História. Martinská deklarácia z roku 1918 bola len začiatok

Slovensko sa včleňovalo do spoločného štátu s Čechmi napriek odhodlaniu politikov len pomaly a bolestivo.

Pred stoštyrmi rokmi, 30. októbra 1918, podpísali signatári v Martine deklaráciu, ktorá vyňala Slovensko z Uhorska a začlenila ho do vznikajúcej Československej republiky. Na prvý pohľad jednoduchý akt, pristúpenie k novému štátu. Na jeseň 1918 sa rozhodlo a všetko začalo fungovať po novom. Nebolo to tak.

Zložitosť vtedajších časov najlepšie opisujú súčasníci a pri okrúhlom výročí hodno v ich dielach zalistovať. Vybral som jedného z nich. O tomto období i rokoch tesne pred ním a tesne po ňom zanechal zaujímavé spomienky Karol Medvecký. V rokoch 1930 až 1931 vydal štyri zväzky knihy s názvom Slovenský prevrat. Zaujímavé čítanie. Autor čerpal z rozličných vtedajších zdrojov i z vlastných skúseností.

Medvecký bol rímskokatolícky kňaz pôsobiaci na strednom Slovensku, pôvodom zo šľachtickej rodiny. Zapájal sa do politiky a trpel za to. V roku 1914 ho vo Vrbovom zatkla rakúsko-uhorská moc za údajné protištátne reči, hoci svedkovia na to neboli. Po atentáte na korunného princa Františka Ferdinanda, čo bol bezprostredný podnet na vypuknutie prvej svetovej vojny, vraj povedal, že mu ho ako človeka bolo ľúto, ale „politicky sa dalo predvídať jeho zavraždenie“. Po odsúdení strávil vyše roka vo väzení. Potom ho poslali na front, kde bol pod sprísneným režimom.

Medvecký bol aktívny v Slovenskej národnej strane, hoci nie vždy súhlasil s jej politikou. Po vzniku Československa vstúpil do Československej strany lidovej, čo znamenalo súperenie s Ľudovou stranou Andreja Hlinku. V roku 1918 bol menovaný do Revolučného národného zhromaždenia a zotrval v ňom do roku 1920, keď sa vytvoril pražský parlament na základe výsledkov prvých československých volieb.

Politické postoje K. Medveckého sa odrážajú v jeho textoch, cítiť z nich, že bol zapáleným podporovateľom vytvorenia Československa.

Cesta viedla cez Ameriku
Za pozornosť stojí skutočnosť, že hneď v prvom zväzku sa autor široko venuje situácii medzi Slovákmi v Spojených štátoch amerických pred prvou svetovou vojnou a počas nej. Ich postoje a váha v medzinárodnom kontexte sa dodnes málo oceňujú.

Autor píše: „V roku 1912 žiadalo Rakúsko pôžičku od USA proti Slovanom. Americkí Slováci zvolali zhromaždenie, pozvali tam finančníkov vrátane J. P. Morgana a boli proti tomu. Rakúsko nakoniec pôžičku nedostalo.“ Rakúsko-Uhorsku sa vypomstili nepriateľské postoje monarchie voči Srbom.

Medvecký ocenil, že po roku 1914 sa medzi Slovákmi v zámorí rozbehla diskusia, v akom štátnom útvare majú pokračovať po skončení vojny. Bolo to dôležité, pretože tvorcovia budúcej československej štátnosti potom práve v USA hľadali podpornú pôdu na realizovanie svojich zámerov. „Keď prišli do USA [Milan Rastislav] Štefánik a [Tomáš Garrigue] Masaryk, táto debata už bola rozbehnutá a Slováci chceli žiť bez Maďarov.“

Do diskusie sa zapojili aj americkí Česi, a „keď prišiel profesor Masaryk do Ameriky, našiel tak americkú verejnú mienku, ako aj všetkých Čechoslovákov v jednom silnom tábore. Chceli Československo“. Dobrovoľníci sa hlásili do armády štátu, ktorý ešte neexistoval, ale už zaň boli ochotní bojovať.

Autor chváli postoj predsedu Slovenskej ligy v Pittsburgu Alberta Mamateya, ktorý nevylúčil snahu o slovenskú samostatnosť, ale zároveň pripustil, že pre Slovákov rovnako ako pre Čechov bolo rozumnejšie postupovať spoločne. Pripomenul však podmienku, že Slovensko by malo mať v spoločnom štáte autonómiu.

Tento postoj sa odrazil v Pittsburskej dohode, ktorú podpísali predstavitelia Slovenskej ligy, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s T. G. Masarykom v máji 1918. Slovensko malo mať autonómne postavenie s vlastným parlamentom, štátnou správou a jazykom.

Vytvorenie Československa nemalo na Slovensku vo vojnovom čase všeobecnú podporu. Autor uvádza, že „v martinských Národných novinách ozývajú sa hlasy za slovensko-maďarskú koncentráciu“. Mieril tým priamo na predsedu Slovenskej národnej strany Matúša Dulu, ktorý sa prihováral za dohodu s Maďarmi. V novinách sa tvrdilo, že „Slováci sú Maďarom spomedzi všetkých národností najbližší, že sú Maďarom slovenským bratom“.

Tento postreh potvrdzuje, že na Slovensku bola stále silná myšlienka dohodnúť sa na spolužití s Maďarmi v jednom štáte. Mala sa nájsť taká cesta, aby mohli Slováci používať svoj jazyk, aby mali vlastné školy.

Tesne pred koncom vojny zaujal dôležitý a zásadový postoj poslanec uhorského snemu Ferdiš Juriga. Dňa 19. októbra 1918 vyhlásil, že Slováci utvorili vlastnú národnú radu a že sami budú rozhodovať o svojom osude. Za to sa mu dostalo výsmechu od Alberta Apponyiho, autora maďarizačných zákonov zo začiatku 20. storočia, ktorý povedal: „Československo nepoznáme, Čechy sú realitou, ostatné je len formula.“

Už najbližšie dni ukázali, že nemal pravdu.

Spochybňovaná Martinská deklarácia
Národný výbor československý zverejnil 28. októbra 1918 v Prahe vyhlásenie o vzniku Československa. Medzi piatimi členmi bol jeden Slovák – Vavro Šrobár. Práve o ňom sa K. Medvecký viackrát pochvalne vyjadruje. V. Šrobár mal najvýznamnejšie miesto medzi slovenskými politikmi v Prahe a neskôr sa stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska.

Nezávisle od diania v Prahe sa 30. októbra 1918 zišlo v Martine na podnet Slovenskej národnej strany spektrum slovenských politikov a aktivistov, ktorí prijali Deklaráciu slovenského národa. Prihlásili sa k odchodu z Uhorska a k jednotnému česko-slovenskému národu.

V texte je však zároveň viacero zmienok o slovenskom národe. Medvecký upozorňuje, že bol to osobne on, kto navrhol do dokumentu poslednú vetu: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útlaku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude popriate, aby sa podľa svojho rázu mohol vyvíjať a podľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.“

Dôležitá je reprezentatívnosť Slovenskej národnej rady a prijatého dokumentu. Medvecký vymenúva: „Od Košíc po Bratislavu zastúpené tam boli všetky slovenské kraje, všetky stavy a triedy, všetky slovenské konfesie, všetky svetonáhľadové odtienky. A tento dav vyše 300 hláv počítajúci výber národa slovenského i s tými, ktorí sa nepomestili pod pohostinný dom Tatra Banky a vlnili sa húfami rozjarenými ulicami Slovenskej Mekky – preniknutý bol hlbokým vedomím, že sa veky dívajú na ich počínanie: že hovoria z duše, z uzretia červánkov našej slobody a v hrob klesnuvších predkov i v mene pozdného potomstva svojho, že tvoria históriu a že zasadzujú veľký medzník medzi národnou podobou včerajška a zlatou slobodou dneška.“

O širokom zábere podujatia a o jeho dlhšej príprave svedčí, že viac ako stovka prítomných bola zo vzdialenejších oblastí od Martina. Vypočítaval ľudí z Liptova, Oravy, Hontu, zo Zvolena, z Gemera, Košíc, ale aj z Čanádu, Báčky a Budapešti.

Vzácna bola osobná účasť autora na martinskom stretnutí, lebo píše o citlivej téme, či Deklarácia, ako sa neskôr používala, bol práve ten text, ktorý schválili účastníci. V noci 30. októbra pricestoval do Martina ďalší významný politik Milan Hodža: „Navrhol vynechať vetu, ktorá žiadala, aby slovenský národ bol zastúpený na mierovej konferencii, keďže máme už československú vládu, uznanú dohodovými veľmocami; jedine jej patrí právo zastupovať celý štát. Jeho návrhy boli prijaté, zmeny boli schválené a tak bola Deklarácia uverejnená.“ Ďalej píše, že Hodžova zmena bola „užším kruhom čelnejších slovenských dejateľov z radov deklarandov schválená“.

Toto bol dôležitý moment pre ďalšie dejiny Slovákov, lebo sa ho chytil Hlinka. On od požiadavky vlastného zastúpenia Slovákov v medzinárodných povojnových rokovaniach neustúpil.

Hlinka sa krátko po vzniku republiky dostal ako predstaviteľ Slovákov na prvé stránky svetových novín, keď v roku 1920 s falošným pasom vycestoval do Paríža na mierovú konferenciu. Mottom jeho parížskej cesty bola snaha o uplatnenie Pittsburskej dohody voči Slovákom, ustanovenie autonómie Slovenska hneď po vzniku nového štátu. Za svojské predloženie týchto požiadaviek si odsedel sedem mesiacov vo väzení, pretože nová vláda v Prahe pokladala jeho čin za protištátny.

Hlinka sa potom stal symbolom tohto hnutia, spustil ho vlastne už v roku 1920. Práve autonomistická politika jeho Ľudovej strany sa stala hrozbou pre ďalšiu existenciu Československa, lebo u českých a sčasti ani slovenských politikov nenachádzal podporu svojich požiadaviek.

Ľudová podpora Československu
Po stretnutí v Martine nasledovali ľudové zhromaždenia po Slovensku. Ľudia sa hlásili k Deklarácii a prinášali slovenčinu do úradov. Deklaráciu vyvesovali na verejných miestach.

Medvecký spomína zhromaždenia v Ružomberku, Prešove, v dedinách v okolí Nitry, v Trenčíne, Novom Meste nad Váhom, Kremnici aj inde. Podrobne opisuje napríklad zhromaždenie v Brezovej pod Bradlom.

Brezová bola jedna z prvých obcí, ktorá manifestovala otvorene za slovenské národné oslobodenie. Zúčastnil sa i tamojší rodák Tomáš Tvarožek. Z Martina cestoval do Bratislavy a na druhý deň 31. októbra doniesol správu o oslobodení Slovákov na Brezovú. Občania jasali radosťou. Hlavne mladší dali sa do spievania národných piesní, tvoriac pod vedením Tvarožka narastajúci húf demonštrantov. Sprievod sa sústredil pred obchodom najhorlivejšieho brezovského národovca Sama Gavoru Janovho. Tu zastala demonštrujúca mládež a spievala pieseň Hoj, zem drahá. Starý pán vyšiel z obchodu a so slzavými očami vypočul prejav oduševnenej mládeže. Mnohé oči boli tam vtedy slzami radosti zaliate.

Sprievod tiahol z horného konca k žandárskej kasárni. Na tejto budove sa začalo odstraňovanie označovaní maďarských firiem a vykonalo sa to na všetkých verejných budovách. Žandári sa mlčky dívali na túto prácu národnej očisty.

Tvarožek so štetkou v rukách chodil popredku a zamazával maďarské nápisy, jeho bratranec, mladík Juraj Čierny, nosil za ním putňu s vápnom. Toto spravili na obecnom dome, na školách a na niektorých obchodoch. Niektorí pochybujúci ich krotili, aby sa nevystavovali nebezpečenstvu prenasledovania zo strany vrchností. Ale oni v povedomí istoty prevratu sa nedali zastaviť ani pomýliť. Richtár Štefan Húska im povedal: Chlapci, chlapci, čo robíte, zle robíte; aby vás to ešte nemrzelo.

Maďarská moc sa chcela udržať
Uhorská vláda sa nemienila vzdať Slovenska. Hlavne na východe bolo nadšenia medzi Slovákmi menej a sila pôvodnej štátnej moci pretrvávala. Do Šariša si podľa Medveckého ľud pýtal slovenské noviny, letáky, lebo Maďari posielali im v tom čase každý deň ohlasy, telegramy, že „vstávajte Slováci, lebo Česi nás berú“. Miestni páni sa veľmi báli Čechov.

Kým priamo v centre diania v Martine slovenskí aktivisti hravo obsadili poštu, župné a okresné orgány, v neďalekom Ružomberku vypukli potýčky medzi niektorými Maďarmi a slovenskou gardou. Vyskytli sa obete na životoch.

V Žiline obsadila mesto dobrovoľnícka slovenská garda a držala ho až do príchodu „českého pomocného vojska“. No 15. novembra vtiahlo do Žiliny maďarské vojsko a s nasadenými bajonetmi nútilo obyvateľov, aby stŕhali slovenské zástavy. Byt katolíckeho farára Tomáša Ružičku, predsedu slovenského národného výboru, vyplienili. „Na našich parlamentárov, ktorí šli naproti maďarskému vojsku, vystrelili asi 30 výstrelov, hoci vytýčili bielu zástavu. Obyvateľov, ktorí nosili slovenské kokardy, stále inzultovali; kokardy dolu trhali a do blata šliapali.“

V mnohých krajoch podľa Medveckého šarapatili miestne maďarské gardy. Z frontov a zo zázemných formácií sa domov vracali slovenskí vojaci prinášali zbrane a muníciu. Aby sa nemohli formovať do brannej sily, po dedinách chodili maďarské oddiely a zbrane odoberali. I z toho povstali mnohé zrážky.

Osobitným problémom bolo vyčíňanie demoralizovaných vojakov. Napríklad v Novom Meste nad Váhom a okolí bolo veľa rabovačiek. Aby tomu v meste zamedzili, zriadili národnú stráž bezpečnosti a okrem toho vojaci prichádzajúci z frontu dostávali zadarmo stravu a fajčivo. Takým spôsobom boli vojaci odzbrojení a spokojní.

Národná rada vyzývala ľud na pokoj a prácu. No Medvecký píše, že vývoj bol často opačný: „V tomto čase maďarské úradníctvo a Židia rozkradli zbraň a muníciu, ktorá bola poslaná národnej garde z Trenčína, a 4. novembra organizovali sa a postrieľali na uliciach veľa bezbranného slovenského ľudu. Potom títo násilníci popakovali, čo bolo najcennejšie, a zvláštnym vlakom odišli do Budapešti.“

Keď v polovici novembra prišlo do Martina maďarské vojsko, chytilo predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu a miestneho evanjelického farára Otta Škrovinu. Odstránilo zo stoličného domu slovenskú zástavu a odzbrojilo tamojšiu slovenskú národnú gardu. Uvoľnenie Dulu po proteste Slovákov musel nariadiť až uhorský minister pre národnosti Oscar Jászi.

Definitívne v Československu až v roku 1920
Vývoj na Slovensku po 30. októbri 1918 nemožno stroho označiť za preberanie moci. Vtedy ešte žiadna dohoda nestanovovala, že Slovensko má byť československé. Uhorská moc sa, pochopiteľne, bránila. Maďari pokladali Čechov za agresorov a Slovákov, ktorí ich podporovali, za buričov. Bol to riadny boj.

Bol to konflikt s povstaniami, odvetnými represáliami, mŕtvymi, rabovaním, nevinnými civilistami. Ak sa Slovensku počas prvej svetovej vojny – až na jej začiatok, keď na východ prenikli ruské vojská – boje vyhli, prepukli po jej skončení. Navyše tu šarapatili polooficiálne oddiely a rabujúci vojnoví navrátilci. Židovským obchodníkom bujaré davy vyrabovali obchody a tí získavali majetok naspäť za pomoci maďarského vojska, neraz aj za cenu ľudských obetí.

Vojaci, ktorí obsadzovali Slovensko, boli českí – tak to píše autor a za takých ich považovali aj Maďari. Boli to agresori na uhorskom území. Navyše v maďarských radoch bojovali Slováci, mnohí nedobrovoľne. Na Slovensku sa stávalo, že bojovali Česi proti Slovákom.

Na konci novembra 1918 ešte stále nebolo jasné, kam Slovensko patrí. Hodža ako splnomocnený vyslanec Československa a predstavitelia Slovenskej národnej rady Dula či Ľudovít Bazovský, ktorí pricestovali na rokovania do Budapešti, dokonca nadobro neopustili myšlienku zotrvania Slovenska v Uhorsku, i keď to potom dementovali. Aspoň tak na to hľadeli niektorí Česi. Nech to už bolo akokoľvek, v neistých časoch umný politik vždy uvažoval o viacerých variantoch, len aby našiel ten najvhodnejší na zdarný vývin národa.

V roku 1919 vypukla medzi Československom a Maďarskom vojna, keď z juhu postupovali na slovenské územie vojská boľševika Bélu Kuna. Stiahli sa až po nátlaku dohodových mocností. Definitívne potvrdila zakotvenie Slovenska v jeho hraniciach v československom štáte až parížska Trianonská mierová zmluva v roku 1920.

Jozef Hajko. autor

zdroj: 
https://www.postoj.sk/117343/martinska-deklaracia-z-roku-1918-bola-len-zaciatok

Foto: Záber zo stretnutia signatárov Martinskej deklarácie počas osláv jej 10. výročia v roku 1928
zdroj: archív TASR, Wikimedia.org