Bola veľká chyba prenechať tradičnú kultúru krajnej pravici, tvrdí choreograf Dušan Hégli

Tanečné divadlo Ifjú Szivek pripravilo k 30. výročiu Nežnej revolúcie netradičné predstavenie s názvom Allegro Molto Barbaro, ktoré rozpráva o vzťahu moci a umenia jazykom tanca. Umelecký vedúci divadla tvrdí, že ho inšpirovalo najmä zneužívanie ľudovej kultúry politikou.

Tanečné divadlo Ifjú Szivek už niekoľko rokov experimentuje s tým, aby sa ľudový tanec a ľudové umenie otvorili smerom k spoločenským témam. Ako vznikla táto koncepcia?

V tanečnom umení to má tradíciu. V 20. storočí klasický balet, ako aj iné tradičné tanečné žánre začali používať nové kultúry pohybu, napríklad z východnej Ázie. Aj my sme z týchto tradícií čerpali. Čo sa týka výberu tém, chceli sme vytvoriť trilógiu inscenácií, ktoré sa zaoberajú spoločenskými témami. Po predstaveniach Vyvlastenie a Finetuning je treťou časťou tejto trilógie Allegro Molto Barbaro. Mne ako človeku, ktorý dlhodobo pracuje s tradičnou kultúrou, veľmi prekáža, keď sa vo verejnom živote pri dôležitých spoločenských témach cielene, propagandisticky odvolávajú na naše tradície. Preto som začal pracovať aj na tejto trilógii.

Pre ľudovo-umelecké súbory v našom regióne však takýto prístup nie je typický. Ako vníma vaše pokusy odborná verejnosť?

Keďže vieme, aká konzervatívna je u nás odborná verejnosť alebo publikum, ani netajíme, že tieto naše inscenácie radi prezentujeme v zahraničí. My sa prostredníctvom našich tradičných nástrojov chceme zaoberať univerzálnymi témami. Finetuning mal vo Francúzsku 46 predstavení, v Šanghaji päť, v Bratislave tri a v Budapešti tri. Budem však veľmi rád, ak najväčší záujem bude doma.

Finetuning kriticky reflektoval na tému domáceho násilia. Je podľa vás teda tradičné ľudové umenie zlučiteľné s modernými odkazmi tolerancie?

Čo je ľudové umenie? Čo sú naše tradície? Podľa odbornej literatúry regionálne kontúry ľudového umenia existovali približne do konca prvej svetovej vojny, respektíve do vzniku železničných spojení. Zachoval sa pekný príbeh o Bélovi Bartókovi. Zbieral ľudové piesne pri Nitre, keď stretol šestnásťročnú dievčinu, ktorá spievala pesničku známu aj Bartókovi, ale s inými menami. Keď sa jej Bartók spýtal, prečo to spieva takto, odpovedala, že teraz je zamilovaná do iného chlapca. Išlo teda o nástroj prejavu, ktorý bežne používali a upravovali. Ja vychádzam z toho, že ak naše prababky používali tento nástroj v ich bežnom živote ako nástroj súčasného umenia, tak aj my ho môžeme používať na to, aby sme jeho prostredníctvom riešili naše súčasné otázky.

Aké boli prvé reakcie publika na tento prístup?

Po bratislavskej premiére Finetuningu sme dostávali samé pozitívne reakcie ako od slovenských, tak aj od maďarských divákov. Naším cieľom je, aby sme oslovovali nielen fanúšikov tradičného umenia, ale záujemcov o divadlo a tanečné umenie vo všeobecnosti.

Finetuning ste zobrali aj na vidiek?

Nie.

Prečo nie?

Ak by som chcel byť cynický, povedal by som, že umelecký riaditeľ má posudzovať aj to, kde má čo robiť. Ale najmä išlo o to, že publikum, ktoré chce vidieť tradičnú kultúru, treba osloviť v súvislosti s týmito témami iným jazykom. To neznamená, že nie je možné o nich hovoriť, ale inak.

Nie je to podceňovanie vidieckeho diváka?

Nie, ja by som radšej povedal, že symbolika Finetuningu mala byť univerzálna, aby jej porozumel aj Francúz, Katalánec alebo Číňan. V našom maďarskom prostredí by sme si však zvolili iný jazyk. Toto je veľká výzva aj pre nás. Na druhej strane ide o praktický problém: podujatia, na ktoré nás pozývajú, väčšinou nedávajú priestor uviesť takéto programy.

S týmto predstavením ste sa dostali na prestížny medzinárodný divadelný festival v Avignone, kde ste v roku 2017 získali aj cenu Tournesol. Ifjú Szivek bolo na tomto festivale vôbec prvým divadlom zo Slovenska. Ako sa vám to podarilo?

Divadlá sa môžu o účasť na tomto festivale uchádzať. Naposledy tam bolo napríklad vyše sto divadelných scén. Ide o stotisícové mestečko, ktoré sa na tri týždne v roku stáva hlavným mestom divadelného sveta vo Francúzsku. Budovy v meste od pápežského paláca po obyčajné školy sa premenia na divadlá. Z vyše tisíc produkcií, ktoré tu predstavia za necelý mesiac, je približne desať percent takých, ktoré sú pohybovým alebo tanečným divadlom. O účasť sa uchádzame takzvaným videolibretom, v ktorom predstavíme našu produkciu, a buď si nás vyberú, alebo nie. Ak áno, príde ponuka zmluvy, koľko predstavení máme priniesť. Tak sa to dialo prvýkrát, druhýkrát nás už požiadali o výber témy na ďalšiu sezónu. Ja som už vtedy rozmýšľal nad inscenáciou, ktorú sme predstavili až teraz, ale nakoniec sme sa vrátili s Finetuningom. Bolo to vtedy veľmi aktuálne aj pre hnutie #MeToo.

Porozumelo medzinárodné publikum symbolike, ktorú používate?

Absolútne. Raz prišla na naše predstavenie vtedajšia riaditeľka opery v Nice, Irina Brook, dcéra Petera Brooka, doyena divadelných režisérov, a povedala, že takéto šialenstvo, v pozitívnom slova zmysle, videla naposledy od Piny Bausch (Pina Bausch bola legendárna nemecká tanečníčka a choreografka – poznámka Z. Sz.). Používali sme hudobné motívy, aby jazyk nebol prekážkou. Stalo sa však aj to, že jeden muž rozčúlene vyviedol svoju manželku z hľadiska, pretože si dovolila poznámku „sú presne takí ako ty“. Štatistika hovorí, že aj na našom hľadisku je tridsať percent žien obeťou domáceho násilia.

Prvýkrát ste po spoločenskej téme siahli pri inscenácii Vyvlastenie, ktoré tematizovalo deportácie po druhej svetovej vojne. Aký cieľ ste tým sledovali?

Raz som sedel v kaviarni v budapeštianskom starom meste, keď som začul dve veľmi pekné, atraktívne mladé ženy nadávať do Židov. Po návrate domov som si zašiel na kávu tu pri divadle a tu zase vedľa mňa nadávali na Maďarov. Vtedy som nad tým porozmýšľal, o čo nám vlastne ide, keď riešime Benešove dekréty a princíp kolektívnej viny. Často vyplakávame, že na nás Maďarov vytiahli kolektívnu vinu, ale pritom veselo nadávame na Židov alebo iné národy kolektívne. V tomto kontexte som chcel rozprávať aj o deportáciách. Preštudoval som, čo sa dalo, ale nechcel som vytvoriť dokument o tom, koľko ľudí, kde a ako vysídlili, ale o tom, aký je to pocit, keď ti povedia, zbaľ sa a choď. Chcel som vytvoriť scénický jazyk, ktorému budú rozumieť nielen tí, v koho rodinách sa takéto veci udiali. Na javisku sme používali univerzálne symboly, hudbu a tanečný materiál sme si však vyberali iba z regiónov južného Slovenska.

Deportácie po druhej svetovej vojne sú dodnes zdrojom najväčšej kolektívnej traumy Maďarov na Slovensku. Ako by sme mohli podľa vás túto traumu prekonať?

Mne by stačilo, ak by sa nám niekto ospravedlnil. Ak by sa niekto postavil a povedal to otvorene, bolo by to dôležité aj v súvislosti s vyučovaním dejepisu v školách. Podľa mňa sa už náhrady škody nedočkáme, ale gesto by bolo dôležité.

Vaša nová inscenácia rieši podobné otázky, najmä vzťah moci a umenia. Premiéra bola už pôvodne naplánovaná k tridsiatemu výročiu Nežnej revolúcie?

Nie. Začalo sa to v Avignone, kde sme mali rokovanie s riaditeľom divadla The Balcony o našom programe na ďalšiu sezónu. Tam som na túto tému natrafil. Z východnej Európy chodí do Avignonu veľmi málo divadiel, je to tak aj pre jazykovú bariéru – všetci hrajú hlavne vo francúzštine. Dozvedel som sa však, že v roku 1982 zorganizovali na festivale deň československej drámy, na ktorý nepustili Václava Havla. Samuela Becketta požiadali, aby napísal k tomuto programu predslov, a keď sa dozvedel, že Havel je vo väzení, napísal krátku, dvanásťminútovú drámu, ktorú mu venoval. Začalo ma fascinovať, ako by sme mohli túto tému zobraziť cez tanec.

V hudbe ste vychádzali z Bélu Bartóka a aj názov odkazuje na jeho dielo Allegro Barbaro. Bartók vraj toto dielo napísal ako paródiu na tých kritikov, ktorí jeho modernú hudbu považovali za barbarskú. Aj vy ste mali takýto motív, teda ironicky odpovedať tým, ktorí nechápu vašu koncepciu v ľudovom umení?

K Bartókovi sme sa dostali tak, že som začal hľadať takých umelcov, ktorí vyčnievali zo svojho okolia, ktoré ich veľmi ťažko znášalo. Bartók toto svoje dielo považoval dokonca za paródiu svojej vlastnej tvorby. A treba ešte dodať, že vo Francúzsku slovo barbaro úzko súvisí aj s maliarskymi prúdmi modernistov zo začiatku 20. storočia, medzi ktorými bolo aj mnoho maďarských umelcov. Tým sa pri hľadaní názvu pre svoju skladbu inšpiroval aj Bartók. Mne sa tento ironický, až sarkastický názov zapáčil. Beckett v divadle a Bartók v hudbe tvoria ideálnu dvojicu. Možno sa niekomu nebude pozdávať, že našu „vznešenú kultúru“ používame s takýmto trošku absurdným humorom, ja si však myslím, že aj to je súčasťou kultúry a vždy aj bolo.

Text k inscenácii napísal popredný maďarský spisovateľ Lajos Parti Nagy, známy svojím hravým, ironickým tónom. Na základe akých inštrukcií pracoval?

Hľadal som autora so skúsenosťami s divadlom a štipľavým humorom, blízkym Beckettovi a absurdu, a znalosťou režimov, v ktorých je téma moci dôležitá, a zároveň autora schopného osloviť aj medzinárodné publikum. Začali sme sa rozprávať o celej koncepcii a inštrukcie formoval aj život. Čerpali sme aj z denných správ a z našich zážitkov. Text Lajosa Parti Nagya bude veľmi povedomý pre tých, ktorí sledujú správy. Tí, ktorí ich nečítajú, v texte iróniu možno ani nepostrehnú. Nebolo ľahké vytvoriť inscenáciu tak, aby tanec nebol len ilustráciou textu, ale aby naň reagoval vlastnými prostriedkami.

Ako vnímajú tanečníci, že sa venujete takýmto citlivým spoločenským témam?

Nie je to pre každého jednoduché. Keď sme robili Finetuning, zistili sme, že všetky tanečnice majú vo svojom okolí niekoho so skúsenosťou s obťažovaním. Tentokrát je to trošku komplexnejšie. Niektorí sú úplne apolitickí. Všetci však poznajú vnútorné fungovanie divadla. A tu je najväčší paradox, pretože divadlo je absolútne nedemokratická inštitúcia. Aj preto je táto téma pikantná.

Na základe čoho ste do tejto inscenácie vyberali druhy ľudových tancov?

Podľa nálady diela. Dbal som však na jednu vec: aby sa na javisku objavili tradície Visegrádskej štvorky. Bolo dôležité, aby v nej boli tance zo strednej Európy.

Rôzni súčasní diktátori dostávajú v predstavení dôležitú úlohu. Títo diktátori často zneužívajú ľudové umenie na svoje ciele. To však, ako svoje privilegované postavenie často zneužívajú samotní ľudoví umelci, už neriešite.

Táto téma ma fascinuje najviac. Ľudové umenie chceli u nás v dvadsiatom storočí zneužiť niekoľkokrát: najprv v tridsiatych rokoch sprava a potom v päťdesiatych rokoch zľava. A áno, vždy sa našlo dosť takých, ktorí sa ľudovému umeniu venovali a sami sa do tejto služby prihlásili. Takzvané hnutie tanečných domov, ktoré sa začínalo v sedemdesiatych rokoch s cieľom, aby sa v týchto tradíciách mohlo pokračovať aj v urbánnom prostredí, sa takisto znova stáva predmetom marketingu. Podľa mňa je to hrozné.

Môže toto predstavenie podľa vás napomáhať tomu, aby sa to zmenilo?

Pre mňa sú tieto odkazy dôležité. Často totiž pociťujem, že mi chcú niečo vziať. Ak napríklad vidím niekoho pochodovať v prekrásnej bujke z Kalotaszegu (bujka je vesta typická pre maďarský kroj – poznámka red.) a pritom má vztýčenú ruku tak, ako sa mi to nepáči, mám pocit, že mi niečo zobrali. Môže to byť kroj, ale aj určitá veta. Podľa mňa je veľkou chybou ľavicových a liberálnych, ale aj konzervatívnych strán, že tradičnú kultúru v posledných rokoch často prenechávajú krajnej pravici. No a tá už často nedbá na nič, ani na kvalitu, len na to, aby ju mohla využiť na budovanie svojich komunít. Zneužíva ju ideologicky.

Takže preto má toto predstavenie takú trpkú príchuť?

Má trpkú príchuť?

Podľa mňa áno.

Nechcel som, aby to bolo vyslovene trpké. Ja však vo svojom živote na to, aby som dokázal niektoré veci prekonať, potrebujem humor. Niekedy mi to už ináč nejde.

Humor však určite nestačí na to, aby niekto mohol prevádzkovať divadlo. Ako je dnes možné udržiavať v Bratislave menšinové divadlo?

Tanečné divadlo Ifjú Szivek hráva svoje predstavenia hlavne mimo Bratislavy. Pokúšali sme sa hrať viac v Bratislave aj ako repertoárové divadlo. Naša sála je však pomerne limitovaná. Keď sme hrali Vyvlastenie, chodili k nám diváci z celej krajiny autobusmi, a vtedy sme naschvál nešli hrať na vidiek. Povedali sme si, že ak môžu ľudia chodiť na lacné operety do Győru, môžu prísť aj sem. Teraz verím, že milovníkov divadla v Bratislave dokážeme osloviť. Preto sme urobili aj osobitnú slovenskú verziu.

Vaše divadlo však má oproti ostatným menšinovým divadlám na Slovensku privilegované postavenie – vaším zriaďovateľom je ministerstvo kultúry, kým ostatné divadlá patria pod župy.

Má to svoje pozitíva i negatíva. Napríklad riaditeľ Jókaiho divadla v Komárne je riaditeľom už devätnásť rokov, u nás sa za posledných dvadsať rokov vymenilo deväť riaditeľov. Nevedieme ako ostatné divadlá žabomyšie vojny so samosprávami, ale my tu máme zase iné boje. Väčšinu našich predstavení hrávame mimo Bratislavskej župy, nedávalo by teda zmysel, ak by sme patrili pod župu. Naše tanečné divadlo funguje už desaťročia s celoštátnou pôsobnosťou.

Pred dvomi rokmi bol zriadený samostatný fond na podporu menšinovej kultúry. Ako hodnotíte jeho doterajšiu činnosť?

Podľa mňa ide o najtransparentnejší systém, z ktorého maďarské kultúrne inštitúcie v súčasnosti dostávajú podporu. Treba dodať, že súčasťou transparentnosti sú aj byrokratické záťaže. Zverejnenie hlasovania jednotlivých členov komisií, ktoré posudzujú granty, je však podľa mňa posun dopredu. Maďarská kultúra možno na takýto nový systém nebola dostatočne pripravená, pretože boli vytvorené nové kategórie projektov, ale ja to považujem za dobré. Na druhej strane tu máme aj také systémy podpory maďarskej kultúry, ktorých fungovanie je v príkrom rozpore s fungovaním tohto fondu.

Máte na mysli granty z Maďarska?

Napríklad. Ak tam neočakávajú transparentnosť, potom mnohí ľudia nerozumejú tomu, prečo je tu potrebná.

Špecifickosťou tunajšieho fondu je, že členovia komisií na posudzovanie projektov sa aj sami môžu uchádzať o podporu. Vy ste tiež členom jednej z komisií. Nevedie to k ďalším anomáliám v systéme?

Nie. Ak sa nás konkrétny projekt týka, nezúčastňujeme sa hlasovania, zákon to striktne rieši. Treba sa však opýtať, kto sa môže uchádzať o umeleckú podporu. Niekedy sa ťažko rozlišuje medzi tým, kto je profesionálny umelec, a tým, kto robí umenie ako osvetu. Anomálie vznikajú preto, lebo boli z hľadiska získavania peňazí viac prospešné vždy iné činnosti. Kedysi to boli festivaly, dnes sa zdá, že sú to výstavy. Treba však položiť otázku, či tu vôbec vzniká kvalita v takom množstve, ako by sme chceli.

Možno je teda tento fond dokonca predimenzovaný?

Netvrdil by som, že je predimenzovaný, ale mali by sme sa rozhodnúť, ako chceme peniaze z neho rozumne použiť. Treba nájsť rovnováhu medzi tradičnými, dlhodobo existujúcimi aktivitami a novšími projektmi.

Vy ste boli pred niekoľkými rokmi aktívnym politikom, v roku 2012 ste boli na kandidátke strany Most-Híd. Prečo ste politiku opustili?

V roku 2007 sme mali konflikt s vtedajším ministerstvom kultúry po tom, ako nám sem dosadili nekompetentného riaditeľa, ktorý zresetoval celé naše fungovanie. Vnímal som to ako zásah politiky do umenia a to ma motivovalo, aby som sám do politiky vstúpil. Mojím cieľom bolo zlepšenie slovensko-maďarských vzťahov a apolitizácia kultúry, nielen v menšinovej oblasti. Predčasný pád Radičovej vlády som znášal ťažko, nakoniec som zistil, že nechcem a ani neviem niesť zodpovednosť za nekompetentné rozhodnutia iných ľudí. Politike sa však nevyhýbam, pretože politika je dnes už, bohužiaľ, všade, až po poslednú folklórnu skupinu.

Maďarská politika na Slovenskú prežíva momentálne nevídanú krízu. Ako to hodnotíte?

Považujem to za zlé. Čiara zlomu je však podľa mňa inde než v konflikte Mosta a SMK. Ja tu vidím civilizačný konflikt, ktorého podstatou je voľba medzi Západom a Východom. Pre bežného voliča to asi nie je vždy viditeľné. No ak niekto vyčíta korupciu jednej strane, ale pri druhej mu to neprekáža len preto, že jej trikolóra sa mu viac páči, to nie je celkom v poriadku.

Narážate na to, že SMK odmieta Smer, ale spolupracuje s Fideszom?

Nemám na mysli strany, ale ľudí. Ak niekto dlhodobo hlása, že pápež František je zlý, OSN a UNESCO sú zlé, NATO je zlé, Brusel je zlý, ale Putin a Erdogan sú naši priatelia, to neviem pochopiť.

Je takýto prístup podľa vás určujúci aj pre časť maďarskej politiky na Slovensku?

Viem si predstaviť, že sympatizanti moci východného typu sa nájdu v každej strane. Celkové smerovanie strán pritom ovplyvňujú, samozrejme, aj iné faktory. Možno, že krátkodobo sa takto dajú dosahovať úspechy, ale mne sa to nepáči.

V posledných mesiacoch sa viedli diskusie o potrebe spájania maďarských strán. Vy ste boli za ich spojenie?

Ja som za spojenie také, ktoré si vytýči za cieľ, aby sme boli najvýchodnejšia demokracia západnej Európy a nie najzápadnejšia autokracia východnej Európy. Či to bude maďarské spojenie, alebo len jednoducho spojenie, je mi jedno. Bol by som však rád, ak by v tom bolo čím viac Maďarov, alebo ak by všetci Maďari takto rozmýšľali. Ale nie je to tak. Asi aj preto sa nakoniec nespojili.

Dušan Hégli
Narodil sa v roku 1971 v Štúrove. Je choreograf a režisér. Choreografii sa venuje od roku 1989, je tvorcom viac než sto choreografií, pracoval vo vyše tridsiatich štátoch sveta. V rokoch 1999 až 2002 a 2011 až 2013 bol riaditeľom Tanečného divadla Ifjú Szivek, dnes je jeho umeleckým vedúcim.

ZOLTÁN SZALAY

Zdroj:
https://dennikn.sk/1663487/bola-velka-chyba-prenechat-tradicnu-kulturu-krajnej-pravici-tvrdi-choreograf-dusan-hegli

Foto N – Tomáš Benedikovič