FÓRUM.  Je ruský sever bremeno či špajza?

Arktický sever je stále zaujímavý, no udržať tam ľudí sa nedarí.

Ruský sever mal, oproti centrálnej Rusi, výnimočné postavenie. Na severe nevedeli, čo je nevoľníctvo. V 20. storočí tu rozbudovali sieť gulagov. V tridsiatych rokoch minulého storočia bol ruský sever aj významným zdrojom valút. Za Jeľcyna však severné rajóny začali pustnúť. Vyľudňovanie sa zrýchľuje v období, keď sa vyostruje boj o to, ktoré štáty ovládnu Arktídu a jej zdroje.

Zapolárnu oblasť okolo Murmanska (145-tisíc štvorcových kilometrov, 750-tisíc obyvateľov) navštevovalo pred pandémiou čoraz viac turistov. Aj zahraničných. V ponuke boli a ostali: polárna žiara, cintoríny lodí, svojráz „rassijskoj achóty i rybalky“ i voľakedajšie gulagy.

Zdalo sa, že turizmus severanov uživí. Lenže tí, dávno pred pandémiou, začali sa zo severu sťahovať. Dnes, bez turistov, je situácia v oblasti doslova zúfalá.

Pobrežie Severného mora spája s Murmanskom jediná cesta. Keď ju metelice zafúkajú, celé týždne musia vyžiť bez spojenia s hlavným mestom. Iba pred dvoma rokmi položili na hlavnú cestu asfalt. A v Teriberke, v „polárnom Soči“, dokončili trojposchodový dom, ktorého základy položili v roku 1991. No viac ako chatrné bývanie a rozbité cesty kvári ľudí nezamestnanosť.

Reportér týždenníka AiF: Kedysi v takej Teriberke žilo päťtisíc ľudí. Všetci mali prácu, fungovala škola. Aj hudobná.

Pred desiatimi rokmi tu dokončili nový závod na spracovanie rýb. Sto tridsať pracovných miest vykresalo novú nádej. Závod by dokázal spracovať 500 ton rybaciny denne. Ryby však nemá kto loviť, lebo rodiny rybárov sa presťahovali na juh. Nový závod napokon spracúva iba 180 ton. Nie za deň, za mesiac!

Dva rybárske kolchozy sa už dávno rozpadli. Rozpadli sa aj miestne doky. Dve farmy, ktoré produkovali mliečne výrobky, ktosi sprivatizoval. Odvtedy nadobro spustli. Spustli aj farmy, kde sa chovala hydina, jelene a norky. Domáci odbyt sa znížil, vyvážať produkty do južných miest sa nevypláca.

Ako udržať ľudí na severe?
Každým rokom sa zo severných teritórií Ruska odsťahuje viac ako 50-tisíc ľudí. Tí, čo ostanú, starnú.

Ak tento trend potrvá, oblasti, ktoré dnes produkujú 25 percent dreva, väčšinu nafty a plynu, fosfáty, meď, zlato či diamanty a ďalšie suroviny, nebudú mať dosť pracovnej sily.

Pred dvoma rokmi založili v Gosdume (ruský parlament) radu expertov zameranú na rozvoj arktickej zóny a Ďalekého východu. Oblastí, ktoré predstavujú dve tretiny územia najväčšej krajiny sveta. Na tejto ploche však žije sotva deväť percent obyvateľov Ruska a počet odchádzajúcich sa však z roka na rok zvyšuje. Ani prísľub vyšších miezd, ani špeciálne príplatky, ani prídel pôdy zadarmo, garantované ostatným zákonom o severe, nič nepomáha.

Z týždenníka Argumenty i fakty (AiF) sa dozvedáme, že tieto prísľuby ostali neraz na papieri. Mzdy na severe sa začali rýchlo znižovať. Voľakedy si tam ľudia chodili zarobiť, zakladať rodiny. Veľké banícke mesto Vorkuta je na vymretie. V deväťposchodových panelákoch žije iba niekoľko rodín. Zásobovanie viazne, služby nefungujú, podnikateľov brzdia vysoké dane a všelijaké odvody.

Bitka o Arktídu sa blíži
S Kanadou sa severné rajóny Ruska porovnávať nemôžu. Experti zo Štátnej dumy zistili, že v Kanade severanom priplácajú mesačne 100-tisíc rubľov (1100 eur), kým v Rusku iba 10-tisíc rubľov (110 eur). V Kanade dostane každý rovnaký príplatok, od upratovačka až po riaditeľa fabriky. To isté platí o službách. Každý severan tam má právo na rovnaké služby a

Kanada dnes garantuje svojim občanom neporovnateľne viac sociálnych služieb ako Rusko.
Podnikateľov, nových pionierov ruského severu, žmýka skorumpovaná byrokracia. Tento nešvár sa ani expertom z dumy nedarí vykoreniť.

Pritom Arktída sa stáva jedným z hlavných centier ťažby uhľovodíkov. Čoraz ráznejšie geopolitické nároky Ruska na „ruskú Arktídu“ (medzi pólom a pobrežím), v čoraz ostrejšej konkurencii s USA, Kanadou, Nórskom i s Dánskom, stoja na hlinených nohách. Najmä preto, že sa sever Ruska vyľudňuje.

Reálnejší ťah na bránu majú aj štáty druhého sledu: Čína, Japonsko, Južná Kórea. S výhľadom, že keď Rusom ponúknu investície a najnovšie technológie, budú mať z Arktídy osoh aj ony.

Už to nie je miesto, kde sa zarába
Od roku 2004 funguje Ázijské fórum pre polárny výskum. Podľa ruských zdrojov sa spory v rámci tohto fóra vyostrujú. Na zasadaní rady expertov (pri Štátnej dume) prizvali aj viceadmirála Severnej flotily Nikolaja Jevremova, ktorý vyhlásil: Je iba otázkou času, keď spory okolo delenia Arktídy môžu vyvolať prvé konflikty. A ohroziť záujmy Ruska.

Za Stalina bolo na ruskom severe dosť pracovnej sily. Neboli to iba väzni v tamojších gulagoch. Na Sever posielali aj ľudí z juhu, ktorým výkon trestu skrátili, ak súhlasili, že si zvyšné roky odpracujú tam.

Okrem toho: za Sajuzu boli na severe oveľa vyššie mzdy. Po Gorbačovovi začali klesať. Ešte v roku 2012 bola priemerná mzda na severe 1,6-krát vyššia ako v centrálnom Rusku. Počas uplynulých rokov sa obe mzdy takmer vyrovnali. Za takých podmienok sa málokto dá zlákať do sídiel s rozpadajúcou sa infraštruktúrou.

Nedostatok pracovných síl by mohla nahradiť technika a nové technológie. V lese, na mori, pri spracovaní dreva a rýb sa však, až na výnimky, pracuje po starom. Tam, kde ešte staršie fabriky neodstavili. A tie nové, moderné? Spomeňte si na závod na spracovanie rýb v Teriberke...

Strediskami rozvoja na ruskom severe boli kedysi vojenské základne. Napríklad Severná flotila mala základňu v Severodvinsku a Murmansku. Tam boli aj doky, lodenice, kde sa vyrábali vojenské plavidlá. Aj tie s atómovým pohonom.

Tieto bázy mali solídne zázemie. Nielen pre vojakov a ich rodiny. Pre všetkých, čo udržiavali infraštruktúru mesta, zabezpečovali služby, dopravu a zásobovanie. V mestách okolo týchto základní bolo dostatok lekárov i učiteľov. Mali trojnásobne vyššie platy ako na juhu. Neprišli si iba zarobiť. Najmenej polovica z nich (vraj) na severe ostala.

Nastálo či na zmeny?
V Kremli dnes nostalgicky spomínajú na 30. roky minulého storočia. Odvážni polárnici, moreplavci i letci zmapovali sever, objavovali jeho bohatstvá. Pilot Čkalov či Papaninovci sa stali národnými hrdinami. Na severe sa začali budovať prístavy, mestá, vojenské základne, bane: v Amderme, v Diksone, v Tiksi, na myse poručíka Šmidta...

Počas ostatných desaťročí sa stratégia zmenila. Arktída už nie je „vajennym bastiónom“. Pešiaci tam ešte slúžia, ale kľúčové formácie už odišli. A s nimi aj občianske služby. Nielen európsky, ale aj krajný sever Ruska sa vyľudňuje. Napríklad v takom Diksone žilo počas 70. rokov osemtisíc ľudí, dnes nanajvýš päťsto.

Ako je to možné? Pýta sa bývalý polárnik Dmitrij Šparo. Na severe Kanady i na Aljaške sa sídla rozrastajú, ľudí pribúda.

Búrlivé osvojovanie ruského severu pripomínajú už iba čiernobiele filmové žurnály. Zakladanie polárnych staníc, vedeckých základní skúmajúcich klímu, geológiu, pobrežie i reliéf dna pod oceánom. S výhľadom na neľahké prerozdeľovanie Arktídy pripravuje aj Putin „veľký návrat na sever“. Je to však návrat, oproti 30. rokom, doslova slimačí.

V Štátnej dume sa nevedia rozhodnúť: majú sever zaľudniť stáli obyvatelia, alebo sa tam bude chodiť „na vachtovku“? Teda na zmeny, podobne ako do Antarktídy.

Severné pobrežie Ruska je však dlhočizné. Ako v drsných podmienkach a s minimom ľudí zabezpečiť jeho obranu? Ako udržiavať pozdĺž pobrežia severnú morskú cestu? Ako zabezpečiť v desiatkach starých i nových sídel pre vojakov, civilov a ich rodiny dôstojný život a najnutnejšie služby? Aspoň také, aké majú ľudia v zatiaľ živých mestách: v Murmansku, Paterozavodsku, Norilsku či v Anadyre.

Medzi rokmi 1926 až 1939 postavili iba na ruskom severe v jeho európskej časti 13 miest: Kirovsk, Severdvinsk, Kondopoga, Apatyty či Mončevorsk. Vieme, za akých podmienok. Ako to bude teraz, keď „deneg i ľjudej kakto ne chvatájet“.

Bremeno alebo komora? V znamení tejto dilemy prebieha diskusia, ktorú sme pomocou AiF zaznamenali.

EUGEN GINDL
Autor je scenárista a publicista

Zdroj: 
https://komentare.sme.sk/c/22582091/je-rusky-sever-bremeno-ci-spajza.html

Foto: 
Zdroj: ADOBE STOCK