Československo sa Hitlerovi nemohlo ubrániť. Napriek tomu niektorí dodnes snívajú, že sa to mohlo podariť

Česi a v menšej miere aj Slováci dodnes diskutujú, či sa na jeseň v roku 1938 nemali vzoprieť a po Mníchovskej dohode bojovať.

V tejto debate sa v skutočnosti objavujú tri otázky: prvou je, či sa Československo malo hitlerovskému Nemecku postaviť.

Druhou, či malo šancu sa mu vojensky ubrániť, ak by to urobilo.

A napokon, či sa malo brániť aj za cenu, že by to bol dopredu prehratý boj, ktorý by si vyžiadal veľké obete.

Mali by sme šancu?
Paradoxne, najľahšia je odpoveď na druhú otázku, pretože sa pri nej môžeme najviac opierať o fakty. Drvivá väčšina odborníkov sa zhodne, že by Československo nemeckému útoku s veľkou pravdepodobnosťou podľahlo, a dokonca aj na tom, že by jeho vojenská porážka prišla pomerne rýchlo.

Dôležité je však pripomenúť, že hovoríme o možnosti obrany na jeseň roku 1938. V marci 1939, keď medzivojnové Československo zaniklo, zvyšok Česka okupovali nacisti a zvyšok Slovenska vyhlásil samostatnosť, bola otázka, či sa brániť, bezpredmetná. Vo svojich pomníchovských hraniciach už bolo i morálne zlomené Československo v podstate bezbranné.

Aj na jeseň roku 1938 však takmer všetko hralo v neprospech prvej Československej republiky. Jej spojenci bojovať nechceli a hlavne nechceli bojovať za nejaký vzdialený štát v strede Európy. Nikto iný mu zase nebol schopný poskytnúť účinnú pomoc.

Týka sa to nielen Veľkej Británie a hlavného spojenca, v Československu obzvlášť uctievaného Francúzska, ale aj ďalších štátov takzvanej Malej dohody. Jediný, kto prejavil nejakú ochotu bojovať, bolo Rumunsko, s ktorým malo vtedy Československo vďaka Podkarpatskej Rusi spoločné hranice. Slabá a zaostalá rumunská armáda by však mohla významnejšie pomôcť iba tým, že by držala v šachu Maďarsko.

Juhosláviu plne zamestnávali jej vlastné vnútorné problémy. Najmä komunisti po vojne neustále pripomínali údajnú ochotu Sovietskeho zväzu nám pomôcť. V realite však išlo skôr o snahu stalinského režimu, podľa potreby bez problémov spolupracujúceho aj s nacistickým Nemeckom, rozšíriť svoju moc smerom na západ. Prípadná vojenská pomoc Sovietskeho zväzu, ktorý vtedy s Československom nehraničil, bola veľmi hypotetická. A navyše nás tiež mohla vyjsť dosť draho.

Československá armáda mala dobrý výcvik a v mnohých oblastiach aj dostatok modernej výzbroje. Nemecká armáda mala početnú prevahu, tá však nebola zdrvujúca. Proti asi 1,2 milióna československých vojakov mobilizovaných na jeseň roku 1938 mohlo Nemecko, ktoré iba nedávno obnovilo brannú povinnosť, nasadiť asi 1,6 milióna mužov. Československo malo početné a kvalitné delostrelectvo a jeho tanky vtedy patrili k svetovej špičke. Tankov však malo oveľa menej ako Nemecko.

Pri porovnaní armád Nemecka a Československa bolo na tom najhoršie letectvo. Nemci mali modernejšie lietadlá a mali ich oveľa viac. Letectvo by pritom v prípadnom konflikte mohlo zohrať rozhodujúcu úlohu. Československo by pravdepodobne nedokázalo zabrániť ani bombardovaniu svojich miest.

Ľahký terč
Hlavnou výhodou Nemcov však bolo to, že si mohli vybrať miesto a čas útoku. Po anšluse Rakúska v marci 1938 Československo skoro zo všetkých strán obklopovalo hitlerovské Nemecko alebo štáty ako Maďarsko a Poľsko, s ktorými malo zlé vzťahy a ktoré voči nemu mali územné nároky.

Nevýhodou Československa bol jeho pretiahnutý tvar. Pohraničné opevnenie, na rozdiel od tradovanej predstavy, nemalo nemecký útok odraziť, ale spomaliť, získať československej armáde čas, aby sa mohla presunúť na ohrozené miesta, prípadne ustúpiť na Slovensko. Pevnosti však neboli všade a často neboli dokončené a plne vyzbrojené. Chýbali najmä na hranici s Rakúskom a na južnej Morave.

Nemecká armáda by útokom z Rakúska ľahko mohla republiku aj jej obranu rozdeliť. Väčšina priemyslu a baní potrebných na pokračovanie boja navyše bola práve v najohrozenejšej pohraničnej oblasti, často v dostrele nemeckých diel.

Vyše štvrtina obyvateľov štátu patrila k menšinám, ktoré sa v Československu ocitli proti svojej vôli a ku ktorým sa štát dovtedy nesprával práve najlepšie. Napriek tomu v čase mobilizácie povolaní československí Maďari až na drobné výnimky nastúpili k svojim jednotkám a podobne sa zachovalo aj skoro 90 percent Nemcov. I tak je však otázkou, ako by sa mnohí z nich zachovali neskôr, ak by mali bojovať proti vlastným súkmeňovcom.

Sporné je však i to, ako dlho by zoči-voči útrapám vojny vydržalo odhodlanie Čechov a Slovákov. V čase Mníchova sa väčšina oboch národov tvárila veľmi odhodlane, armáda sa však napokon z pohraničných pevností stiahla bez výraznejších protestov. A väčšina – či aspoň veľká časť – Slovákov do pol roka od mobilizácie už oslavovala vlastný štát získaný ako dar od Adolfa Hitlera.

Ak by sa teda Československo rozhodlo Nemecku brániť, jeho boj by nebol úplne beznádejný, nemecká armáda mala ešte tiež ďaleko k odhodlanej a skúsenej vojenskej mašinérii, ktorá na začiatku leta 1940 tak rýchlo prevalcovala Francúzsko. I tak by však pravdepodobne bez spojencov po pomerne krátkom čase utrpelo porážku.

Jeho odpor by si skoro iste vyžiadal veľké množstvo obetí a čiastočné zničenie krajiny. Tomu sa Československo svojou kapituláciou nakoniec aspoň sčasti vyhlo. Presnejšie povedané, neutrpelo také straty a nebolo také poničené ako mnohé iné krajiny, na ktorých území sa bojovalo intenzívnejšie.

Čo mali urobiť
Takže zostáva otázka, či sa Československo nemalo brániť aj napriek malej šanci na úspech a či by aj neúspešná obrana nestála za tie obete. Mnohí i dnes zastávajú názor, že by bolo lepšie bojovať, aby sa zachránila česť a chrbtica oboch národov. Tie by vraj potom nepodľahli tak ľahko lákaniu totalitných režimov, na Slovensku fašizmu a v oboch krajinách komunizmu.

Táto otázka je v podstate neriešiteľná, nielen preto, lebo história nepozná, čo by bolo keby, ako by sa veci vyvíjali v prípade, ak by sa Československo bránilo. Odpoveď na túto otázku je skôr vec povahy a presvedčenia ako odbornej debaty.

Zaujímavé je však pozrieť sa aj na to, či by sa Československo mohlo vyhnúť situácii, v ktorej sa ocitlo v čase Mníchova, keď už o jeho osude rozhodovali iní a samo v podstate nemalo na výber žiadne dobré riešenie. Práve z toho by totiž mohlo plynúť najlepšie ponaučenie pre dnešok.

Určite sa nedá povedať, že Československo a hlavne jeho dva vládnuce národy urobili všetko pre to, aby mali v čase Mníchova vnútorne stabilný, pevný a obranyschopný štát.

Pravdepodobne sa napriek ekonomickým ťažkostiam a obmedzeným zdrojom dalo urobiť oveľa viac pre to, aby malo Československo v roku 1938 silnejšiu a najmä ešte lepšie a modernejšie vyzbrojenú armádu. Malo sa venovať oveľa viac pozornosti najmä letectvu, ktorého význam však stále mnohí podceňovali. Možno aj preto tak meškala výroba moderných stíhačiek, ktoré už existovali v prototypoch.

Paradoxom bolo, že Československo aj v posledných rokoch pred Mníchovom vyvážalo do zahraničia moderné zbrane vrátane tankov, ktoré potom chýbali jeho vlastnej armáde.

Československu by prospelo, ak by mali Česi viac pochopenia pre slovenské národné potreby a ak by sa oba národy správali lepšie k nemeckej a maďarskej menšine, nedávali im tak často najavo, že nie sú rovnocennými občanmi tohto štátu.

Prvá republika bola demokratickým právnym štátom, čo obzvlášť vyniklo najmä v porovnaní s jej susedmi. Oproti nim bola dokonca aj menej nacionalistická. Zároveň to však bol aj národný štát plný neriešených vnútorných rozporov, postavený na fikcii v skutočnosti neexistujúceho jediného československého národa. Tieto rozpory ho oslabovali tak, že po dvadsiatich rokoch existencie až prekvapivo ľahko podľahol vonkajšiemu ohrozeniu.

Československu by prospelo aj to, ak by bolo menej závislé od spojencov a najmä ak by dokázala jeho politická elita reálnejšie vnímať postoje a záujmy týchto spojencov. Nebola by potom prekvapená ich postojom v Mníchove a azda by dokázala urobiť viac pre to, aby ich včas presvedčila, že je pre nich Československo hodnotným spojencom a nie iba príťažou a zdrojom problémov. To si totiž mnohí Francúzi a Angličania mysleli v 30. rokoch a ľutovali, že vôbec podporili vznik nejakého vzdialeného stredoeurópskeho štátu.

Takisto by asi Československu pomohlo, ak by dokázalo nadviazať lepšie vzťahy so susedmi, hoci aj za cenu nejakých obmedzených územných ústupkov. Nie s každým susedom by to bolo reálne, ale aspoň s Poľskom bola šanca sa dohodnúť a oba štáty by mohli byť namiesto protivníkov spojencami.
 
PETER MORVAY

Zdroj:
https://dennikn.sk/1568804/ceskoslovensko-sa-hitlerovi-nemohlo-ubranit-napriek-tomu-niektori-dodnes-snivaju-ze-sa-to-mohlo-podarit/