Keď Slováci zaľudňovali české pohraničie

26.07.2020


Poď s nami budovať pohraničie! Pamätníci si spomenú na heslo náboru spred 70 rokov. Vláda vyzvala vtedy aj Slovákov, aby osídľovali zem, z ktorej práve "odsúvali" sudetských Nemcov.

Praha vytýčila osídlenie českého pohraničia ako úlohu číslo jedna, ibaže niektoré oblasti Slovenska sa po vojne takisto vyľudňovali. Odchádzali karpatskí Nemci, Maďari z južných okresov, ba aj Židia, čo prežili holokaust. Teraz k nim pribudli a ďalej pribúdali desaťtisíce presídlencov do českých Sudet.

Kým v roku 1938 žilo v českých krajoch necelých 50-tisíc Slovákov, začiatkom roku 1946 ich tam bolo už 110-tisíc. A prichádzali ďalší. Podľa zistení historičky a etnografky Heleny Noskovej z Akadémie vied Českej republiky prvú, ešte živelnú osídleneckú vlnu tvorili jednotlivci bez rodín. Chceli najprv zistiť stav a možnosti – ako sa dá získať usadlosť alebo pôda po „Sudeťákoch“. V lete 1945 prišli do českého pohraničia už početnejšie skupiny Slovákov a Rusínov na „žatevné tábory“. Niektorí sa po skončení žatvy rozhodli zostať, a to predovšetkým v okolí Chebu a Tachova.

Našli sa však aj iné skupiny, tzv. zlatokopecké. Rôzni dobrodruhovia cestovali do českého pohraničia hľadať „poklady“. V túžbe rýchlo zbohatnúť rozkradli, čo sa len dalo. Objavili sa tiež priekupníci, ktorí chodili lacno nakupovať do severočeských skladov, kam sa zvážali kusy domáceho zariadenia z domov vysídlených Nemcov. Na Slovensku potom tovar predávali s veľkým ziskom. Nosková pozná prípady, keď Slováci rozoberali celé domy po Nemcoch v Sudetách. Tehly a ďalší materiál nakladali na vlakové súpravy a odvážali domov. „Niekto si možno takto, po jánošíkovsky, kompenzoval vojnové reparácie porazeného Nemecka, ktoré sa mali čiastočne vyplácať z majetku zanechaného v Sudetách,“ predpokladá historička.

Hovoríme o období krátko po skončení Postupimskej konferencie, na ktorej predstavitelia Veľkej trojky, víťaznej protihitlerovskej koalície, odsúhlasili vysídlenie nemeckej menšiny z obnoveného Československa a z Poľska. Medzitým však odsun Nemcov v oboch krajinách prebiehal neorganizovane, na mnohých miestach s použitím násilia, preto sa v súčasnej historickej literatúre označuje ako „divoký“ alebo ako „vyhnanie“.

Príprava organizovaného odsunu vrcholila až koncom roku 1945. Prvý transport s Nemcami odišiel z Československa 24. januára 1946. Zostavili ho v Mariánskych Lázňach prevažne zo starých ľudí, žien a detí. Smeroval cez Domažlice do amerického okupačného pásma v západnom Nemecku. Až do 25. februára odchádzal takto z bývalých Sudet jeden transport denne v priemere s 1200 vysídlen­cami.

Američania žiadali, aby československé úrady vybavili každého vysídlenca sumou 1000 ríšskych mariek (neskôr ju znížili na polovicu) a trvali na sťahovaní kompletných rodín. Do transportov mohli „Sudeťáci“ nastúpiť len s príručnou batožinou, povolených mali maximálne 75 kilogramov najnutnejších osobných veci (zo šperkov iba snubné prstene). Všetok ostatný majetok zanechávali v starej vlasti, často bez akejkoľvek ochrany. Od konca februára vypravovali Česi do Nemecka dva takéto transporty denne a od 1. apríla 1946 dokonca štyri. V druhej polovici roku už mnohé z nich smerovali aj do sovietskeho okupačného pásma.

Prvý transport so slovenskými Nemcami odišiel zo sústreďovacieho tábora v Bratislave-Petržalke až 30. apríla 1946, teda presne pred 70 rokmi. Podľa zistení Sone Gabzdilovej a Milana Olejníka zo Spoločenskovedného ústavu SAV transport pozostával z 1197 osôb, z nich bolo 88 detí. Pochádzali väčšinou z Bratislavy a okolia. Stojí za zmienku, že cesta do Domažlíc trvala tomuto vlaku takmer tri dni. 2. mája napoludnie prevzali transport na štátnych hraniciach príslušníci americkej armády v Nemecku.

A ďalší transport zo Slovenska odišiel až 12. mája, zostavili ho v nováckom tábore (počas Tisovho režimu tam bol pracovný tábor pre Židov). O tri dni nato vypravila Bratislava svoj druhý transport a 26. mája odchádzal aj ďalší z Novák. Do konca mája malo Slovensko opustiť podľa pôvodného plánu sedem transportov s nemeckými vysídlencami, v skutočnosti odišli iba štyri (dovedna asi 4800 osôb) a všetky do amerického okupačného pásma.

Slovensko sa s transferom svojich Nemcov akoby neponáhľalo. Kým z Česka v tom čase odchádzali štyri transporty denne, zo Slovenska iba jeden týždenne. Treba si však uvedomiť, že začiatkom roku 1946 sa tu zdržiavalo už len asi 55-tisíc príslušníkov nemeckej menšiny (väčšina odišla na západ ešte pred príchodom frontu), zatiaľ čo v Česku viac ako dva milióny! Pre lepšiu predstavu – v dôsledku odsunu tam celkový počet obyvateľov poklesol od mája 1945 do mája 1947 takmer o pätinu. České pohraničie bolo na tom ešte horšie. V relatívne krátkom čase sa sem síce sťahoval takmer každý štvrtý Čech z vnútrozemia, ale v bývalých Sudetách stále chýbalo množstvo pracovitých rúk. Po skončení odsunu zostávalo tam naďalej opustených okolo 500 obcí a asi 1500 samôt…

Vysoká daň za chalupu a kus poľa
Pred takmer štvrťstoročím, v júli 1992, sme s ďalšími dvoma kolegami podnikli reportážnu cestu na sever Čiech a pátrali po krajanoch z onej prvej povojnovej migračnej vlny. Ešte žili, hoci mnohí už v dôchodku. Zväčša sa asimilovali, splynuli s novým jazykovým prostredím, hovorili po česky. Aj tak však s obavami čakali na zánik spoločného štátu. Už o pol roka sa ich rodiská mali ocitnúť v zahraničí.

V Petroviciach, okres Liberec, takmer na hraniciach s Nemeckom, sme našli vtedy 80-ročného Ferdinanda Katurinca, rodáka z Hoštinej pri Púchove. „Keď sme sem prišli, prevzali sme chalupu a pár kúskov poľa,“ spomínal. „Po roku 1948 nám to však zobrali do štátneho majetku. Ale nebúrili sme sa, naopak, boli sme vcelku radi, lebo v týchto kopcoch sa gazduje ťažko a štát od nás požadoval čoraz vyššie dodávky.“ Neskôr šiel Katurinec pracovať do stavebníctva, tam sa dalo zarobiť viac. Prečo „zradil“ slovenčinu? „Keď som povedal na stavbe niečo po slovensky, nerozumeli mi, vraj co sem to řek,“ odpovedal trocha ospravedlňujúco.

Ján Janis sa sem sťahoval v januári 1946 s rodičmi ako 17-ročný. Pochádzali z považskej obce Zubák, ešte sa tam stihol vyučiť za stolára. Nasledovali ich ďalší príbuzní, niektorí sa usadili v susedných Heřmanoviciach, ďalšej takejto podhorskej obci blízko hraničnej čiary. „Traja z rozvetvenej rodiny sa po niekoľkých rokoch vrátili do Zubáka, ale pohoršili si,“ tvrdil nám Janis. On sa oženil, zobral si Češku a zakorenil sa tu. Manželka sa naučila od svokry variť naše jedlá, slovenskí presídlenci zaviedli v kraji pod Ještědom veľkonočný zvyk polievačiek. „Áno, hovorím po česky, ale hanbu Slovákom nerobím,“ presviedčal nás.

Slováci, ktorí prišli do bývalých Sudet ešte pred hlavnou fázou odsunu tamojších Nemcov, sa nemohli cítiť najlepšie, preto sa mnohí ani poriadne neohriali a už pomýšľali na návrat. Veď sa nasťahovali do domov a na majetky ľudí, ktorí ich kedysi postavili, zaobstarali, zveľaďovali a teraz sami živorili v neďalekých internačných táboroch, čakajúc na odsun. Slováci nezažili to, čo si tu pred vojnou vytrpela česká menšina (v takých Heřmanoviciach bolo spomedzi 2200 obyvateľov iba 17 Čechov) pod diktátom najprv henleinovcov a potom aj hitlerovcov. Prišiel však čas odplaty. Krátko po vojne sa aj presídlenci zo Slovenska stali svedkami zrkadlového obrazu udalostí, predchádzajúcich okupácii českého pohraničia wehrmachtom v októbri 1938. Zažili rôzne násilnosti páchané voči nemeckým civilistom, videli ich nosiť potupné označenie na rukávoch – bielu pásku s čiernym písmenom N.

Navyše v prvom období po skončení vojny sa tu človek nemohol cítiť ani bezpečne. V okolitých horách ešte pôsobili skupiny nacistických vlkolakov (Werwolf), cvičených koncom vojny na partizánsku a diverznú činnosť. Archívy hovoria o 314 sabotážach a 84 ozbrojených prepadnutiach z ich strany. Ako uvádza český kulturológ Petr Mikšíček, autor knihy Zmizelé Sudety, ľudia sa tesne po vojne zdráhali sťahovať do „najnemeckejších“ oblastí pohraničia (Krušné hory, Chebsko) v obave pred nástrahami, ktoré zanechávali po sebe odsúvaní Nemci. „Bolo bežnou praxou, že sypali potkaní jed do studní alebo ho dávali do cukru. Mnoho nevinných ľudí to zaplatilo takmer životom.“

Najchudobnejší však na to nedbali a naďalej putovali za šťastím do vyľudňovaného pohraničia. Pravda, vyberali si jeho najúrodnejšie časti – okresy Žatec, Most, Bílinu, Litoměrice, Českú Lípu a na severe Moravy najmä okresy Zábřeh, Moravská Třebová, Šternberk alebo Šumperk. Tie boli už začiatkom roku 1946 znovu osídlené na 80 i viac percent. Naopak, prúdy nových osídlencov sa usilovali vyhnúť takým okresom ako Český Krumlov, Tachov, Jeseník alebo Rýmařov. Tento okres bol ešte aj koncom roku 1946 zaľudnený iba na 58 percent predvojnového stavu. Zo Slovenska prišlo len asi 250 rodín, preto bolo treba sem nasmerovať transporty repatriantov, medzi nimi aj rumunských Slovákov.

Mimochodom, v rokoch 1946 – 1949 repatriovalo z Rumunska takmer 38-tisíc tamojších Slovákov, z nich rozčarovaná väčšina našla nový domov nie na Slovensku, ale práve na Tachovsku, Jesenícku či Rýmařovsku. Ich prvou prestupnou stanicou však bola Bratislava a keď im tunajšie úrady ponúkli na výber buď podhorské obce po slovenských Nemcoch na Spiši, alebo české pohraničie, začali protestovať. Osídľovaciemu úradu napísali list, v ktorom sa dožadovali rovnakých práv a rozmiestnenia ako Slováci – repatrianti z Maďarska – niekde na Žitnom ostrove. „Prišli sme na volanie našej rodnej vlasti republiky Československej a keď sme sa vrátili späť, nepoznajú nás, všade a vždy odstrkujú, akoby sme neboli ani Slovákmi – krv z krvi.“

Zo zistení Noskovej vyplýva, že mnohí sa nejaký čas potĺkali po Bratislave ako bezdomovci, nakoniec sa však dali presvedčiť a vybrali sa „medzi Čechov“, lebo usadlosti po spišských Nemcoch už medzitým obsadili vnútrozemskí kolonisti alebo Rómovia. Pred štvrťstoročím sme viacero slovenských rodín presídlených z okolia rumunského Nadlaku našli v roztratených vieskach a osadách na Šumave. Už boli z veľkej časti počeštení, ale sklamanie z macošského správania Bratislavy, ako sa nám zdalo, ich stále neprebolelo…

Apropo, Rómovia. Poslednú vojnu prežilo iba 600 českých Rómov, ostatní skončili vo vyhladzovacích táboroch. Ale už v auguste 1947 evidovali v českom pohraničí vyše 16-tisíc rómskych obyvateľov. Odkiaľ sa vzali? Podľa známeho rómistu Arne Manna zo Slovenskej akadémie vied tam presídlili väčšinou zo Slovenska. Bol to základ dnešnej, podľa odhadov asi 200-tisícovej rómskej populácie v Českej republike.

Kto na koho vlastne doplácal
Osídľovací úrad mal krátko po vojne predstavu zaľudniť Nemcami opustené pohraničie až na 80 percent, začleniť ho do štruktúry celej krajiny, naplno využiť všetky poľnohospodárske majetky a priemyselné prevádzky. To však bolo, ako sme si už povedali, nereálne. Iba na osídlenie väčších poľnohospodárskych celkov, napríklad pasienkarských družstiev, bolo treba takmer pol milióna kvalifikovaných ľudí, do leta 1946 sa ich však prihlásilo len okolo 130-tisíc.

Podľa dobových štatistík žilo v Česku v roku 1950 už 267-tisíc Slovákov. Dá sa predpokladať, že 150-tisícový prírastok v porovnaní s rokom 1946 tvorili práve tí, čo odpovedali na výzvu vlády a prišli „budovať pohraničie“. Bolo by ich bývalo ešte viac, ale zhruba tretina sa neprispôsobila novému prostrediu a po čase odišla späť na Slovensko.

Na Slovensku sa medzitým viedli spory o zmysle a efektívnosti masového odlevu pracovnej sily do českých krajov. Diskusiu otvorili zástupcovia Demokratickej strany. Na jej hospodárskej konferencii koncom roku 1946 viacerí vystupujúci poukázali na skutočnosť, že zatiaľ čo Slováci vo veľkom odchádzajú na pomoc Čechom, tí neplnia sľuby a stále váhajú s premiestnením strojného zariadenia, ktoré zanechali Nemci v Sudetách, na Slovensko, čím by posilnili tunajší priemysel.

Známy národohospodár Imrich Karvaš vo svojej reakcii na stránkach časopisu Výstavba Slovenska poznamenal, že tieto dve záležitosti navzájom nesúvisia a že zatiaľ čo premiestnením celých závodov by sa u nás vytvorilo 25-tisíc alebo dokonca 50-tisíc nových pracovných príležitostí, v Čechách si teraz (začiatkom roku 1947) našlo prácu už takmer 200-tisíc slovenských robotníkov. Jedným dychom však odpovedal aj na kritiku tých českých publicistov a ekonómov, ktorí už vtedy (!) písali o doplácaní na Slovensko. „Ak sa spoločne usilujeme o vytvorenie jednotného a silného štátu, nemá zmysel o niečom takom vôbec debatovať a polemizovať,“ prízvukoval profesor Karvaš.

Život však prinášal aj problémy iného druhu, často nečakané. Niektoré slovenské obce sa v dôsledku povojnovej migrácie postupne vyľudňovali a dodnes sa z toho celkom nespamätali. Napríklad z Málinca pri Poltári odišlo sklárske robotníctvo do opustených sklární v českom pohraničí a časť roľníkov na majetky ležiace pri maďarských hraniciach. Počet obyvateľov obce poklesol z predvojnových 7600 na 2800 v roku 1950 a na 1500 v súčasnosti.

Podobný osud stihol aj mnohé dediny s pôvodne väčšinovým nemeckým obyvateľstvom. Jeden príklad za všetky – Krahule, údajný geometrický stred Európy. Pred vojnou, ešte ako Blaufuss, mala obec 720 obyvateľov, po odsune tu zostalo žiť iba niekoľko rodín, dnes narátame v Krahuliach okolo 200 duší.

A nepodarilo sa zaľudniť ani všetky opustené oblasti českého pohraničia, aspoň nie tak, ako si predstavovali úrady hneď po vojne. V roku 1955 síce žilo v Česku už vyše 350-tisíc Slovákov, za päť rokov ich tam teda pribudlo okolo 100-tisíc, tento migračný prúd však smeroval predovšetkým do veľkých miest a priemyselných stredísk v českom vnútrozemí. Prišlo na slová krajinného architekta Ladislava Žáka, ktorý už v roku 1945 navrhoval ponechať Sudety poloprázdne a využiť ich na rekreačné účely. Presne to sa tam deje v posledných desaťročiach…

Vladimír Jancura, Pravda 

Zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/391777-ked-slovaci-zaludnovali-ceske-pohranicie/

Foto:
Niektoré obce v českom pohraničí po odsune Nemcov úplne zanikli, ako obec Popov (Pfaffengrün) pri Jáchymove, viaceré opustené a schátrané viesky koncom 50. rokov dali úrady vojskom zdemolovať.
Autor: ZANIKLAOBECPOPOV.CZ

Aktuality

Zobraziť všetky
30.09.2020

Pripravujeme: Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, 2020

"Dejiny do každej rusínskej rodiny..." Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov  druhé vydanie, Bratislava 2020 počet strán: 240, 120 x 210 mm mäkká šitá väzba V4 termín vydania: október  ISBN 978 - 80 - 973455 - 1 - 8  EAN  9788097345518 vysádza…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
12.09.2020

Pozvánka na premiéry do Divadla A. Duchnoviča v Prešove 

V a s i l i j   S I G A R E V D E T E K T O R   L Ž I manželská komédia preklad: Valerij KUPKA výber hudby, výprava a réžia: Svetozár SPRUŠANSKÝ hrajú Jevgenij LIBEZŇUK Ľudmila LUKAČÍKOVÁ Jozef PANTLIKÁŠ slovenské premiéry: 18. a …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.09.2020

Parazitológ Flegr: Kto vraví, že COVID-19 je banálne ochorenie, by sa mal vrátiť do školy

„Z nového koronavírusu si môžeme urobiť zabijaka alebo detskú chorobu, záleží len na tom, ako energicky a včasne s ním budeme bojovať,“ hovorí v rozhovore pre Denník N český parazitológ a evolučný biológ Jaroslav Flegr. COVID-19 nie je v žiad…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.09.2020

ROZHOVOR. Režisér Marko Škop: Svetové sprisahanie s čipovaním sa neonacistom vypláca. Nakrútil film roka Nech je svetlo

Postaral sa o jednu z najväčších udalostí slovenského filmu. Ukázalo sa v ňom všeličo: ekonomická zaostalosť Slovenska, stúpajúce fašistické tendencie, tichý súhlas cirkvi a nečinnosť polície, vychladnuté vzťahy. MARKO ŠKOP získal cenu Slnko …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.09.2020

Do školy kedysi a dnes: Nekonečné prázdniny, kratší školský rok

Už dávno nepredchádzali začiatku školského roka také zložité prípravy a nesprevádzalo ho toľko neistoty ako teraz. Ministerstvo muselo vydať osobitný manuál pre každý stupeň škôl. Ako sa správať pri vstupe do budovy, čo s rúškami na chodbách, v …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.09.2020

Utajený hrdina Wetzler: o tom, že ušiel z Osvienčimu, nevedeli ani jeho kolegovia v knižnici

Utiekol z Osvienčimu, no o svojom hrdinstve nehovoril ani kolegom, spomína jeho kolegyňa z ružinovskej knižnice. Tú chvíľu, ktorá sa odohrala v horúci bratislavský letný deň, si vie knihovníčka Darina Horáková vybaviť aj po dlhých rokoch. Spá…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Ujko Vasyľ:
-Paraska včera umyla oblaky. Teper mam (vidžu) dvir v HD kvaliťi...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať