Ako stroskotal grécky sen o obsadení Osmanskej ríše

Čo spôsobilo Maloázijskú katastrofu v roku 1922?

Keď sa grécky ministerský predseda Elefteros Venizelos triumfálne vrátil 7. septembra 1920 z Paríža do Atén s textom Sèvreskej zmluvy vo vrecku, zdalo sa, že uskutočnenie dávneho gréckeho sna, ktorým bolo znovuobnovenie Byzantskej ríše, je na dosah ruky. Úhlavný nepriateľ Grékov – Osmanská ríša – bol porazený a jeho osud sa zdal spečatený.
 
Vojská Dohody okupovali Istanbul a grécka armáda sa nachádzala na pozíciách vzdialených iba niekoľko kilometrov od osmanského hlavného mesta. Mnohí Gréci už v duchu videli viať grécku vlajku nad kupolou chrámu Hagia Sofia. Nakoniec všetko skončilo inak a oveľa tragickejšie, najmä pre Grékov.

Tento diplomatický úspech „veľkého Kréťana“ bol totiž dosiahnutý za veľmi vysokú cenu. Grécko sa nachádzalo v takmer nepretržitom vojnovom stave už od vypuknutia prvej balkánskej vojny roku 1912, takže po skončení prvej svetovej vojny bolo hospodársky rozvrátené a jeho financie vyčerpané. Počas prvej svetovej vojny navyše postihol grécku spoločnosť hlboký politický rozkol, ktorý rozdelil všetkých obyvateľov krajiny podľa toho, či chceli, aby sa Grécko pridalo do prebiehajúceho svetového konfliktu na strane Dohody, alebo Ústredných mocností.

Pronemecky orientovaný grécky kráľ Konštantín I. (vládol od roku 1913) spolu s konzervatívnymi nacionalistickými politikmi, ktorí sa považovali za spojencov cisárskeho Nemecka, bol nakoniec v roku 1917 nútený odísť do exilu a na politickej scéne prevládli liberálni politici na čele s E. Venizelom, ktorí naopak stranili štátom Dohody. V snahe zaistiť medzinárodnú podporu gréckym územným nárokom voči Osmanskej ríši však musel Venizelos namiesto obmedzovania účasti ekonomicky vyčerpaného Grécka na bojových operáciách presadzovať úplne opačnú politiku, a tak ku koncu prvej svetovej vojny sa stav venizelistami ovládanej gréckej armády (Ellinikos stratos – ES) zvýšil na tzv. solúnskom fronte až na 100-tisíc mužov.

Po vyhlásení prímeria a kapitulácii Bulharska a Osmanskej ríše (29. septembra, respektíve 30. októbra 1918) angažovanosť Grécka na vojensko-diplomatických krokoch dohodových veľmocí neskončila, pretože len tak mohli Gréci rátať s ústretovým postojom v otázke pripojenia nových území na Balkáne obývaných prevažne gréckym obyvateľstvom.

Už v januári 1919 (v čase, keď sa začínala mierová konferencia v Paríži) vyslalo Grécko kontingent 2000 mužov na južnú Ukrajinu, kde sa v mene Dohody podieľali na bojoch ruskej občianskej vojny až do roku 1920. Napriek zmieňovaným obetiam a skutočnosti, že David Lloyd George (britský premiér v rokoch 1916 – 1922) sympatizoval s Venizelovými požiadavkami na získanie severného Epiru (dnešného južného Albánska), celej Trákie, Dodekanézskych ostrovov a maloázijskej Smyrny (dnes turecký Izmir), nebola podpora ostatných štátov Dohody vôbec istá.

Najmä Taliansko malo v úmysle získať na úkor porazenej Osmanskej ríše rozsiahle územia v juhozápadnej Malej Ázii a Dodekanéz. Francúzi zase vnímali Grécko ako predĺženú ruku Londýna a zle maskovanú túžbu Britov o ovládnutie Bosporu a Dardanel. Takisto nechceli pri delení osmanských území ostať bez koristi. Američania navonok nemali žiadne územné nároky, ale a priori odmietali takú deľbu osmanských území, ktorá by odporovala 14 bodom prezidenta Woodrova Wilsona.

Talianske námietky, ktoré boli najväčšou prekážkou gréckym snahám, napokon odstránilo uzavretie tajnej taliansko-gréckej dohody medzi Venizelom a talianskym ministrom zahraničných vecí Tommasom Tittonim 29. júla 1919. V nich sa Gréci zriekali nárokov na Rodos a Taliani sa na revanš zaviazali podporovať grécke záujmy v Smyrne a okolí. Práve včas, pretože už 15. mája 1919 sa v Smyrne vylodili prvé grécke oddiely, ktoré tam s britským požehnaním mali zatiaľ dozerať na „dodržiavanie poriadku“.

Sèvreská mierová dohoda
Veľkou satisfakciou gréckych snáh na Parížskej mierovej konferencii a naopak veľkým ponížením pre Osmanskú ríšu bolo uzavretie mierovej zmluvy v Sèvres 10. augusta 1920. Osmanská ríša tak jedným ťahom pera prišla o takmer celú európsku časť Trákie a o veľkú časť Malej Ázie, z ktorej mala ostať Turkom de facto len jej severovýchodná časť. O zvyšok sa mali rozdeliť Briti, Francúzi, Taliani, Gréci a uvažovalo sa aj o vytvorení nezávislého veľkého Arménska a Kurdistanu.

Hlavne vďaka nesmiernemu diplomatickému talentu a charizme Elefteria Venizela získalo Grécko východnú Trákiu s Edirne (čiže na východ od toku rieky Marice, západnú Trákiu už získalo o niečo skôr na úkor porazeného Bulharska) až po líniu prechádzajúcu mestom Çatalça, celý polostrov Gallipoli, ostrovy Imbros a Tenedos (dnes Gökçeada a Bozcaada) pred ústím Dardanel do Egejského mora, ďalej celý Dodekanéz okrem ostrova Rodos a mandát nad oblasťou okolo maloázijskej Smyrny, ktorá síce ostávala pod osmanskou zvrchovanosťou, ale o jej budúcom pripojení k Turecku alebo Grécku mal po piatich rokoch rozhodnúť plebiscit.

Problém Sèvreskej mierovej dohody však tkvel v tom, že v podstate žiadna zo strán ju nehodlala reálne dodržať. Jej zavádzanie do praxe zdržovali v prvom rade nekonečné debaty medzi víťaznými mocnosťami, ako aj turbulentná a neprehľadná politická situácia v samotnej Osmanskej ríši, kde od vyhlásenia prímeria prebiehal pohon na politických predstaviteľov tzv. Mladoturkov (strana Jednoty a Pokroku). Mladoturkom, ktorých hlavnými predstaviteľmi boli Enver Paša, Džamal Paša a Talaat Paša, bolo kladené za vinu, že Turecko zatiahli do osudovej účasti v prvej svetovej vojne a spôsobili jeho porážku.

V Istanbule obsadenom spojeneckými oddielmi sa vláda sultána Mehmeda VI. (1918 – 1922) usilovala zachovať si kontrolu nad zvyškami územia okliešťovanej Osmanskej ríše. Na základe vzornej spolupráce s okupačnými mocnosťami, hlavne s Britmi, sa snažila o zmiernenie tvrdých podmienok mierovej zmluvy. Briti, ktorí ešte v tej dobe priali skôr gréckym územným ambíciám, dali pred podpísaním Sèvreskej dohody Venizelovi zelenú, aby územie okolo Smyrny rozšíril. Venizelistické oddiely gréckej armády posilnené v boji zocelenými jednotkami z Trákie tak začiatkom júna 1920 vyrazili do maloázijského vnútrozemia a obsadili oblasť okolo mesta Bursa.

Mustafa Kemal a turecké hnutie odporu
Medzitým na Turkami obývaných územiach v Malej Ázii silnel odpor voči tvrdým podmienkam zmluvy zo Sèvres a vznikali rôzne politické skupiny a strany, ktoré sa snažili rôznymi spôsobmi zabrániť deleniu osmanských území. K nim sa pripájali frustrovaní dôstojníci osmanskej armády, ktorí neváhali na tento účel využiť aj vojenské jednotky, formálne stále podliehajúce vláde Mehmeda VI. v Istanbule.

Neskorší vodca tureckých nacionalistov Mustafa Kemal na fotografii z roku 1918. (zdroj: wikimedia.org)
V tomto období sa v máji 1919 stal generálnym inšpektorom 9. armády umiestnenej v severnej časti centrálnej Malej Ázie s veliteľstvom v Samsune na pobreží Čierneho mora jeden z najschopnejších tureckých dôstojníkov, plukovník Mustafa Kemal (1881 – 1938). Kemal sa preslávil najmä energickou a úspešnou obranou polostrova Gallipoli proti spojeneckému vylodeniu v roku 1915. Jeho úlohou bolo zhromaždiť výzbroj osmanských jednotiek a odovzdať ju spojencom, ale on urobil presný opak.

Využívajúc svoju prestíž schopného vojaka a veliteľa posilňoval osobnú kontrolu nad jednotkami vo svojej jurisdikcii a cestoval po celej východnej a centrálnej Anatólii, aby presvedčil ostatných veliteľov o potrebe aktívneho ozbrojeného odporu, namiereného najmä proti gréckym a arménskym územným ašpiráciám.

Kemal v júni 1919 rezignoval na svoju funkciu a spolu s ostatnými tureckými nacionalistami, ako sa povstalci začali označovať, podpísal 21. júna 1919 v meste Amasya tzv. Amazijský protokol, v ktorom boli načrtnuté politické ciele hnutia smerujúce k politickej nezávislosti Turkov, ochrany územnej integrity tureckého územia a de facto k vytvoreniu novej tureckej vlády republikánskeho typu, nezávislej od osmanskej vlády v Istanbule. Podobné rezolúcie potom vznikli po stretnutiach s ďalšími nacionalistami na kongrese v Erzerume v júli a auguste 1919 a meste Sivas začiatkom septembra 1919.

Definitívny rozkol medzi istanbulskou vládou a silnejúcim kemalistickým hnutím nastal v marci 1920 na naliehanie veliteľa britských okupačných jednotiek v Istanbule generála Milnea, ktorý v nacionalistoch rozpoznal nebezpečenstvo pre napĺňanie podmienok mierovej zmluvy, vtedy ešte stále prerokúvanej v Paríži. Nacionalisti boli postavení mimo zákona a Mustafa Kemal bol spolu s ďalšími predstaviteľmi hnutia in absentia odsúdený na smrť. Následne Kemal zvolal do Ankary turecké národné zhromaždenie a jeho zastupiteľský výbor vyhlásil za jedinú zákonnú vládu tureckého národa.

Zasadanie nového parlamentu sa začalo 23. apríla 1920. Kemal bol zvolený za prezidenta republiky a Ismet Paša (1884 – 1973) sa stal náčelníkom generálneho štábu, t. j. vrchným veliteľom všetkých kemalistických oddielov. Začala sa tak turecká občianska vojna a zároveň zápas nacionalistov o zabránenie strate ďalších tureckých území. Omnoho viac znepokojivá bola však skutočnosť, že čoskoro sa začali tajné rokovania medzi nacionalistami a predstaviteľmi Talianska a Francúzska, odmietajúcimi Britmi posvätený postup Grékov do vnútrozemia Malej Ázie.

Venizelov pád
Situáciu ohľadne implementácie Sèvreskej dohody nesmierne skomplikovala ešte jedna udalosť. Keď sa totiž Venizelos triumfálne vrátil v septembri 1920 z Paríža, ako presvedčený demokrat sa domnieval, že nastala pravá chvíľa na vypísanie demokratických volieb. Od roku 1917 totiž svoj úrad ministerského predsedu vykonával vlastne ako pučista, iba na základe prevratu, vďaka ktorému donútil s podporou Dohody kráľa Konštantína k abdikácii a odchodu do zahraničia. Vzhľadom na svoju úspešnú zahraničnú politiku a nové územné zisky v čerstvo uzatvorenej mierovej zmluve sa Venizelos domnieval, že voľby vyhrá. Škaredo sa však mýlil.

Za jeho takmer dvojročnej neprítomnosti v Grécku totiž postupne získavali jeho politickí odporcovia z radov konzervatívnych a rojalistických politikov späť stratené pozície. Využívali únavu radových občanov z dlhotrvajúcej vojny a dezilúziu z prechmatov Venizelových liberálov vo vládnych funkciách. Tieto spory potvrdilo aj referendum o povolanie bývalého kráľa Konštantína I. z exilu, keďže jeho nástupca a syn Alexander I. predčasne skonal 25. októbra 1920 a bolo zaň treba nájsť náhradu. Konštantín I. sa potom skutočne z exilu vrátil 19. decembra 1920 a znechutený Venizelos radšej opustil Grécko.

Návrat pronemeckého a protidohodového Konštantína I., samozrejme, nemohol nadchnúť vtedy najväčších podporovateľov gréckych územných ambícií na maloázijskej pôde – Britov. Našťastie pre britské záujmy vo východnom Stredomorí, Konštantín I. a s ním aj nová rojalistická vláda na čele s Dimitriom Gounarisom (od 8. apríla 1921) nemienili upustiť od gréckej expanzívnej politiky v Malej Ázii (v rozpore s vlastnými tvrdeniami o uzavretí mieru pred voľbami), a preto vo februári 1921 britský ministerský predseda Lloyd George uistil v Londýne gréckych vyjednávačov o podpore gréckych územných nárokov v Malej Ázii.

Veľká Británia totiž Grécko a jeho armádu v tom čase ešte stále potrebovala, pretože len vďaka tomu mohla predlžovať svoju kontrolu nad úžinami. Postupne sa tak vytvárala konštelácia, za ktorej uznávali sultánovu vládu v Istanbule vlastne iba Briti a Gréci a kemalistické hnutie zase získavalo čoraz väčšiu podporu Talianov a Francúzov. Tento trend dočasne zoslabol po tom, čo sa diplomatickými kanálmi dostala na svet správa, že Kemal podpísal 16. marca 1921 zmluvu o spolupráci s boľševickou vládou v Rusku.

Obrat v Malej Ázii
Kým Venizelos mienil realizovať „veľkú myšlienku“ a zabezpečiť Grécku nové územia v Malej Ázii na základe opatrného a vyváženého postupu charakterizovaného striedaním diplomatických a vojenských krokov, staronový kráľ Konštantín I. a jeho nová vláda sa takýmito detailmi nezaťažovali. Obrat v myslení Francúzov a Talianov a ich skrytú podporu kemalistom poväčšine ignorovali. Hneď ako boli venizelistické jednotky v Malej Ázii nahradené oddielmi, ktoré viedli rojalisticky zmýšľajúci dôstojníci, nechali 6. januára 1921 obnoviť postup do srdca Malej Ázie. Spočiatku aj napriek lokálnemu tureckému protiútoku pri dedine Inönü 10. januára 1921 prebiehala nová grécka ofenzíva uspokojivo.

Gréci vyrazili od mesta Bursa smerom na Eskişehir (byzantské Dorylaion, kde roku 1097 prebehla víťazná bitka križiakov proti seldžuckým Turkom) a Afyon Karahisar. Konštantín, povzbudený týmito úspechmi, pricestoval 13. júna 1921 do Smyrny a nominálne sa ujal velenia celej ofenzívy. Súčasne prebehla nová mobilizácia, ktorá mala gréckym oddielom zaistiť početnú prevahu nad kemalistickými silami vedenými Ismetom Pašom. Koncom júla 1921 dosiahli Gréci brehy rieky Sangarios, poslednej prírodnej prekážky pred Ankarou. Tureckú vládu zachvátila panika. V tejto situácii turecké národné zhromaždenie 4. augusta odsúhlasilo, aby sa novým vrchným veliteľom armády stal namiesto Ismeta Pašu Mustafa Kemal.

Najnovšie grécke úspechy zároveň posilnili spoločný protibritský a protigrécky postoj Francúzska a Talianska, ktoré nakoniec dali tajne Kemalovi na vedomie, že Sèvreská mierová dohoda je pre nich mŕtvou literou. Francúzi sa vzdali Kilíkie a Taliani postupne vyprázdnili okolie Efezu. Počas svojho ústupu z tureckého územia navyše ponechali na mieste množstvo vojenského materiálu (hlavne moderné poľné delostrelectvo, pušky, guľomety a množstvo munície), ktoré znamenalo výraznú posilu pre dovtedy slabo vyzbrojené kemalistické oddiely.

Na základe už spomínanej zmluvy o spolupráci zo 16. marca 1921 začali Kemalovo hnutie odporu zásobovať zbraňami aj boľševici. Turecké jednotky sa tak mohli postupne na prelome rokov 1921 a 1922 reorganizovať, preskupiť, vyzbrojiť modernými zbraňami a sústrediť sa na boj proti gréckej armáde.

Grécke oddiely začali medzitým zápasiť s čoraz väčšími zásobovacími problémami, keďže sa postupom do vnútrozemia Malej Ázie vzdialili od prístavov na egejskom pobreží. Aj zbrane a uniformy, ktoré dostali na začiatku ťaženia, sa opotrebovávali a ich výmena za nové viazla, pretože neustálymi vojnami ekonomicky oslabené Grécko nebolo v stave získať nový vojnový materiál. Aj náklady na výpravu, ktoré v tomto období predstavovali osem miliónov drachiem denne, znamenali pre vládu v Aténach obrovskú ekonomickú záťaž. Navyše noví odvedenci z poslednej mobilizácie dostali len veľmi povrchný základný výcvik a ani oddiely vedené rojalistickými dôstojníkmi, ktoré nahradili bojmi na solúnskom fronte zocelené venizelistické jednotky, nemali príliš vysokú bojovú hodnotu.

Ďalšou charakteristickou črtou vtedajšieho stavu gréckej armády je fakt, že z približne 170-tisíc vojakov v Malej Ázii iba necelých 70-tisíc skutočne bojovalo v prednej línii. Preto ani neprekvapí, že hoci sa grécke jednotky dostali na prelome augusta a septembra 1921 takmer na 50 km od Ankary, ďalší postup už nebol možný. Následne 8. septembra Turci dokonca prenikli medzerami v gréckych postaveniach. Za tejto situácie vrchný veliteľ ES v Malej Ázii generálporučík Anastasios Papoulas nemal na výber a rozhodol skrátiť obranné línie. Gréci ustupovali na západ cez rieku Sangarios do východiskových pozícií celej ofenzívy, nachádzajúcich sa východne od mesta Eskişehir, kde sa zakopali.

Maloázijská katastrofa
Patová situácia v Malej Ázii trvala celú zimu 1921/1922, počas nej sa obe strany pripravovali na rozhodujúce stretnutie. Kráľ Konštantín naďalej vytrvalo ignoroval politickú realitu a v snahe donútiť grécku vládu a armádu k vyššiemu úsiliu vymieňal ich vrchných predstaviteľov (napríklad prepustil ministerského predsedu Gounarisa), čím len znásoboval chaos vo vedení. Keď v máji 1922 Kemal odmietol grécky návrh na prímerie, Konštantín prikázal novému, síce spoľahlivému, ale inak nie príliš schopnému vrchnému veliteľovi gréckych jednotiek Georgiovi Chatzanestisovi obsadiť Istanbul, aby definitívne rozhodli maloázijský konflikt vo svoj prospech (generál Papoulas totiž po prevzatí tohto rozkazu radšej rezignoval). Týmto činom Konštantín, samozrejme, nepobúril len Francúzov a Talianov, ale už aj Britov.

Kemalistické vojská vstupujú do Smyrny v roku 1922, propagandistický obraz. (zdroj: wikimedia.org)
Grécka armáda bola vďaka zlej zásobovacej situácii na konci so silami. Vojakom sa často nedostávali ani základné potraviny a morálka bola všeobecne veľmi nízka. Zároveň Kemalove turecké jednotky mali nad Grékmi jasnú materiálnu aj početnú prevahu. Za tejto situácie sa začala 8. augusta 1922 veľká turecká ofenzíva. Už 14. augusta Turci pod osobným Kemalovým vedením prelomili grécke pozície pri strategickom železničnom uzle Afyon Karahisar. Grécke velenie nedokázalo prisunúť včas na miesto prielomu posily, takže dezorganizované grécke jednotky potom už len bezhlavo ustupovali k pobrežiu Egejského mora k Smyrne.

V priebehu ústupu zomrelo mnoho gréckych vojakov od vyčerpania alebo padlo do zajatia. Jadro maloázijskej armády sa však nakoniec podarilo evakuovať pomocou parníkov na blízke grécke ostrovy Chios a Lesbos. Posledné grécke oddiely opustili Smyrnu 8. septembra 1922 pod dohľadom lodí západných mocností. Na druhý deň ráno dorazili do prístavu turecké jednotky a hoci kemalistické vedenie ubezpečovalo grécke obyvateľstvo Smyrny a okolia, že proti nemu nebudú podniknuté žiadne represálie, opak bol pravdou.

Tureckí vojaci najprv hneď v ten deň pred sídlom nového vojenského veliteľa mesta Nureddina Pašu zlynčovali za asistencie miestneho tureckého obyvateľstva ortodoxného metropolitu Smyrny Chryzostoma (1867 – 1922). V arménskej a gréckej štvrti boli 13. septembra úmyselne založené požiare, ktoré sprevádzal masaker tamojších obyvateľov, násilná deportácia mužov vo veku od 14 do 45 rokov do vnútrozemia Malej Ázie a hromadné znásilňovanie žien.

Horiaca Smyrna v októbri roku 1922, z ktorej sa evakuovalo grécke obyvateľstvo. (zdroj: wikimedia.org)
Gréci zo Smyrny, ktorí prežili, sa v zúfalstve zhromaždili na nábreží v snahe dostať sa na lode kotviace v prístave, medzi ktorými boli aj vojenské plavidlá európskych mocností a USA. Tu sa diali ďalšie tragické scény. Mnoho ľudí zahynulo v tlačenici alebo sa utopilo pri pokuse zachrániť sa na palubách lodí. Niektoré z lodí, najmä talianske a francúzske plavidlá, zachovávali „neutralitu“ a odmietali utečencov vziať na palubu. Celková bilancia tureckej pomsty na obyvateľoch Smyrny bola desivá – zahynulo viac ako 50-tisíc Grékov a Arménov. Kemalisti potom vytlačili aj zvyšné grécke jednotky zo severozápadnej časti Malej Ázie a 11. októbra 1922 bolo v meste Mudanya pri Marmarskom mori podpísané prímerie.

Veľký grécky sen o vytvorení Grécka „dvoch kontinentov a piatich morí“, ktorý sa ešte v roku 1919 zdal na dosah, sa tak ocitol v troskách. Grécky národ zaň zaplatil nesmiernu cenu a aj v priebehu ďalších rokov sa musel vyrovnať s ďalšími dôsledkami tejto katastrofy. Kemalistické Turecko si vďaka víťazstvu nad Grékmi vynútilo revíziu Sèvreskej mierovej dohody.

Nová mierová zmluva z Lausanne z 24. júla 1923, kde za tureckú stranu vyjednával Ismet Paša a za grécku opäť Elefterios Venizelos, zabezpečila nezávislosť novej Tureckej republike a anulovala väčšinu územných požiadaviek Spojencov. V jej dôsledku Grécko stratilo nielen maloázijské územie so Smyrnou a okolím, ale muselo Turecku prenechať aj východnú Trákiu s centrom v Edirne.

Taktiež bola dohodnutá výmena ortodoxného a moslimského obyvateľstva medzi oboma štátmi, ktorá priamo a okamžite postihla okolo milióna maloázijských Grékov. Jej následná implementácia nielenže spôsobila ekonomicky zdevastovanému Grécku nesmierne komplikácie, ale zároveň spôsobila aj definitívny zánik gréckej civilizácie, ktorá v Malej Ázii prekvitala viac ako dva a pol tisícročia.

Marek Meško, Historická revue
redakcia, externý prispievateľ

zdroj: 
https://historickarevue.sme.sk/c/23233472/ako-stroskotal-grecky-sen-o-obsadeni-osmanskej-rise.html

foto:
Grécky vojenský oddiel na slávnostnej prehliadke víťazných spojeneckých vojsk v Paríži (16. júla 1919). (zdroj: Zdroj - wikimedia.org)