25 rokov nádejí a sklamaní

Pavlo Kampov: Rodná zem, moja útecha i môj hrob
Spomienky politického väzňa z brežnevovsko-andropovských gulagov 
Užhorod, Vydavateľstvo Valerija Padyaka 2001

Українською мовою тут:  https://www.rusyn.sk/25-rokov-nadeji-a-sklamani-ukr/

Ubehlo 25 rokov od porážky fašistického Nemecka vďaka úsiliu národov celého sveta. Na jeseň 1944 bola Podkarpatská Rus oslobodená od fašizmu.

Ľudia Podkarpatska sa zoznámili s metódami používania sily fašistami skôr ako mnohé iné národy. Už v septembri 1939 boli dediny a mestá nášho kraja zaplavené utláčanými, nešťastnými utečencami zo susedného Poľska. Polonahí, hladní, s deťmi na rukách, pešo, na koňoch, na motocykloch, na vozoch prechádzali cez lesy, polia, obývané oblasti. Bola to pre nich jediná voľná cesta. Pomáhali sme obetiam lúpeže, ako sme mohli. Neubehlo veľa času a podobné nešťastie postihlo aj náš národ, hoci prakticky začalo už v roku 1938.

A začal sa dlhodobý boj. Teraz, pri analýze prekonanej cesty, môžeme s potešením konštatovať, že napriek mnohonárodnostnej štruktúre Podkarpatskej Rusi prebiehal boj jednotne, takmer neboli prípady zrady.

Formy tohto boja boli rôznorodé. Mladí ľudia, takmer všetci gymnazisti a študenti iných vzdelávacích inštitúcií, opúšťali svoju zem a presúvali sa, ako sa vtedy hovorilo, do Ruska. Nebolo dediny ani osady, z ktorej by neprešlo východnú hranicu 10-15 ľudí.

Napriek tomu, že niektorí ľudia, ktorí sa vracali domov, rozprávali, že v Rusku emigranti prechádzajú kontrolou príliš dlho, počet prebehlíkov sa neznižoval.

Teraz už naozaj treba poznamenať, že kontrola na hraničných postoch prebiehala príliš dlho. Presúvali ich z jedného tábora do druhého. V dôsledku hladu, chladu a vzniknutých chorôb veľká časť našich ľudí zahynula. Prvá československá brigáda pod vedením generála Svobodu zachránila mnohých prebehlíkov pred predčasnou smrťou.

Od tejto doby sa veľký počet Podkarpatcov zapojil do ozbrojeného boja proti fašizmu.

Zároveň sa veľké množstvo našich občanov, ktorí emigrovali do Anglicka, zapojilo do boja proti fašizmu na Západe.

Od rokov 1943-1944 sa takmer celý náš národ zapojil do rôznych partizánskych skupín a zoskupení v boji za slobodu svojej zeme. Karpaty sa stali útočiskom pre mnohé národy sveta. Vojnoví zajatci, utečenci z rôznych táborov našli útočisko na našej Verchovine.

Naše matky, sestry, starí rodičia a deti odtrhávali kúsok chleba od svojich úst a dávali ho obetiam fašizmu.

Za to všetko bezhranične milujeme svoj národ, milujú ho aj mnohé iné národy sveta. Slovo „Rusín“ vyvoláva úctu u mnohých ľudí sveta. Sú vďační rusínskemu národu.

Vzniklo veľa diel a spomienok o boji podkarpatského ľudu. Hoci sú napísané tendenčne a neukazujú boj rôznych vrstiev obyvateľstva, predsa len hovoria o jeho jednotnom boji proti fašizmu. Teraz vieme, že do boja sa zapojili aj štátni úradníci a učitelia. Napríklad starostovia zachránili mlyn v Rakošine, most v Dubovom, Iršave a iných obciach.

Sme hrdí na našich učiteľov z obcí Riapid, B. Pokutje, Činadievo, T. Remeta, Poroškovo, Bilky, Jasiňa atď., ktorí dokázali nasmerovať náš ľud do boja proti fašizmu a sami sa zúčastnili tohto boja. O jednote svedčí aj fakt, že fašisti nedokázali zlikvidovať vedúcich demokratických organizácií a strán. V našom kraji prežili takmer všetci komunisti a členovia agrárnej strany Podkarpatskej Rusi.

Počas 2. svetovej vojny v boji proti fašizmu zahynulo viac ako 20 000 Podkarpatcov. Spolu s bojovníkmi všetkých národov zahynuli za česť, slobodu a nezávislosť svojej rodnej zeme. Zahynuli preto, aby už nikto nevládol nad našimi ľuďmi, aby tento malý kraj už nikdy nebol riadený misionármi, aby v jeho mestách v najlepších bytoch žili ich synovia a dcéry, vnuci a pravnuci, a nie cudzinci.

Chceme, aby každý človek nášho kraja našiel prácu doma, žil so svojimi deťmi, muži so ženami, matky s matkami a starými rodičmi.

Chceme využiť naše karpatské lesy, soľné bane, zásoby ortuti, ropy a plynu na dobro našho ľudu.

Chceme, aby naše sady a vinice kvitli a prinášali ľuďom radosť.
Na jeseň 1944 posledné jednotky fašistického Nemecka opustili územie nášho kraja. Len na rovine v okolí Čopu prebehli ťažké boje.

Hneď po oslobodení nášho územia začali jednotky Červenej armády fakticky spravovať Podkarpatskú Rus. Bola zavedená pracovná povinnosť a povinnosť odovzdávať poľnohospodárske produkty. 

Už v októbri až novembri poverenci Červenej armády verbovali dobrovoľníkov do armády. Na niektorých miestach dochádzalo k stretom medzi poverencami ZSSR a Československa, ktorí často v tej istej obci verbovali mládež do svojich armád. 

Zástupcovia Červenej armády organizovali zhromaždenia, na ktorých fakticky vystupovali za odtrhnutie Podkarpatska od Československa a agitovali za pripojenie (vtedy zvanej) Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR.

Obyvatelia Podkarpatska srdečne vítali jednotky Červenej armády. Navzájom si rozprávali o svojom živote. Vojaci hovorili obyvateľom, že si predstavovali, že všetci u nás žijú v zemľankách. Boli prekvapení, keď videli krásne domy v dedinách Činadievo, Veľký Byčkov, Nižné Vorota, Teresva a ďalších.

Tu je jedna epizóda, ktorá sa odohrala v dedine Činadievo. Tu sa zastavila časť armády na odpočinok. Kapitán armády Baranovský mal rozhovory s Rešetarom, Konevičom, Sabom, Turjančíkom a ďalšími. Požiadal, aby mu ukázali, ako ľudia žijú. V sprievode aktivistov obišli 10-15 domov, začínajúc od Národného domu, ktorý sa nachádza v strede dediny. Po obhliadke povedal, že všetci žijú dobre, a on si predstavoval, že všetci žijú v hrozných podmienkach: jedia z drevených misiek, spia na doskách, obliekajú sa do ručne vyrobeného oblečenia.
 
Po vyhnaní fašistov z územia Podkarpatska sa začali opatrenia zamerané na jeho pripojenie k Sovietskemu zväzu. To znepokojilo časť obyvateľstva a potešilo inú. Začalo sa sťahovanie národov. Obývanú zem opúšťali Česi, Slováci, Maďari, Židia. Svoju zem opúšťalo aj veľké množstvo Rusínov - pôvodných obyvateľov Podkarpatska. Podkarpatskú Rus opúšťali takmer všetci aktivisti, účastníci odporu proti fašizmu - členovia Československého zboru gen. Svobodu a ich rodiny. Do uzavretia hranice medzi Zakarpatskou Ukrajinou a Československom čoraz viac bojovníkov proti fašizmu opúšťalo svoju vlasť, a len predčasné stanovenie hraníc zastavilo tento pohyb. Ľudia, ktorí bojovali proti fašizmu, oslobodili svoju zem, zostali bez pôdy a bez vlasti.

Celá práca na pripojení Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR sa skončila Manifestom o jej zjednotení s Ukrajinou. Začalo sa obdobie podpisovania Manifestu všetkými obyvateľmi Zakarpatskej Ukrajiny. Do podpisovania boli zapojené deti od 7 rokov. Podpisy sa zbierali v školách a podnikoch, počas zhromaždení roľníkov, v dedinských výboroch, v bytoch a domoch.

To všetko nakoniec viedlo k tomu, že Manifest podpísalo viac ako 8 miliónov ľudí Zakarpatskej Ukrajiny, zatiaľ čo  celkový počet obyvateľov nebol viac ako 900 000 ľudí. Tým sa historická misia zjednotenia Zakarpatskej Ukrajiny so Sovietskym zväzom skončila. Začal sa neľútostný boj o moc.
 
V Zakarpatskej Ukrajine boli priemyselné podniky štátnym majetkom. Bola rozvinutá drevospracujúca výroba. Boli tu také veľké podniky ako Mukačevská rafinéria, Mukačevská tabaková továreň, Činadievska zápalková továreň, chemické závody v Perečine a Veľkom Byčkove, obuvnícka továreň v Svaľjave a Užhorode. Okrem toho pracovalo niekoľko tehelní. V meste Mukačevo a na Rachovsku pracovali malé zlievarne.

Väčšina vyššie spomenutých podnikov, okrem rafinérie a Mukačevskej tabakovej továrne, Činadievo zápalkovej továrne, ktoré boli presunuté mimo nášho kraja, funguje aj dnes. Väčšina z nich bola výrazne rozšírená. Národné hospodárstvo bolo zásobované elektrinou z Užhorodskej elektrárne, ktorá pracovala na vodnú aj tepelnú energiu. Mimochodom, treba poznamenať, že v porovnaní s inými regiónmi ZSSR bolo Zakarpatsko podľa údajov z roku 1941 najlepšie zásobované elektrinou.

Zakarpatská Ukrajina bola pretkaná hustou sieťou železníc a ciest. Cesty boli dobre vybudované ešte za Československej republiky. Boli postavené pred 30 rokmi, ale slúžia dodnes, napriek tomu, že po nich jazdili tanky počas 2. svetovej vojny, v roku 1956 počas povstania v Maďarsku a v auguste 1968, keď vojská ZSSR vstúpili do Československa.

Za 25 rokov, čo bolo Zakarpatsko súčasťou ZSSR, priemysel v oblasti trochu vzrástol. Predovšetkým prešli rekonštrukciou podniky drevospracujúceho priemyslu. Vznikli také podniky ako Užhorodský závod, závod elektrických prístrojov v Mukačeve a Užhorode, opravovne automobilov v Mukačeve a Berehove. Terebiľská elektráreň nepracuje na plnú kapacitu. Celkovo je rozvoj priemyslu v stave stagnácie.

V rokoch 1946-60 bolo na území kraja vytvorených mnoho lesných kombinátov. Lesy neboli len vyrubované, ale doslova ničené. Lesy, na ktoré sme boli hrdí, mizli každým dňom. V niektoré dni sa vyrubovalo 10 000-15 000 kubických metrov lesa.

Ľudia dostaki prácu a slušný zárobok, takže si hneď nevšimli katastrofu. Ale za 25 rokov sa v oblasti neuskutočnila žiadna výstavba. Stavali sa len administratívne budovy a lesné kombináty, ktorých počet každý deň rástol. Všetci sa ponáhľali zničiť a vyviesť vzácny les, ktorý náš ľud pestoval po stáročia.

Za 20 % vyvezeného lesa by sa dalo pozlátiť celé Zakarpatsko. Mohli by sa postaviť stovky priemyselných podnikov, škôl, nemocníc. Na nešťastie pre náš ľud sa nič z toho neurobilo.

Príkladom rozvoja môže byť obec Synevirska Poľana v Mukačevskom okrese. Po ceste tejto horskej obce sa denne vyváža v priemere 100-150 m³ obchodného dreva. Osemročná ťažba v tejto obci vyniesla 800 000 - 1 000 000 m³ prvotriedneho lesa. A škola, v ktorej sa učí viac ako 300 detí, je umiestnená v stajni, ktorá bola postavená pred 30 rokmi. Jej okná sú zarovnané so zemou. Podlaha je zhnitá. Strop preteká. Obyvatelia tejto obce chceli vlastnými silami postaviť internát, ale nemali drevo na zastrešenie  malého domku. Vložili krivé trámy a teraz je strecha zvlnená, cez ktorú ľahko preteká voda.

Už v roku 1946 boli na mnohých miestach vyvesené mapy, na ktorých šípkami bolo ukázané spojenie s inými regiónmi ZSSR. Nadpis hovoril o tom, ako regióny pomáhajú Zakarpatsku. Na tejto mape malo byť napísané: „Tu sa vyváža drevo zo starých slávnych Karpát.“

Každoročne z príjmov Zakarpatska finančné orgány odvádzajú 80 % do republikového (a celozväzového) rozpočtu. V roku 1968 bol rozpočet Zakarpatska 6 000 000 rubľov. Na potreby oblasti zostalo 100 000. Zvyšok oblasť odvádza do republikového a celozväzového rozpočtu. Takto bolo za 25 rokov odvedených mimo Zakarpatska viac ako 12 miliárd rubľov.

Za vyššie uvedené prostriedky sme mohli dodatočne postaviť viac ako 20 moderných podnikov, v ktorých by pracovalo dodatočne 200 000 ľudí. Mali sme reálne možnosti zlikvidovať nezamestnanosť.

Teraz, mimochodom, treba poznamenať, že približne 200 000 ľudí je každoročne nútených odchádzať za prácou mimo oblasti, aby uživili seba a svoje rodiny.

Viac ako 50 % žien z horských oblastí Mukačeva, Ťačeva, Rachova, Polinca, Chustu, Iršavy, Veľkého Berezného, Perečina nie je zamestnaných. Mládež sa nachádza v tragickej situácii. Nikto nečaká na ich prácu. Nevidia svoju perspektívu, zatiaľ čo úsilie všetkých ľudí, genialita ich mysle by zveľadením spoločného verejného majetku mohli urobiť náš región bohatým, šťastným a životaschopným.

Do roku 1946 sa v Zakarpatsku poľnohospodárstvo vykonávalo súkromne. Dá sa povedať, že naše roľníctvo bolo celkovo maloroľnícke. V majetku roľníka bolo od 2 do 10 ha. Vo výmere pôdy jednotlivých usadlostí nebol veľký rozdiel. Kultúra hospodárenia bola pomerne vysoká.

Otázkami poľnohospodárstva sa zaoberala agrárna strana. Demokratická strana vo svojej dobe vynakladala plné úsilie na zvýšenie kultúry poľnohospodárstva ako celku a najmä v živočíšnej výrobe.

Na území Podkarpatskej Rusi pracovali výskumné stanice v Bachti a Nižných Vorotách. Úspechy v oblasti živočíšnej výroby boli známe ďaleko za hranicami kraja. Tzv.  hnedokarpatské plemeno hovädzieho dobytka sa chovalo v Maramoroši, Volovom, na Volovecku. Len vďaka dobrým býkom (volom) sa naše okresné centrá volali Volovo a Volovec. Ešte aj teraz môžeme u roľníkov z obce Hrušovo na Ťačevsku, u občanov okresov Volovo a Volovec vidieť pochvalné listy vydané poľnohospodárskym úradom, vládnymi orgánmi Československa, Maďarska, Rakúsko-Uhorska. Hoci ľudia, ktorí nesympatizujú s Zakarpatskou Ukrajinou, sa vysmievajú našim gazdom, každý čestný Rusín-Zakarpatec je hrdý na svojich rodičov, starých rodičov, predkov za ich vysoký talent, pracovitosť a schopnosť chovať dobytok. Roľníci z Veľkých Lučok, Davidkova, Berehova dosahovali nevídané vysoké výnosy pšenice a kukurice.

Neplačeme za rozdrobenými hospodárstvami. Chceme len, aby sa hospodárstva aj teraz preslávili svojimi dobrými gazdami. Malé množstvo pôdy nemohlo zabezpečiť náš milovaný národ a ich pracovitosť. Ale pôda nerastie a nedokaže ich uživiť ani teraz. Preto chceme urobiť náš kraj vysoko industrializovaným. Roky 1948-1952 sa vyznačovali kolektivizáciou. Boli to roky násilia nad dušou a telom národa.

Z hĺbky Ruska, kde hospodári nevedeli, koľko majú pôdy (lebo jej mali aj 100 ha), k nám bol prenesený termín „kulak“.

Na svojich pleciach náš národ niesol politiku vojnového komunizmu, ktorá prakticky neoslavovala teóriu a prax socializmu. Prakticky bola zavedená "prodrazvjorstka". Ľudia nevedeli, kedy sa vyrovnali so štátom. Keď odovzdali plánovaný objem obilia štátu, splnomocnenci z oddelenia zásobovania priniesli v taškách ďalšie plány. Tak robili aj finančné orgány. Dane ľudia platili 3-4 krát ročne, a stále sa zvyšovali. Naši ľudia sa ťažko lúčili s pôdou, hovädzím dobytkom, koňmi. Veľké množstvo ľudí za kúsok pôdy pracovalo 3-4 roky v lesoch, niektorí v Kanade, Brazílii. Ale komisari sa nezastavili. Aby mohli hlásiť splenie plánu svojmu milovanému Stalinovi a otcovi Chruščovovi, išli na doraz. Bili ľudí, zatvárali ich na noc do pivníc. Veľké množstvo nevinných bolo odsúdených na 25 rokov a časť z nich sa nikdy nevrátila. Všetko toto bolo urobené nezákonne. Ľudí nesúdili, len im zapísali roky. 

V obci Vilchovci v Mukačevskom okrese žil chudobný muž Martin. Obvinili ho z kulactva, v noci ho odviedli od chorej ženy a malých detí. Nebolo domka, kde by sme nevideli nešťastnú rodinu. Treba povedať, že to urobili cudzie ruky. Naši ľudia sa na tom takmer nepodieľali. Mnoho ľudí po vojne zostalo na našej zemi. Boli to aj čestní ľudia, ale aj takí, ktorí slúžili nacistom, kriminálnici, zlodeji atď. Ale politika nadradenosti a zvýhodňovania privadrovalcov z východu, ľudovo nazývaných „moskaľov“, si vyberala svoju daň. Poníženie miestneho obyvateľstva pomocou politiky osloboditeľov umožnilo páchať nezákonné činy na našej svätej zemi.

Násilne vytvorené kolchozy nemohli priniesť ľuďom šťastie. Platili veľké dane štátu v naturáliách prostredníctvom obstaravateľov a peniaze finančným orgánom. To neumožňovalo rozvoj kolchozom.

V regione bolo veľa kolchozov, ktoré desaťročia neplatili ľuďom nič. Napríklad riaditeľ Ugjanskej školy Rotič na straníckom aktíve v roku 1952 informoval činiteľov oblastného výboru strany, okresných vedúcich, že kolchozníci dva roky nedostali za svoju prácu ani kopejku. To nikoho netrápilo. Deti nemali možnosť vypiť šálku mlieka. Takto možno ľudí priviesť k vyhynutiu od hladu v mene podávania hlásení.

Vedúci okresov často privádzali do dedín svojich nominantov na predsedov kolchozov. Ako stranícky aparát, tak aj vedenie kolchozov sa v mnohých prípadoch dopúšťalo krádeží. Takto rozprávajú roľníci z chustského a ťačevského okresu. V ťačevskom okrese pracoval ako tajomník okresného výboru Piskun, v Chuste Smirnov. Keď Piskun rozkradol kolchoz v ťačevského okresu, okamžite ho oblastný výbor odoslal do školy. Potom ho Smirnov zamestnal ako riaditeľa lesníckeho závodu. Tento mu to neostal dlžný. Keď Smirnova prepustili z funkcie tajomníka okresného výboru, Piskun ho vzal k sebe ako zástupcu riaditeľa pre diaľkové štúdium. Takto títo dvaja misionári dnes hospodária na našej zemi, prinášajúc nešťastie ľuďom. Tisíce profitujú  na úkor bezbranného ľudu. Mnoho ľudí v dôsledku nedostatku prostriedkov na živobytie si nesie domov v uzlíkoch 3-4 zemiaky alebo iné produkty, nie viac aby sa nedostali do väzenia. Takáto je situácia, hoci v kolchozoch bádať určité zlepšenie.

Krádeže sú veľkým bičom nášho poľnohospodárstva. Prakticky kolchozníci nemajú kontrolu nad svojim hospodárstvom. Ovládajú ho stranícke a  poľnohospodárstke orgány - len nie tí, ktorí pracujú v poľnohospodárstve. Hrubosť, ponižujúci prístup k ľuďom - to je štýl a metóda vedenia kolchozov. Obávame sa, že čoraz menej ľudí chce spojiť svoj život s poľnohospodárstvom. Obávame sa, že miznú dobré tradície nášho ľudu. Protesty ľudí sú tiché. Ľudia nechcú podliehať hrubosti, ponižovaniu, nechávať svoje deti hladovať. Mládež opúšťa dediny.

Na zlepšenie poľnohospodárskej výroby je predovšetkým potrebné nastoliť správne vzťahy medzi ľuďmi na dedine. Všetko by sa malo budovať podľa jediného správneho kritéria: VŠETKO ROZHODUJÚ ĽUDIA, KTORÍ PRACUJÚ. Oni si volia svoje vedenie, oni ho odvolávajú. Okrem toho, dodržiavať jednotnú zákonnosť pre všetkých. Teraz v dôsledku dlhodobej krízy v poľnohospodárstve niektorí jednotlivci kladú otázku, aby všetko záviselo od predsedu kolchozu alebo niekoľkých osôb, či predať kolchozníkovi seno pre kravu, či predať mlieko pre trojmesačné dieťa, či dať žene slamu do postele alebo nie, či dostane dôchodok a koľko. Ľudia chcú, aby ich dôchodok nezávisel od rozmarov predsedu kolchozu, aby otázka mlieka pre dieťa nezávisela od nikoho, len od želania dieťaťa: piť mlieko alebo nepiť.

Tu je ďalší príklad sprenevery. Príklad z Ťačevska. Orgány moci a strany vedia, že súčasný tajomník oblastného výboru Dykusarov je zapojený do sprenevery kolchozného majetku. Ak sa spýtate kolchozníka z obce Ťačevské Lazy, alebo vám to sám povie predseda kolchozu z Dubového, alebo učiteľ z Ruskej Mokrej - ľahko sa dozviete, že ako tajomník v Ťačeve ukradol z kolchozu v obci Dubové a Ťačevské Lazy niekoľko desiatok tisíc rubľov. A z lesov tiež ukradol niekoľko tisíc rubľov. Tento človek aj teraz pokojne pracuje ako tajomník oblastného výboru strany.

Kto je on? Na túto otázku žiadny Zakarpatec odpovedať nemôže, pretože bol privedený rovnako, ako privádzajú predsedov kolchozov do hospodárstiev. Mnoho ľudí rado agituje za prácu mládeže v kolchoze. Ale žiadny činovník štátu, už nehovoriac o vedúcich strany, neposielajú svoje deti pracovať do kolchozu.

Nevieme o žiadnom predsedovi kolchozu, ktorého syn by zostal pracovať v kolchoze. Riešenie je jedno: likvidácia falše a farizejstva. Každý by mal priať cudzím deťom len to, čo praje svojim deťom. Treba aby sa všetci pustili do práce, nielen agitovať iných, ale pracovať predovšetkým sám.
 
20. storočie je obdobím vzdelania a vedy. V školskom roku 1944-45 v školách vtedajšej Podkarpatskej Rusi študovalo viac ako 130 000 ľudí. Existovali gymnáziá, občianske školy, základné osemročné školy. Teraz sa počet žiakov výrazne zvýšil. Ako už bolo spomenuté, veľa učiteľov zahynulo vo vojne v pracovných táboroch.

V Užhorode funguje Štátna univerzita. Počet stredných škôl sa zvýšil. A náš národ je vďačný učiteľom, ktorí mu pomohli vzdelávať našu mládež. Zároveň časť miestnych učiteľov, ktorých ponevchali učiť, prešli veľkými útrapami, prežili desiatky rokov v strachu a utrpení.

Tu je príklad. Mladý učiteľ Talabirčuk, pôvodom z Koroleva, bol odsúdený na 25 rokov. “Prečo?” - pýtajú sa ho. - “Neviem.”

Aj teraz by sa ešte dal nájsť zoznam “nespoľahlivých” učiteľov v archívoch, ich počet bol viac ako tisíc. To sú synovia a dcéry nášho národa, ktorí celý život venovali mladému pokoleniu. Mnoho z nich aj teraz pracuje v našich školách. Len vďaka pravým synom nášho národa, Kerčovi a Ignatovi, mohli títo ľudia zostať pracovať. Niektorým dokonca zachránili aj život.

Teraz je veľa učiteľov pochádzajúcich zo Zakarpatska. Ale nie je im súdené riadiť školy, najmä v mestách.

Čo vedia naše deti o svojej rodnej zemi, čo ich učia? Takmer nič. Dokonca ani hymna Podkarpatskej Rusi, ktorá sa učila za Československa, Maďarska, v období fašizmu, teraz nie je súčasťou programu vzdelávacích inštitúcií. Deti nevedia o našom veľkom Duchnovičovi, Pavlovičovi, Potušňakovi, Čendejovi, Tomčanyim. Len im vysvetľujú, akí negramotní boli ich rodičia.

Celá politika v oblasti vzdelávania je zameraná na tvrdenie, že v Zakarpatsku do roku 1944 takmer nikto neštudoval, hoci podľa príslušných oficiálnych údajov sa počet študentov zvýšil zo 140 000 v roku 1945 na 200 000 v roku 1968.

Mládež získavajú  jednostranné vysokoškolské vzdelanie. Pripravuje sa málo inžinierov. Musíme ešte dlho bojovať za to, aby na Užhorodskej štátnej univerzite študovali aspoň prevažne deti domáceho obyvateľstva nášho kraja, aby sa študenti nedovážali. Lepšie by bolo, keby vzdelanie bolo platené, než aby sa zakladalo na formulároch, úplatkoch a známostiach.

Úroveň vzdelania možno charakterizovať takýmto faktom. V roku 1967 bola oblasti poskytnutá „pomoc“ v oblasti vzdelávania. Z dôvodu nedostatku škôl bolo do Doneckej oblasti poslaných 700 detí vo veku do 7 rokov. Spočiatku sa vedúci oblasti chválili touto „pomocou“. A potom prišiel jeden z augustových dní. Na Užhorodskej stanici bol vytvorený špeciálny vlak na odoslanie detí. A ako vyzerala pomoc? Sedemsto detí plakalo tak, že mnohí z prítomných to nevydržali. Malé 7-ročné deti skákali z vlaku. Rodičia  sa spamätali, nechali niektoré deti radšej doma. Na niektorých zastávkach deti vyskočili ešte na území oblasti. Boli strašné prípady, keď deti skákali z vlaku za jazdy. Tento pohľad pripomínal obdobie, keď boli deti a mládež deportovaní do Nemecka.
 
V poslednom období začali v novinách „Zakarpatská pravda“ čoraz viac spomínať buržoázne aktivity obyvateľov nášho kraja a v júli cudzini obvinili náš národ z banditizmu. Nemôžeme správne analyzovať situáciu u nás, ak sa nezameriame na našu mládež a na dodržiavanie aspoň ústavných noriem, ktoré by mali každému občanovi zaručiť slobodu života a práce.

Už vyššie som spomenul, ako sa v novembri 1944 začal nábor do armády. Naši mladí ľudia, muži a dokonca aj ženy, sa v rozpore so všetkými tradíciami hrnuli do armády. Priamo zo školských lavíc išli mladí ľudia do Červenej armády a v prvej bitke, keďže neboli pripravení, takmer všetci padli pri Dukle.

Hneď v prvých mesiacoch roku 1945 bola mládež prostredníctvom vojenského komisariátu mobilizovaná na prácu v Donbase a a do iných podnikov na Ukrajine. Kto je aspoň trochu oboznámený s psychológiou nášho národa, ten si všimol, že je veľmi pripútaný k svojej zemi. To je jedna z jeho najlepších vlastností. Je známe, že naši ľudia zanechali bohatstvo v Kanade, Brazílii a vracali sa domov, aby tu zomreli.

A tu bez akejkoľvek prípravy bola mládež nútená opustiť svoj kraj a odísť do Donbasu. Vystrašení mladí ľudia sa skrývali. A úrady, namiesto toho, aby sa zaoberali príčinami, ich zatvárali do väzenia. Veľké množstvo mladých ľudí sa pešo vracalo z Vorošilovgradskej a iných oblastí, v noci ich chytili. Niektorí vystrašení ľudia prespavali v lese. A to všetko sa dialo ešte vtedy, keď Zakarpatská Ukrajina ešte nebola súčasťou Ukrajiny. Dnes musí každý čestný človek povedať, že to bola chyba a chyba nebola na strane mladých ľudí.

Môžem hovoriť o takých mladých ľuďoch, ako sú Vidzil z obce Lysovica a Štajer z obce Koločava. Títo chlapci sa skrývali v lesoch osamote 2-3 roky a potom ich našli a  zastrelili automatmi. Mladé mŕtve telá neboli odovzdané ich rodičom, ale pochované bez ich prítomnosti, ako pochovávajú psov.

Existuje aspoň jedna dedina alebo osada, z ktorej počas tejto kampane nesedeli dvaja-traja 16-17-roční chlapci vo väzení!? Práve tieto skutky sú podstatou tých ľudí, ktorí nazývajú našich banditmi.

Stojí za to pripomenúť si aj ten čas, keď zo stredných škôl z Vel. Lučok, Mukačeva, Užhorodu, Ťačeva, takmer zo všetkých technických škôl a učilíšť boli bezpečnostnými orgánmi odvlečené stovky nevinných detí. Ani ich spolužiaci, ani ich rodičia nevedeli a nevedia dodnes, kde sú ich deti. Kto je za to zodpovedný? Kto sa ospravedlnil týmto dnes už nie malým deťom, niektorí z nich zázrakom zostali nažive, rodičom tých detí, ktoré už nikdy neuvidia. Treba odpovedať na otázku: z ktorej strany sa prejavil banditizmus? Kto sú tí ľudia, ktorí páchali také strašné zločiny?

Každý, kto číta tieto riadky, si bez akýchkoľvek ťažkostí odpovie na túto otázku.

Najzávažnejšou otázkou je otázka kádrov. O jednotlivých predstaviteľoch by som chcel hovoriť.

V lete 1967 poprijímal do zamestnania tajomník oblastného výboru Dykusarov vedúcich, ktorí boli tak či onak spojení s fašizmom. Tak prijal aj Troňa, ktorý dodnes spravuje naše kúpele. Ide o to, že jeho mladší brat sa vysmieval dcére jedného ľudového umelca v Svaľjavskej oblasti. Rodina tohto dievčaťa sa chcela obrátiť na rodičov Troňa, ale náhodou sa dozvedeli, že otec je fašista, na ktorého duši leží mnoho zabitých detí a starcov. To sa dostalo do uší Komarovského, tajomníka Svaľjavskeho okresného výboru strany, a ten to oznámil Dikusarovovi, svojmu priateľovi. Tento prijímal Troňa na rehabilitáčné. Čo ich spája, týchto troch ľudí? Pravdepodobne nie zásady cti a ľudskosti.

My všetci, celý národ, musíme odhaľovať ich pravú tvár. V prvom rade je potrebné im zabrániť prístup k národnému dobru.

Boj za samosprávu Zakarpatska nás môže zbaviť týchto a podobných vedúcich činovníkov. Ak chceme žiť v našich rodných mestách, dostávať byty v nami postavených domoch, musíme vedieť, čo robia vodcovia.
 
Jednej noci sme išli z Ľvova do Užhorodu na linkovom autobuse. Bola už noc. V Mukačeve, na autobusovej stanici, do autobusu nastúpila skupina opitých, už nie mladých ľudí - mužov a žien. Medzi nimi bol aj bývalý náčelník orgánov milície Bojko, ktorý vládol Zakarpatsku.

Jeden mladý muž sa vracal domov z Akmolinskej oblasti, kam odišiel za zárobkom. Mal 16-18 rokov. V Mukačeve požiadal vodiča, aby otvoril batožinový priestor. Chlapec sa rozplakal, ukázalo sa, že mu ukradli kufor, kde mal 600 rubľov, ktoré zarobil za 10 mesiacov a niesol svojej starej matke. Ľudia s ním súcitili, dávali mu rady. Ale od srdca sa rehotala tá skupina, ktorá nastúpila do autobusu na čele s Bojkom. Ten na celý autobus zakričal, že nechať peniaze v batožinovom priestore môže len hlúpy Rusín-Zakarpatec. Jeho žena dodala, že hneď vedela, že je to hlúpy Hucul. Skupina cestujúcich-Zakarpatských začala požadovať, aby za urážku národa vyhodili Bojka z autobusu.

Či si táto, s dovolením povedať, osoba pamätá tento prípad - nie je známe. Ale mal tisíce strašnejších prípadov. Na jeho duši leží atentát na ceste a následná vražda biskupa Romžu, zmiznuté knižnice v hodnote miliónov rubľov, zničil učiteľa duchovného seminára Chiru a Stojku. Urobil všetko, aby zničil našu národnú kultúru. Dnes nemáme knižnicu Mukačevského kláštora, kde boli zhromaždené diela od 5. storočia do roku 1945, knižné fondy mnohých starých kláštorov. Vďaka nemu a mnohým ďalším “priateľom” nášho národa dnes nemôžeme čítať diela našich osvietencov a spisovateľov, nemohli sme osláviť jubileum Duchnoviča.

A teraz Bojko obsadil najlepší dom v Užhorode, obohnal sa päťmetrovým plotom, vypustil na dvor svorku psov a naďalej ponižuje ducha nášho národa, píše údania na úplne nevinných ľudí. Neobhajujeme duchovenstvo. Medzi nimi, ako v každej sociálnej skupine, sú dobrí a zlí ľudia. Ale osoba, ktorá nás nenávidí, nemôže byť sudcom ani zločincovi. A zločinec nemôže byť sudcom.

Musíme však povedať, že zosnulý Romža, rovnako ako Chira, ktorý aj teraz, vo svojich 80 rokoch, je vo vyhnanstve na Sibíri, spolu so všetkými ľuďmi bojovali proti fašizmu, chceli šťastie nášmu národu, z ktorého pochádzali.

Celý národ Zakarpatska sa zhoduje v tom, že nepotrebujeme dovážať vedúcich činovníkov. Nepotrebovali sme ani zlodeja dreva Pinčuka, ani nacionalistov či šovinistov Šamovského a Belousova, ani milionára Dykusarova, ktorý peniaze nahanobil na pleciach ťačovského ľudu.

Niekoľko slov o našich poslancoch. 
Desať rokov bol poslancom Pinčuk. Desať rokov klamal tento, s dovolením povedať “sluha národa” Dubovčanom, že postaví školu. Ale deti tejto vrchovinskej dediny sa učia v tmavých a studených miestnostiach dodnes.

Potrebujeme poslancov z nášho národa, ktorí budú bojovať za jeho záujmy, za jeho šťastie.

Stovky ľudí žijú bez vody, bez kanalizácie. Potkany, myši - jediné bohatstvo tohto regiónu. Tu sa nedá ani prejsť, ani prejsť. Ale ulice dovezených pánov sa každoročne vydláždia, deťom sa stavajú ihriská, starším - altánky, ich vyhovujú len české domy.

A na Radvanci bojoval za lepšiu budúcnosť nášho národa Borkaňuk - vodca Podkarpatských komunistov. Lenže vtedy ho nechránila polícia, ale sledovala ho. Tento človek videl utrpenie, biedu svojho národa, bojoval za jeho šťastie. Preto si ho vážime, nezabudame. Ale môžeme si vážiť tých ľudí, ktorí ho v skutočnosti zradili, ohradili sa od ľudu políciou a riadia ho z kancelárií?
 
Charakteristickým znakom života v našom kraji je porušovanie zákonnosti a ústavy. Napríklad v Iršavskom okrese pracovala učiteľka Stanková. Udali ju, že verí v Boha. Prepustili ju z práce. Nielen to, vylúčili ju zo štúdia, z IV. ročníka Užhorodskej štátnej univerzity. Človeka pripravili o všetko: o kúsok chleba, o právo študovať. Doma na ňu poštvali príbuzných, zastrašujúc ich, že aj oni budú prepustení z práce.

V Buštinskej strednej škole bola dieťa donútené spáchať samovraždu, pretože ho štvali proti pobožným rodičom. Učitelia a pracovníci oddelenia školstva videli, že je to zlé, ale nemali silu neplniť príkazy okresného výboru strany. V Svaľjavskom okrese naraz prepustili z práce rozhodnutím byra Svaľjavského okresného výboru muža a ženu - učiteľov internátnej školy, a potom ich po 2 rokoch vyhnali zo Svaľjavy.

Predseda kolchozu v obci Rakošino Koľka bije kolchozníkov denne a možno za to dostal Leninov rad. Predseda kolchozu v obci Zňacevo znásilňuje mladé dievčatá, vydaté ženy, a keď dôjde k škandálu, na pomoc prichádzajú pracovníci okresného výboru strany.

Niekoľko rokov trvá súd, v ktorom sestra vedúceho oddelenia užhorodského mestského výboru strany chce získať majetok od svojho bývalého manžela. Neprislúcha jej, - hovorí sudca mesta Užhorod, ale neustále predvolávania sudcu na mestský výbor strany, zasahovanie do súdneho konania, zastrašovanie sudcu prepustením z práce, nedávajú súdu možnosť spravodlivo rozhodnúť.

Pred niekoľkými rokmi za okrádanie detí-sirôt v internátnej škole rozhodnutím zúženého oblastného výkonného výboru bol prepustený z práce zástupca vedúceho oblastného školstva. Bývalý tajomník oblastného výboru Šamovský sa ho snažil úplne ochrániť. Zástupca predsedu oblastného výkonného výboru Šesťdesiatny ho zachránil pred väzením a ustanovil ho za zástupcu riaditeľa školy. Teraz je zodpovedným tajomníkom prijímacej komisie na Užhorodskej štátnej univerzite.

A zlato pritekalo do bezodných vreciek. Nie je to dôkazom toho, že v oblasti existuje stála skupina zlodejov materiálneho a duchovného bohatstva? Charakteristické je, že keď hriechy vyplávajú na povrch, vinníkov nachádzajú medzi miestnym obyvateľstvom. Napríklad predseda oblastného výboru odborového zväzu učiteľov Bezručko rozkradol pokladnicu mukačevského okresného výboru odborového zväzu, prepustili z práce vedúceho  Bisaha.

Zástupca predsedu Užhorodského mestského výkonného výboru Ďjačenko pripravil rozhodnutie, podľa ktorého mestský výkonný výbor zaplatil odchádzajúcemu občanovi židovskej národnosti hodnotu jeho vlastného domu. Ďjačenko dostal povýšenie, bol vymenovaný za vedúceho oddelenia oblastného výkonného výboru. Prepustili z práce vedúceho finančného oddelenia Kaliniča a úplne nezúčastneného na tejto veci inšpektora Hedeša.

Na stretnutí s poslancom Najvyššej rady Ukrajinskej SSR, predsedom Ukrajinského spotrebného družstva Kolesnikom, obyvatelia perečinského okresu vyjadrili nespokojnosť so zlým zásobovaním tovarmi prvej potreby a tým mu vyjadrili nedôveru, a prepustili z práce tajomníka okresného výboru strany Zajaca. Tieto fakty hovoria o tom, že v oblasti dlhodobo pôsobí skupina ľudí, ktorá kombinuje rôzne nečestné záležitosti, a čas od času, pri nepriaznivých podmienkach, preskupí svoje sily.
25 rokov žijeme v spoločnosti, kde bol právne zničený fašizmus. Avšak už 25 rokov neustále bojujeme proti jeho metódam, ako vo vnútri, tak aj mimo krajiny. Fašizmus je medzinárodný jav a proti nemu treba bojovať všade, bojovať proti jeho metódam a ideológii. Fašizmus - nie je len nacionalizmus. Ak je to aj nacionalizmus, s úplnou presnosťou možno povedať, že je to nacionalizmus silných nad malými slabými národmi. Za 25 rokov náš malý početnosťou, ale veľký dušou národ bojoval za svoje šťastie, sníval o ňom.

Posledný 25. rok je rokom útoku na kultúru, zvyky nášho národa. Prenasledovaním našich súčasníkov - Čendeja, Krečka a mnohých ďalších sa skončil 25. rok.

Môžeme pokračovať v boji? Máme ľudí, ktorí stelesňujú myšlienky a sny nášho ľudu?

Máme! Sú to Čendej a Krečko, Honak a Kampov, Ihnat a Lolin, Bisaha a Metko, Garagonič a Cifra, Pop a Sočka, Archij a Mejgeš, Zajac a Kondrija a mnoho ďalších čestných ľudí nášho kraja. Za to im ďakujeme. Žijeme tým, že rozum a česť pomôžu nášmu národu pri uskutočňovaní jeho snov.

Ak teraz hovoríme so starými komunistami (Varga, Medviď, Vajs, Popovič), tak plačúc hovoria o osude nášho národa. Tvrdia, že máme prvorodený hriech: narodili sme sa na Podkarpatsku. Vzniká otázka, pred kým sme hriešni? Musíme bojovať za to, aby to nebol hriech, ale hrdosť.

Jar, 1970. 
Petro Podkarpatský

Z kópie, zaslanej mi na moju žiadosť Bezpečnostnou službou Ukrajiny 10.05.1994 (A.K.)

KAMPOV Pavlo Fedorovič (21.09.1929, obec Dilok, dnes Mukačevo, Podkarpatská Rus - †16.11.2009, Užhorod) – účastník opozičného hnutia, verejný činiteľ. Nositeľ Radu „Za zásluhy“ 3. stupňa (2004). Absolvoval Užhorodskú univerzitu (1958). Učil (1952–60); pracoval v Zakarpatskom inštitúte na zdokonaľovanie kvalifikácie učiteľov (Užhorod, 1960–70), zároveň v rokoch 1968–70 na Užhorodskej univerzite. Počas volieb do Najvyššej rady ZSSR 14. júna 1970 časť voličov (podľa vyšetrovateľa KGB pri RM URSR – 37 tisíc) vyškrtla kandidátov určených KPU a napísala meno Kampova, odporúčaného na zvolenie medzi 4 osobami anonymnými letákmi, ktoré boli hromadne rozšírené pred voľbami. 16. júna 1970 bol zatknutý, 25. decembra toho istého roku bol obvinený z pokusu o vytvorenie „Strany nenásilného obnovenia Podkarpatskej Rusi“, ústnej protisovietskej propagandy, napísania hanlivého listu do ÚV KSSZ a článku „25 rokov nádejí a sklamaní“ pod pseudonymom Petro Podkarpatský a odsúdený na 6 rokov prísneho režimu a 3 roky vyhnanstva. Vo väzení sa stal invalidom kvôli zhoršeniu zraku. 18. apríla 1977 bol prepustený zo zdravotných dôvodov. Bol nezamestnaný, pracoval ako ekonóm. Pokračoval v opozičnej činnosti, udržiaval kontakty s bývalými politickými väzňami, najmä s A. Sacharovom a Ukrajinskou helsinskou skupinou. 13. júla 1981 bol opäť zatknutý, obvinený z nezákonného prijímania invalidného dôchodku (stanoveného 6 komisiami) a odsúdený na 10 rokov prísneho režimu s konfiškáciou majetku a 3 roky vyhnanstva. V táboroch písal výzvy, vyhlásenia, články, ktoré posielal na slobodu, niektoré z nich boli publikované v zahraničí. Vďaka protestom ukrajinskej a svetovej verejnosti bol 30. augusta 1989 prepustený, v roku 1991 rehabilitovaný. Pracoval v Zakarpatskej oblastnej štátnej správe (1992–94), ako tajomník komisie pre obnovu práv rehabilitovaných Zakarpatskej oblastnej rady (1999–2007). Od roku 1997 vedie Užhorodskú mestskú a okresnú spoločnosť politických väzňov a represovaných. Autor kníh „Rodná zem, môj útočisko a popravište: Spomienky politického väzňa brežnevovsko-andropovských GULAGov“ (2001), „Naš osud – môj nepokoj“ (2003), „Čierne žihadlo vychádza z úkrytu“ (2004; všetky – Užhorod).

preklad.: jL

foto: ilustračné