Báli sa viac Dubčeka alebo Havla?

Z politického zákulisia novembra 1989

Ako na udalosti 17. novembra 1989 zareaguje vedenie komunistickej strany? Odpovie na čoraz masovejšie demonštrácie v uliciach silou alebo vyjednávaním s opozíciou? Otázka visela vo vzduchu celý týždeň.

Pre niekoho povestný a pre iného zlovestný „úvé“, čiže ústredný výbor 1,5-miliónovej Komunistickej strany Československa sa zvyčajne schádzal trikrát až štyrikrát v roku. Podľa stanov bol najvyšším orgánom strany medzi jej dvomi zjazdmi, ktoré sa konali spravidla každých päť rokov a okrem iného volili 150 členov ÚV KSČ.

Zasadnutia sa konali spravidla v Španielskej sále Pražského hradu v slávnostnej a pokojnej atmosfére. Napokon, prečo aj nie, veď rozhodnutia boli vopred pripravené, sekretariátom (ústredným aparátom) strany a prerokované predsedníctvom (politbyrom). Členovia „úvé“ o nich už len viac-menej formálne diskutovali a nakoniec jednomyseľne schvaľovali vopred starostlivo formulované uznesenia.

Tentoraz bolo všetko iné. A to aj čo sa týka kulís aj atmosféry. Bol piatok 24. novembra. V Prahe sa už štvrtý deň konali státisícové demonštrácie, sprevádzané štrnganím zväzkami kľúčov. Britskému politickému analytikovi Timothymu G. Ashovi to pripomínalo zvuk vydávaný čínskou chrámovou zvonkohrou. Vrcholili prípravy na generálny štrajk, ohlásený politickou opozíciou na 27. novembra. Heslom dňa bolo zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti.

Za týchto dramatických okolností sa teda predpoludním začalo mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ. V budove straníckej vysokej školy, prezývanej „vokovická Sorbonna“ (podľa pražskej mestskej časti Vokovice) ho otvoril generálny tajomník Miloš Jakeš.

Odvtedy, čo unikla a medzi ľuďmi kolovala nahrávka s jeho prejavom na schôdzi straníckych funkcionárov 17. júla 1989, nevolali v národe Jakeša inak ako „kôl v plote“. V prejave totiž povedal, že ako takýto kôl si môžu pripadať komunisti bez podpory verejnosti. Na demonštráciách po 17. novembri preto Pražania volali: „Nechceme kôl v plote!“

Teraz v úvodnom referáte sa Jakeš venoval v prvom rade zásahu polície proti študentom na Národnej triede, ale nezdalo sa, že by si z toho robil veľmi ťažkú hlavu. Uviedol, že bezpečnostné zložky museli zasiahnuť, lebo demonštranti opakovane neposlúchli rozkazy a zišli z dohodnutej trasy do centra Prahy. Údajná smrť študenta Martina Šmída sa nepotvrdila, pokračoval, ale vyvolala veľké nepokoje „medzi študentmi a časťou kultúrneho frontu“.

„Budeme sa musieť k tomu ešte vrátiť a dôkladne všetko analyzovať,“ pripustil generálny tajomník. Potom navrhol personálne zmeny v 12-člennom predsedníctve ÚV KSČ. Namiesto štyroch starších členov, ktorí sami požiadali o uvoľnenie (vrátane prezidenta Gustáva Husáka), navrhol nových. „Jedného sa nám však dosiaľ nepodarilo presvedčiť, aby funkciu prijal,“ priznal. Jakeš zrejme dúfal, že tým je vec vybavená. Ale nebola, vôbec nebola.

„Bitku na Václaváku ste prehrali“
KSČ sa do svojich posledných dní označovala za stranu robotníkov (to predovšetkým), roľníkov a pracujúcej inteligencie. Preto aj v zostave ÚV mali výrazné zastúpenie ľudia z výrobnej sféry – baníci, hutníci, zámočníci, tkáčky, dojičky a podobne. Často tam však boli len „do počtu“. Ak na zasadnutiach občas aj vystúpili, diskusné príspevky im pripravovali ľudia zo straníckeho aparátu a schvaľovali stranícki funkcionári.

Na zasadnutí 24. novembra akoby to už neplatilo. Po Jakešovom referáte sa rozprúdila búrlivá diskusia, v ktorej sa zriedkakedy čítalo z papiera. Prihlásení rečnili voľne, nesúvislo, a nekládli si servítku pred ústa. Straníckym bosom za predsedníckym stolom sa to zrejme nepočúvalo ľahko.

„Kde ste boli v sobotu a v nedeľu? Kde ste boli celý týždeň? Prečo je zasadnutie až dnes, aj to až na náš nátlak?“ pýtal sa rozhorčene baník Jaroslav Ondráček z Bane Jana Švermu na Žacléřsku. „A stále sa správate, ako keby sa nič nedialo. Pritom ide o veľa, o veľmi veľa. Bitku na Václaváku ste prehrali, preto navrhujem odstúpenie celého predsedníctva a sekretariátu strany.“

Ondráček sa vtedy nedozvedel, kde boli Jakeš a spol. večer v piatok 17. novembra a nasledujúci víkend. Až oveľa neskôr pri vyšetrovaní krvavých udalostí vyšlo najavo, že generálny tajomník oddychoval v straníckom rekreačnom zariadení na Slapoch. Na druhý deň v sobotu sa mu nedalo dovolať. Vtedajší šéf mestskej organizácie KSČ v Prahe Miroslav Štěpán tvrdil, že služba na ústredni ho odmietala prepojiť. Jakeš si vraj neprial, aby ho ktokoľvek vyrušoval.

Pre prívržencov konšpiračných teórií je to jeden z dôkazov, že novembrová revolúcia prebiehala od začiatku v réžii Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Veď telefónne ústredne v týchto zariadeniach obsluhovali eštebáci…

„Bol som doma v Galante a venoval som sa bežným rodinným veciam, keď ma okolo jedenástej upozornil syn, že rakúsky rozhlas vysielal mimoriadnu správu o situácii v Prahe – vraj tam prišlo k brutálnemu zásahu polície a jedného študenta pritom zavraždili,“ spomínal Ivan Knotek, vtedajší člen politbyra a jeden z tajomníkov ÚV KSČ.

Hneď volal do Prahy do hlavného ústredia strany. Od službukonajúceho pracovníka dostal odpoveď, že nič zvláštne sa nedeje a že z federálneho ministerstva vnútra nedostali žiadne informácie spomínaného druhu.

Sám Jakeš vo svojich pamätiach napísal, že o „mŕtvom“ študentovi sa dozvedel až v nedeľu predpoludním z telefonátu tajomníka Jana Fojtíka. „Požiadal som ho, aby to overil v ČTK, nemohol však v Prahe nikoho nájsť,“ uviedol Jakeš. Ale načo bolo treba takúto informáciu overovať v tlačovej agentúre, keď sú na to oveľa kompetentnejšie orgány?

Predsedníctvo ÚV KSČ sa zišlo v pondelok 20. novembra popoludní. To sa už protestné akcie preniesli z Prahy do ďalších veľkých miest v štáte vrátane Bratislavy. Politické vedenie sa obmedzilo na vyhlásenie, v ktorom vyjadrilo znepokojenie nad „vypätou situáciou posledných dní“ a vyzvalo školy, ktoré štrajkovali, aby obnovili vyučovanie.

Vráťme sa však do Vokovíc na mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ. K Ondráčkovej výzve, aby odstúpilo celé politbyro vrátane generálneho tajomníka sa pripojili ďalší diskutujúci. „Ináč to nejde, musíme získať čas,“ poznamenal ktosi. Mimochodom, takáto požiadavka zaznievala už aj z námestí v Prahe a v Bratislave na prvých masových demonštráciách. Vynútenou rezignáciou starých komunistických vedení sa napokon už predtým začali revolučné zmeny v Poľsku, v Maďarsku a v NDR (bývalé východné Nemecko).

Podľa viacerých diskutérov bolo chybou, že vedenie strany hneď neodsúdilo policajný zásah na Národnej triede a nevyvodilo nejaké personálne závery ešte pred vyšetrením zákroku. „Na Západe v takomto prípade odstúpi policajný šéf alebo minister vnútra a situáciu to upokojí,“ upozornil František Štafa z pražského mestského výboru KSČ.

Vasil Biľak, ktorý bol už vlastne dva roky v politickom dôchodku, ale ponechali mu aspoň miesto v ústrednom výbore, tvrdil, že nikdy nie je neskoro vysloviť ľútosť nad tým, čo sa 17. novembra stalo. A hneď aj navrhol text takéhoto vyhlásenia.

Medzitým však predsedajúci oznámil, že na Václavskom námestí sa už zišlo vyše 200-tisíc demonštrantov a že z balkóna Melantrichu má k nim prehovoriť aj Alexander Dubček. Diskusia na pléne sa zrazu začala uberať týmto smerom.

Ako zastaviť kontrarevolúciu
Zrazu sa ukázalo, že pre mnohých, najmä starších členov ÚV predstavuje Dubček väčšiu hrozbu ako Václav Havel. Dôvod? Naďalej symbolizoval Pražskú jar '68 a pokus o demokratizáciu, proti čomu sa vtedy spoločne postavili.

„Myslím si, že nie je správne, aby sme to takémuto človeku umožnili, aby takýto človek vystúpil pred mládežou,“ povedala Justína Radimská, ktorá povedala, že zastupuje komunistov z okresu Mělník. „Ja neviem, akým spôsobom, ale treba mu v tom zamedziť,“ dodala.

Ozval sa Jakeš: „Bolo by dobre, keby jeho prejav aspoň televízia nevysielala, ale to je problém.“ Generálny tajomník tým nahral na smeč podpredsedovi federálnej vlády Matejovi Lúčanovi, ktorý mal pod palcom celoštátne médiá. „V televízii sa štrajkuje, technici odmietli poslúchať riaditeľa,“ oznámil Lúčan. „Vytiahli prenosové vozy do ulíc a všetko prenášajú. Tisíc dvesto ľudí štrajkuje…,“ upozornil. Do debaty sa prihlásil Gejza Šlapka, šéf bratislavskej mestskej organizácie: „Dubček včera vystúpil na zhromaždení v Bratislave. Hovoril o šesťdesiatom ôsmom, ako im to vtedy znemožnili a vcelku vyzýval zachovať pokoj. Podľa mňa ani tu v Prahe nemôže nič horšie povedať. Nech vystúpi a prejaví sa…“

Potom sa diskusia pre zmenu zvrtla na otázku, či to, čo sa práve deje na námestiach, je už kontrarevolúcia alebo ešte nie. Lubomír Štrougal, ktorý ešte pred rokom bol predsedom federálnej vlády, tvrdil, že nie: „Nejde o kontrarevolúciu, ide o výraz občianskej nespokojnosti s nami, so spôsobom nášho vládnutia.“ Preto treba pristúpiť k zásadným reformám, ktoré však možno uskutočniť len pod vedením nových lídrov.

Ozvali sa hlasy, že „kontra“ už prenikla aj do ústredného výboru. Štěpán napadol federálneho premiéra Ladislava Adamca, že 22. novembra prijal predstaviteľov opozície (Jana Rumla a ďalších) u seba doma bez súhlasu straníckych orgánov. „Dotklo sa ma, že som sa o tom dozvedel až z novín.“ Vzápätí sa prihlásil Adamec a pohrozil, že odstúpi z pozície premiéra. A odmieta byť ďalej členom predsedníctva ÚV KSČ.

Aj Biľak bol presvedčený, že „kontra“ dvíha hlavu a dovoľuje si čoraz viac. Preto treba proti nej zasiahnuť tvrdo a rázne. Isteže, už nie tak ako v auguste 1968, lebo v Kremli šéfuje Michail Gorbačov. V pléne sa o tom nahlas nehovorilo, ale prinajmenšom najvyšší funkcionári KSČ už museli vedieť o postoji Moskvy. Ešte v pondelok Jakeša informoval o nesúhlase Kremľa s použitím sily pri potláčaní nepokojov sovietsky veľvyslanec v Prahe Viktor Lomakin i špeciálny Gorbačovov emisár Valerij Musatov. Ten sa potom stretol aj s Adamcom a s ľuďmi z vedenia opozičného Občianskeho fóra.

Veliteľ Strednej skupiny vojsk v ČSSR dostal zároveň rozkaz držať jednotky v kasárňach za všetkých okolností. Ale veď okrem sovietskej tu ešte bola Československá ľudová armáda (ČSĽA), vojská ministerstva vnútra a napokon i Ľudové milície – „oceľová päsť KSČ“, ako ich prezývali. Biľak sa odvolal na francúzsky príklad z leta 1968: „Pamätáme sa, aké obrovské manifestácie boli v Paríži, študenti obsadili operu, de Gaulle sa však nerozpakoval vrátiť z cudziny, vytiahnuť tanky do ulíc Paríža a všetko zlikvidovať.“

Biľaka podporil minister obrany Milan Václavík, ktorý bol aj členom ÚV. „Navrhujem uviesť do bojovej pohotovosti armádu, Verejnú bezpečnosť, milície, aby tieto zložky boli pripravené, keď k niečomu príde, veci riešiť,“ povedal. „Nie je možné, súdružky a súdruhovia, čakať, kým nám niečo neurobia,“ vystríhal. Václavík sa hneval najmä na „vyčíňanie“ štátnych médií, rozhlasu a televízie: „Ak to nepôjde po dobrom, tak po zlom, ale oznamovacie prostriedky im musíme zobrať z rúk.“

Oveľa neskôr vyjdú najavo fakty o pripravovanej akcii pod kódovým označením Vlna. Išlo napríklad o nasadenie sto odborných pracovníkov do Československej televízie (príslušníkov ČSĽA), ktorí by nahradili štrajkujúcich technikov.

Ktosi navrhol, aby mestský výbor zorganizoval na Václaváku veľkú antimanifestáciu pražských robotníkov za politiku KSČ. Štěpán vzápätí radil nerobiť to za žiadnych okolností. Ozvali sa aj ďalšie hlasy proti tejto myšlienke. Vysvitlo, že väčšina robotníkov v ČKD Praha je za generálny štrajk a že sa nedarí zorganizovať ani milicionárov. Jaroslav Jíša z pražského podniku Mitas vyrozprával čerstvý zážitok: „Som aj člen milícií, vyhlásili sme pohotovosť, ale z 30 ľudí prišlo desať, a z nich len šiesti boli ochotní niečo robiť.“

Na chvoste udalostí
Okolo pol siedmej večer predsedajúci plénu oznámili, že na Václavskom námestí odznel návrh, aby sa demonštranti po skončení mítingu dali na pochod smerom k straníckej škole do Vokovíc. Aby ich počuli aj členovia ústredného výboru.

Zdá sa, že práve po tomto intermezze dostalo zasadnutie rýchlejší spád. O nejakú polhodinu znovu vystúpil Jakeš s tým, že predsedníctvo, sekretariát a všetci tajomníci vrátane generálneho sa rozhodli vzdať svojich funkcií. „Aby mohlo byť obnovené a zvolené vedenie strany,“ vysvetlil. Čiže odstúpia už nie štyria, ale všetci.

A koho teda postaviť na čelo? Ktosi navrhol Karla Urbánka, pôvodným povolaním výpravcu na železnici. V poslednom čase viedol stranícku prácu v Čechách a na Morave. Ďalší vyzdvihol Štrougala, ako najvhodnejšieho kandidáta pre krízové situácie. Vtedy prvýkrát vstúpil do diskusie Husák a postavil sa proti „reklame“ Štrougalovi. „Proste tak: Začíname novú etapu, začnime ju s novým človekom,“ zdôvodnil a podporil kandidatúru veľmi nevýrazného Urbánka. O dva roky, už ako dôchodca, to Husák označil za chybu. „Mýlil som sa,“ priznal v rozhovore s historikom Viliamom Plevzom.

Za nového generálneho tajomníka zvolilo plénum Urbánka v pomere hlasov 130¤:¤7. Čo na to Kremeľ a Moskva? Gorbačovovi trvalo nezvyčajne dlho, až tri dni, kým poslal novozvolenému lídrovi „bratskej“ komunistickej strany gratulačný telegram.

Urbánek bol v ďalších dňoch dosť ústretový voči domácej opozícii. Pri prvom stretnutí s Havlom sa „vyznamenal“ tým, že ho požiadal o autogram do knižného vydania jeho divadelnej hry Audiencia. "On bol trochu pomätený,“ rozprával členom krízového štábu Občianskeho fóra po rokovaní s Urbánkom budúci prezident. "Pôsobil dojmom poslušného malého človeka, ktorý sa kamsi dostal, čomu veľmi nerozumie a je trošku zúfalý a žobre o pomoc…“

Medzitým sa uskutočnil výstražný dvojhodinový generálny štrajk v celej republike a parlament vyškrtol z ústavy článok o vedúcej úlohe KSČ.

Ale rozbúreným námestiam už Jakešova hlava nestačila. Volala po prezidentovej, po Husákovej aj po Adamcovej hlave. Poldruhamiliónová strana sa ocitla na chvoste udalostí.

Občianske fórum vedené Havlom požiadalo pri prvom okrúhlom stole Adamca, aby do 3. decembra zásadným spôsobom rekonštruoval svoju vládu. S jej novou podobou opozícia nesúhlasila, Adamec napokon odstúpil z funkcie a vo vláde vedenej Slovákom Mariánom Čalfom už boli komunisti v menšine. Husák o týždeň ešte stihol vymenovať nový kabinet a vzápätí podal demisiu. Bol to začiatok konca takzvaného reálneho socializmu. Bývalému režimu zvonil umieračik…

Novembrové udalosti v Bratislave
16. 11. 1989 – Bratislavou kráča sprievod vysokoškolákov k budove ministerstva školstva. Požadujú začatie dialógu o problémoch školstva.
19. 11. 1989 – V bratislavskej Umeleckej besede sa koná zhromaždenie asi 500 účastníkov k pražským udalostiam zo 17. novembra. Na záver sa utvorila skupina, ktorá predstavovala jadro budúcej Verejnosti proti násiliu (VPN).
20. 11. 1989 – Ďalšie verejné zhromaždenie v Umeleckej besede. Martin Bútora na ňom číta prvé programové vyhlásenie VPN.
21. 11. 1989 – Schôdza umelcov Slovenského národného divadla. Pripájajú sa k štrajku pražských divadelníkov. Študenti VŠMU vyhlasujú okupačný štrajk.
22. 11. 1989 – Pred Justičným palácom v Bratislave sa zišlo 15-tisíc ľudí žiadajúcich slobodu pre Jána Čarnogurského, posledného obvineného z takzvanej bratislavskej päťky. Na zhromaždení po prvýkrát takmer po dvoch desaťročiach verejne vystúpil Alexander Dubček, ktorý prišiel na pojednávanie ako svedok. Popoludní sa na Námestí SNP konal prvý 100-tisícový míting, na ktorom odzneli požiadavky študentského hnutia a ďalšie vyhlásenia.
23. 11. 1989 – Politické vedenie vtedajšej SSR odsúdilo masové demonštrácie, ako aj požiadavku – chceme vstup do televízie a tlače. Po rokovaniach s vedením bratislavského štúdia a s jeho zamestnancami, ktorí pohrozili štrajkom, sa spravodajstvo začalo venovať aj mítingom VPN.
24. 11. 1989 – konal sa tretí míting VPN na Námestí SNP. Zazneli na ňom informácie o pripravovanom generálnom štrajku. Bratislavské televízne štúdio prinieslo prvý otvorený dialóg medzi riaditeľmi veľkých priemyselných podnikov a predstaviteľmi VPN.
25. 11. 1989 – V ďalšom naživo vysielanom televíznom dialógu sa zástupcovia VPN chceli stretnúť s predstaviteľmi slovenských straníckych a štátnych orgánov. Tí však do televízie neprišli, a tak diskutovali iba osobnosti občianskeho hnutia. Požadovali odstránenie vedúcej úlohy komunistickej strany a slobodné voľby.
26. 11. 1989 – V Bratislave sa koná mimoriadne zasadnutie ÚV KSS – presne napoludnie sa koná aj na Slovensku manifestačný generálny štrajk. Na piatom mítingu VPN prehovoril aj Ján Čarnogurský, oslobodený z väzenia. Z tribúny na Námestí SNP prvýkrát zaznela pieseň Ivana Hoffmana Sľúbili sme si lásku. V noci vychádza z rotačky čerstvé vydanie Pravdy s uznesením ÚV KSS, ktoré pod tlakom verejnosti požadovalo zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe strany.

Vladimír Jancura, Pravda

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/688754-november-89-jakesova-hlava-uz-namestiam-nestacila-ani-husakova/

foto:
Námestie SNP - míting v novembri 1989
autor: TASR