGB o existencii ilegálnej skupiny disidentov na Ukrajine. Aj na základe tejto informácie KGB v júni 1970 zatkla historika Valentyna Moroza /28 a ľudí z jeho okolia. Navyše, po dohode s ŠtB dôslednejšie ako doposiaľ preverovala aj činnosť a správy vlastných agentov.

Vo Ľvove sa Zilinsky stretol so záujmovými osobami KGB - muzikológom Volodymyrom Hošovským, básnikom Igor Kalincom, jeho manželkou, učiteľkou Irinou Kalincovou, historikom Jaroslavom Daškevičom a s pracovníkmi Inštitútu spoločenských náuk. Originály agentúrnych správ prevzala sovietska tajná služba, ktorá ich po vyhodnotení zaslala na federálne ministerstvo vnútra do Prahy. KGB vďaka „JAROSLAVOVI" získala aj 70-stranový rukopis od Igora Kalinca a jeho manželky, o ktorom dovtedy nevedela. Nový poznatok pre KGB predstavovala aj skutočnosť, že protisovietske materiály spracúvajú manželia Kalincovci. /29

Počas pobytu v Ľvove sledovali a odpočúvali Zilinského špecializované útvary KGB. Istú nedôveru voči nemu vzbudzovali povrchné informácie zo stretnutia s Jaroslavom Daškevičom a Mikulášom Greskom v jednom z ľvovských kostolov, ktoré KGB nemala pod technickou kontrolou. Aj napriek tomu, že ŠtB vydal závažný protisovietsky materiál, dohodli sa obe tajné služby, že jeho previerku uskutočnia aj vo forme hraničnej kontroly. Dôslednú kontrolu na hraničnom priechode v Čope mu následne zdôvodnili nutnosťou odobratia protisovietskych písomností „spolucestujúcej" vo vlaku a snahou o nevyzradenie spolupráce.

Od konca roku 1970 žil Zilinsky v jednej domácnosti s Evou Bissovou Kapišovskou, ktorú ŠtB rozpracovávala v akcii „VEDA". Náznak nedôvery ŠtB voči nemu prehĺbili aj selektívne podávané informácie (neinformoval napríklad o stretnutí s Dimitrijom Nastuňákom, agentom ŠtB) a z tohto dôvodu mu v auguste 1971 v byte nainštalovali odpočúvacie zariadenie. Z ďalších rokov sa v jeho spise nenachádzajú žiadne materiály, a preto môžeme predpokladať, že s ŠtB už významnejšie nespolupracoval. Zomrel 16. júla 1976 na infarkt počas dovolenky na východnom Slovensku. /30

FORMOVANIE PROTISOCIALISTICKEJ SKUPINY - ANNA KOCUROVÁ
Informácia tajného spolupracovníka „JAROSLAV" o spojke medzi prešovskou inteligenciou a ukrajinskými disidentskými kruhmi v Kyjeve priviedla ŠtB na stopu Anne Kocurovej. ŠtB ju všeobecne evidovala ako študentku kyjevskej univerzity, po informácii od Zilinského začala s previerkou jej aktivít a kontaktov. /31

Anna Kocurová sa narodila v januári 1948 v obci Varadka na východnom Slovensku. Od roku 1968 študovala na Filozofickej fakulte štátnej univerzity T. Ševčenka v Kyjeve. Ako študentka strednej školy sa v roku 1964 na festivale ukrajinského umeleckého slova zoznámila s Pavlom Muraškom, v tom čase študentom Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Muraško pôsobil aktívne v ukrajinskom intelektuálnom prostredí a do roku 1968 dvakrát previezol zo Sovietskeho zväzu ukrajinskú disidentskú literatúru. V auguste 1968 navštívil Ukrajinu a na Slovensko plánoval previezť ďalšie samizdaty.

V deň vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa v Kyjeve stretol so spisovateľom Ivanom Dzjubom (zo stretnutia sa zachovala aj spoločná fotografia). Disidentskú literatúru však prevzal od iných osôb. Pri odchode z Kyjeva (osobným autom Gajdulu) si všimli, že ich sledujú. Po ceste sa preto zastavili vo Ľvove u známych a prevážanú literatúru tam nechali. Od koho prevzal samizdaty a komu ich zanechal si už Muraško nespomína.
Po neúspešnom pokuse previezť literatúru z Ukrajiny na Slovensko hľadal Muraško niekoho, kto by mohol literatúru prevážať. Pri výbere nemal veľké možnosti. Starší Ukrajinci, so skúsenosťami s režimom a praktikami ŠtB, vystupovali veľmi opatrne. Ponuku by neprijali. Hľadal preto medzi študentmi a napokon oslovil Annu Kocurovú, ktorá odchádzala na štúdium do Kyjeva.

Kocurová sa postupne zoznámila s predstaviteľmi disidentského hnutia na Ukrajine a získala si ich dôveru. Na Slovensko prepravila značné množstvo literatúry: štyri zborníky Ukrajinskyj vistnyk, dielo Ivana Dzjubu Literárno-kritická úvaha o Alexandrovi Bilickom, zbierku básní Vasiľa Stusa Zymovi dereva (prevzala ju od Leonida Seleznenka v lete 1970), časť básní zo zbierky Igora Kalinca Korovanie opudalo, dielo Jevhena Sversťuka Sobor u ryštuvaňi, ako aj jeho literárne úvahy o Ivanovi Kotľarevskom a Tarasovi Ševčenkovi. /32

ŠtB sledovala aktivity a kontakty mladej študentky ako spojky medzi Slovenskom a Ukrajinou. Vzhľadom na ambíciu KGB odhaliť celú sieť pisateľov, distribútorov a prepravcov ukrajinskej disidentskej literatúry a protisovietskych písomností sa po vzájomnej dohode ŠtB rozhodla využiť Kocurovú na získavanie poznatkov z ukrajinského prostredia. Získať ju na tajnú spoluprácu sa československá a sovietska tajná služba rozhodli ešte pred ukončením štúdia v Kyjeve.

Akciu „VEDA" riadil od polovice 60. rokov príslušník čs. kontrarozviedky Jan Zejkán. /33 Po zatýkaní disidentov na Ukrajine v polovici roku 1970 a rozšírení protisovietskych aktivít prešiel po dohode s KGB na rezidentúru čs. kontrarozviedky v Kyjeve. Ako diplomatický pracovník čs. konzulátu zabezpečoval komunikáciu s KGB a rozpracovanie akcie na území Ukrajiny. Riadenie akcie na území Československa prevzal príslušník II. správy FMV Oldřich Janeček.

V druhej polovici mája 1970 pricestoval Oldřich Janeček do Kyjeva, aby spoločne s Janom Zejkánom prinútil Kocurovú na spoluprácu s ŠtB. Kontrarozviedka mala v rukách operatívne informácie KGB, podľa ktorých Kocurová v novembri 1970 priviezla do Kyjeva zbierku básní Vjačeslava Holobrodka a publikáciu Jevhena Sverstjuka Správy z väzenia. /34 Okrem možného trestného postihu ju plánovali zastrašiť aj vylúčením zo štúdia a vyhostením zo Sovietskeho zväzu.

Pod zámienkou stretnutia so splnomocnencom školstva ju 26. mája 1971 predvolali na čs. konzulát v Kyjeve.
V kancelárii zastupiteľského úradu ju vypočúvali o kontaktoch v Československu a na Ukrajine, ako aj o kontaktoch s cudzincami a ich záujmoch. Po dvoch hodinách vypočúvanie prerušili. Kocurová odišla z budovy sledovaná KGB. V parku z kabelky vyhodila lístky s menami a telefónnymi číslami a aj napriek zákazu sa stretla s Ivanom Svitlyčnym. Intenzívne vypočúvanie pokračovalo v hoteli Dneper od druhej poobede do soboty 29. mája, keď vlastnoručne podpísala vyhlásenie o spolupráci s ŠtB pod krycím menom „OĽGA". /35

Kontakt Janečka s „OĽGOU" prebiehal prostredníctvom Jana Zejkána. Vlastnoručné správy mu odovzdávala zalepené v dvoch obálkach (vonkajšia celkom čistá, na vnútornej odkaz „pre Jaroša"). Návštevy konzulátu sa legalizovali vyšetrovaním prevážania nedostatkového tovaru do Československa.

Do konca roku 1971 sa Kocurová s príslušníkom kyjevskej rezidentúry stretla štyrikrát a podala mu sedem písomných správ. Na prvých stretnutiach (13. 6. a 2. 7.) informovala o kontaktoch s Bohdanom Levickým z Anglicka, ktorého ŠtB považovala za spojku na Západ, ale aj o stretnutí s Ivanom Svitlyčnym z polovice mája, na ktorom jej rozprával o návšteve priateľov v Moskve (vrátane Andreja Sacharova). Tretie stretnutie sa uskutočnilo po jej návrate z dovolenky na Slovensku a v Sovietskom zväze (27. 9). Kocurová na ňom informovala o stretnutí s vysokoškolským pedagógom Jurajom Bačom, redaktorom novín Nové žyťťa Milanom Bobákom a redaktorom čs. rozhlasu v Prešove Štefanom Suchým. /36

Informácie podľa Zejkána nasvedčovali, že Juraj Bača stojí na nepriateľskej platforme, snaží sa získať dôveru a dezinformovať ŠtB, podobne ako Štefan Suchý /37 a ďalšia agentúra. Navrhol vykonať prehodnotenie existujúcej agentúry a jej očistenie od dezinformátorov, ktorí môžu vyzradiť záujmy ŠtB. /38 Na poslednom stretnutí, dva dni pred Vianocami, informovala Kocurová o Jurajovi Bačovi, Ivanovi Svitlyčnom a svojej svadbe s Vitalijom Konopelcom. Poznatky potvrdili ŠtB dve tváre Juraja Baču: „"Poznatky, které spolupracovnice předala k doc. Jurajovi Bačovi nám již po několikráte signalizují, že jmenovaný je ukrajinský nacionalista a jako takový mají jediný úmysl, získat si náš důvěru jednak, aby nás mohl dezinformovat a na druhé straně, aby mohl upozorňovat osoby o které máme zájem, viz příklad "Olga". Proto bych navrhoval, aby s jmenovaný již s konečnou platností, byly přerušeny s naší strany jakékoli styky." /39

Ďalšie stretnutie s „OĽGOU" sa už neuskutočnilo. Sovietska tajná služba v januári 1972 zatkla 25-ročného belgického občana Jaroslava Doboscha aj s ukrajinskou disidentskou literatúrou. Na základe jeho výpovede skončili vo väzbe aj predstavitelia ukrajinskej inteligencie, vrátane Vjačeslava Čornovila, Ivana Svitlyčneho a Leonida Seleznenka. KGB následne zistila, že Slovník rýmov od politického väzňa Svjatoslava Karavanského prevzala na štyroch filmoch od Ivana Svitlyčneho v októbri 1971 práve Anna Kocurová - dva previezla na Slovensko, jeden 1. januára 1972 odovzdala Doboschovi a posledný zničila na internáte v Kyjeve, keď sa dozvedela o zatýkaní. /40

Sovietska tajná služba vypočúvala Kocurovú od 19. do 30. januára 1972. Plánovala ju využiť proti Doboschovi aj zatknutým predstaviteľom ukrajinského disentu a jej výpovedi, ktorú nahrala na magnetofónové pásky, prikladala veľký význam. /41 V rámci vyšetrovania chcela KGB využiť aj dva filmy, ktoré Kocurová previezla na Slovensko a schovala v dome rodičov (mohli obsahovať odtlačky prstov záujmových osôb). Požiadala preto federálne ministerstvo vnútra v Prahe o zabezpečenie vyzdvihnutia materiálov na Slovensku. Nepochybne by bolo zaujímavé sledovať, ako predstaviteľ federálneho ministerstva vnútra v Kyjeve Jan Zejkán vysvetľuje 22. januára 1972 predsedovi ukrajinskej KGB V. V. Fedorčukovi prečo agent ŠtB bez vedomia operatívy preváža zakázanú protisovietsku literatúru.

V ranných hodinách 31. januára nasadol Zejkán s Annou Kocurovou do rýchlika na trati Moskva - Praha. V Košiciach sa nasledujúci deň stretli s príslušníkom II. správy FMV Oldřichom Janečkom. Služobným vozidlom spoločne odcestovali do obce Varadka, kde Kocurová vyzdvihla ukryté mikrofilmy. Náhlu a zároveň krátku návštevu rodičov zdôvodnila využitím možnosti dopravy autom a prípravou na reparáty skúšok, ktoré musí zložiť, aby mohla pristúpiť k spracovaniu záverečnej práce. /42 Príslušníka kyjevskej rezidentúry predstavila ako univerzitného profesora.

Kocurová odovzdala mikrofilmy J. Zejkánovi a po príchode do budovy Krajskej správy ZNB v Košiciach vypovedala pred vyšetrovateľom. ŠtB začína konštruovať protištátnu skupinu a vytvárať materiály potrebné na súdne
konanie, podobne ako v 50. rokoch. Podľa Zápisu o výpovedi prišla Anna Kocurová, ktorá na Slovensko pricestovala a už niekoľko dní trávila s príslušníkmi ŠtB, vo štvrtok 3. februára 1972 na Krajskú správu ZNB v Košiciach a na základe „vlastného rozhodnutia" oznámila trestnú činnosť „československých občanov," ktorí túto trestnú činnosť prevádzali v spojitosti so sovietskymi štátnymi občanmi A ja osobne som bola vykonávateľom - sprostredkovateľom, o čom som už vypovedala sovietskym bezpečnostným orgánom. /43

ŠtB zároveň odovzdala vlastnoručné oznámenie, ktoré napísala predošlý deň. Inscenácia pokračovala aj 15 minút po ukončení výsluchu, keď vyšetrovateľovi ŠtB protokolárne odovzdala mikrofilmy s prácou Sviatoslava Karavanského. Štvorhodinovú výpoveď urobila aj o dva dni neskôr. ŠtB výpoveď tajne nahrala a spolu s mikrofilmami a protokolmi odovzdala KGB.

V ďalších dňoch bývala Kocurová na ubytovni správy ŠtB a 6. februára v popoludňajších hodinách odcestovala s Janom Zejkánom späť do Kyjeva, kde nasledujúce dni vypovedala pred vyšetrovateľom KGB a jej svedeckú výpoveď konfrontovali s výpoveďami vypočúvaných Ukrajincov.

Počas januárových výsluchov v Kyjeve spomenula Kocurová dve nové skutočnosti, ktoré zaujímali najmä slovenských vyšetrovateľov. Už 21. januára 1972 KGB potvrdila, že Pavel Muraško a Peter Grocký sú osoby, ktoré sa zaoberajú prepravou ukrajinskej disidentskej literatúry. Zároveň upresnila, že posledný kinofilm s Ukrajinským vistnykom odovzdala práve Petrovi Grockému a nie Muraškovi, ako tvrdila pôvodne. /44 Tieto vyjadrenia potvrdila aj vo výpovedi z 28. januára, keď navyše prvýkrát spomenula organizovanú skupinu „U-29", ktorú údajne tvorili Pavel Muraško, Peter Grocký a Anna Kocurová. /45 Názov a skupinu si vymyslel Pavel Muraško, aby zistil, kto z jeho okolia donáša ŠtB.

Približne v roku 1970 oslovil Pavel Muraško Vjačeslava Čornovila, aby vymenili Kocurovú ako spojku medzi Ukrajinou a Prešovom. Tvrdil, že sa jednoducho nehodí ako spojka, navyše ak na ňu ŠtB pritlačí, môže veľmi ľahko tlaku podľahnúť. Vjačeslav Čornovil oponoval so slovami, že ju nebude podozrievať, bude ju považovať len za zvedavú študentku, ktorá chce osobne spoznať niektoré kyjevské osobnosti. Pri návšteve Bratislavy V. Čornovil svoju chybu pred Muraškom priznal.

TRETÍ, VLASTNE ZATIAĽ LEN DRUHÝ, ČLEN SKUPINY - PETER GROCKÝ
Grocký sa s Kocurovou spoznal počas výletu na Ukrajinu v roku 1964. V tom čase študoval ukrajinistiku na Filozofickej fakulte UPJŠ spoločne s Pavlom Muraškom. Hoci mali spoločné záujmy, o preprave ukrajinskej disidentskej literatúry na Západ si vymieňali len nevyhnutné informácie. Grocký na rozdiel od Muraška literatúru osobne neprevážal, prepravu mal dobre zorganizovanú prostredníctvom občanov Juhoslávie a nikomu o nej nehovoril. Ani Pavel Muraško nevedel, s kým je v kontakte. Až po roku 1989 sa dozvedel, že jedným z kontaktov Petra Grockého bol Ukrajinec z Juhoslávie Pavlo Holovčuk. /46

Do pozornosti ŠtB sa Peter Grocký dostal v januári 1972 na základe operatívnych informácií KGB a výpovede Anny Kocurovej na kyjevskej rezidentúre. Spravodajské rozpracovanie prevzalo oddelenie ŠtB v Prešove, ktoré na neho v marci 1972 zaviedlo osobný operatívny zväzok s krycím menom „SUMA" a vypracovalo plán agentúrno-operatívneho rozpracovania.

ŠtB sa snažila získať dôkazy o jeho trestnej činnosti prostredníctvom spravodajskej techniky a agentúrnej siete. Názory a návštevy na pracovisku mal pre ŠtB monitorovať kolega Mikuláš Janko. ŠtB ho vytypovala prostredníctvom pracovníka Slovenského pedagogického nakladateľstva, oddelenia ukrajinskej literatúry v Prešove, spisovateľa Miroslava Németha (1943 -2009). /47 Mikuláš Janko, ktorý býval v blízkosti Grockého, mal zároveň pre ŠtB zistiť, s kým sa stretáva a či má disidentskú literatúru v byte. Postupne mal overovať aj styky Grockého s Annou Kocurovou a inými osobami zo Sovietskeho zväzu. /48 ŠtB ho aktívnejšie využívala po prepustení Petra Grockého z väzenia na jeseň 1973. /49

Bežné informácie zo života Grockého sa ŠtB snažila získať prostredníctvom niektorého z jeho priateľov. Napokon vytypovala Mikuláša Hirjaka, ktorého získala na utajenú spoluprácu a 21. mája 1973 ho zaevidovala ako agenta aj v registračnom protokole. Pod krycím menom „KOĽJA" ho využívala do apríla 1976. Spolupráca sa skončila krátko po ukončení rozpracovania Petra Grockého. /50

Ďalšie informácie z okolia Petra Grockého, najmä o stykoch s cudzincami, podával oddeleniu ŠtB v Prešove spisovateľ Fedor Ivančov (1916 - 2007), ktorého ŠtB evidovala ako tajného spolupracovníka s krycím menom „JAVOR" od 29. júla 1970. ŠtB priblížil pobyt Grockého v Juhoslávii a Ľvove, a jeho aktivity v Spolku ukrajinskej mládeže SUM (Spilka ukrajinskoji molodi) koncom 60. rokov. /51

ŠtB plánovala nainštalovať do bytu Grockého odpočúvacie zariadenie (technický úkon C-7) a zároveň urobiť aj utajenú domovú prehliadku (technický úkon G-9). V prípade existencie telefónnej linky sa malo zaviesť odpočúvanie telefónu (technický úkon E-4). Po pomerne krátkom, viac ako mesačnom spravodajskom rozpracovaní ho ŠtB zaradila do skupiny okolo Pavla Muraška a 11. apríla 1972 zatkla.

REALIZÁCIA PRÍPADU
Vo štvrtok 9. marca 1972 sa v Prahe konala porada o príprave na realizáciu akcie „VEDA". Skupinu, ktorú bezpečnostné orgány plánovali trestne stíhať, v tom čase tvorili len dve osoby - Pavel Muraško a Peter Grocký. Príslušníci pražskej II. správy FMV, bratislavskej Hlavnej správy ŠtB v Slovenskej socialistickej republike (SSR) a Správy ŠtB KS ZNB v Košiciach sa po konzultácii s právnikom II. správy FMV dohodli, že oboch budú trestne stíhať podľa paragrafu 99 Trestného zákona (poškodzovanie štátu svetovej socialistickej sústavy) a využijú proti nim svedeckú výpoveď Anny Kocurovej a agentúrno-operatívne poznatky. Odbor vyšetrovania ŠtB v Košiciach sa mal oboznámiť s písomnými materiálmi a dokumentáciou prípadu. Správa ŠtB Krajskej správy ZNB v Košiciach, za účasti pracovníka II. správy FMV a náčelníka Správy vyšetrovania ŠtB v SSR, mala vypracovať plán realizácie prípadu. Pred prerokovaním plánu -25. februára 1972 na Hlavnej správe ŠtB SSR v Bratislave - sa s písomnými materiálmi prípadu mal oboznámiť krajský prokurátor v Košiciach. Hlavná správa ŠtB v SSR, správa ŠtB v Košiciach a II. správa FMV mali vytypovať osoby, ktoré vypočujú v zmysle zákona o ZNB s cieľom získať podkladové materiály a svedecké výpovede proti Pavlovi Muraškovi a Petrovi Grockému. Počas realizácie sa voči Muraškovi, Grockému, Nevrlému, Kuščinskému a Židlickému mali využiť technické úkony a sledovanie. /52

V pondelok 20. marca 1972 požiadal náčelník II. odboru Správy ŠtB v Košiciach Ján Legiň /53 prostredníctvom II. odboru Hlavnej správy ŠtB SSR v Bratislave II. odbor II. správy FMV v Prahe, aby prostredníctvom KGB zabezpečili posúdenie ukrajinskej disidentskej literatúry a miery spoločenskej nebezpečnosti pre Sovietsky zväz. Písomný dokument mal nahradiť znalecký posudok v rámci dokumentácie trestnej činnosti Muraška a spol.
Anna Kocurová v týchto dňoch stále figurovala ako agent ŠtB. Od 22. do 24. marca 1972 sa nachádzala v Košiciach - ŠtB jej platila stravu aj ubytovanie. Z archívnych prameňov však nie je zrejmé, či ju vypočúvali alebo využívali v rámci agentúrno-operatívnej práce. Isté je, že sa schyľovalo aj k jej obvineniu.

Porada na Hlavnej správe ŠtB v SSR v Bratislave sa napokon posunula o dva dni (27. februára 1972). Predstavitelia zúčastnených bezpečnostných zložiek stanovili termín realizácie prípadu na 5. apríl. Dohodli sa na trestnom stíhaní Kocurovej, Muraška a Grockého podľa § 99 Trestného zákona v súvislosti s § 98/1 (podvracanie republiky). Keďže Kocurovú viedli ako agenta ŠtB, musel operatívny pracovník do 5. apríla vyhodnotiť spoluprácu a požiadať o súhlas s trestným stíhaním. /54

Vo štvrtok 6. apríla 1972 informoval náčelník Hlavnej správy ŠtB v SSR Ondrej Dovina /55 náčelníka Správy ŠtB v Košiciach Jána Haščáka, že návrh na realizáciu schválil námestník MV ČSSR Ján Hanuliak, s poznámkou: "S realizáciou prípadu začnite ihneď". Bolo 14.30.

Ako prvú ešte v ten večer zatkli Annu Kocurovú. Zo Sovietskeho zväzu ju priviezol zástupca náčelníka Správy ŠtB v Košiciach Gustáv Tokoly /56 a o 21.45 ju na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom odovzdal vyšetrovateľovi ŠtB. /57 O päť dní neskôr zatkli aj Pavla Muraška a Petra Grockého (prvého o siedmej ráno, druhého 30 minút po poludní). Vyšetrovatelia odboru vyšetrovania ŠtB Košice voči nim začali trestné stíhanie a súčasne vzniesli obvinenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania štátu svetovej socialistickej sústavy (§99) v súvislosti s podvracaním republiky (§98/1). Trestné stíhanie začali len na základe výpovede Anny Kocurovej na odbore vyšetrovania ŠtB v Košiciach 3. februára 1972.

Po vznesení obvinenia stiahla Kocurová svoju pôvodnú výpoveď s odôvodnením, že chce chrániť občanov Ukrajiny. Podala, podobne ako neskôr Pavel Muraško a Peter Grocký, sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa ŠtB, ktorú však krajský prokurátor v Košiciach 10., resp. 14. apríla zamietol. Podobne 24. apríla 1972 zamietol sťažnosti proti uzneseniu krajského prokurátora na neverejnom zasadnutí aj Krajský súd v Košiciach.

V rámci vyšetrovania nemohol odbor vyšetrovania ŠtB použiť ako dôkazy materiály a informácie získané operatívou, teda nelegálne. Už 17. apríla 1972 preto spracoval žiadosť o zaslanie svedeckých výpovedí a ďalších dôkazov zo Sovietskeho zväzu. Generálna prokuratúra ČSSR, ktorá podľa zmluvy o právnej pomoci medzi ČSSR a ZSSR komunikáciu sprostredkovávala, však žiadosť odoslala až v prvej polovici mája. Na rozpracovaní akcie sa od 28. apríla do 24. mája 1972 zúčastňoval príslušník KGB Nikola Petrovič Nikitčenko. /58

V polovici mája 1972 sa vyšetrovanie dostalo do slepej uličky. Do Košíc preto pricestoval náčelník Správy vyšetrovania ŠtB pre SSR František Greguš /59 a náčelník Hlavnej správy vyšetrovania ŠtB Federálneho ministerstva vnútra Jiří Jansa. Vyšetrovanie brzdilo pomalé vyhodnocovanie publikácii v ukrajinčine (kvôli nedostatku kvalifikovaných prekladateľov) a zdĺhavá domová prehliadka bytu Pavla Muraška, ktorú ŠtB dokončila až v prvej polovici mája. Obaja náčelníci vyšetrovacích správ ŠtB si však uvedomovali, že po stiahnutí pôvodnej výpovede Anny Kocurovej nemajú v rukách v podstate žiadne dôkazy.

V prípade Muraška mohlo dôkaznú situáciu posilniť vyhodnotenie zabaveného písomného materiálu a svedecké výpovede zo Sovietskeho zväzu. Proti Kocurovej a Grockému dôkazy neexistovali. Do úvahy pripadali len niektoré písomnosti, ktoré Peter Grocký priviezol do zahraničia, no nedokumentovali jeho spojenie s ukrajinskými nacionalistami. Jiří Jansa menoval ako rozhodujúce pre ďalší priebeh vyšetrovania dve veci - vyhodnotenie a využitie písomného materiálu zabaveného pri domových prehliadkach a získaného operatívou a spoluprácu so sovietskymi bezpečnostnými a justičnými orgánmi. /60 V priebehu dvoch týždňov sa však ukázalo, že rozhodujúce bude celkom niečo iné.

Vyšetrovatelia ŠtB sa zamerali na Annu Kocurovú, ktorá sa už dva mesiace nachádzala tehotná vo vyšetrovacej väzbe. Tlak väzenského prostredia a vyšetrovateľov ŠtB napokon nevydržala a 31. mája 1972 potvrdila svoju pôvodnú výpoveď, ktorú navyše rozšírila o nové skutočnosti. Výpoveď usvedčovala Muraška a Grockého. Vyšetrovateľovi ŠtB však stále chýbali materiály, ako aj výpovede svedkov a obžalovaných zo Sovietskeho zväzu. V dňoch 17. až 21. júla 1972 preto v Kyjeve rokoval krajský prokurátor Ján Simko, náčelník Správy ŠtB v Košiciach Ján Haščák /61 a zástupca náčelníka odboru vyšetrovania ŠtB Juraj Petrík /62 o vzájomnom zoficiálnení materiálov získaných operatívou prostredníctvom generálnej prokuratúry. Materiály zo Sovietskeho zväzu mal podľa dohody na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom prevziať krajský prokurátor Ján Simko. /63

Koncom júla 1972 pod tlakom svedeckej výpovede Juraja Baču priznal Pavel Muraško, že schvaľoval činnosť a názory Ivana Dzjubu a vypovedal o preprave, rozmnožení a odoslaní knihy Internacionalizmus alebo rusifikácia do zahraničia. /64 Na základe jeho výpovede navrhol zástupca náčelníka odboru vyšetrovania ŠtB Juraj Petrík zatknúť Juraja Baču a 7. augusta 1972 požiadal Správu vyšetrovania ŠtB pre SSR o súhlas s jeho zatknutím. Návrh spôsobil v operatíve malé zemetrasenie najmä preto, že ho ŠtB agentúrne využívala. Vo štvrtok 17. augusta preto do Košíc pricestoval náčelník Hlavnej správy ŠtB v SSR Ondrej Dovina a náčelník Správy vyšetrovania ŠtB pre SSR František Greguš. Na porade s pracovníkmi košického odboru vyšetrovania ŠtB sa dohodli, že Juraja Baču budú stíhať na slobode v prípade seriózneho objasnenia činnosti s perspektívou operatívneho využitia, alebo väzobne v prípade jeho negatívneho postoja k prípadu.

Od 22. augusta 1972 sledovali Baču pracovníci odboru sledovania Správy ŠtB v Košiciach. Nasledujúci deň sa v ranných hodinách dostavil do budovy okresného národného výboru, odkiaľ odišiel zadným vchodom v sprievode príslušníka oddelenia ŠtB v Prešove Ondreja Simkuleta /65 a vedúceho okresnej skupiny pasov a víz v Prešove Jána Kuchára. /66 Odviezli ho do hotela Slovan, kde sa nasledujúcich osem hodín zhováral s náčelníkom Hlavnej správy ŠtB v SSR Ondrejom Dovinom a náčelníkom 3. oddelenia II. odboru Správy ŠtB v Košiciach Ladislavom Nemčokom. /67 Vo štvrtok 24.augusta sa konala porada za účasti

Ondreja Dovinu, Františka Greguša, pracovníkov kyjevskej KGB,68 odboru vyšetrovania ŠtB a II. odboru Správy ŠtB v Košiciach. Zhodli sa, že na operatívne využitie Juraja Baču nie sú možnosti, ale nevylúčili jeho využitie v budúcnosti. Bača sa k trestnej činnosti priznal, a preto ho vyšetrovali na slobode. Obvinenie voči nemu vzniesli 25.augusta o 10.30. /69

Ešte v ten istý deň zopakoval príslušníkom ŠtB, že spolu s Pavlom Muraškom nechali dielo Internacionalizmus alebo rusifikácia prepísať v Prahe a odovzdali ho príbuznému slečny Babotovej. /70 Túto informáciu po prvýkrát poskytol vyšetrovateľom už v začiatkoch vyšetrovania (prvý výsluch absolvoval 12. 4), ŠtB ju mala overenú aj prostredníctvom agentky Oľgy Ronisovej. /71 Prepis diela dôchodkyňou Xeniou Šimanovskou potvrdila vo výpovedi aj Zina Berezovská. /72

V priebehu nasledujúcich dvoch týždňov odbor vyšetrovania ŠtB v Košiciach realizoval všetky potrebné vyšetrovacie úkony a 11. septembra 1972 ukončil trestné stíhanie a vyšetrovací spis so záverečnou správou odovzdal Krajskej prokuratúre v Košiciach. O dva dni neskôr zhodnotili na súčinnostnej porade operatívnu aj vyšetrovaciu činnosť ŠtB v akcii. /73

PRÍPRAVA NA PROCES
Odbor vyšetrovania ŠtB v Košiciach odovzdal Krajskej prokuratúre v Košiciach svedecké výpovede takmer štyridsiatich osôb, /74 posudok na Pavla Muraška z Mestského výboru v Prešove a Obvodného oddelenia VB v Břevnove, charakteristiku Juraja Baču a Petra Grockého od Obvodného oddelenia VB Prešov-Sever a charakteristiku Anny Kocurovej od Pohraničného oddelenia VB v Nižnej Polianke. /75 Odovzdal tiež publikácie a materiály zabavené pri domovej prehliadke u Petra Grockého a Pavla Muraška a mikrofilmy získané od Anny Kocurovej.

Krajský prokurátor sa mohol oprieť o výpovede Anny Kocurovej, Pavla Muraška a Juraja Baču, ale aj o odborné posudky ukrajinskej disidentskej literatúry. Sedem posudkov (na zborníky Ukrajinsky vistnyk č.1 až 4, bulletin Visti iz Sarselju, knihy Sobor u ryštuvanni a Lycho z rozumu spracovali pracovníci katedry ukrajinského jazyka Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove Juraj Kundrat a Mikuláš Štec /76 a pracovník Ústavu marxizmu-leninizmu rovnakej univerzity Vasiľ Skrip v prvej polovici novembra 1972. /77 Ďalšie dva posudky - na zbierku básní Igora Kalinca Básne z Ukrajiny /78 a dielo Ivana Dzjubu Internacionalizmus alebo rusifikácia zaslala na súdne účely do Československa sovietska tajná služba KGB. /79

Justičné orgány mali k dispozícii aj svedecké výpovede ukrajinských občanov. Pri výsluchoch bol celkom neoblomný iba Vjačeslav Čornovil, ktorý pred vyšetrovateľom KGB odmietol vypovedať.
Ivan Svitlyčnyj, Nadija Svitlyčná a Valentyna Čornovilová odpovedali neutrálne. Podobne sa zachoval aj Ivan Dzjuba, ktorého postoj sa však neskôr zmenil. Zinovij Antoňuk a Mykola Plachotňuk v niektorých bodoch potvrdili výpovede Anny Kocurovej.

Podrobne vypovedali Mykola Cholodnyj,/80 Vitalij Konopelec (manžel Anny Kocurovej) a Leonid Seleznenko. Nevšedne sa zachoval Mychajlo Osadčyj, ktorý 2. augusta 1972 napísal otvorený list náčelníkovi KGB ľvovskej oblasti generálmajorovi Poludňovi: „Pocitiac oneskorenú trpkosť za otupenie bdelosti s hnevom vyhlasujem: spotvorený charakter na Západe teraz tlačenej povesti "Beľmo" pod rôznymi titulmi (názvami), vsuvkami, dodatkami, ktoré som nenapísal, obludnými protisovietskymi komentármi a tiež ten fakt, že som žiadnemu vydavateľovi nedal súhlas a povolenie uverejniť moje diela a rozširovať ich na nepriateľskú propagandu v spojitosti s nimi - všetko to mi dáva plné právo zrieknuť sa autorská pripisovanej mi na Západe povestí "Beľmo" a tiež ju vyhlásiť za falzifikát buržoáznej literárno-politickej konjunktúry. /81

List mal pravdepodobne poslúžiť ako prejav pokánia a možnosť dostať sa aspoň na krátky čas z väzenia. KGB žiadosť Mychalja Osadčeho na Ukrajine nevyužila a 5. septembra 1972 ho odsúdili na osem rokov väzenia. Otvorený list zaslali na Slovensko, kde sa zachoval preklad do slovenčiny. /82 Štyri strojopisné strany mohli priťažiť Petrovi Grockému a Pavlovi Muraškovi, ktorí dielo Lycho z rozumu s básňami a listami M. Osadčeho, prechovávali vo svojich prešovských bytoch.

V období od ukončenia vyšetrovania do začiatku súdneho konania, teda od septembra 1972 do marca 1973, je zaujímavé sledovať najmä kontakty Anny Kocurovej s ŠtB. Spisový materiál ŠtB ich nereflektuje, ozrejmiť by ich mohli príslušníci ŠtB alebo samotná Anna Kocurová. Pravdepodobne súviseli s vyšetrovaním ukrajinských disidentov, ktoré realizovala KGB. Kocurová ešte vo väzení dvakrát požiadala o možnosť vypovedať pred príslušníkom KGB. Z vyšetrovacej väzby ju prepustili 6. septembra 1972 vo vysokom štádiu tehotenstva.

V priebehu októbra a novembra 1972 ju vyťažovali (nie vypočúvali!) v Bardejove aj za účasti Borisa Semjonoviča Parachnikova z kyjevskej KGB. Po pôrode ju koncom novembra navštívili príslušníci ŠtB dvakrát aj v bardejovskej nemocnici. Náčelník 3. oddelenia II. odboru Správy ŠtB v Košiciach Ladislav Nemčok ju v rodnej obci navštívil aj dva dni pred Štedrým večerom a venoval jej darčekový kôš.

V polovici januára (11., 12., 15. a 17. 1.) ju v Bardejove vyťažovali príslušník KGB Boris Semjonovič Parachnikov a náčelník 3. oddelenia II. odboru Správy ŠtB v Košiciach Ladislav Nemčok. Navyše jej manželovi Vitalijovi Konopelcovi /83 už 10. januára utajene zaviedli odpočúvacie zariadenie do oblečenia a kufra (zariadenie demontovali 18. 1). V deň jej narodenín, 25. januára, ju na byte navštívil Ladislav Nemčok a daroval jej bonboniéru a kvety. Posledné operatívne jednanie s Kocurovou realizoval náčelník II. odboru Ján Legiň s Ladislavom Nemčokom 16. a 19. až 21. marca 1973, teda v čase, keď už prebiehal samotný súdny proces. /84 v Košiciach sa uskutočnilo 19. marca 1973. Senát súdu, pod vedením Dr. Karola Fabiána, tvorili Dr. Peter Dubivský, Jozef Burza, Dezider Kollár a Jozef Piš. Grockého obhajoval Dr. Štefan Kaifer, Muraška Dr. Štefan Fenyeš, Baču Dr. Fejer v zastúpení Dr. Ferčáka a Kocurovú Dr. Pavol Peško.

Súd napokon odsúdil Pavla Muraška na štyri a pol roka a Juraja Baču na tri roky odňatia slobody. Rozsudky, ktoré zahŕňali aj trojročnú politickú amnestiu z roku 1968 fakticky znamenali, že Muraškovi uplynul trest vo vyšetrovacej väzbe a Bača by do väzenia vôbec nenastúpil. Rozsudky v prípade Petra Grockého a Anny Kocurovej boli, aj vzhľadom na slabšiu dôkaznú situáciu (Peter Grocký), priznanie viny a spoluprácu s ŠtB (Anna Kocurová), ešte zhovievavejšie. Krajský súd v Košiciach 23. marca 1973 rozhodol o zastavení trestného stíhania na základe amnestie prezidenta ČSSR. Krajský prokurátor Ján Simko sa voči rozsudku odvolal. Niet pochýb, že jeho konanie ovplyvnili bezpečnostné zložky, prípadne záujmy predstaviteľov USSR. Peter Grocký a Pavel Muraško zostali aj naďalej vo väzbe.

Najvyšší súd SSR pod vedením predsedu senátu Ervína Polakoviča /85 18. júla 1973 odsúdil obžalovaných za trestný čin poškodzovania štátu svetovej socialistickej sústavy formou podvracania republiky nasledovne: Pavla Muraška na šesť a pol roka, Petra Grockého na štyri a pol roka (!), Juraja Baču a Annu Kocurovú na štyri roky odňatia slobody. /86 Na všetkých sa vzťahovala trojročná politická amnestia prezidenta republiky.

OSUDY AKTÉROV PO SÚDNOM PROCESE
Peter Grocký odovzdával ukrajinskú disidentskú literatúru juhoslovanským občanom ukrajinského pôvodu, nikdy ju osobne neprevážal cez štátne hranice. Vo vyšetrovacej a riadnej väzbe strávil 18 mesiacov. Po prepustení v sebe niesol trpký pocit z nespravodlivého obvinenia a súdneho postihu. V októbri 1975 mu Pavel Durkot potvrdil, že Vistnyk prevzal a odoslal do zahraničia. /87 ŠtB túto informáciu získala prakticky hneď z dvoch zdrojov - od tajného spolupracovníka „VEDEC" (Jozef Šelepec) /88 a dôverníka „UČITEĽ" (Mikuláš Janko). /89 O dva mesiace neskôr ho potvrdil aj tretí zdroj - tajný spolupracovník „FILLIP" (Ivan Macinský). V novembri 1975 podal na Krajskej prokuratúre v Košiciach žalobu za krivé obvinenia na Annu Kocurovú a Pavla Muraška. S návrhom na obnovu konania neuspel. Krajský súd v Košiciach návrh v roku 1976 zamietol. /90 Po návrate z väzenia nastúpil ako obyčajný robotník vo Východoslovenských železiarňach, kde neskôr pôsobil ako žeriavnik. Po roku 1989 opäť učil na strednej pedagogickej škole v Prešove. Zomrel predčasne 5. augusta 2004. So svojim obvinením sa nikdy nezmieril.
Anna Kocurová strávila vo vyšetrovacej väzbe päť mesiacov. Ako matke maloletého syna jej výkon trestu odložili. Zároveň požiadala prezidenta republiky o udelenie milosti. ŠtB odporučila jej žiadosti vyhovieť. Do väzenia sa už nevrátila. Gustáv Husák ju 11. februára 1975 omilostil. /91 Po procese pracovala na recepcii v hoteli a neskôr na základnej škole. V roku 2001 publikovala v Spolku ukrajinských spisovateľov Slovenska (s finančnou podporu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky!), spomienky na udalosti okolo procesu pod názvom Okno na východ. /92 V snahe očistiť svoje meno v nich premiešala fakty s polopravdami, výmyslami či dokonca očividnými lžami. /93 Zároveň očiernila mená Petra Grockého a Pavla Muraška. /94 Dnes žije v Bardejove.

Juraj Bača nastúpil do väzenia až po právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu SSR 24. septembra 1973 a vďaka trojročnej politickej amnestii z roku 1968 si v prešovskej, martinskej a ilavskej väznici odsedel jeden rok. V januári 1974 ponúkol ŠtB, že vystúpi v rozhlase alebo na stránkach tlače a verejne odsúdi svoju činnosť, ale aj činnosť spoluobžalovaných. ŠtB tento návrh prijala a spracovala plán jeho propagačného vystúpenia v čs. televízii. Vystúpenie malo pôsobiť výstražne a diskreditovať ukrajinských emigrantov v zahraničí. Vo väzení spracoval aj sedemstranový kritický text, ktorý mala uverejniť denná tlač. Na základe rozhodnutia vedúceho tajomníka Východoslovenského krajského výboru KSČ ho však napokon nepublikovali. Komunistický režim evidoval Baču ako exponenta pravice na Čiernej listine. Po prepustení z väzenia ho ako nepriateľskú osobu monitorovala ŠtB. /95 Po roku 1989 sa vrátil na Filozofickú fakultu UPJŠ a získal vysokoškolský titul profesor. Dnes žije ako dôchodca v Prešove.

Pavel Muraško si vo vyšetrovacej a riadnej väzbe odpykal tri a pol roka. Po prepustení pracoval v Pražských vodárňach. Na akademickú pôdu sa už nevrátil. V roku 1978 napísal otvorený list predsedovi vlády ČSSR, v ktorom upozornil na nezákonné praktiky ŠtB voči jeho osobe. List publikoval disidentský časopis Listy, ktorý v Taliansku vydával český disident Jiří Pelikán. /96 Komunistický režim ho evidoval na Čiernej listine ako exponenta pravice. Začiatkom 80. rokov sa podieľal na odhalení archívu Charty 77 a československej tajnej službe pomohol odkryť cesty prepravy zakázanej a disidentskej literatúry v akcii „DELTA". /97 Po roku 1989 pôsobil krátko ako poslanec Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky. Dnes žije ako dôchodca v Prahe.

CELKOM NA ZÁVER
Prepravu ukrajinskej disidentskej literatúry zo Sovietskeho zväzu na Slovensko realizovali na prelome 60. a 70. rokov tri osoby z prostredia Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove: Juraj Bača, Pavel Muraško a Anna Kocurová. Prepravu rukopisov zo Slovenska na Západ organizoval okrem nich aj pracovník výskumného pedagogického ústavu v Prešove Pavol Durkot a učiteľ strednej pedagogickej školy v Prešove Peter Grocký. Neúspešne sa o prepravu literatúry zo Sovietskeho zväzu pokúsil ašpirant Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove Mikuláš Mušinka. /98

O preprave ukrajinskej disidentskej literatúry zo Sovietskeho zväzu na Západ dosiaľ nevyšli takmer žiadne práce. Pozornosť jej nevenovali ani predstavitelia ukrajinskej elity po vzniku samostatnej Ukrajiny (Ivan Dzjuba sa stal ministrom kultúry, Vjačeslav Čornovil a Jaroslav Kendzjor poslancami v ukrajinskom parlamente). O osudy slovenských a ukrajinských občanov, ktorých odsúdili za prepravu ukrajinskej disidentskej literatúry sa nezaujímala televízia, rozhlas, tlač, ani odborná verejnosť. Väčšina aktérov pritom stále žije. Výnimkou je iba kyjevský historik Kasjanov, ktorý v roku 1990 navštívil Pavla Murašku v Prahe krátko po tom, čo sa verejnosť dozvedela o jeho spolupráci s ŠtB a práca historikov ukrajinskej akadémie vied Jurija Danyľuka a Oleha Bažana Opozícia na Ukrajine, ktorá sa však slovenskému procesu venuje iba na troch stranách. /99 Aj preto sa u niektorých odsúdených objavila zatrpknutosť voči Ukrajine a ukrajinskej demokracii ako takej. To bol najmä prípad Petra Grockého. /100

Akcia „VEDA" a jej záverečná fáza s krycím menom „CENTRÁLA" (od 3. 7. 1972), ktorá viedla až k súdnemu postihu štyroch občanov ČSSR, si zaslúži širšie a ucelenejšie spracovanie. Je exemplárnym príkladom zložitej situácie prelomu 60. a 70. rokov, činnosti československej tajnej služby ŠtB, spolupráce so sovietskou KGB, ukážkou národnostnej politiky Sovietskeho zväzu, ale aj komplikovaných medziľudských vzťahov, ktoré nemilosrdne ovplyvňovala komunistická tajná služba.


TARAS MURAŠKO, JERGUŠ SIVOŠ


Mgr. Taras Muraško (1970)
Je slovenský a ukrajinský básnik, poviedkár, publicista a prekladateľ. Absolvent ukrajinčiny, chorvátčiny a srbčiny na FF UK v Prahe. V roku 1992 vydal zbierku básní v ukrajinčine Poézie a interpretácie. Ukrajinská poviedka Láska je inde sa objavila v prestižnej antológii súčasnej ukrajinskej literatúry Pleroma. Jeho básne sa nachádzajú v slovenskej antológii ARS POETICA 2010. Ďalšiu tvorbu uverejnili časopisy Vlna a Romboid, ako aj ukrajinské časopisy Dukla, Exil, Kyjevská Rus a Porohy. V roku 2010 publikoval ukrajinskú štúdiu pod názvom História prepravy diela „Internacionalizmus alebo rusifikácia“ z Ukrajiny na Západ (spomienky priamych účastníkov). Je synom Pavla Muraška.

Mgr. Jerguš Sivoš, PhD. (1979)
Je absolventom Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, študijný odbor dejepis – občianska náuka a etika. Pracuje v Ústave pamäti národa. Je autorom publikácie XII. správa ZNB. Dokumenty k činnosti Správy kontrarozviedky v Bratislave v rokoch 1974 – 1990, monografie Bez rozsudku! Pracovné tábory, sústreďovacie tábory a tábory nútenej práce na Slovensku 1945 – 1953 a spoluautorom publikácií Biografický slovník představitelů ministerstva vnitra v letech 1948 – 1989. Ministři a jejich náměstníci a V stopách železného Felixa. Okrem uvedeného je autorom či spoluautorom desiatok štúdií a článkov, resp. niekoľkých výstav k uvedenej problematike.

Zdroj:
Pamäť národa č. 01/2013
https://www.upn.gov.sk/sk/casopis-pamat-naroda/

Foto:
Zo sledovania Juraja Baču (O), október 1967 (Zdroj: AÚPN)


POZNÁMKY
/rusini-slovenska/ Pod pojmom Ukrajinci žijúci na Slovensku rozumieme príslušníkov rusínskej a ukrajinskej minority, ktorí na základe vládnych nariadení a v súvislosť s politickými opatreniami - tzv. ukrajinizáciou boli začiatkom 50. rokov 20. storočia premenovaní na Ukrajincov.
2 Kartotečné lístky obsahovali dátum a dôvod emigrácie, pomer k ľudovodemokratickému zriadeniu, činnosť za prvej republiky a počas vojny, vierovyznanie. Emigranti zo ZSSR sa viedli v evidencii, aj keď mali československé občianstvo. Kópie kariet sa z krajov posielali na 1. oddelenie Veliteľstva ŠtB v Prahe. Archiv bezpečnostních složek (ABS), fond (f.) 310, inventárne čísio (inv. č.) 310-10-9. Pracovní vodítka pro odd. KVSTB na měsíc leden 1949.
3 Organizácia ukrajinských nacionalistov.
4 ABS, f. 310, inv. č. 310-11-1. Směrnice pro práci 1. odd. Krajských velitelství státní bezpečnosť.
5 Rukopis plánoval odovzdať predsedovi Ústredného výboru Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich na Slovensku Vasiľovi Kapišovskému (strýkovi jeho druhej maželky). Túto informáciu uviedol M. Mušinka na prezentácii poslednej publikácie 8. 2. 2012 v Prahe.
6 Archív Ústavu pamäť národa Bratislava (AÚPN), f. Krajská správa Zboru národnej bezpečnosť Správa ŠtB Košice (KS ZNB S-ŠtB), Vyšetrovacie spisy, archívne číslo (a. č.) V-4518. Protokoly sov. občanov z akcie Veda. Vyhlásenie Mikuláša Mušinku.
7 Tamže, Objektové zväzky, a. č. OB-3814. Vyhodnotenie materiálov z akcie VEDA, 16. 11. 1966.
8 Stus, Sversťuk, Michajlina Kocubinská, Nadija Svitlyčná, Serhijenko, Fenenko, Jakutovyč, Drač, Antonenko-Davydovyč.
9 Rozhovor s Pavlom Muraškom, 9. 3. 2012.
10 Mikuláš Repčík sa narodil 7. decembra 1925 vo východoslovenskej obci Habura. V roku 1939 absolvoval ľudovú školu, pomáhal matke na hospodárstve, živil sa ako príležitostný robotník v lese a neskôr na píle v Medzilaborciach. V septembri 1944 sa pripojil k partizánom a v decembri 1944, po oslobodení východného Slovenska, vstúpil do 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. V armáde zostal ako príslušník OBZ na ministerstve národnej obrany a neskôr pešej divízie 10 Košice. Po demobilizácii v roku 1947 pracoval ako robotník v Stalinových závodoch v Záluží u Mostu, kde 22. novembra 1947 vstúpil do KSČ. Začiatkom júna 1948 ho prijali do Zboru národnej bezpečnosť. Začínal na pražskom PS útvare 9600, neskôr absolvoval školu ZNB I. stupňa v Poprade (1949), školu ŠtB v Bratislave (1949), polročnú politickú školu KSS v Modre Harmónii (1950/1951) a sedemmesačnú odbornú školu MV v Prahe (1953/1954). V rokoch 1950 - 1951 viedol oddiel ŠtB v Snine, neskôr pracoval ako starší referent 5. samostatného oddelenia Krajskej správy MV v Prešove. V rokoch 1954 - 1958 riadil okresné oddelenie MV v Bardejove a v rokoch 1958 až 1960 aj okresné oddelenie MV vo Vranove nad Topľou. Po reorganizácii bezpečnostných útvarov pracoval od aprí!a 1960 ako starší referent okresného odde!enia MV v Prešove, kde spracovával problematiku utečencov a ukrajinských nacionalistov. V auguste 1967 ho preradili k zložke Verejnej bezpečnosť (VB). Pôsobil na oddeleniach VB v Michalovciach, v obciach Továrne, Sečovská Polianka a Soľ a na sklonku služby vo Vranove. Do dôchodku odišiel koncom roka 1980 v hodnosť kapitána. ABS, f. Personální spisy příslušníků resortu vnitra, ev. č. 5113/25.
11 AÚPN, f. KS ZNB S-tB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. SR-9324. Vyhodnotenie získaných poznatkov od Juraja BAČU počas styku ako s dôverníkom.
12 Bača informoval ŠtB o občanoch USA, členení Organizácie ukrajinských nacionalistov, pracovníkoch jednotlivých centrál OUN a ich názorových postojoch.
13 Ján Hanuliak (1921 Terchová - 2000 Chřibská, ČR) pôsobil vo funkcii náčelníka Správy ŠtB v Košiciach od 1. 3. 1969 do 31. 7. 1970. Neskôr krátko riadil Správu sledovania Federálneho ministerstva vnútra (FMV) v Prahe a od 15. 2. 1971 do 1. 6. 1979 pôsobil ako námestník ministra vnútra ČSSR. Viac pozri: KALOUS, J. a kol.: Biografický slovník představitelů ministerstva vnitra v letech 1948 - 1989. Ministři a jejich náměstci. Praha 2009, s. 60 - 63; SIVOŠ, J.: Kariéry v službách ŠtB. Ján Hanuliak. In: Pamäť národa, ročník (roč.) 5, 2009, čísio (č.) 4, s. 73 - 79.
14 Тарас Мурашко - історія передачі рукопису "Iнтернаціоналізм чи русифікація з України на захід" спогади прямий учасників, Збірник Український визвольний рух Nо-14, Львів, стр. 193-193.
15 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Objektové zväzky, a. č. OB-3814. Vyhodnotenie materiálov z akcie „VEDA", 16.1.1966.
16 ABS, a. č. 683523 MV. Vyhodnocení tajného spolupracovníka z 23. 8. 1962.
17 Tamže. Správa z 26. 7. 1966.
18 Zilinska oficiálne podpísala spoluprácu s ŠtB až 12. 12. 1966. V ten deň dostala zároveň finančnú odmenu 200,- Korún československých (Kčs) za dovtedajšiu činnosť. ABS, a. č. 747429 MV. Záznam o průběhu verbovky zo 14. 12. 1966.
19 Tamže. Návrh na využiť spol. „JAROSLAVA" a „LUDMILY" z 30. 5. 1967.
20 ABS, a. č. 683523 MV. Záznam z 9. 10. 1967.
21 KGB pôvodne plánovala odobrať Zilinskému dokument pri colnom odbavovaní na hraničnom priechode v Čope.
22 ABS, a. č. 683523 MV. Záznam z 9. 10. 1967.
23 Nemecká spolková republika.
24 Tamže. Návrh na využiť spolupracovníka „JAROSLAVA" z 28. 6. 1968.
25 Tamže. Návrh na služební cestu pracovníka StB do USSR z 9. 8. 1968.
26 Tamže. Zpráva ze služební cesty do Sovětského svazu z 27. 7. 1970.
27 V operatívnej evidencii viedli Dimitrija Nastuňáka ako agenta s krycím menom „WÁGNER" od 24. 7. 1958 do 10. 9. 1962 a neskôr od 19. 1. 1967 do 23. 4. 1985.
28 Valentyna Moroza zatkli v júni 1970 a neskôr odsúdili na štrnásť rokov odňatia slobody.
29 Irinu zatkli v januári a Igora v auguste 1972. Odsúdili ich na šesť rokov väzenia a tri roky vyhnanstva.
30 Súdna pitva, ktorú vykonali na Ústave súdneho lekárstva v Košiciach, ukázala, že smrť Oresta Zilinského nastala v dôsledku zlyhania srdečnej činnosti. Vyvracia tak domnienku o smrti spôsobenej cudzím zavinením, o ktorej sa šepkalo medzi ukrajinskou menšinou v Československu až do novembra 1989. ABS, a. č. 683523 MV. Zilinsky Orest – správa, 3. 8. 1976. Zilinsky dostával v priebehu spolupráce s ŠtB finančné odmeny. Finančnú časť spisu (26 strán) zničila ŠtB v rámci riadnych skartácií v osemdesiatych rokoch.
31 Koncom júla 1970 začali pracovníci VI. odboru Krajskej správy ZNB Správy ŠtB v Košiciach monitorovať jej korešpondenciu. Previerku ukončili 5. 2. 1971 bez zistenia písomných kontaktov. AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. SR-9289. Záverečná správa úkonu K-3 v akcii „VEDA/KO“.
32 Prvé číslo zborníka Ukrajinskyj vistnyk prevzala od Valentyny Čornovilovej v júli 1969, druhé číslo od Anatolija Zinovjuka v júni 1970, tretie číslo od Jaroslava Kendzjora v zime 1971 a napokon štvrté číslo od Mykoly Plachotňuka v máji 1971 v Kyjeve pri hlavnej pošte. Dielo Sobor u ryštuvanni dostala od Nadiji Svitlyčnej. Archív KS Košice, 2T7. Zápis o výpovedi Anny Kocurovej. Básnické zbierky odovzdala občanovi USA Bohdanovi Čabrinovi.
33 Jan Zejkán sa narodil v júli 1922 v meste Imstyčevo na Podkarpatskej Rusi. Do bojov 2. svetovej vojny zasiahol ako príslušník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Po ukončení vojenskej služby nastúpil vo februári 1946 k Národnej bezpečnosti. Päť mesiacov pôsobil v obci Stříbřec a neskôr na pohraničnom útvare v obci Nová Ves nad Lužnicí. V máji 1947 vstúpil do KSČ. Od augusta 1947 sa ako príslušník útvaru DUB zúčastňoval akcií proti Ukrajinskej povstaleckej armáde na Slovensku. V januári 1948 sa vrátil na pohraničný útvar a o mesiac neskôr sa zúčastnil mocenského prevratu ako príslušník oddielu Alfa Praha. Od apríla 1948 do novembra 1953 pracoval na útvaroch ochrany straníckych a ústavných činiteľov. Od októbra 1950 do augusta 1951 absolvoval Zbrojnú vojenskú akadémiu v Martine. V decembri 1953 ho premiestnili na nový V. odbor ministerstva vnútra. Problematike ukrajinských nacionalistov sa venoval až do konca mája 1985, keď odišiel do dôchodku. V 60. rokoch riadil v problematike Ukrajincov aj činnosť Krajských správ MV v Českých Budějoviciach a v Košiciach. V roku 1970 ho povýšili do hodnosti podplukovníka a prezident Československej socialistickej republiky (ČSSR) mu udelil Rad Červenej hviezdy. Od 16. novembra 1970 do 1. apríla 1974 pôsobil ako pracovník kyjevskej rezidentúry. ABS, f. Personální spisy příslušníků resortu vnitra, Jan Zejkán, ev. č. 6109/22.
34 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. SR-9289. Akcie „Věda – 88“. Anna Kocurová sdělení poznatku z 21. 5. 1971.
35 Vyhlásenie vopred pripravili príslušníci ŠtB. Kocurová ho vlastnoručne prepísala v českom jazyku (!) a následne podpísala. Tamže. Prohlášení z 29. 5. 1971.
36 Tamže. Zpráva č. 4 z 27. 9. 1971.
37 Informácie o Štefanovi Suchom evidovala ŠtB v pozorovacom zväzku od 9. 4. 1970. V druhej polovici mája 1973 zväzok pričlenila k objektovému zväzku „KULTÚRA“.
38 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. SR-9289. Záznam ze schůzky se spol. „Olgou“ z 28. 9. 1971.
39 Tamže. Záznam ze schůzky se spol. „Olgou“ z 24. 12. 1971.
40 Sovietska tajná služba využila Jaroslava Doboscha aj propagandis????cky (v miestnej tlači a pravdepodobne aj v rozhlase zverejnili jeho vysvetlenie a poľutovanie nad tým, ako sa zachoval na území Ukrajiny) a následne zabezpečila jeho vyhostenie zo Sovietskeho zväzu.
41 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. SR-9289. Zpráva pre zástupcu náčelníka II. správy FMV Bohumíra Molnára z 28. 1. 1972.
42 Príslušníci ŠtB pripravili pre Kocurovú aj ďalšie legendy. Na internáte rozšírila informáciu, že otec je vážne chorý, pred obyvateľmi rodnej obce zdôvodňovala svoj príchod potrebou odovzdať materiály známemu. AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. 9289. Zpráva o plnění úkolů v akcie „VĚDA“ z 10. 2. 1972.
43 Tamže. Zápis o výpovedi z 3. 2. 1972.
44 Kocurová vo výpovedi uvádza ako sa spoznala s Grockým a ako v máji 1969 navš????vila v Ľvove jeho priateľa Jaroslava Lemika, ktorého spoznal v Juhoslávii. V ďalšej čas???? výpovede zrazu, bez akýchkoľvek súvislosti, tvrdí, že Muraško a Grocký sa zaoberali odovzdávaním materiálov do zahraničia a hoci najprv tvrdí, že Vistnik č. 3 odovzdala Muraškovi, neskôr sa slovami „zdá sa“ opraví s tým, že ho odovzdala Petrovi Grockému. Muraško jej povedal, že je nebezpečné sa s ním stretávať a aby sa stretávala s Grockým Tamže. Zápis o výpovedi z 21. 2. 1972.
45 Vo výpovedi z 28. 1. 1972 spresnila, že niekedy v roku 1969 jej Muraško povedal, aby odovzdávala rukopisy Petrovi Grockému. Ten sa jej však nepozdával, a preto sa rozhodla odovzdávať materiály aj naďalej Muraškovi. Len jeden Vistnyk odovzdala Grockému, pretože Muraško konzultoval prácu na dizertácii u Oresta Zilinského v Prahe.
46 Rozhovor s Pavlom Muraškom, 26. 2. 2013.
47 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. 9323. Záznam číslo 1/1972 zo schôdzky s dôverníkom „NÉMET“ z 2. 3. 1972. Oddelenie ŠtB v Prešove ho v dokumentoch označuje ako dôverníka už vo februári 1972. Do operativnej evidencie ho však zaviedli až 22. 1. 1973 pod registračným číslom 9105. Zväzok dôverníka ŠtB zničila 5. 5. 1981.
48 Tamže. Plán agentúrno-operatívneho rozpracovania prípadu „SUMA“.
49 Oddelenie ŠtB v Prešove zaviedlo zväzok dôverníka s krycím menom „UČITEĽ“ v novembri 1973 pod registračným číslom 9549. Zväzok ŠtB zničila 8. 12. 1989.
50 Zväzok založilo oddelenie ŠtB v Prešove pod registračným číslom 9292. Spis uzavreli a uložili do archívu 8. 4. 1976.
51 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. 9323. Záznam číslo 1/1972 so schôdzky s agentom „JAVOR“ z 24. 2. 1972.
52 Tamže, a. č. 9289. Usnesení z 9. 3. 1972.
53 Ján Legiň (1921 Soboš) viedol odbor boja proti vnútornému nepriateľovi Správy ŠtB KS ZNB Košice od 1. 9. 1971 do 30. 4. 1976.
54 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Vyšetrovacie spisy, a. č. V-4518/3. Správa pre námestníka ministra vnútra ČSSR Miloslava Košnara z 29. 3. 1972.
55 Ondrej Dovina (1925 Kalnica – 2011 Bratislava) pôsobil od februára 1956 ako zástupca náčelníka Krajskej správy MV v Prešove a od apríla 1960 ako zástupca náčelníka Krajskej správy MV v Košiciach. Po reorganizácii viedol od júna 1966 Správu ŠtB v Košiciach. Funkcie náčelníka Hlavnej správy ŠtB v SSR vykonával od 1. 2. 1969 do 30. 6. 1974. Viac pozri: MEDVECKÝ, M. – SIVOŠ, J. – JAŠEK, P.: V stopách železného Felixa. Štátna bezpečnosť na Slovensku v rokoch 1945 – 1989. Bratislava 2012, s. 174; PYTLÍK, P.: Kariéry v službách ŠtB. Ondrej Dovina. In: Pamäť národa, roč. 4, 2008, č. 3, s. 88 – 89.
56 Gustáv Tököly (1929 Dedinky) pôsobil vo funkcii zástupcu náčelníka Správy ŠtB v Košiciach od 1. 4. 1969 do 28. 2. 1975.
57 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Vyšetrovacie spisy, a. č. V-4518/3. Správa pre Hlavnú správu vyšetrovania ŠtB zo 7. 4. 1972.
58 Pri odchode do Sovietskeho zväzu mu odovzdali ručne zhotovenú valašku s vyrytým mottom, ktorú kúpil náčelník vnútorného odboru správy ŠtB Košice Michal Vasilco (vo funkcii od 1. 7. 1971 do 31. 8. 1972).
59 František Greguš (1924 Košolná) pôsobil od októbra 1956 ako náčelník odboru vyšetrovania Krajskej správy MV v Bratislave. Od augusta 1970 riadil Správu vyšetrovania ŠtB v SSR. Od júla 1974 do júna 1980 zastával funkciu zástupcu náčelníka Správy vyšetrovania ŠtB v Prahe. Do dôchodku odišiel v auguste 1986 v hodnosť plukovníka.
60 Navrhol vyslať zástupcu vyšetrovateľov a prokuratúry do ZSSR s cieľom nadviazať konkrétne styky orgánov činných v trestnom konaní, zabezpečiť vzájomnú informovanosť a výmenu skúsenosť, resp. dohodnúť zameranie výsluchov podľa konkrétnych požiadaviek. AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, V-4518/3. Záznam náčelníka hlavnej správy vyšetrovania ŠtB FMV z 19. 5. 1972.
61 Ján Haščák (1923 Kamienka – 1981 Košice) riadil Správu ŠtB v Košiciach od 1. 10. 1970 až do svojej smrti 20. 4. 1981.
62 Juraj Petrík (1922 Chmelovec) pôsobil ako zástupca náčelníka odboru vyšetrovania ŠtB KS ZNB v Košiciach od 1. 5. 1972 do 30. 6. 1977, keď
v hodnosť podplukovníka odišiel do dôchodku.
63 AÚPN, f. KS ZNB S ŠtB Košice, Vyšetrovacie spisy, a. č. V-4518/3. Správa o jednaní so sovietskymi bezpečnostnými orgánmi z 27. 7. 1972.
64 Tamže. Obv. Dr. Pavel MURAŠKO a spol. – správa, 4. 8. 1972; a. č. V-4518/2. Protokol o vypočutí svedka Juraja Baču z 28. 4. 1972.
65 Ondrej Simkulet (1930 Starina) pracoval na okresnom oddelení MV, neskôr oddelení ŠtB v Prešove od apríla 1960 do septembra 1984.
66 Ján Filip Kuchár (1923 Brodno) pôsobil na okresnom oddelení MV, neskôr oddelení ŠtB v Prešove od júla 1963 do novembra 1971. Následne
až do 31. 5. 1979 viedol skupinu, resp. oddelenie pasov a víz v Prešove.
67 Ladislav Nemčok (1924 Beňuš) viedol 3. oddelenie II. odboru Správy ŠtB v Košiciach od 1. 8. 1971 do 31. 12. 1974.
68 V Košiciach pobudli od 18. do 25. 8. 1972 a okrem iného sa zúčastnili aj výsluchu A. Kocurovej.
69 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, a. č. V-4518/3. Prípad „Veda“ zpráva.
70 A KS Košice, Súdný spis 2T7/73. Protokol o výsluchu obvineného Juraja Baču.
71 Podľa záznamov v registračných protokoloch viedla ŠtB Oľgu Ronisovú ako agenta s krycími menami „LUDMILA“, „ROMAN“ a „ROMANA“ od 28. 7. 1967 do 7. 12. 1989, keď jej zväzok v rámci ponovembrovej skartácie zničila. Podľa účtovných dokladov zo zvláštnych finančných prostriedkov určených na agentúrno-operativnu prácu jej už 15. 12. 1966 náčelník II. odboru Správy ŠtB Košiciach Ján Hanuliak odovzdal finančnú
odmenu 360,- Kčs. V prvom polroku 1967 jej ŠtB zaplatila pohostenie pri stretnu????ach, vyplatila finančné odmeny za splnené úlohy (napr. 16. 6. 1967 za vyzdvihnu????e materiálov, ktoré „objekt“ priniesol zo zahraničia) a preplatila výdavky pri služobných cestách (v druhej polovici mája 1967 ju ŠtB plánovala predstaviť Genikovi Berezovskému v Prahe, preplatili jej spiatočnú letenku do Prahy, stravu, ubytovanie a darčeky pre detí). AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. 9289/3. Finančná časť akcie „VEDA“.
72 Archív KS Košice, spis 2 T 7/73. Zápisnica KS.
73 Porady sa zúčastnil náčelník kyjevskej KGB Kalaš, náčelník II. odboru Hlavnej správy kontrarozviedky Vladimír Stárek, sovietsky poradca na Hlavnej správe ŠtB v SSR Skripov, náčelník Správy ŠtB v Košiciach Ján Haščák, jeho zástupca Gustáv Tököly, náčelník II. odboru Ján Legiň, náčelník odboru vyšetrovania ŠtB v Košiciach Tomčo a jeho zástupca Petrík.
74 K vypočutým patrili: Ľubica Babotová, Juraj Bača, Andrej Barna, Zina Berezovská, Milan Bobák, Halina Bondarčuková, Peter Bunganič, Ján Čabiňák, Herta Čurová, Vasiľ Dacej, Eliška Donnerová, Helena Dovhovičová, Leontin Dovhovič, Michal Drobňák, Pavol Durkot, Ján Fedoročko, Jolana Holendová, Mária Hosťová, Miroslav Iljuk, Ján Kimák, Michal Kosár, Michal Krjak, Andrej Kurimský, Taras Kuščynskyj, Anna Lakatová, Ján Macinský, Tatiana Molčanyiová-Adricainová, Vasiľ Muraško, Mikuláš Mušinka, Helena Rudlovčáková, Margita Rusnáková, Anastázia Serdulová, Xénia Sirková, Elena Sivaničová, Jozef Sopko, Pavel Suďa, Jozef Šelepec, Mikuláš Šmajda a Vasiľ Turok-Heteš. AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Vyšetrovacie spisy, a. č. V-4518/2.
75 Tamže.
76 Mikuláš Štec pôsobil v rokoch 1976 – 1990 ako dekan Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove.
77 Archív KS Košice, List dekana FF UPJŠ určený pre ŠtB o počte vypracovaných posudkov na diela ukrajinskej disidentskej literatúry.
78 Posudok na zbierku vydanú v Belgicku vypracoval 9. 7. 1971 vedúci katedry ukrajinskej literatúry Štátnej univerzity v Ľvove profesor Dorošenko.
79 Posudok na dielo Ivana Dzjubu spracovala odborná komisia. Jej zloženie publikovali na Ukrajine bez uvedenia funkcií jednotlivých členov (Юрій Данилюк, Oлег Бажан, Oпозиція в Україні, Рідний край, Kиїв 2000, s. 46). Zloženie a funkcie členov komisie bolo nasledovné: „Komisia v zložení: akademika A. D. SKABI – riaditeľa Ústavu dejín Akadémie Vied USSR /predseda/, doktora Filozofických vied V. J. JEVDOKYMENKA – vedúceho odboru Ústavu filozofie Akademie vied USSR, spisovateľa J. O. ZBANACKÉHO – podpredsedu výboru Zväzu spisovateľov Ukrajiny, spisovateľa V. P. KOZAČENKA – prvého zástupcu predsedu Výboru Zväzu spisovateľov Ukrajiny, kandidáta historických vied L. N. NAHORNEJ – odborného vedeckého spolupracovníka na Ústave dejín strany Ústredného výboru Komunis????ckej strany Ukrajiny, doktora právnických vied P. O. NEDBAJLA – vedúceho katedry práva Kyjevskej štátnej univerzity, doktora historických vied V. A. ČIRKA – prorektora Vysokej straníckej školy pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Ukrajiny, akademika M. Z. ŠAMOTU – riaditeľa Ústavu literatúry Akadémie vied USSR, kandidáta filozofických vied P. J. JAŠČUKA – docenta katedry novinárstva Ľvovskej štátnej univerzity, v zhode so žiadosťou KDB ‚pri Rade Ministrov USSR‘, preštudovala dopis I. DZJUBU, adresovaný prvému tajomníkovi ÚV KS Ukrajiny s. ŠELESTOVI P. J. a predsedovi Rady Ministrov s. ŠČERBYCKÉMU V. V., ako aj dodaný do toho dopisu materiál – "Internacionalizmus alebo rusifikácia“ datovaný 30. decembra 1965 r.
80 Podľa knihy Oleha Bažana urobil Mykola Cholodnyj verejne pokánie vo vtedajších ukrajinských médiách a aj kvôli tomu ho napokon neodsúdili. Pozri: Олег Бажан, Опозиція в Україні, Київ, s. 199. 81 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Vyšetrovacie spisy, a. č. V-4518. Voľná príloha k vyšetrovaciemu spisu Pavel Muraško a spol.
81 AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Vyšetrovacie spisy, a. č. V-4518. Voľná príloha k vyšetrovaciemu spisu Pavel Muraško a spol.
82 O dokumente sa na Ukrajine verejne nehovorilo a je veľmi pravdepodobné, že sa na Ukrajine nezachoval. O Mychajlovi Osadčom sa na Ukrajine doposiaľ rozprávalo ako o nezlomnom človeku, ktorý za žiadnych okolnosti nespolupracoval s KGB. Jedinou výnimkou je článok v novinách Ukrajinská Pravda zo 16. novembra 2010, ktorý opisuje osud ukrajinskej disidentky Stefanie Šabaturovej. Podľa článku potvrdil Osadčyj KGB, že Stefania Šabaturová rozširuje vo Ľvove básnickú zbierku Vasila Stusa Veselý cintorín. V článku sa nachádza aj sfotografovaný dokument KGB z roku 1972, ktorý toto tvrdenie potvrdzuje. V roku 1991 získal Mychajlo Osadčyj od Medzinárodného biografického centra v Cambridge ocenenie Človeka roka.
83 ŠtB ho bez akéhokoľvek záznamu v registračnom protokole označuje ako tajného spolupracovníka s krycím menom „VITALIJ“. Oficiálne s ŠtB spolupracoval od decembra 1986 do decembra 1989 pod krycím menom „REDAKTOR“. AÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Košice, Agentúrne zväzky, a. č. 11 949.
84 Tamže. Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. 9786. Finančná časť k akcii „CENTRÁLA“. Záznam o finančných výlohách v akcii „CENTRÁLA“ č. zväzku 8734 pri prevádzaných opatreniach.
85 Senát Najvyššieho súdu SSR tvorili aj Dr. Jozef Lord a Štefan Daniš. Generálnu prokuratúru SSR zastupoval Dr. Mikuláš Serbin.
86 Archív KS Košice, 3 To 30/73. Zápisnica Najvyššieho súdu SSR zo dňa 18. 7. 1973
87 Pavol Durkot (1931) informoval ŠtB o preprave Ukrajinského vistnyka č. 4. Nestihali ho kvôli jeho údajným zdravotným problémom. Od mája 1971 do novembra 1978 o ňom ŠtB zhromažďovala informácie v osobnom operativnom zväzku s krycím menom „REDAKTOR“. Od októbra 1981 do konca roku 1989 ho ŠtB využívala ako tajného spolupracovníka s krycím menom „TARAS“. Za spoluprácu ho viackrát finančne odmenili. Ako exponent pravice sa nachádza aj na Čiernej listine KSS. Zomrel v Prešove. Archív ÚPN, KS ZNB S-ŠtB Košice, Zväzky rozpracovaných osôb, a. č. SR-10177; Agentúrne spisy, a. č. A-12960.
88 „V súvislosti s jeho odsúdením za ukrajinsko-nacionalistickú činnosť P. GROCKÝ sa vyjadril, že bol neoprávnene odsúdený. Hovoril, že po prepustení z väzenia sa rozprával s P. DURKOTOM, ktorý mu povedal, že v roku 1970, alebo 1971 doniesla A. KOCUROVÁ zo ZSSR mikrofilm Ukrajinského vistnyka. Za tento od MURAŠKU požadovala 5000 Kčs, čo jej MURAŠKO nechcel dať. KOCUROVÁ sa potom obrátila na DURKOTA a tento jej zaplatil za mikrofilm 55 libier šterlingov.“
89 „Pri styku s prameňom uviedol, že bol niekoľkokrát s GROCKÝM v styku a nadväzoval rozhovory na otázku ‚VISNIKA‘ č. 4, že akým spôsobom sa dostali materiály na Západ, kde tento ‚VISTNIK‘ bol vydaný. Predtým dôv. hovoril, že osobu pozná, ktorá sa tým zaoberala, avšak meno nepovedal až pozdejšie a uviedol, že ide o Pavla DURKOTA, ktorý vraj bol vypočuvaný orgánmi bezpečnosti a že ku všetkému sa priznal t. j. ako poslal materiál na Západ do centier OUN a že tam bol potom vydaný ‚VISTNYK‘ č.4. GROCKÝ sa vyjadril, že on za to bol súdený a hlavne z toho obviňovaný a materiál poslal DURKOT do zahraničia.“
90 Archív KS Košice, 1 Rt 25/90. Uznesenie KS Košice o súdnej rehabilitácii.
91 Archív KS Košice, 2 T 7/73. Oznam Ministerstva spravodlivosti SSR zo 14. 2. 1975.
92 Анна Коцур, Вікно на Схід, EXCO s. r. o., Пряшів 2001.
93 Aby sa jej kniha nedala právne napadnúť, vymyslela pre konkrétne osoby fiktivne mená: Pavel Muraško sa volá A, Peter Grocký – Ja, Juraj Bača – Ju a Pavol Durkot Fúzatý. Zinovij Antonjuk, Ivan Svitlyčnyj, Nadija Svitlyčná a Jaroslav Kendzjor sú označení iba inciálami Z. A., I. S., N. S. a J. K. Starší vyšetrovateľ KGB kpt. Berestovskyj, ktorý Kocurovú vypočúval v Kyjeve, je uvedený pod priezviskom Berehovskyj. Príslušník ŠtB Jan Zejkán je označený ako vicekonzul Jan. Budúci manžel Anny Kocurovej, neskôr evidovaný ŠtB ako agent – Vitalij Konopelec je pomenovaný ako Ihor. Seba Anna Kocurová pomenovala jednoducho Oľga! Podľa knihy je Oľga nevinné dievča, ktorého mladosť ovplyvnili bezcharakterné osoby A a Ja. V knihe sa dokonca objavujú slová príslušníka ŠtB, ktorý vyhlasuje, že osoby ako sú A a Ja je potrebné postaviť k stene [a odstreliť – poznámka T. M.]. Pozri: Tamže, s. 20.
94 Podľa knihy spolupracoval Pavel Muraško s ŠtB v rokoch 1965 – 1972. Tamže, s. 93, 94, 119, 126, 127, 130.
95 ŠtB viedla na Juraja Baču spis nepriateľskej a preverovanej osoby od 5. 4. 1975 do 23. 10. 1989. Od 26. 10 ho 1. oddelenie II. odboru KS ZNB S ŠtB Košice viedlo ako dôverníka s krycím menom „VALACH“.
96 Listy č. 3 – 4. červenec 1978, s. 73 – 74. Neskôr sa preklad otvoreného listu premiérovi objavil aj v ukrajinskom exilovom časopise Súčasnosť, ktorý vydávali ukrajinskí exulanti v Mníchove.
97 Správa kontrarozviedky pre boj proti vnútornému nepriateľovi (X. správa SNB) ho evidovala ako agenta od 16. 12. 1980 do 15. 5. 1986.
98 Mikuláš Mušinka (1936) aj po neúspešnom pokuse o prepravu literatúry na Slovensko aktívne pôsobil v ukrajinskom intelektuálnom prostredí. V roku 1968 podporoval demokratizačný proces a prihlásil sa k výzve „2000 slov“. Kvôli kontaktom s ukrajinskými emigrantmi na Západe ho v roku 1972 vylúčili z KSČ a prepustili zo zamestnania na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove. Jeho publikačnú činnosť sa snažila obmedzovať ŠtB a v rokoch 1979 až 1985 s ním realizovala viacero vynútených stykov (dôkazom sú dva záznamy z 11. 4. 1984, v ktorých ŠtB informuje o stretnutí s vízovým cudzincom Vasiľom Sirským z Kanady /rozoberali okrem iného otázku financovania náhrobku Oresta Zilinského/ a majiteľom cestovnej kancelárie v Toronte Markijanom Kohutom z Kanady). V roku 1986 ho ŠtB vystríhala pred akoukoľvek nežiaducou činnosťou. Od roku 1987 sa nútene stretával s ŠtB, ktorá sa ho snažila získať na spoluprácu. V registračných protokoloch ŠtB je evidovaný ako agent od 23. októbra 1989. Ukončenie spolupráce nie je v protokoloch vyznačené. Po roku 1989 sa vrátil na Filozofickú fakultu UPJŠ a dosiahol akademickú hodnosť profesor. Na ukrajinskej akadémii vied získal vedeckú hodnosť akademik. Dnes žije v Prešove.
99 DANYĽUK, J. – BAŽAN, O.: Opozícia na Ukrajine. Kyjev 2000, s. 60, 84 – 85.
100 Rozhovor Mikuláša Mušinku s Petrom Grockým. In: Микола Мушинка, Розмова з однодумцями, Пряшів 2004.