Etnomuzikologička Alžbeta Lukáčová: Vieme, kde sa ťaží ropa, ale nevieme, kde je Horehronie. Potom veríme hocijakej somarine

Etnomuzikologička Alžbeta Lukáčová: Vieme, kde sa ťaží ropa, ale nevieme, kde je Horehronie. Potom veríme hocijakej somarine
28.01.2020
Etnomuzikologička Alžbeta Lukáčová: Vieme, kde sa ťaží ropa, ale nevieme, kde je Horehronie. Potom veríme hocijakej somarine

V rozhovore sa okrem iného dočítate aj:

čo je folklór a prečo ním nie sú ľudové kroje ani valašky,
prečo valčíky, polky ani čardáše nie sú našimi ľudovými tancami,
že pôvodné texty ľudových piesní neboli vulgárne ani sexistické,
čo je v skutočnosti národné cítenie,
či sú Pellegriniho dotácie na kroje a remeselníkom zmysluplné alebo škodlivé.
Čo presne je folklór? Mnohí si totiž pod ním predstavujú len ľudové tance, piesne a kroje.

Pojem folklór sa dnes ohýba zo všetkých strán, ale moja skúsenosť je taká, že tí, ktorí s ním narábajú, málokedy poznajú jeho skutočný význam. Je to bežná prax v médiách aj u politickej reprezentácie, ktorá rada brnká na národnú strunu.

Veľmi zjednodušene povedané, ak rozdelíme obrovskú sféru ľudovej kultúry na hmotnú, teda materiálnu, a nehmotnú, tak folklór je práve tá nehmotná. Teda to, čo nevieme fyzicky uchopiť, ale má synkretickú povahu a odráža kolektívne normy spoločenstva.

Ľudové kroje teda nie sú folklór? Ani valaška, črpák či halušky?

Presne tak. Folklórom je len ľudová hudba vrátane piesňovej kultúry, ľudový tanec, slovesnosť a tiež ľudové divadlo, teda hry a dramatické útvary. A inak, vo vzťahu ku kroju, na ktorý sa pýtate, odborná alebo poučená obec najviac používa pojem ľudový odev alebo tradičný ľudový odev. Ľudový kroj neexistuje. Kroj je skôr pojem používaný verejnosťou.

Vedeli by ste cudzincovi vysvetliť, aký je slovenský folklór? Lebo mne sa laicky zdá, že sú to do umeleckej podoby stvárnené životné trápenia a radosti malého človeka, najmä poroba a láska.

To je otázka, pri ktorej chcete, aby som objala zemeguľu. Každá skratka, ktorú urobím, bude nedostatočná. Folklór je mimoriadne rozmanitý fenomén spojený so širším kontextami ľudovej kultúry, ktorej znaky v prirodzenej forme ešte aj dnes môžeme nájsť v regiónoch Slovenska.

Spája sa najmä s vidieckym prostredím a predovšetkým s pastiersko-roľníckou kultúrou. Jednotlivé štýly folklórnych prejavov sa vyvíjali po mnoho generácií a vďaka výskumom približne vieme, ako sa premieňali a kedy ktoré kulminovali.

Podstatné je, že ide o niečo, čo je tu odpradávna a stále sa traduje. Témy ľudových piesní, na ktoré sa zrejme pýtate, sú spojené aj s trápeniami a porobou, ale sú aj o všeličom inom. Folklór totiž odrážal život, jeho každodennosť aj sviatočnosť.

Ak je folklór zviazaný s pastiermi a roľníkmi, znamená to, že ho nikdy neprodukovali intelektuáli? Vždy to bola záležitosť najnižších vrstiev?

Folklór nevznikal uvedomelo ako intelektuálny produkt. Vznikal vďaka talentu tisícok neznámych, ale konkrétnych ľudí z vnútornej potreby. Nebol určený pre publikum, ktoré by ho pasívne prijímalo. Ak sa vrátime do čias monarchie, tak je jasné, že intelektuálov s prívlastkom „slovenskí“ bolo málo a v zásade nežili vo vidieckom prostredí roľníckym spôsobom života.

Významná bola však ich aktivita v rámci národnoobrodeneckých procesov, v rámci ktorých sa ľudovou kultúrou programovo inšpirovali vo svojej umeleckej tvorbe. Pre úplnosť však musím povedať, že existuje aj mestský folklór, ktorý vznikal napríklad medzi remeselníkmi, baníkmi alebo študentmi. Tie formy folklóru, ktoré sú dnes prezentované najčastejšie, sú produktom vidieka a kontextov života v tomto prostredí.

Z čoho vyplývala potreba ľudí tvoriť? Bola to útecha v ťažkom živote či skôr normálna snaha zabaviť sa, teda sprievodný jav trávenia voľného času?

Jedno i druhé. A ešte aj mnohé iné. Túžba tvoriť je univerzálna ľudská potreba ľudskej duše. Táto tvorba sa prejavuje rôzne a závisí od mnohých okolností v našom živote. Vidiecke obyvateľstvo v minulosti nemalo prístup k externej zábave, ktorá je dnes – naopak – najčastejšia vo forme sledovania televízneho vysielania.

Ľudia si rozptýlenie či priamo zábavu vytvárali sami. Jedným dychom však hovorím, že zábava tak, ako si ju bežne stotožňujeme s tým, čo nám prezentujú folklórne súbory vo forme dynamických tancov, bola len veľmi malou časťou života ľudí. Každodenne bol prítomný spev, a to najmä u žien.

Z toho vyplýva, že folklór alebo ľudové piesne, ak chceme, neboli len zábavou alebo krátením si chvíle, ale mali množstvo ďalších funkcií: vychovávali, vzdelávali, boli súčasťou obradov, združovali, mali estetickú funkciu, harmonizovali človeka, boli jeho duševnou potravou. Podľa toho kto, kedy a kde ich spieval, menili svoju podobu, obsah aj formu. Lebo všetko to, čo sa v ľudovej kultúre pretvára, v skutočnosti žije.

Kedy sa systematicky začali zaznamenávať ľudové piesne? Lebo dlho sa odovzdávali len z generácie na generáciu, a ak sa tak neudialo, zabudlo sa na ne.

S tou systematickosťou to nebolo v časoch rakúsko-uhorskej monarchie až také jednoduché, keďže sme sa ako národ ešte len snažili emancipovať bez potrebného inštitucionálneho, vzdelanostného, ekonomického a hospodárskeho zázemia.

Nemnohé pramene zaznamenávajúce svetskú – v zmysle ľudovú – hudbu z nášho územia máme z období od 16. storočia, ale cielené zbieranie piesní, nielen tých ľudových, u nás vyprovokovalo 19. storočie a súviselo s obrodeneckými procesmi.

Najskôr to boli predovšetkým texty – spomeňme aspoň Národnie spievanky Jána Kollára. Postupne pribúdali ďalšie zberateľské akcie, ku ktorým významne prispievala Matica slovenská. Vznik prvej československej republiky a ďalší vývoj je už úplne iná kapitola.

Zapisovali sa aj noty či len texty?

Najskôr zväčša len texty, noty prišli na rad až neskôr. Notovaných zbierok z 19. storočia máme menej ako textových. Poznaniu našej hudobnej minulosti však napomáhajú aj iné zdroje – ikonografické pramene, zmienky v cestopisnej literatúre, muzeálne predmety v podobe hudobných nástrojov, ale aj takých kachlíc zo šľachtických sídel, na ktorých máme vyobrazených hudobníkov.

Je to skladanie čriepkov mozaiky, ktoré musí robiť každý, kto sa zaoberá historickými formami hudobných prejavov. Veľmi podstatné je to, že umelecká, umelá a ľudová kultúra sa navzájom ovplyvňovali a tieto prieniky boli mimoriadne produktívne. Tu sa však rozprávame o veľmi špecializovaných činnostiach. Produkcia folklórnych telies tak, ako ju poznáme dnes, čerpá z obrazu, ktorý prinieslo 20. storočie. Ak je táto predstava poučená, môžeme hovoriť o šťastí.

Čo tvorilo základ našej hudby?

Tak ako sa menil život, tak sa menila aj ľudová hudba. Pod hudbou chápeme vokálne prejavy, ale aj tradíciu inštrumentálnej hudby. V tej inštrumentálnej máme sólové hudobné prejavy, ako napríklad hru na fujare, ale aj bohatú tradíciu ansámblovej hry.

Hovorme teda o inštrumentálnej hudbe alebo o hudbe, ktorá bola sprievodom k tancu. Plošne boli rozšírené najmä gajdy, ktoré potom nahradili sláčikové hudby. Gajdošská kultúra v niektorých lokalitách však ostala živá hlboko do 20. storočia a dnes sa veľmi úspešne rozvíja.

Sláčikové hudby, ktorých základ predstavoval prím, druhý hlas, kontra a basa, sa zase v čase postupne obohacovali o dychové nástroje, najmä klarinet, cimbal či akordeón. Ale toto sa samozrejme menilo v závislosti od regiónu alebo lokality a ďalších okolností.

Na to, aké je Slovensko maličké, má naozaj rozmanitý folklór, pomaly čo dolina, to iné vyznenie. Ako je možné, že piesne z Detvy, Myjavy či Terchovej sú také odlišné? To už nehovorím o juhu či východe.

Toto je ovplyvnené mnohými faktormi – geografickým rázom krajiny, vierovyznaním obyvateľstva, jeho presunmi, kolonizáciami, vzdelanostnou úrovňou. Ľudia nikdy nežili v úplnej izolácii, prijímali nové veci, ale zároveň boli konzervatívni a podriadení kolektívnej mienke.

S tou pestrosťou to, samozrejme, závisí aj od uhla pohľadu a toho, kto sa pozerá. Rozhodne však nesúhlasím s naratívom, ktorým sa prezentuje napríklad náš pán premiér, o najpestrejšom folklóre na svete. Je to nezmysel.

To sú len floskuly pre voliča. Stačí sa pozrieť na Balkán či inde.

Presne tak. A najmä – neviem, čo, s čím a kým porovnávame. Všade, kde sú zdokumentované prejavy ľudovej kultúry, môžeme hovoriť, že je rozmanitá a pestrá. Lebo aj život ľudí bol rozmanitý a pestrý. Iný pohľad na to má niekto zo zámoria, iný niekto, kto rozlišuje spôsoby kontrovania na Hrochoti a v Hriňovej.

Moja skúsenosť je taká, že napríklad Američania celý stredoeurópsky priestor vnímajú ako jeden štýl: vidia, že všetci tancujeme párové tance, hudobným základom je hudba postavená na sláčikoch. A majú pravdu. Platí to minimálne pre Moravanov, nás, Poliakov, Maďarov aj Ukrajincov. Ešte aj odevy sú zložené z podobných súčastí. Pre spozorovanie odlišností a špecifík sa treba ponárať hlbšie a hlbšie.

Možno by sa dalo argumentovať, že ako špecifikum máme trombity.

Prečo práve trombity? Čudovali by ste sa, ale signálne vzduchozvučné nástroje zase nie sú v Európe ani vo svete až takou raritou. Pozrime sa len sem, neďaleko, do Rakúska, kde majú takzvaný „alphorn“.

Špecifické môžu byť miestne podoby takýchto nástrojov. Podstatou je však fakt, že nielen hudobné nástroje, ale aj mnohé iné javy a prejavy ľudovej kultúry patria do širšieho kontextu ľudovej kultúry, ktorú rozhodne neurčujú štátne hranice.

Čo sú naše štandardné tance? Na svadbách a zábavách sa dodnes hrajú valčíky, polky, tangá a čardáše.

Tance, ktoré bežná verejnosť vníma ako ľudové, sú práve tie, ktoré ste vymenovali. V skutočnosti ide už o novú vrstvu tanečnej populárnej hudby, ktorá zachvátila Slovensko najmä po druhej svetovej vojne. Neznamená to, že neexistujú ich miestne varianty, ale v zásade ide o dosť plošne unifikovanú tanečnú kultúru. Na Slovensku máme omnoho pestrejšie, početnejšie a staršie typy tancov.

Čardáš je nebodaj nový tanec?

Áno, z hľadiska vývoja hudobnej a tanečnej kultúry ho považujeme za novší. Vznikal ako umelý intelektuálny produkt uhorských vrstiev, ktoré chceli mať čosi ako národný tanec. V okolitých krajinách také existovali – Poliaci sa identifikovali s mazúrkou, Česi s polkou, viedenský okruh mal valčík. Uhorsko čardáš potrebovalo.

Tento „projekt“ bol však taký úspešný, že vidiecke obyvateľstvo sa s ním stotožnilo a začalo produkovať hudbu aj tance čardášového typu vo všetkej variabilnosti, akej bolo schopné. Niekde sa prevzal len názov, ktorým pomenovali starší tanec, niekde vznikali mixy staršej tanečnej a novšej čardášovej kultúry a niekde sa udomácnil aj taký ten základný dvojkročkový typ čardáša, aký dodnes môžeme vidieť na svadbách.

Čo sa teda tancovalo predtým?

Toto je rozsiahla téma, ktorej sa nevenujem, držím sa hudby. Vo všeobecnosti však vieme, že kruhové a radové formy tancov sú staršie. Nachádzame ich aj u nás. Párové tance sú z hľadiska vývoja mladšie, hoci dnes sú zastúpené dominantne.

Poďme na texty. Mnohé sú o láske, najmä vysnívanej a nenaplnenej, ale aj o alkohole, sexe a priam až ponižovaní žien.

To, čo poznáme ako pesničky so sexistickými textami, je najčastejšie najmladšia vrstva poklesnutej zábavovej kultúry. Gýč a hrubosť. So starými piesňovými textami to nemá veľa spoločného, čím nechcem povedať, že ľudia od počiatkov nepremietali do piesní aj svoju sexualitu.

Nikdy to však nebolo vulgárne. Metafory boli veľmi jemné, tušiteľné, dráždivé. Veď porovnajme text z Telgártu s odrhovačkou: „Frajere mojo dva, ručie sťe obidva, kotroho mam ľubiť z večera do vidna“ – toto je poézia. „Keď si dala baranovi, daj aj mne“ – to je primitivizmus.

Čiže žiadne „… já ti ho tam našroubuju, já ti ho tam dám, hezky odzadu, abys měla náladu“, „Anča, Anča, neverím ti, kúpim papier zalepím ti“, „načo sa ty za mnou vláčiš, keď mi ani neopáčiš“ a podobne?

Ak sa oslobodím od vlastného vkusu, je to zaujímavá téma na výskum.

Prečo?

Lebo tento repertoár je používaný a je súčasťou našej kultúry, či sa nám to páči alebo nie. Moja skúsenosť mi však hovorí, že piesne, ktoré považujeme za súčasť tradičnej ľudovej kultúry, takéto znaky nemajú.

Tento typ produkcie sa masovo rozšíril až s komerčnou hudbou. Je to umelá tvorba, ktorá útočí na najnižšie pudy. Nie je to však žiadna výsada piesňovej tvorby. Na našu prvú signálnu dnes útočí všeličo. Bežný človek je voči gýču bezmocný.

Čo piesne o alkohole ako Nepi, Jano, nepi vodu?

Nie je cieľom poznať pôvod každej piesne. Dôležité je skôr to, či si ju spoločenstvo osvojilo, stotožnilo sa s ňou, uznalo ju za svoju a odovzdalo ju ďalšej generácii. Ak pieseň spĺňala tieto charakteristiky, vtedy ju môžeme považovať za tradičnú. A verte, že ľudia za desiatky, možno stovky rokov tie piesne preverili dôsledne. Nepustili ďalej niečo, čo nebolo pekné alebo v harmónii s ich videním sveta.

Z tohto pohľadu aj dnes môžu vzniknúť a aj vznikajú piesne, ktoré majú potenciál pretrvať aj v zmenených podmienkach. Či sa im to podarí, ukáže čas. Repertoár ľudí však nikdy nebol jednoliaty a tvorili ho rôzne piesne – aj Nepi, Jano, nepi vodu. Dôležitá bola funkcia. Spôsob, kde a ako sa ju naučili, nebol a nie je až taký dôležitý.

Mnohé z týchto dnes už odrhovačiek sú v podstate spoločenské piesne šírené spevníkmi, tie, ktoré sa učili v školách, tie, ktoré spropagovali hviezdy rozhlasového vysielania, ako napríklad Janka Guzová. Z mojej skúsenosti však málo hodnotné, často vulgárne a neprirodzené hity časom pominú, kým tradičná kultúra ostane. Tá svoje kvality už dávno preukázala.

O čom sa teda spievalo pôvodne?

Kedy je pôvodne? Vždy sa spievalo o živote. Námetov sú stovky. Ich témy sa delia podľa zamerania na svetské a duchovné, na obradové, ktoré sa spievali pri rodinných obyčajoch, ako narodenie, svadba, pohreb, potom piesne kalendárneho cyklu, teda spievané v určitých obdobiach roka, ako fašiangy, na Jána a podobne.

Obrovská je skupina tanečných a zábavových piesní. Máme piesne, ktoré môžeme rozdeliť do žánrov ako balady, lúčne piesne, uspávanky. S týmto všetkým súvisia ich témy. Tak si vyberte. Najčastejšie boli univerzálne námety ako láska – tú nachádzame naprieč celým piesňovým spektrom a spevnými príležitosťami, ľudské trápenie, strach, ktoré cítime v prípade piesní zviazaných s vojnou a odchodom na vojnu.

V prípade starších vrstiev piesní je dôležitý ich magicko-rituálny význam – ten bol nadradený všetkému ostatnému. Tam symboliku ich textov neraz treba odborne hľadať. Sú však aj piesne humoristické, pijanské, lascívne aj o násilí. Dôležitý je však nielen obsah, ale aj forma, akou je do piesne vložený. Uvediem príklad piesne, ktorá spomína násilie:

Piesne moje, piesne,
veť vás ja veľa viem,
a keť sa ja vidám,
do truhli poklaďiem.

Kerá buďe najkrajšia,
tú navrch položím,
keť ma muž dobije,
pred ňeho predložím.


Hovorí veľa o živote ženy, ktorá ju vymyslela, aj o tých ďalších, ktoré si ju osvojili a spievali ju. Obsah je smutný, ale je to poézia ako žiadna iná.

Je pravda, že vám ako odborníčke prekáža pojem ľudovka?

Áno, považujem ho za nedôstojný. Uvedomujem si, že tento pocit je subjektívny a môže byť prejavom môjho sentimentu voči tejto téme. Ja používam názov pieseň, pesnička, ľudová pieseň. Prirovnala by som to k názvu „Vianky“ a nie Vianoce.

„Tehuľka“ či tehotná?

Cítite to? Niečo nesedí. To, k čomu máme vzťah a cítime to ako hodnotu, nechceme bagatelizovať. Okrem toho, s termínom „lidovka“ sa mi spája šlágrová tanečná hudba Karla Hašlera, u nás zase produkcia zábavových kapiel. Ale je možné, dokonca pravdepodobné, že verejnosť pod názvom „ľudovka“ chápe ešte aj všeličo iné. Ale skúsme: je podľa vás Senzus, ktorý hrá ľudovky, v koši s tradičnou ľudovou hudbou?

Nie.

A máte odpoveď.

Čiže tam nie sú ani Kandráčovci.

Presne tak. V niečom na ňu nadväzujú, ale či tvoria hodnoty povýšené na tradíciu, ukáže až čas.

Čo vám napadne, keď sa začne hovoriť o národnej hrdosti?

Že je v poriadku, keď je prirodzene sebavedomá a zdravá. Bohužiaľ, dnes je to téma, ktorá sa mimoriadne zneužíva na propagandu. Prekáža mi, keď sa politici účelovo odvolávajú na našu ľudovú kultúru. Ich výstupy svedčia o tom, že netušia, s čím narábajú, a nieže ju ctia, ale, naopak, nemajú k nej ani elementárnu úctu.

Na druhej strane je verejnosť, ktorá má o vlastných kultúrnych tradíciách často veľmi chabú predstavu, ale operovanie národným cítením jej imponuje. Súvisí to aj so vzdelávaním, ktoré je vo vzťahu k tradičnej kultúre mimoriadne nedostatočné.

Vieme síce, kde sa v Afrike ťaží ropa, ale nevieme, kde je Horehronie. Potom veríme hocijakej somarine, zamieňame si pojmy, meníme ich významy. A sme ľahko manipulovateľní. Takže sklonu byť hrdý na svoj národ rozumiem, ale som rada, ak sa opiera aspoň o základné znalosti našej minulosti a prítomnosti. A nemusí pritom ísť len o ľudovú kultúru.

Má zmysel vyjadrenie, že som hrdý Slovák? O to, kde sme sa narodili, sme sa predsa nijako nezaslúžili, ako sa potom dá byť na to hrdý? Rozumiem, ak je niekto hrdý na niečo, čo dosiahol on či jeho blízki, ale na to, že je Slovák, Maďar, Poliak?

Chápem, že človek chce niekam patriť. Sme spoločenské tvory a chceme byť súčasťou skupiny, s ktorou nás niečo spája. Môže to byť aj národ.

To je dôvod na hrdosť?

Hrdosť implicitne evokuje, že máme zmysel pre nejaké hodnoty, ktorých nositeľom je to „moje“ spoločenstvo. Bolo to tak určite aj v minulosti. Operovať národnou hrdosťou alebo vôbec pojmom národ, odvolávajúc sa na náš historický vývoj, je však trochu obskúrne.

U mnohých Slovákov sa národné vedomie začalo budovať až s prvou československou republikou, ktorá to umožnila a my sme sa mohli emancipovať aj po tejto stránke. V tomto však neexistuje „to správne“ národné cítenie. Ľudia väčšinou riešia to, čo je tu a teraz.

Práve ste rozbúrali národniarske internety.

Nech. Trochu sledujem aj tie absurdné názory, ktoré tvrdia, že „starí Slováci“ či Sloväni stavali pyramídy, že slovenčina je najťažším jazykom na svete a podobne. Podľa mňa nie sú nebezpečné, lebo absurdnostiam štatisticky vždy verí nejaká časť populácie.

Skôr za tým čítam frustráciu a nízke sebavedomie. Ak sa vrátim k tomu národu, tak ešte na začiatku 20. storočia výskumy preukázali, že vidiecke obyvateľstvo cítilo skôr príslušnosť k najbližšiemu veľkému mestskému centru, prípadne regiónu, župe, v zmysle „ja som od Myjavy“ alebo „ja som z Oravy“.

Koncept národa a príslušnosti k nemu je zložitejšia vec. Ad absurdum: čo mala spoločné moja praprababka z Turej Lúky pri Myjave s inou praprababkou povedzme z Margecian? Ani nevedeli, kde je miesto života tej druhej, rozprávali rôznymi jazykmi, žili rôzne svoje malé životy. Obe by sa pritom dnes ocitli v jednom štáte, respektíve národe.

Koncept národa je teda konštruktom 19. storočia, ale mal a stále má svoj význam. Žijeme v jednom spoločenstve a čosi nás spája. Preto chápem, ak je človeku dobre ako príslušníkovi slovenského národa, ktorý je preňho najdôležitejší a pochopiteľne mu pripisuje aj mimoriadne kvality. Ako som spomínala, chceme byť súčasťou niečoho, čo nás presahuje. Nepatriť nikam je náročné.

Kedy to prechádza do škodlivého hejslováctva? Lebo o týchto veciach neraz najviac vykrikujú tí, ktorí neovládajú gramatiku ani slovenské reálie a na mape netrafia nieže Myjavu, ale ani najväčšie mestá.

Hejslováctvo sa podľa mňa zamieňa s vlastenectvom. Už samotný fakt vykrikovania a jeho agresivita svedčí o potrebe využívať národné cítenie na získanie moci, vplyvu, výhod. U mňa je otázka národného cítenia skôr intímnou sférou. Je to moja súkromná vec na úrovni viery v čokoľvek alebo kohokoľvek.

Tu už mi však napadá, že rovnako ako národ je dnes zneužívaný aj Boh. Pod skutočným vlastenectvom alebo národným cítením si predstavujem skôr snahu niečo pre svoj národ urobiť.

Niekto je fantastický umelec, niekto športovec, niekto vedec, niekto chráni lesy, venuje sa deťom, stará sa o bezmocných a bezvládnych. Mnohí zase nezištne, nenápadne, ale poctivo pátrajú po našom kultúrnom dedičstve, rôznym spôsobom zveľaďujú prostredie, v ktorom žijú.

Platí to pre nadšencov aj pre ľudí v mnohých profesionálnych inštitúciách. Robia záslužnú a mravčiu prácu, ktorá nikdy nebude zaplatená a často ani morálne ocenená. Títo ľudia nepotrebujú vykrikovať heslá ani nosiť krížiky na sakách. Robia to, čo robia, lebo im to dáva zmysel. Aká je zásluha hejslovákov? Že sa narodili na Slovensku? To je žalostne málo.

Premiér Pellegrini sa chváli, že na kroje a ľudových remeselníkov dal v roku 2019 tri milióny eur, ohlasuje aj ďalšie dotácie. Je to dobrý krok alebo nesystémový nezmysel?

Nutkanie politikov zneužívať kultúru a umenie na zvýšenie popularity a udržanie sa pri moci je u nás mimoriadne silné. Dialo sa to v minulosti a deje sa to aj teraz, pred voľbami obzvlášť. Ťažko sa tomu prizerá, ale ešte stále verím, že naša spoločnosť sa mení k lepšiemu. Títo ľudia nakoniec odídu, lebo sú politické kádre. Ostanú tí, ktorých pri kultúre drží väčšia dostredivá sila.

Poďme však k Pellegrinimu. Verejné zdroje boli alokované jednému segmentu kultúry viazanej najmä na folklorizmus a remeslá – výberovo, neodôvodnene. Chápala by som to, keby šlo o koncepčný a dlho pripravovaný krok podporený dôvernou znalosťou prostredia a analýzami jeho potrieb. O tom však nemôže byť ani reči.

V tejto situácii som rada, že prerozdelenie financií zabezpečili odborné komisie na Fonde na podporu umenia, čo je nezávislá a transparentná organizácia. Veľa peňazí na nepripravené a obsahovo slabé projekty je však v skutočnosti deštruktívnou silou.

Dôvod?

Kúpime si kroje? Dobre. Aké? Kde? Kto ich vyrobí? Čo s nimi budeme robiť? Máme na to kapacity? Odborné sily? Lebo nie každý, kto tancuje v červenej sukni na gumu, sa v skutočnosti venuje tradičnej ľudovej kultúre, hoci si to myslí.

Prerozdeľovanie finančných prostriedkov v rezorte kultúry nemôže prebiehať tak, že iné formy kultúry a umenia budú znevýhodnené. Navyše, folklórne hnutie, teda organizované formy najmä javiskového predvádzania folklóru, produkuje popri skvelých veciach aj veľmi veľa nekvality. Tam verejné zdroje nemajú ísť. Prílevom peňazí sa táto nekvalita nestratí, len sa prehĺbi.

Čerešňou na torte je to, že pán premiér aj ministerstvo kultúry už dlhšie v regiónoch finančnými injekciami štedro podporujú neúspešných žiadateľov o dotácie. Toto podráža nohy akejkoľvek snahe o nastavenie systému, transparentných a odborných kritérií a v konečnom dôsledku to našu ľudovú kultúru a jej prezentáciu devastuje.

A pri tých troch miliónoch sa to nekončí.

Nie. Je to paradoxné aj preto, že štátom zriaďované inštitúcie roky kŕkajú, kvalifikovaní odborníci a umelci pracujú v hrozných podmienkach za katastrofálne platy. Tu sa dávajú peniaze na čokoľvek, čo sa podobá na folklór a remeslá, a štát má nad tým len minimálnu kontrolu.

Ďalšou čerešňou je novela zákona o poskytovaní dotácií z ministerstva kultúry, ktorá v podstate vytvorila možnosť znovu podporiť to, čo už financuje Fond na podporu umenia. Čiže prideľovať dotácie ešte teraz, rýchlo a priamo pred voľbami, nie prostredníctvom odborných rozhodnutí nezávislých komisií FPU.

To, že táto novela prešla ako poslanecký návrh bez pripomienkového konania a akejkoľvek verejnej diskusie, je škandál. Ale popri tom všetkom, čo sa na nás valí, sa už ani nečudujem.

Ak šli dotácie cez Fond na podporu umenia, čo bránilo nastaviť kritériá tak, aby peniaze od Pellegriniho šli tam, kam treba?

Nič tomu nebránilo. Ako členka rady fondu do jednotlivých hodnotení komisií nevidím, ale dôverujem ich odbornosti aj systému, ktorý sme sa snažili nastaviť čo najúčinnejšie a najtransparentnejšie. Každý segment kultúry a umenia má určitý výtlak, potenciál a podoblasti, ktoré by mali byť podporované z verejných zdrojov, aby mohli existovať a žiť.

Ja však nevidím dôvod na to, aby z verejných zdrojov dostával peniaze niekto, kto maľuje kraslice alebo vyrezáva varešky. Cením si túto prácu aj kumšt s ňou spojený, ale nie je to dobrý ani systémový krok. Podľa toho, ako referovala predsedníčka jednej z komisií, bolo v mimoriadnej, nazvime to „Pellegriniho výzve“, veľmi veľa slabých projektov a peniaze vôbec nebolo ľahké zmysluplne rozdeliť.

Medializované informácie, že požiadavka prostredia je ešte o mnoho miliónov eur vyššia, sú teda neúplnou informáciou. Požiadavka totiž môže byť akákoľvek. Horná hranica neexistuje, peňazí je vždy málo. Na čo sa však použijú, je už druhá vec. Už teraz súbory nakupujú fejky z Poľska. Z tejto pomoci sa budeme dlho spamätávať.

Myslíte kroje?

Áno.

Ako to teda malo prebehnúť správne?

Nie som stratég v oblasti kultúry ani umenia. Vidím najmä oblasti, v ktorých pracujem. Ako problém vnímam priame alebo podprahové premietanie straníckych záujmov do nášho rezortu najmä v oblasti starostlivosti o tradičnú kultúru a neodbornosť tých, ktorí rozhodujú o tom, čo, ako a za koľko budú robiť skutoční odborníci.

No a je tu verejnosť, ktorá sa našťastie postupne stáva kritickejšou a mnohé kauzy verejného a politického života sú pod jej drobnohľadom. Vo vzťahu k ľudovej kultúre a už spomínanému národnému cíteniu je však pomerne slabá. Viaže sa na ňu pátos, neschopnosť rozpoznať kvalitné umenie alebo pocit, že nejde o niečo, čo je v spoločnosti strategicky dôležité. Preto ľahko podlieha agitkám, ktoré folklórom a folklorizmom operujú.

Spomenuli ste folklorizmus. Máte na mysli Lúčnicu či SĽUK?

To, čo sa masívne propaguje ako podpora folklóru, je v praxi predovšetkým podpora folklorizmu. Teda javiskových foriem napodobňovania ľudovej kultúry alebo využívania jej znakov v inom prostredí, než v akom vznikala. Do tejto sféry teda spadá aj Lúčnica a SĽUK.

Podstatou je zmena funkcie, podoby, časového rámca aj nositeľov toho, čo vlastne predvádzame. Folklór nevznikal pre pódium, bol prirodzenou súčasťou života ľudí. Dnes sa verejnosť stretáva najčastejšie s folklorizmom, teda s účinkujúcimi na javisku a divákmi v hľadisku. Toto v pôvodnom prostredí neexistovalo. Premietnuté do praxe: keď dnes vidíte na javisku čepčenie nevesty, viete, že tá žena sa v skutočnosti nevydáva. Je to performance.

No a?

No to je požehnanie aj prekliatie v jednom. Narážam na tú zmenu obsahu, formy a kontextov toho, čo sa predvádza. Podmienky sú zmenené, neexistuje „kolektívna kontrola“, ktorá v prirodzenom prostredí bola.

Nehovorím, že je to pravidlo, ale u mnohých členov folklórnych kolektívov sa stratil mantinel, ktorým by mala byť ľudová kultúra s jej normatívnosťou. Preto dnes môžeme vidieť 60-ročnú paniu s copíkom a červenou mašľou na hlave, ako v zápale svojej lásky k ľudovému umeniu „juchá“ na javisku. Neuvedomuje si, že v jej veku bolo nepredstaviteľné, aby žena nemala pokryté vlasy alebo sa príliš extrovertne prejavovala.

Chápem, že nežijeme pred sto rokmi a pani je na javisku, ale tradícia by tu mohla a mala byť oporou. Folklorizmus má teda mnoho veľmi dobrých a užitočných stránok, ale aj dosť negatív. Azda už len dodám, že štátna podpora folklorizmu je u nás záležitosťou najmä povojnového vývoja a cielenej kultúrnej politiky komunistov. Nebolo to tak len u nás, ale v celom východnom bloku.

Lebo to bol aj dobrý vývozný artikel. Folklorizmus v tejto podobe je však dôležitý, nie?

Iste. Folklorizmus je dôležitý aj preto, lebo práve ten je dnes hlavnou hybnou silou vo vzťahu k vedomému pestovaniu prvkov ľudovej kultúry a budovania predstavy verejnosti o nej. Jej pôvodné formy zanikli alebo definitívne zanikajú. V neposlednom rade je to zrejme pomaly jediná, najúčinnejšia a najviditeľnejšia forma „vzdelávania“ verejnosti o tom, čo je folklór a ľudová kultúra.

Školstvo v tomto dlhodobo zlyháva. Keď som učila, bolo úplne bežné, že vysokoškolskí študenti prvýkrát v živote počuli nahrávku tradičnej ľudovej piesne až ako 23-roční. Na katedre hudobnej vedy. A vraciam sa k tomu, o čom sme hovorili, že folklórne hnutie produkuje veľa dobrého, ale aj veľa totálneho balastu, ktorý má slabú väzbu na ľudovú kultúru.

Je to do veľkej miery dedičstvo predstavy lídrov v tejto oblasti za socializmu, že ľudovú kultúru treba pozdvihovať na umelecké formy, ktoré sa v konečnom dôsledku v podaní mestských folklórnych súborov často odpútali od toho, čo ešte neraz prirodzene žilo v regiónoch.

Moja kolegyňa tomu s obľubou hovorí, že „od pása do diagonály“. Štát organizoval ľuďom voľný čas a priamo od výrobných liniek ich posielal do súborov, ktoré často fungovali popri fabrikách. Tancovali choreograficky spracované tance, pri ktorých nebolo jasné, odkiaľ sú, aké sú ich autentické formy, nepoznali nárečie obcí, z ktorých sa čerpalo, nevedeli, aký odev im prislúcha, v živote tam neboli. To sú tie „Detvy, Hrony, Východy“.

Do určitej miery sa to deje aj dnes, ale situácia je neporovnateľne lepšia ako začiatkom 90. rokov, keď som vo folklórnom súbore začínala ja. Nenarážam pritom na stupeň umeleckého spracovania, skôr na znalosť toho, s čím narábam. Lebo práve to je ten mantinel.

Pôsobenie vo folklórnych telesách však má aj mnoho iných dôležitých rozmerov. Ľudia v nich obyčajne strávili krásnu mladosť, nadviazali pevné priateľstvá, mohli cestovať, užívať si to, že tešia divákov. Výskumy hovoria aj o tom, že pre mnohých to bol spôsob vnútornej emigrácie z neslobodného režimu.

Ste známa svojou citlivosťou na zneužívanie folklóru extrémistami, napríklad kotlebovcami či Harabinom. Čo konkrétne vám prekáža?

Všetko. Som citlivá na zneužívanie čohokoľvek. Rozumiem, prečo to extrémisti robia, skôr nerozumiem ľuďom, na ktorých to funguje. Predstavitelia extrémistických strán nepatria k tej najintelektuálnejšej zložke našej spoločnosti, povedala by som skoro, že nevedia nič o ničom. Nemajú odbornú agendu, tak majú takúto.

Za nebezpečné považujem, že verejnosť ju prijíma za svoju. Znepokojuje ma svetonázor, ktorý sa vo folklórnom hnutí objavuje čoraz častejšie – milovníci folklóru začínajú mať dojem, že to, že sa venujú folklóru, ich stavia nad tých, ktorí sa venujú iným formám kultúry a umenia, že oni sú tí, ktorí „robia národnú kultúru“ a podporu si prednostne zaslúžia. To, čo a ako robia, už nie je podstatné. Aj toto je zneužívanie. Tento pocit dnes účinne pestujú politici a, žiaľ, teraz už aj ministerstvo kultúry.

Mnohé folklórne súbory vymetajú politické akcie nielen kotlebovcov, ale aj Smeru. Ide o zneužívanie folklóru?

Často ide dokonca o detské súbory. Je jasné, že deti to neriešia, nemajú prečo. Súboru zaplatili, zacestovali si, vystúpili, dostali džúsik. Toto je však večná dilema umelcov vo všeobecnosti – či hrať, alebo nehrať kampane.

Rešpektujem, ak hudobník podporuje politika alebo stranu, ktorej drukuje z presvedčenia. Tak ako Ráž Mečiarovi. Ak to však robí len pre peniaze, je to farizejstvo. Poznám viacero muzikantov vo svojom okolí, ktorí tvrdia, že živia rodiny, robia kvalitnú hudbu, nemajú sa za čo hanbiť. Zahrajú každému, kto si ich objedná. A ak je tam publikum, ktoré sa z toho teší, kde je problém? Logike tohto postoja rozumiem, ale vnútorne mi nesedí.

To je podobné, ako keď niekto argumentuje, že ani pekár nerozlišuje, či si jeho pečivo kupujú aj kotlebovci.

Alebo niekto, kto vyrába stoličky, povie, že nemá dôvod nedodať ich do kancelárií Smeru. Ja v tom však vidím rozdiel – pekár ani stolár politickým stranám nepredávajú aj vlastné tváre. Nedávajú im legitimitu, kým umelci áno. Ale to už strašne moralizujem.

Patria k našej tradičnej ľudovej kultúre aj takzvané plačky na pohreboch?

Áno, jednoznačne áno. Takéto náreky nad zosnulým sú v našom prostredí už dávno minulosťou. Niekedy sa verilo, že nárek upokojí dušu mŕtveho a lepšie sa mu prejde na druhý svet.

V neposlednom rade to bola aj psychohygiena pozostalých, najmä žien, ktoré plače praktizovali. V niektorých obciach boli aj profesionálne plačky – teda ženy, ktoré si rodina zavolala, aby nariekali nad zosnulým.

Pohrebné plače nás spájajú so širším prostredím západných a južných Slovanov. Aj s Maďarmi. U nás však boli cirkvou ako prejav pohanstva zakazované už od 16. storočia. V reliktoch sa však zachovali až do 20. storočia. Výskumy prinášajú mnohé svedectvá o tom, že ženy síce „vykladali“ nad mŕtvym, ale keď sa blížili pán farár, prestali. Vy ste plače vari zažili?

Áno, hoci dávno. Pochopil som len to, že ženy, ktoré na to boli špeciálne objednané, na pokyn začali v správnej chvíli strašne nariekať.

Tak to ste mali veľké šťastie. Vidieť dnes čosi také je takmer nemožné. Azda ešte na rómskych pohreboch – nie však vo forme prítomnosti „profesionálnych“ vykladačiek, ale skôr slobodného vyjadrenia žiaľu.

Je možné, že o dvesto či tristo rokov budú k folklóru patriť nejaké dnešné piesne? Alebo to nie je možné, keďže nejde o ľudovú, ale umelú tvorbu?

Idete na to dobre. Obchádzate však fakt, že už nežijeme v ľudovej kultúre, nie sme už tými „rurálnymi“ ľuďmi zviazanými s pôdou. Mechanizmy medzigeneračného prenosu piesní sú totálne zmenené alebo úplne zanikajú. Neexistuje kolektívna norma, ktorá by piesne „odobrovala“ a prirodzene ich držala pri živote.

Napriek totálne zmeneným životným podmienkam pripúšťam, že niektoré novovzniknuté piesne môžu prejsť sitom času. Práve aj na túto tému som robila viacero výskumov vo Vojvodine. Tak ako u nás napríklad v prostredí Rusínov, aj tam fičí móda tvorby nových piesní, nazvime ich teda ľudovkami.

Miestni muzikanti však vydávajú jednoznačné svedectvo o tom, že nové piesne žiaria síce intenzívne, ale krátko. Neprežijú dlhšie ako jednu módnu vlnu. Piesne, ku ktorým sa miestni vracajú neustále, sú práve tie staršie. Tie prežili všetko – bez audiozáznamov, médií, len vďaka ľudskej pamäti.

Boli ste porotkyňou prvých dvoch ročníkov relácie Zem spieva, kde sa prezentoval práve folklorizmus. Z toho vyplýva, že ho nevnímate nutne negatívne.

Vôbec nie, veď aj folklorizmus dokáže byť veľmi pozitívny, ak vychádza z poznania.

Nebol to gýč?

S ostatnými kolegami v porote sme sa snažili o to, aby to, čo vyberieme, gýčom nebolo. Chceli sme, aby táto šou v rámci možnosti prezentovala, aké úžasné a variabilné formy ľudovej kultúry na našom území vznikli. Záležalo nám na tom, aby sme v širokom generačnom priereze ukázali, že folklór nie je len zábava, že nepatrí výhradne mladým ľuďom – lebo práve takáto predstava u nás bežne panuje.

Navyše, účinkujúcich sme sa nesnažili ani tak hodnotiť, ako o tom, čo predvádzajú, niečo užitočné povedať. To, v akom prostredí sa program odohrával, ako boli urobené dokrútky alebo ako situácie komentovali moderátori, je iná vec. Pripúšťam, že sa pracovalo s gýčom, pátosom a rýchlou emóciou.

Čo a ako robíme, som si vnútorne musela obhájiť v každom jednom diele. Nebolo to ľahké najmä v atmosfére, keď nás paradoxne neraz lynčovali „vlastní“, teda folkloristi, ktorých farby sme tam obhajovali. Ale nakoniec som vždy mala pocit, že za daných okolností a pri jasnom cieli tejto šou sme urobili to najlepšie, čo vieme.

Preto už v aktuálnom ročníku nie ste v porote?

Už ma neoslovili.

Nie som si istý, či sa to vôbec dá v televízii podať tak, aby sa vám to pozdávalo. Keď si predstavím ženy na lúke hrabať seno a spievať, mám pocit, že to nie je prenosné a nasvietiteľné na javisku. Jednoducho z toho nedokážete dosiahnuť autentickú emóciu. Lenže ako to potom dostať do médií?

Áno, s tým súhlasím. Faktom však je, že folklór historicky nikdy nemal taký priestor v prime time verejnoprávnej ani komerčnej televízie. Keď nás do projektu oslovili, radili sme sa, či do toho ísť, lebo to mohol byť aj strašný „prúser“. Bola to neodskúšaná vec.

V porote sme sa, našťastie, zišli ľudia, ktorým bytostne záleží na ľudovej kultúre, zasvätili sme jej celé naše životy. Nakoniec sme si povedali, že do toho ideme, lebo ten projekt by sa tak či tak uskutočnil, a ak sme mali možnosť ovplyvniť výsledok, chceli sme to skúsiť.

Plniť takúto misiu v pre nás novom prostredí pritom bolo náročné, lebo tlak na komerčnú sledovanosť bol obrovský. Robili sme však všetko pre to, aby sme sa nespreneverili svojim profesiám a tomu, o čo sa celý život snažíme.

Predpokladám, že televízii sa najviac páčili práve tie formy, ktoré ste vy vnímali ako problémové a najpokleslejšie formy zábavy.

Prirodzene. V tomto skvelo kopíruje vkus skupiny, na ktorú cieli. Lebo dlhé rady tanečníkov a tanečníc cvičene sa pohybujúce čelom k divákovi sú určite vizuálne atraktívnejšie ako improvizujúce tanečné páry v priestore. To druhé je však k pôvodine bližšie. Tak si vyberte.

Aj tak si stále kladiem otázku, či vlastne nie je lepšie niektoré spevné prejavy ponechať ich intimite. Neukazovať ich. Lebo keď ich zverejníte, vystavíte publiku, oberiete ich o prirodzenosť, fluidum, môžu sa pokriviť.

Stále si myslím, že keby sa v relácii Zem spieva ubralo z toho „hogo fogo“ efektu, sledovanosti by to neublížilo. Práve naopak, účinkujúci by vynikli v prostredí, ktoré viac konvenuje tomu, čo robia. Tým by sa však nestratila dilema, ako doprostred pódia posadiť starú ženu, ktorá dodnes chodí v kroji, celý život sadila stromčeky a spieva o svojom živote. A spieva tak, že človeku stíska hrdlo.

Lenže starenka tam sedí, svetlá na ňu pália, blikačky blikajú a ona už nesedí pri svojom „šporheltíku“ v kuchyni, ale niekde, kde ju sleduje celý národ. A my ju máme akože hodnotiť. Pre nás to bola ťažšia situácia ako pre ňu, chceli sme však, aby ľudia na Slovensku videli, že takíto ľudia medzi nami žijú, že toto existuje, že toto je „pravé“. Že folklór nie sú len mladé premotivované dievčatá s červenými rúžmi ukazujúce kolienka.

Je pravda, že vám zakázali vo vysielaní nosiť odznaky All for Jan?

Ja som si ho dala.

Zakazovali vám to?

Takto by som to nepovedala. Atmosféra bola toho plná, lebo jedno z vysielaní bolo tesne po vraždách a ďalšie počas demonštrácií Za slušné Slovensko. Ja som z tejto situácie vykorčuľovala náhodne.

Kým kolegov z poroty požiadali, aby odznaky dali dole, lebo ich s nimi videli chodiť po chodbe, mňa v tomto neoslovil nikto. Sedela som celý čas na mieste, z ktorého sa vysielalo, aj s odznakom, a tak bol aj na obrazovke.

Myslím si však, že to celé nemalo politické dôvody. Skôr išlo o „feel good show“. Chápem totiž snahu zasiahnuť široké spektrum publika, teda aj voličov tých, ktorí za vraždy nesú politickú zodpovednosť, čo bolo na námestiach jasne deklarované. Nechceli byť kontroverzní.

Ste speváčkou aj cimbalistkou kapely Banda, ktorá hrá world music. Vonku zbierate ocenenia, doma však nie ste známi ako napríklad Čechomor v Česku. Prečo?

Na túto otázku nemám jasnú odpoveď. Zrejme nie sme až takí komerční, čo je nevýhoda vo vzťahu k vyťaženosti a aj zarobeným financiám, na druhej strane je to dobrá správa. Keby som robila hudbu, ktorá sa páči širokým masám, bolo by mi to podozrivé.

Popularita u verejnosti veľmi súvisí s hranosťou v rádiách a prítomnosťou v televízii. Kým sa netočíte v dennom prúdovom vysielaní, zasiahnete omnoho menšiu poslucháčsku skupinu. Pravidelne nás hrávajú v reláciách rádia Devín, niekedy na Regine či v rádiu Lumen. Za to sme vďační, lebo sme tam obyčajne v dobrej hudobnej spoločnosti.

Pripúšťam, že to môže byť aj nedostatočným PR našej kapely, aj celkovým kultúrno-spoločenským a ekonomickým zázemím, ktoré kapelám ako my v podstate neumožňuje živiť sa muzikou.

Kedy ste vznikli?

Oficiálne fungujeme od roku 2003, ale hrávame spolu ešte dlhšie. Ja som so Samom Smetanom začala hrať už ako 18-ročná v ľudovej hudbe Mira Dudíka. To bola profesionálna kapela a pre mňa veľká škola muzikantstva. Hrali sme taký ten mainstreamový folklór, čo ma postupne prestalo napĺňať.

Už v tom čase sme sa aj s ďalšími spoluhráčmi Petrom Obuchom a Ivanom Hanulom stali súčasťou novej vlny vo folklórnom hnutí. Zhruba od roku 2000 sme systematicky začali objavovať staré tradície ľudovej hudby, pátrali sme po starých nahrávkach, navštevovali starých muzikantov.

Najmä sme sa snažili osvojovať si osobité štýly hry ľudových hudieb, prísť na špecifiká tej hudby. Folklorizmus súborového typu nás už neuspokojoval. Tak sme sa v Bratislave ako študenti – teda okrem Sama Smetanu, ktorý už vtedy pracoval ako redaktor v redakcii ľudovej hudby – stretli ľudia z rôznych častí Slovenska. Hľadali sme to isté, len každý doma, kde na to neboli partneri.

V Bratislave sme už nasadli na vlnu tanečných domov, ktoré sa rozbiehali, spolupracujeme s občianskym združením Dragúni, ktoré sa snaží o to isté, len na pôde ľudového tanca. Tieto skúsenosti a svetonázor nás ako spoluhráčov spájajú dodnes a to je aj fundament Bandy.

Ako tvoríte?

Banda už nehrá ľudovú hudbu, je to iný žáner, no stará tradícia ľudovej hudby je pre našu tvorbu kľúčová. Hoci často veľmi narúšame pôvodné predlohy ľudových piesní, veľmi sa snažíme, aby tam práve z hlbokej inštrumentálnej alebo vokálnej tradície ostalo to dôležité.

O piesne sa zaujímame do hĺbky, aj preto si nevyberáme pesničky typu Tota Heľpa. Hľadáme „dukátové piesne“. Pri ich pretváraní nám nestačí len ich melódia, chceme o nich vedieť čo najviac a potom im dať nový život.

Je to zisková vec?

Keďže cestujem z najväčšej vzdialenosti, pre mňa nie alebo len veľmi mierne. Ale robím to, lebo muziku milujem a nachádzam v nej niečo, čo mi iné sféry aktivít neumožňujú. Myslím si, že v tomto hovorím aj za spoluhráčov.

Peniaze sa asi zarábajú inak a inde. Keby sme našu hudbu začali merať nimi, môžeme to rovno zabaliť. Pritom si nemyslím, že hráme nejakú veľmi náročnú hudbu, existujú oveľa intelektuálnejšie formy world music. Naša hudba je komunikatívna a hravá.

Koncertovanie sa odvíja od ročných období, festivalových sezón, projektov, ktoré si vymyslíme, od všeličoho. Naše hrania rátam v desiatkach ročne, čo nie je veľa, ale ani málo.

Prečo ste si vybrali práve cimbal?

Po mame som z muzikantskej rodiny Dudíkovcov z Myjavy, takže minimálne vzťah k hudbe – u niektorých jej členov podporený aj talentom – je v nej prítomný. Otcovi rodičia boli zase baletní tanečníci. To, že som ako dieťa začala chodiť na klavír do ZUŠ-ky, bolo celkom prirodzené.

Neskôr som ku klavíru pripojila aj cimbal. Ten nástroj ma fascinoval. Jednak cimbalistom bol aj môj dedo Jaro Dudík, jednak som tento nástroj pravidelne od detstva vídala na myjavskom folklórnom festivale. Mám pred očami moment, ktorý rozhodol.

Konkrétne?

Na tomto festivale sa dodnes koná súťaž o Cenu Samka Dudíka. Tuším v roku 1989 v rámci nej vystupovala nejaká kapela, v ktorej hrala cimbalistka. Strašne ma to zasiahlo – jej hra aj zjav. Zatúžila som hrať aj ja. Rodičia mi v tomto vyhoveli a dokonca ma prihlásili aj do detského folklórneho súboru. To bolo dôležité pre moje smerovanie a ovplyvnilo aj to, čím žijem dodnes.

Čo chystá Banda?

Tvoríme nové pesničky, budeme koncertovať, máme relatívne nové cédečko a na ďalšie sa chystáme. Čakajú nás výchovné koncerty, čo je vždy skvelá skúsenosť. Inak ma hranie v Bande ešte stále obrusuje. Ľudsky aj odborne. Takú pôdu pre slobodnú, no podkutú diskusiu a tvorbu nenachádzam nikde inde. Aj za cenu iskrenia. A za tie roky sme už skoro rodina, veľa sme toho spolu prežili. Navyše si svoj život bez praktického umenia nedokážem ani nechcem predstaviť. Teória mi nestačí.

Alžbeta Lukáčová (40)
Narodila sa v Banskej Bystrici, vyštudovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2004 začala pôsobiť ako dramaturgička Štátnej opery, od roku 2007 pracovala ako etnomuzikologička v Stredoslovenskom múzeu a pedagogička na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK. V roku 2009 ukončila doktorandské štúdium v Ústave hudobnej vedy SAV, kde do roku 2012 pôsobila ako vedecká pracovníčka. Je autorkou odbornej knižnej monografie o svojom pradedovi Samko Dudík a jeho kapela: Fenomén výraznej osobnosti v tradičnej hudobnej kultúre. V roku 2011 získala 1. miesto v súťaži mladých vedeckých pracovníkov SAV do 35 rokov a Cenu prezidenta SR za pozoruhodný vedecký prínos. V súčasnosti opäť pracuje ako dramaturgička v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Hrá na cimbale a spieva v skupine Banda orientovanej na world music, je pravidelnou autorkou hudobno-spevných programov na najvýznamnejších festivaloch na Slovensku a Morave. Venuje sa vydavateľskej činnosti orientovanej na tradičnú hudbu a realizuje terénne výskumy v oblasti ľudovej hudby a jej kontextov. Externe dlhoročne pôsobila aj ako redaktorka a moderátorka relácií o ľudovej hudbe na rádiu Lumen a v RTVS, bola porotkyňou prvých dvoch ročníkov relácie Zem spieva.


Karol Sudor
karol.sudor@gmail.com

Pracoval vo Volkswagene Slovakia a PSA Peugeot Citroën v oblasti bezpečnosti práce, neskôr ako vedúci personálneho oddelenia. V denníku SME od novembra 2006 do októbra 2014 pripravoval rozhovory a reportáže. Deväťkrát bol nominovaný na Novinársku cenu, päťkrát ju vyhral v kategórii Najlepší rozhovor. V septembri 2017 mu vyšla kniha rozhovorov s Fedorom Gálom (Ešte raz a naposledy - koniec príbehu), v októbri 2019 kniha rozhovorov s terapeutkou Júliou Halamovou (Pripútajte sa, prosím - rozhovory o vzťahoch) a v novembri 2019 kniha rozhovorov s Vladimírom Palkom (Šiel som až na hranu - liberál spovedá konzervatívca).


Zdroj:
https://dennikn.sk/1721711/etnomuzikologicka-alzbeta-lukacova-vieme-kde-sa-tazi-ropa-ale-nevieme-kde-je-horehronie-potom-verime-hocijakej-somarine/

Alžbeta Lukáčová. 
Foto – archív A. L
Naspäť na aktuality