Česi peši do Prahy. Ako Slováci vyháňali českú inteligenciu

S rozbíjaním Československa prišli aj perzekúcie.

Boli to naozaj strašné chvíle. „Zdalo sa, akoby sa samo nebo nad nami zavrelo... Srdce krvácalo národnou bolesťou a noviny ešte špinili a tupili Čechov hanebným spôsobom, mená českých úradníkov uverejňovali často so štipľavými poznámkami.“

Spomienky na pohnuté chvíle patria Josefovi Jiráskovi, profesorovi slovenčiny na bratislavskom reálnom gymnáziu.

Je jedným z tisícov vyhnaných Čechov, ktorí sú dôkazom toho, že vojnový slovenský štát sa nespája len s holokaustom. Ešte pred perzekúciou Židov a Rómov prišli na rad českí občania.

Národnostné čistky boli veľmi vulgárne a dotkli sa ľudí, ktorí kedysi prišli na zaostalé Slovensko a pomáhali budovať štát, školstvo, kultúru.

Citlivá téma sa dodnes taktne obchádza mlčaním.

Podrezávať Čechov
„Ulicami pochodovala ľudácka mládež, rozbíjala okná a výklady, hulákajúc pri tom v skandovanom rytme: Čech, Maďar, Žid, všetko treba biť... Stĺpy demokratického režimu sa rúcali jeden za druhým... Nechcel som dlhšie na Slovensku zostať, scény, ktorých som bol svedkom, išli skrátka na nervy... Manželku a dcéru som odviezol z Bratislavy do Slovenskej Ľupče a aké bolo moje prekvapenie, keď som ich našiel v plači a strachu. Batožinu mali už prichystanú, chceli odísť, lebo Slováci sa vyhrážali, že budú Čechov podrezávať,“ opisoval Josef Jirásek v svojej knihe Slovensko na rázcestí.

Na Slovensku pracoval dvadsať rokov až do roku 1939.

Nenávistné heslá a pokriky, ktoré vtedy zneli na Slovensku, majú ďaleko od obrazu holubičieho národa. Takisto, ako má agresia ďaleko od kresťanskej morálky, ktorou sa hrdila Hlinkova slovenská ľudová strana - ľudáci.

Z krčiem a mítingov sa surové heslá dostali do ulíc a začali sa realizovať.

Živelné a agresívne
Situácia Čechov na Slovensku sa začala rapídne zhoršovať už po Mníchovskej dohode a vyhlásení autonómie Slovenska na jeseň 1938. Nad Európu sa zaťahovali hnedé mračná a rozbitie Československa vyvrcholilo vyhlásením samostatného štátu 14. marca 1939.

Vyháňanie Čechov sa dialo na princípe kolektívnej viny a navyše v čase mieru.

Protičeská kampaň bola živelná a týkala sa učiteľov, ale aj poštárov či železničiarov - skrátka kohokoľvek, kto na ulici prehovoril svojím materinským jazykom.

Na univerzite došlo k excesom, študenti inzultovali českých profesorov a zabránili im v prednáškach, v aulách sa stŕhali Masarykove portréty.

Aj disciplína na stredných školách, kde boli mnohí starší žiaci členmi Hlinkovej gardy, bola taká povážlivá, že v Bratislave zasadala zvláštna komisia. Výtržnosti v bratislavských uliciach organizovali študenti z katolíckeho internátu Svoradov, známeho centra radikálneho nacionalizmu.

„Výpady proti Čechom nemali len slovný či demonštratívny charakter. Vyskytli sa i fyzické inzultácie a útoky nepostihovali len českých zamestnancov, ale aj ich rodiny,“ hovorí pre SME Pavol Matula z Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského.

„Napríklad v decembri 1938 gardisti v Modre vyvalili dvere na byte miestneho českého učiteľa, ktorého zbili a prikázali mu do 48 hodín opustiť mesto. Podobne postupovali aj proti žiakom českej národnosti z vinárskej školy, ktorých zbili a dokopali a následne im prikázali opustiť slovenské územie.“

„Nemalo to žiadnu oporu v zákonoch,“ vysvetľuje pre SME historik Jan Rychlík z Masarykovho ústavu českej Akadémie vied, ktorý sa dlhodobo venuje bádaniu česko-slovenských vzťahov. „Cieľom týchto akcií bolo donútiť Čechov odísť zo Slovenska.“

Okrádanie na hraniciach
Najhoršie excesy treba podľa Jana Rychlíka pripísať Hlinkovej garde, polovojenskej zložke Hlinkovej strany, a samozvaným Národným výborom, ktoré fungovali podobne ako neskôr komunistické akčné výbory po roku 1948.

Proti vzdelaným ľuďom útočili rôzni fanatici a pouličný lumpenproletariát. Gardisti sa činili aj v následnom okrádaní vyhnancov na hraniciach.

Táto krádež sa formálne opierala o devízový a colný predpis, podľa ktorého sa nemohlo z Československa vyviezť viac než 500 korún v malých bankovkách.

V praxi to značilo, že gardisti utekajúcich okradli o osobné predmety a cennosti, tie často končili v ich vreckách. Jednou zo zodpovedných osôb bol ľudácky poslanec Pavol Čarnogurský, ktorý bol krátko veliteľom takzvanej Hlinkovej dopravnej gardy (HDG).

Rozkaz od neho dostali gardisti rovno 14. marca 1939.

„Nariaďujeme s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich Židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze, skvosty. Cenné predmety môže zhabať len veliteľ útvaru osobne, služobný veliteľ HDG alebo na to poverený zástupca v prítomnosti dvoch gardistov. Cenné predmety hneď odveďte zaistené hlavnému veliteľstvu (politickému oddeleniu) v Bratislave,“ stojí v rozkaze, ktorým sa gardisti chválili v dobovej propagačnej publikácii. „Ženy môžu prehliadnuť ženy zvlášť dôkladne. Čarnogurský, v. r.“

Zdanie zákonnosti
Živelné vyháňanie sa čoskoro ľudáci snažili nahradiť zdaním zákonnosti.

„Podľa pôvodnej dohody z 13. decembra 1938 mali do Čiech prevziať deväťtisíc štátnych zamestnancov českej národnosti, za čo sa slovenská vláda zaviazala, že zvyšok môže na Slovensku zostať v štátnej službe,“ opisuje Jan Rychlík.

No slovenská vláda dohodu nedodržala, krátko po vzniku slovenského štátu ju vyhlásila za neplatnú, prepustila všetkých českých zamestnancov a väčšinu z nich vyhostila zo Slovenska. S výnimkou tých, bez ktorých si Slováci nevedeli poradiť.


K vyháňaným Čechom sa pridávali aj tí, ktorých znechutili pomery na Slovensku. O aké počty dovedna išlo?

„Z celkového počtu 77 488 Čechov, ktorí boli na Slovensku ku koncu decembra 1938, tu v roku 1943 zostalo 31 451 osôb,“ menuje historik.

„Ani toto číslo však nie je celkom presné, lebo zahŕňa iba Čechov, teda protektorátnych štátnych príslušníkov, nie však tých, ktorí medzičasom získali slovenské občianstvo.“

Zvyšní Česi boli prakticky až do oslobodenia v roku 1945 považovaní za nelojálnych občanov, žili pod dozorom a nachádzali sa v postavení bezprávnych cudzincov, ktorí nemali šancu získať občianstvo a ktorých mohli hocikedy vyhostiť do Protektorátu Čechy a Morava.

Proti ďalšiemu vyhosťovaniu Čechov napokon zasiahli nacisti, ktorí si v čase vojny nepriali žiadne presuny obyvateľstva.

„Protičeskú kampaň a výčiny Hlinkovej gardy nakoniec musela zastaviť samotná slovenská vláda, keďže to kazilo obraz Slovenská ako právneho štátu, čo znižovalo šancu prilákať zahraničný kapitál,“ podotýka Pavol Matula.

„Odstraňovanie pliagy“
Čistky sa týkali zvlášť ministerstva vnútra a školstva, šlo doslova o čechofóbiu. Slovensko museli opustiť vedecké kapacity, ktoré na našich fakultách kládli základy vedeckej práce a výskumu.

Organizátormi čistiek boli extrémisti z Hlinkovej strany, ktorí otvorene presadzovali rasovú a národnostnú neznášanlivosť: na ministerstve vnútra to bol minister Ferdinand Ďurčanský, ktorý tu realizoval zámer ovládnuť štátnu správu, armádu a bezpečnostný aparát.

V školstve to bol bývalý stredoškolský učiteľ a minister so sympatiami k nacizmu Matúš Černák - šovinisti rozdúchavali emócie tvrdeniami, že „školský duch bol naplnený neslovenskými a nekresťanskými prvkami - energetický zákrok odstráni túto pliagu života zo Slovenska“.

A tak sa pliaga odstraňovala.

Spomenutého Pavla Čarnogurského, takisto bývalého učiteľa, vymenovali za prednostu prvého odboru na ministerstve školstva a národnej osvety a ako jeden z „čističov“ hlásil vo februári 1939 v sneme: „Odstránili sme 126 židovských učiteľov, ktorí už v dôsledku svojej rasovej príslušnosti museli stáť v protive s národnou a kresťanskou výchovou našej mládeže... Slovenské ministerstvo školstva odstránilo z národných škôl 884 učiteľov českej národnosti... Odstránení boli viacerí školskí inšpektori, pozbavovaní svojich funkcií boli správcovia a riaditelia škôl.“

Súznelo to s dlhoročnými tendenciami v Hlinkovej strane: škola bola „v nedomyslenej demokracii“ podľa nich „pomýlená“, zakázali aj evolučnú teóriu a občiansku náuku a povinným sa naopak stalo náboženstvo, oslavy narodenín Hlinku, Hitlera a nacionalistické fabulácie.

Na čelo Slovenskej univerzity - takto premenovali Univerzitu Komenského – sa postavil ako jej prvý rektor vojnový zločinec Vojtech Tuka.

Organizovaná nenávisť
Útoky a hanobenie naberali strašidelné rysy aj v médiách. Činili sa aj ľudáci z Viedne, odkiaľ za nacistické peniaze vysielal štvavý vysielač a vyzýval na „radikálne riešenie českej otázky“.

V gardistickej tlači vychádzali články s názvami ako Holíč, útočište židov a Čechov. „Máme troch zubných lekárov, z ktorých sú dvaja židia: dr. Winter a zubný technik Lichtmann. Je tu jedna drogeria, ktorej majiteľom je Čech Jelinek. Sú tu dve lekárne, ktorých majiteľmi sú Česi Chrástek a Moravec,“ písali.

Na rad prišli udavačské články, v ktorých sa menovali konkrétni slovenskí zamestnávatelia, ktorí ešte mali českých zamestnancov.

Zostavovali sa údajní „nepriatelia Slovenska“ a fanatizmus nemal hranice.

„Dokonca, keby slovenský národ mal z prepustenia Čecha opravdu hmotnú škodu, ani vtedy by sme nesmeli ani na sekundu rozmýšľať o jeho odstránení!“ hlásal Gardista 3. februára 1940.

A zasa raz sme boli pápežskejší než pápež. Kým nacisti zakazovali „zmiešané“ manželstvá medzi Židmi a kresťanmi, u nás to niektorí chceli rozšíriť aj na zákaz manželstiev s Čechmi.

V ľudáckom denníku Slovák to celkom vážne presadzovala v decembri 1939 autorka sentimentálnych ženských románov Žela Inovecká, pričom podľa Rychlíka „dôvody boli dosť kuriózne a sú vysvedčením o autorkinej intelektuálnej úrovni: slovenskí muži vraj dávajú prednosť manželstvám s Češkami, ktoré sú emancipovanejšie a tak sťažujú Slovenkám možnosť vydať sa, okrem toho sa Slovenky snažia vyrovnať českým ženám, čím upadajú ich mravy“.

Autorka sa rozhorčovala: „Koľko slovenských duší strácame!... Slovák by sa nemal ženiť spoza Moravy.“

Pluralita tlače bola vtedy už minulosťou a povolené boli len stranícke periodiká, no napríklad spoza oceánu sa kriticky ozýval krajanský Newyorský denník, ktorý citoval heslá zo slovenských ulíc: „Čech, luterán, žid - jeden hyd.“

Takisto uviedol, že na ktoromsi múre sa zjavil protestný nápis, ktorý vystihuje mašinériu rozpútanej nenávisti: „Najprv pôjdu českí páni, potom židia, luteráni - a keď budú všetci v rici, potom pôjdu katolíci.“

Pre „našich“ ľudí
Podľa historikov nešlo primárne o šovinizmus v zmysle: Slovensko Slovákom!

Dôvody na protičeské výlevy boli najmä sociálne. Českí občania síce kedysi prišli na objektívne zaostalé Slovensko, ktorému chýbali ľudské kapacity, no za dvadsať rokov tu vyrástla nová generácia a inteligencia, ktorá sa drala na svoje pozície, navyše ovplyvňovaná nacionalistickou propagandou, že „každý Čech, čo tu zostáva, berie chlieb Slovákovi“.

Faktom bolo, že v Slovenskom národnom divadle sa naozaj hralo pramálo po slovensky a ako uvádza Valerián Bystrický v knihe Česi na Slovensku, spomedzi 4300 četníkov bolo až 2800 českej národnosti, takisto nevyvážené bolo zastúpenie Slovákov medzi dôstojníkmi v armáde.

Našli sa tiež profesori, ktorí sa odmietali akokoľvek prispôsobiť prostrediu, do ktorého prišli pôsobiť a na našej univerzite sa dosť absurdne aj úradovalo po česky. To všetko bola voda na mlyn extrémistom.

V hre bol podľa Bystrického aj mocenský faktor. Na dôležitých postoch sedeli československou vládou vymenovaní českí zamestnanci a nová moc potrebovala pri likvidácii demokratického systému a budovaní autoritatívneho režimu nahradiť tento mocenský vplyv svojim.

Okrem členov Hlinkovej strany podporovali odsun Čechov aj agrárnici a členovia Slovenskej národnej strany a Jozef Tiso vravel už v októbri 1938 v Žiline: „Sľubujeme, že nezostane ani jeden Čech na Slovensku proti vôli slovenského národa.“

Za „národ“ pasovali ľudáci seba a uvoľnené miesta prideľovali „našim ľuďom“, teda členom Hlinkovej strany.

„Predstavitelia Hlinkovej strany tvrdili, že na Slovensku by bolo dosť roboty pre všetkých, ak by tu neboli Česi. Lenže si neuvedomili, že takto to nemôže fungovať, lebo podobné akcie vždy vyvolajú recipročné opatrenia. Už v období autonómie boli v českých krajinách prepustené tisíce slovenských robotníkov,“ poznamenáva Jan Rychlík.

„Vyháňaním inteligencie Slovensko iba ochudobnilo svoj intelektuálny potenciál, lebo vzdelaných ľudí nikdy žiadny štát nemá dosť.“

Hanbil som sa pozrieť do očí Čechom
Na druhej strane, našli sa Slováci, ktorí sa Čechov zastali. Tak ako sú svedectvá o útokoch sfanatizovaných študentov, ďalšie naopak dokladajú, že študenti plakali pri nútenom odchode profesorov.

Sťažnosti na protičeské výčiny podávali aj Slováci, ktorí nesúhlasili s novými pomermi. Nacionalistická vlna z rokov 1938 – 1939 postupne opadala a aj správy z odboja sa neskôr zhodovali na dobrom vzťahu Slovákov k Čechom.

„Situácia nebola všade rovnaká, záležalo na miestnych pomeroch, stávalo sa, že obyvateľstvo na dedinách sa postavilo za českých učiteľov a najmä za české učiteľky. Sú známe prípady, keď obyvatelia písali petície, aby obľúbení českí učitelia mohli zostať na Slovensku,“ konštatuje Jan Rychlík.

S kritikou protičeských akcií vystúpil evanjelický generálny biskup Vladimír Pavel Čobrda, ktorý spomenul, že na Slovensko naozaj prišli mnohí Česi len z kariérnych dôvodov, takisto tu však boli mnohí, ktorí pre Slovákov urobili veľa.

„A teraz chcieť ich všetkých zahrnúť pod jeden klobúk a za ich prácu sa im odmeniť iba tým, že: ´von s Čechmi!´ a ´Čecha do mecha a mech do Dunaja!´ je mierne rečeno nevďačnosťou a neslušnosťou, za ktorú sa všetkým úprimným a statočným Slovákom treba hanbiť. A keď som - či v rádiu, či na vlastné uši - počúval nejapné a neslušné výkriky... hanbil som sa pozrieť do očí Čechom...“

Vývoj sa však už zvrátiť nedal. Za Hlinkovou stranou stáli záujmy Adolfa Hitlera - rozbitie Československa a ako jeho vedľajší produkt vznik vazalského štátu na Slovensku.

Otvárať staré rany
Dodnes ide o tému, o ktorej sa na Slovensku veľa nehovorí. V Česku znie argument o „kudle do zad“ a obchádzajú sa negatíva ako neudržateľná centralistická politika Prvej republiky, no aj na Slovensku funguje viacero mýtov, ktoré dnes skúmajú etnológovia.

„Mýtus nevyhnania“ je jedným z nich.

„Po vzniku slovenského štátu sa realizovalo masové vysťahovanie Čechov,“ uvádza etnológ Daniel Luther zo Slovenskej akadémie vied v knihe Mýtus - realita - identita. „Je to však iba mýtizujúce pomenovanie riešenia krízy v česko-slovenských vzťahoch. České rodiny, ktoré sa na Slovensku usadili a adaptovali, väčšinou odísť nechceli. Ich násilné vysťahovanie možno považovať za vyhnanie, formálne podobné s postupmi voči židovskému a rómskemu obyvateľstvu.“

Každý národ v strednej Európe má svoje čierne miesta. Nemci dlho hádzali vinu na nacistické špičky, kým si priznali, že nacizmus podporovala podstatná väčšina spoločnosti, Česi realizovali povojnové odsuny Nemcov na princípe kolektívnej viny. A Slováci tiež dobrovoľne vyhnali Židov a ešte predtým Čechov.

Má zmysel otvárať staré rany? „Ignorovanie tejto problematiky je dôsledok nepísanej smernice: o slovensko-českých vzťahoch sa píše alebo len dobre, alebo sa o nich nepíše vôbec,“ myslí si Rychík. „Musíme však skúmať pozitívne aj negatívne stránky vzájomných vzťahov.“

„Zakrývať si pred tým oči a vytesňovať to z našej historickej pamäti je nielen kontraproduktívne, ale aj nebezpečné,“ dodáva Pavol Matula.

„Nedostatočné poznanie histórie nahráva extrémistom, ktorí naše dejiny prekrúcajú a prikrášľujú. Je pre nich potom oveľa jednoduchšie ponúkať ľudom idey a riešenia takmer identické s tými, ktoré v minulosti viedli k ospravedlňovaniu neľudskosti, násilia a masových vrážd. Zostáva veľkou pravdou, že kto nepozná svoju históriu, je odsúdený prežiť ju znovu.“


Vyhnané osobnosti
Medzi vyhnanými osobnosťami bol napríklad lekár Ivan Hálek, ktorý od roku 1901 na Kysuciach bojoval s biedou a alkoholizmom, neskôr sa v Žiline stal primárom detskej nemocnice a bol významným organizátorom zdravotníctva na Slovensku - za to mu v roku 1939 hejslováci vytĺkali okná bytu aj ho ohrozovali na živote.

Slovensko musel opustiť aj Josef Polák, zakladateľ Východoslovenského múzea v Košiciach, ktorý dvadsať rokov podporoval kultúrny rozvoj a usporiadal vyše 200 výstav. Odísť musel aj inžinier Albert Urban, ktorý bol v Martine riaditeľom Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností, zaoberajúcim sa celoslovenským zveľaďovaním hospodárstva.

Slovensko prišlo aj o výtvarníka Jaroslava Vodrážku, ktorý dlhé roky vyučoval kreslenie na martinskom gymnáziu a svojimi ilustráciami doplnil známe detské knihy - vytvoril smelého zajka aj Dubkáčika a Budkáčika. Takisto musel odísť etnograf a folklorista Karel Plicka, ktorému učarovalo Slovensko a je autorom množstva publikácií aj filmu Zem spieva. Podobne musel odísť napríklad pedagóg František Mareš, ktorý po odchode do výslužby prišiel v roku 1919 na Slovensko, kde sprevádzkoval školu Živeny a za dvadsať rokov prakticky vytvoril slovenské stredné školstvo pre dievčatá.


PETER GETTING

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/22069622/cesi-pesi-do-prahy-ako-slovaci-vyhanali-cesku-inteligenciu.html

Foto:
Členovia Hlinkovej gardy sa pri vyháňaní Čechov dopúšťali násilia aj krádeží.
zdroj: Slovenský národný archív)