Ján Chudík (*12.11.1926, Jakubany, okr. St. Ľubovňa - †19.10.2022, Bratislava)

ODIŠIEL HRDINA OSLOBODZOVACÍCH BOJOV O OSTRAVU, VEĽKÝ HUMANISTA, ANTIFAŠISTA A SOCIALISTA JÁN CHUDÍK

Posledná rozlúčka so zosnulým bude v stredu 26.októbra 2022 o 12:30h v Krematóriu v Bratislave, Hodonínska ul.

S hlbokým zármutkom a obrovskou bolesťou v srdci som prijal správu, že nás vo veku nedožitých 96 rokov navždy opustil jeden z posledných účastníkov Slovenského národného povstania, hrdina protifašistických bojov, člen Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, spoluzakladateľ Spoločnosti Prometheus – združenia svetských humanistov, Veľvyslanec humanizmu za rok 2018 a môj ctený priateľ doc. JUDr. Ján Chudík, CSc.

Ján Chudík sa narodil 12. novembra 1926 v Jakubanoch (okres Stará Ľubovňa). Už ako stredoškolák odišiel po vypuknutí Slovenského národného povstania bojovať proti nacizmu. Jeho partizánska brigáda operovala v Levočských vrchoch. Po potlačení SNP sa nakrátko vrátil domov, ale hneď po príchode frontu vstúpil do radov legendárnej Červenej armády, s ktorou sa ako príslušník 4. ukrajinského frontu zúčastnil na oslobodzovaní Ostravy. 6. mája 1945 bol v boji o toto mesto veľmi vážne zranený, pri výbuchu granátu ho zasiahlo niekoľko črepín, z ktorých jedna mu uviazla tesne pri srdci (vybral mu ju až v roku 1957 zakladateľ slovenskej kardiochirurgie profesor Karol Šiška, ktorý bol v čase SNP sám veliteľom Prvej poľnej partizánskej nemocnice na Starých Horách). Tesne pred výbuchom mu starší vojak z Odesy (pamätal si, že sa volal Piňkov), dal takúto radu: „Synak, neboj sa, to, čo počuješ, že letí, sviští ponad vás, to už je neškodné. Ale to, čo nepočujete, to vás zasahuje do vnútra. Hlavne si chráň hlavu a srdce.“ Bolo krátko nad ránom, kráčať nemohli, keďže vedeli, že nablízku sú nemeckí vojaci, a tak sa „nekonečne dlho“ plazili blatom. Takto sa dostali do jednej zo záhrad, kde bola pumpa na ťahanie vody. Niektorí z vojakov si tam išli umyť ruky, no bola to nastražená pasca. Vo vedľajšom dvore totiž boli Nemci a všetkých, čo boli pri pumpe, zabil výbuch hodeného granátu. Všetkých okrem Jána Chudíka. Nielenže akoby zázrakom unikol istej smrti, ale paradoxne, práve toto zranenie mu pravdepodobne zachránilo život. Vyhol sa tak totiž nasadeniu do bojov v Japonsku, kam boli odvelení všetci jeho druhovia v zbrani, z ktorých napokon prežili len dvaja.

Následky zranení si Janko Chudík niesol po celý život. Ešte pred desiatimi rokmi, pri rutinnej kontrole na Kramároch, mu chirurg povedal: „A viete, že máte ešte jednu črepinu v pečeni?“ Poranená ruka ho stále bolela a pozašívaný ukazovák na ľavej ruke cítil pri každej zmene počasia, takže si ho musel vždy rozmasírovať. Je až neuveriteľné, akého vysokého veku sa s týmito problémami dožil. Po vojne krátko pracoval ako učiteľ, neskôr vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského a stal sa odborníkom na trestné právo, ktoré prednášal až do odchodu do dôchodku, ale pôsobil aj ako advokát. V osobnosti docenta Chudíka sa skĺbil hrdina protifašistického odboja s advokátom mieru, bojovníkom za sociálnu spravodlivosť a odporcom klerikalizmu. Sám na besedách často pripomínal: „My sme neočakávali len to, že skoncujeme s vojnou, ale že sa nám zlepšia aj životné podmienky. Že bude práca, že budú sociálne istoty… Naozaj! Bojovali sme pre lepšiu budúcnosť Nerozumiem, prečo sa práve dnes práve tomuto aspektu venuje tak málo pozornosti!“ 

Od začiatku sa angažoval aj pri obhajobe ľudí bez náboženského vyznania. Vypracoval prvý návrh Stanov Spoločnosti Prometheus a bol prvým predsedom jej bratislavského klubu. V roku 2018 mu združenie svetských humanistov Prometheus udelilo čestný titul Veľvyslanec humanizmu „za aktívnu účasť v národnooslobodzovacom boji proti fašizmu a nacizmu, za aktívnu obhajobu a prezentáciu hodnôt antifašistického odboja, za aktívnu a vzácne vynaliezavú obhajobu práva na slobodu svedomia a myslenia, i prezentáciu životných hodnôt a postojov humanistov“. Pri preberaní ocenenia zdôraznil, že v Povstaní bojoval aj proti klerikalizmu, teda proti zneužívaniu náboženstva na politické ciele a kritizoval prijatie tzv. Vatikánskych zmlúv. Trápila ho diskriminácia ľudí bez náboženského vyznania (o ktorých sčítanie ľudu preukázalo, že sú druhou najväčšou svetonázorovou skupinou hneď po katolíkoch a tvoria takmer štvrtinu obyvateľov), stal sa signatárom Memoranda slovenských sekulárnych humanistov (kľúčového dokumentu zhrňujúceho požiadavky svetsky orientovaných ľudí, ktorý som skoncipoval minulý rok) a znechucovalo ho, že prezidentka republiky sa doteraz odmieta stretnúť so zástupcami spoločnosti Prometheus, najväčšej a najstaršej organizácie tohto druhu na Slovensku. 

Keď mi minulý rok blahoželal k udeleniu čestného titulu Humanista roka 2021, mali sme dlhý rozhovor. Vo svojich 95 rokoch ho stále trápila situácia ľavice na Slovensku, ktorá je podľa neho mŕtva, a vyjadroval aj obavy o budúcnosť sekulárneho hnutia na Slovensku, ktoré podľa neho stagnuje. „Čo s tým urobíme?“ pýtal sa ma takmer na každom stretnutí, akoby zabudol, že o tom hovoríme neustále. A stretávali sme sa často, nielen na zasadnutiach Spoločnosti Prometheus, ale najmä pri rôznych oslavách SNP i víťazstva nad fašizmom vo všetkých kútoch Slovenska. Jeho vitalita bola obdivuhodná. Do posledných síl chodil na besedy a varoval pred vzmáhajúcim sa rastom neofašizmu na Slovensku. Ostali mi na neho pekné spomienky, ale aj prázdno v duši. Zaslúži si úctu a vďaku nás všetkých. Česť jeho pamiatke.

Posledná rozlúčka so zosnulým bude v stredu 26. októbra 2022 o 12.30 hod. v bratislavskom krematóriu.

Eduard Chmelár, facebook