Kňaz napísal knihu o vzťahoch. Hovorí o rozvodoch, sledovaní porna i predmanželskom sexe

Podľa Ľubomíra Majtána majú kňazi niekedy viac teoretických skúseností so vzťahmi než veriaci praktických zážitkov.

Ľubomír Majtán je tridsaťšesťročný katolícky kňaz, ktorý intenzívne komunikuje s mladými ľuďmi. Bežne sa na neho obracajú aj s otázkami na tému vzťahov. Je ich partner ten pravý? Prečo s ním majú problém rodičia? Mať alebo nemať predmanželský sex? Čo s partnerom, ktorý onanuje pri pozeraní porna?

Majtána to primälo, aby napísal knižku s názvom Vzťah na skúšku s podtitulom „Skúška na celý život“. Pozbieral názory a skúsenosti desiatok mladých ľudí a pridáva k nim svoj pohľad duchovného.

„My ako kňazi máme niekedy viac teoretických skúseností ako vy praktických zážitkov,“ píše v predslove.

Prečo si myslíte, že je dobrý nápad, aby kňaz napísal knihu o vzťahoch?

Pokojne môžeme tú otázku ešte vyostriť. Môžete sa ma spýtať, či má kňaz žijúci v celibáte právo sa k vzťahom vôbec vyjadrovať. Veď sám predsa nežije v telesnom alebo intímnom vzťahu.

A odpoveď je aká? 

Prirovnal by som to k lekárovi, ktorý tiež nemusí mať chorobu, aby pochopil, ako je pacientovi. Preto aj ja, ktorý žijem v celibáte, môžem chápať ľudí, ktorí žijú vo vzťahu.

Lekár svoj odbor študoval šesť rokov a potom ešte robil atestácie. Vy ste asi vzťahy neštudovali. 

Veď ja sa ani nestaviam do pozície odborníka na vzťahy, nie som psychológ ani sociológ. Avšak tak ako iní ľudia, aj ja som žil v nejakej rodine, ktorú tvoril otec a mama. Mám súrodencov, mám spolužiakov, som obklopený ľuďmi, ktorí mi kladú rôzne otázky. To, že som sa zriekol života so ženou ako manželkou a plodenia detí, ešte neznamená, že nerozumiem vzťahom.

Naopak, práve skutočnosť, že žijem v celibáte, mi dáva možnosť stretávať sa s mnohými ľuďmi, s pármi, ktoré spolu chodia alebo sú už v manželskom zväzku. A môžem sa s nimi o týchto témach rozprávať. A keďže sa nemusím venovať rodine, môžem venovať čas tomu, aby som sa zaoberal ich otázkami.


V úvode knihy píšete, že vy ako kňazi môžete mať viac teoretických skúseností so vzťahmi ako niektorí ľudia praktických zážitkov. 

Rád sa stretávam s ľuďmi a počúvam ich životné príbehy a ich otázky. Niekedy sa smejem, že mám toho možno viac napočúvaného ako bežný človek odžitého.

S koľkými ľuďmi ste už riešili vzťahové témy?

Ročne to môže byť aj dvesto ľudí. S niektorými osobne, dosť však komunikujem aj cez Facebook. Niekedy mi za deň napíšu aj piati ľudia, lebo sa chcú niečo spýtať. Keď som sa stal kňazom, tak mi jeden starý kňaz povedal, že ak chcem zostať normálny, mám zostať v kontakte s mladými ľuďmi, a toho sa v podstate aj držím.

Prečo?

Mladí skôr povedia, čo majú na srdci, sú priamočiarejší, riešia praktické problémy, nie abstraktné. My ako spoločnosť, cirkev nevynímajúc, často pripravujeme knihy o témach, o ktorých si myslíme, že nimi ľudia žijú. V skutočnosti si to niekedy len myslíte, že tým niekto žije. Tomuto som sa chcel vyhnúť.

Aj v predslove píšem, že táto kniha nie je dielom teoretikov uzavretých v kancelárii, ktorí by bez osobných skúseností chceli dávať rady iným. Ja vychádzam z reálnych rozhovorov. Vzťahy sú niečo, čo mladí ľudia riešia ako tú často najzásadnejšiu vec. Mladosť je doba prvých lások, prvých sklamaní, prvého popálenia, je to doba, keď sa ľudia hľadajú, keď si ujasňujú svoje hodnoty.

Vychádzate aj z toho, čo vám hovoria v spovednici?

Spovede do toho neťahám, v tomto ma viaže spovedné tajomstvo. Vychádzam z rozhovorov z bežného života. Už keď som ako kaplán učil náboženstvo na školách, tak sa mi ľudia otvárali a pýtali sa na rôzne témy. No a potom sú tu sociálne siete. Bežne mi niekto napíše cez Facebook a ja s ním jeho otázky riešim cez správy alebo si dohodneme stretnutie.

A v knihe ste zhrnuli tieto zážitky z vašich rozhovorov?

Nie je to moja kniha v pravom zmysle slova, je to kniha, kde som nechal hovoriť hlavne iných ľudí. Pred tým, než som ju začal písať, som poslal dotazníky asi stovke mladých ľudí z celého Slovenska. V tých dotazníkoch som sa jednak pýtal, čo by radili v niektorých situáciach iným, a jednak som ich nechal, aby sa pýtali aj oni.

Neoslovoval som len veriacich, oslovoval som aj neveriacich, aj takých, ktorí kritizujú cirkev, oslovoval som aj homosexuálov. Tých sto ľudí je možno počtom neveľká vzorka, ale celkom reprezentatívna.

Čo ich spájalo? Aké veci najviac rezonovali?

Veľmi ich zaujímal výber životného partnera. Dievča chodí s chalanom a zaujíma ju, či je to ten pravý. S tým súvisí ďalšia vec, ktorá sa tam často objavovala. Mladí ľudia sa hnevali na rodičov, že im toho partnera neodobrili.

Rodičia teda často rozprávajú mladým do ich vzťahov?

Keď som sa ich pýtal, s kým riešia vzťahové problémy, tak jednu veľkú skupinu tvorili, samozrejme, kamaráti. Väčšina však spomenula aj rodičov. To bolo na jednej strane príjemné zistenie. Hoci mladý človek je často vzdorovitý voči generácii rodičov, tak moji respondenti si nechali od rodičov radiť.

Výsledkom však nezriedka je, že rodičia bránia dieťaťu vo vzťahu alebo v svadbe. Niekedy to z môjho pohľadu, ako vonkajšieho pozorovateľa, môže byť aj dobre.

Prečo?

Pretože som počúval o vzťahoch, keď dievča malo za partnera napríklad chalana, ktorý bol drogovo závislý alebo bol gambler, alebo mal aj iné dievčatá. A to dievča v tej zaľúbenosti tieto veci nevníma. Sú však aj opačné prípady, keď rodičia bránia vzťahu, pretože toho partnera nepoznajú ani ho spoznať nechcú. Môžu mať predstavu nejakého vysnívaného ženícha, a keď to daný chlapec nespĺňa, tak ho a priori neprijmú.

Mal som páry, pri ktorých sa rodičia až na svadbe zmierili s partnerom svojich detí. Pre mladého človeka musí byť takáto situácia strašná. Rieši svadbu, má kopec starostí a do toho ešte čelí nevôli rodičov. Nečudujem sa však, keď mladý človek ide napokon svojou cestou. Keď to poviem natvrdo: rodič časom z tohto sveta odíde, ale životný partner zostáva.

Ako často zaznievajú otázky, či sex pred svadbou áno alebo nie?

Samozrejme, sme v spoločnosti, kde táto otázka nie je tabu, tak aj ja dostávam otázky, aký mám k tomu postoj. Aj odhliadnuc od tejto témy, bežne dostávam otázky, že čo všetko cirkev dovoľuje a čo už nie. Takéto otázky sú však zle postavené. To je, ako keď sa ma niekto pýta, ako dlho môže meškať na svätú omšu v kostole, aby sa mu tá omša počítala.

Pokiaľ pointou otázky je, čo môžem ešte prekročiť, tak takáto otázka je chybná už vo svojom základe. Je frustrujúce, keď sa človek pýta, že čo je a čo už nie je hriech. Z môjho pohľadu otázka, či mať sex pred svadbou alebo po svadbe, oberá ľudí o slobodné prežívanie prítomnosti toho vzťahu.

Podľa vás to teda človek má cítiť? 

V dotazníku som mal mladých manželov, ktorí spätne hodnotili obdobie randenia. Mali sex pred svadbou a potom zistili, že keby počkali, o nič by neprišli. Alebo prišla odpoveď od ženy, že keby mohla vrátiť čas, tak by s tým počkala. My však žijeme v spoločnosti, ktorá všetko urýchľuje.

Ani sa nezačal advent a už sú vianočné trhy. Skončia sa Vianoce a už budeme riešiť Valentína. Akoby sme chceli predbehnúť dobu. A toto vidím aj v tých vzťahoch, že ľudia chcú niečo preskočiť . Takže to urobia a potom spätne hodnotia, že z toho nemali to skutočné potešenie, pretože to prišlo príliš rýchlo.

Napriek tomu, že je to podľa vás zle položená otázka, tak ju položím. Predstavme si, že som stredoškolák, mám frajerku a zaujíma ma pohľad kňaza, či môžem s ňou mať sex. 

Môžem citovať Denník N?

Samozrejme.

V lete ste uverejnili rozhovor s pani sexuologičkou, ktorá hovorila, že mladí ľudia pozerajú porno, ale nežijú reálne vzťahy. Hovorila, že v minulosti sa chodilo randiť, dnes sa chodí súložiť. Hovorila tiež, že chlapci sa nenaučili zbaliť ženu, na ktorej im skutočne záleží.

Ja v tejto súvislosti spomínam rozprávky. V rozprávkach princezná čakala na princa, ktorý musel predtým splniť rôzne úlohy, aby mohol získať jej srdce. Vtedy sa dvorilo, teraz chlapec postaví pred dievča fľašu alkoholu, spýta sa jej, či s ním strávi noc, a keď nie, tak či mu aspoň pošle nahé fotky.

Ospravedlňujem sa, ja som „natvrdlý“ stredoškolák, ktorý stále nepochopil, či môže mať sex s partnerkou. 

Ja by som sa takého chlapca spýtal, či by si ju chcel aj zobrať alebo či to s ňou nemyslí až tak vážne. A dievčaťa by som sa spýtal, či svoje telo považuje za chrám alebo či ho považuje za motel, kde muži môžu stráviť jednu noc. Ako kňaz ani nemám právomoc brániť niekomu v sexe, ale môžem mu povedať, aké dôsledky takéto rozhodnutie zanechalo v živote iných ich vrstovníkov.

Niekedy už dopredu, keď počúvam tie otázky, tuším, ako sa ten vzťah bude vyvíjať, keďže veľa tých príbehov je podobných. Niekedy už dopredu tuším, že sa ten vzťah rozpadne, že ten chlapec stratil hodnotu toho dievčaťa a že sa na ňu pozerá ako na telo, o ktoré už nemusí bojovať.

Je, mimochodom, zlé, keď sa mladému človeku rozpadne vzťah? Môže prísť iný partner, ktorý mu bude vyhovovať viac. 

Poznám manželov, ktorí sú spolu od strednej školy. To je možno ideál. Ale súhlasím, že niekedy je naozaj dobre, keď sa vzťah rozpadne, zvlášť keď partneri zistia, že si nevyhovujú. Potom sa môžu aspoň poučiť z chýb. Poznal som príbeh dievčaťa, ktoré mal ten chalan len ako bokovku, keď mal práve čas. V takých prípadoch je asi zákonité, že sa vzťah rozpadne. Potom sú však aj opačné prípady.

V knihe píšem o prechodenej generácii. Mladí ľudia spolu chodia šesť až osem rokov a nevedia urobiť rozhodnutie, čo ďalej. Nedokážu vzťah buď posunúť ďalej, alebo, v opačnom prípade, si uvedomiť, že sú medzi nimi veci, ktoré sú nezlučiteľné.

Z toho, čo mám možnosť vidieť, je veľkým problémom nedostatok komunikácie medzi partnermi. Keby spolu otvorene komunikovali, mohlo by sa predísť mnohým problémom, či už teraz, alebo v budúcnosti.

Kedysi bolo bežné, že ľudia sa brali čerstvo po dovŕšení dospelosti. Dnes sa vek uzavretia manželstiev posúva aj za tridsiatku, niekedy aj za štyridsiatku. Nie je vyčkávanie so sexom do manželstva prežitok? Nemali by sa aj názory cirkvi prispôsobiť tomu, ako sa svet zmenil?

Občas dostávam otázku, či vôbec ešte existujú mladí ľudia, ktorí sa rozhodli počkať. Pred pár rokmi sa mi jeden pár priznal, že chcú žiť čisto až do svadby, avšak sa boja výsmechu okolia. Potom som spoznal ďalší takýto pár, ktorý mi hovoril to isté. A potom ďalší a ďalší.

Môžem povedať, že viem o desiatkach až stovkách párov na Slovensku, ktoré urobili takéto rozhodnutie. Možno je problém skôr v tom, že sa to boja povedať verejne, aby neboli ostatnými považovaní za bigotných katolíkov. Poznáte Anku Kolesárovú a jej príbeh?

Áno.

V roku 2018 bola Anka Kolesárová vyhlásená za blahoslavenú, lebo sa na konci vojny odmietla oddať chlipným chúťkam vojaka. V dedinke Vysoká nad Uhom, kde Anka Kolesárová žila, je domček, ktorý slúži ako pastoračné centrum. Chodia tam tiež mladí ľudia, ktorí sami zažili zneužívanie. Ale stretávajú sa tam aj ľudia, ktorí sa rozhodli prežiť svoje dospievanie čisto.

Ja som zistil, že za dvadsať rokov tam prišlo okolo 30-tisíc ľudí, čo je celkom pekný počet. V tom domčeku je kniha, do ktorej sa môžu zapísať všetci tí, ktorí chcú ísť takouto cestou. Každý rok sa tam takto zapíše zhruba stovka párov.

Viem, že cirkev je niekedy obviňovaná z toho, že pretláča nejaké stredoveké názory. No aj tento príklad ukazuje, že v skutočnosti aj mnohí ľudia sami túžia po týchto hodnotách. A sex nie je pre nich hodnota, ktorú potrebujú klásť na prvé miesto.

Sex vychádza z prirodzenosti človeka. Myslíte, že mladý človek dokáže potlačiť vlastné hormóny, aby začal sex vnímať ako hodnotu, o ktorej hovoríte? 

Sex patrí určite do škály vecí, ktoré patria k životu. Ani cirkev nehovorí, že sex má byť obmedzený len na plodenie detí. Cirkev neodsudzuje sexualitu, rozhodne ju nepovažujeme za niečo nečisté. Len hovoríme, že je to hodnota, ktorá má slúžiť na utuženie partnerského zväzku. A takáto hodnota má dostať svoj čas, aby dozrela.

V jednom rozhovore mi istý chlapec povedal, že by bolo divné, keby telesne netúžil po svojom dievčati. A ja hovorím, že je dobré, keď ľudia po sebe túžia, ale to, čo nás odlišuje od zvierat, je, že to vieme kontrolovať. Dokážeme neprepadať pudovosti, dokážeme sa kontrolovať či už v tejto, alebo v iných oblastiach.

Prejdime na ďalšiu tému: ako by ste vnímali človeka, ktorý pozerá porno, prípadne onanuje?

Toto je tiež téma, ktorá určite nie je okrajová. Netýka sa len mužov, ale aj žien a netýka sa len dospievajúcich, ale aj dospelých. Keď sme pripravovali knihu, tak sme zvažovali, či má obsahovať aj takéto intímne témy. A viacerí ľudia mi potvrdili, že ak to mládež zaujíma, tak by to bolo zvláštne, keby sme tú tému obišli.

Pamätám si, ako nám na hodine náboženstva katechétka hovorila, že masturbácia je zneužívanie pohlavnej sily. Vidíte to tak?

Na niektorých diskusných fórach som našiel názory lekárov, ktorí hovorili, že masturbácia je z lekárskeho hľadiska v poriadku, dokonca môže byť telu prospešná. Ja ako kňaz sa na to pozerám z trochu širšieho pohľadu. Pozerám sa na to tak, že masturbácia môže mať časom negatívne dôsledky. Nehovorím, že je to pravidlo, ale môže sa to stať.

Čo presne myslíte?

Mám napočúvané svedectvá, ako sa ľuďom, ktorí toto praktizovali, rozpadli vzťahy, a ako nie sú schopní vytvárať zdravé vzťahy. Nie sú schopní reálnych intímnych vecí, lebo celú svoju sexualitu redukovali do virtuálneho sveta. Vy ste sa spýtali na porno a zároveň na masturbáciu. Áno, tieto veci sú často spojené. A vytvárajú závislosť. Viacerí mi doslova povedali, citujem, že je to „dosť kvalitná závislosť“.

Pozrel som si štatistiku istej zahraničnej pornografickej stránky, jednej z tých najväčších. Tá stránka uvádza, že za posledných päť rokov jej stúpla návštevnosť o 83 percent. To je strašné číslo, je to sto miliónov návštevníkov denne. Vďaka technologickému pokroku majú už jedenásť- a dvanásťročné deti skúsenosti so sledovaním pornografického obsahu.

A k čomu to podľa vás vedie?

Človeka to uzatvára do ulity. V dotazníkoch mi viacerí napísali, že si vystačia sami. Nazvali to výrazmi, že majú sex sami so sebou. Tomu človeku stačí virtuálny svet a nevie nadväzovať normálne, zdravé vzťahy. Stúpa neschopnosť ľudí žiť intímne so svojím partnerom. Výsledkom je, že títo ľudia sú nespokojní, lebo reálny život im nedokáže dať rovnaké uspokojenie ako ten virtuálny.

Spomínali ste, že komunikujete aj s homosexuálmi. S čím sa na vás obracajú oni?

Áno, poznám ľudí, ktorí sú homosexuálne orientovaní. Aj oni majú otázky o vzťahoch, majú otázky týkajúce sa toho, ako okolie prijme ich spôsob života. Ja k nim pristupujem ako ku komukoľvek inému.

Snažím sa neodsudzovať človeka, ktorý má iný spôsob života. Férovo sa s ním rozprávam tak ako s inými, vnímam ho ako človeka, snažím sa vnímať jeho ľudskú dôstojnosť. Ako každý človek, aj on si zaslúži, aby bol vypočutý, aby mu bolo odpovedané na jeho otázky.

My dvaja sme spolu robili rozhovor aj pred piatimi rokmi. Vtedy ste pri téme homosexuálov súhlasili s názorom pápeža Františka, že kto je on, aby súdil homosexuálov. Platí to stále?

Dodal by som k tomu, že nemáme právo súdiť nikoho, nielen homosexuálov. V mediách si čítam napríklad príbehy o ľuďoch, ktorí spáchali samovraždu. Ostatní ich za to odsudzujú. Ja hovorím, že na to nemám právo, keď neviem, čo ten človek prežíval, aké boli jeho posledné hodiny.

O týchto veciach stále viac premýšľam. A stále viac si uvedomujem, aké je dôležité venovať ľuďom čas. Niekedy by stačilo tak málo, stačilo by venovať takémuto človeku čas, aby vedeli, že majú niekoho, s kým sa môžu porozprávať.

Poradili ste už niekomu rozvod? 

Rozvod je veľmi smutná téma, nešťastná, zvlášť v situácii, keď sa dotýka detí. Z pohľadu cirkvi rozvod v svetskom slova zmysle neexistuje. Manželstvo, ktoré je uzavreté v kostole, považujeme za nerozlučiteľné, lebo je to sľub daný pred Bohom. Aj ja ako kňaz, keď som bol vysvätený, tak som sľuboval biskupovi úctu a poslušnosť, zaväzoval som sa k modlitbe breviára a k životu v celibáte.

Aj keby som formálne odišiel z kňazstva, aj tak kňazom zostávam, lebo som dal Bohu sľub. S cirkevným manželstvom je to rovnaké, nie je možné ho rozviesť. Ale poznáme odluku. Manželia môžu byť odlúčení, aj keď manželstvo pokračuje.

Odluka je možná napríklad pri cudzoložstve jedného z partnerov, prípadne keď jeden z nich znepríjemňuje život druhému, nehovoriac o prípadoch, keď je tam fyzické alebo duševné nebezpečenstvo.

Poradili ste teda už niekomu odluku?

V niektorých prípadoch je odluka nielen možná, ale priam nutná. Nutná je vtedy, keď je potrebné zamedziť ublíženiu zo strany jedného z partnerov alebo inému nešťastiu. V takýchto prípadoch sa manželia môžu rozviesť pred štátom, a to napríklad preto, aby žena mohla poberať výživné na deti alebo aby mohla byť chránená políciou, keby jej zo strany manžela niečo hrozilo.

Takže odpoveď je áno, poradil som aj odluku. Bolo by predsa divné, keby sme nútili žiť ženu s násilníkom alebo alkoholikom, ktorý by ohrozoval ju alebo ich deti.

Tým sa dostávame k Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu, skrátene k Istanbulskému dohovoru. Ste rád, že ho náš parlament odmietol? 

Ten dohovor som čítal pred niekoľkými rokmi, nie som teda odborník, ktorý je v tomto najkompetentnejší. Z môjho pohľadu ide o právny dokument. Je písaný zložitým jazykom, človek si ho musí aj viackrát prečítať, aby k tomu mohol zaujať zodpovedný postoj.

Môžem povedať, že je to dokument, ktorý okrem toho, že bojuje proti násiliu na ženách, obsahuje aj pre mňa nepochopiteľné medziriadkové tvrdenia, ktoré vyvolávajú u niektorých inštitúcií podozrenia. Deväťdesiat percent textu je naozaj o násilí, ale potom sú tam pojmy ako rod, pohlavie, stereotypné roly, ktorých prítomnosť v tomto dokumente som ako laik nechápal.

Takže váš názor na dohovor je aký?

Páči sa mi taký tretí pohľad na túto tému, ktorý ho kompletne neodsudzuje, ale ani neschvaľuje v aktuálnej podobe. Obhajcovia toho dokumentu tvrdia, že jeho cieľom nie je šíriť žiadnu džender ideológiu, ale iba predchádzať násiliu na ženách.

Blízky mi je názor tých, ktorí žiadajú, aby boli ideologické časti, ktoré sú kritizované nielen cirkvou, z textu vypustené, a zostali len tie, ktoré sú naozaj zamerané na boj proti násiliu. Pokiaľ by tomu Rada Európy vyhovela, bol by to dôkaz, že jej ide naozaj iba o boj proti násiliu na ženách.

Medzinárodné dokumenty sú vecou kompromisov a nedá sa v nich jednoducho škrtať. Istanbulský dohovor prijalo aj katolícke Poľsko, hoci s výhradou, že ho bude napĺňať len v súlade s vlastnou ústavou. Je to dobré, že Slovensko ako jediný štát v okolí zostal bokom?

K tomuto dokumentu mala výhrady nielen cirkev, ale aj iné inštitúcie z dôvodov, ktoré som hovoril. Bol by som však nerád, aby to vyzeralo, že cirkev toleruje násilie na ženách. Práve naopak, akékoľvek násilie na ženách považujeme za neprípustné a musí byť odsúdené.

Slovenskom v novembri otriasol prípad vraždy mladej ženy Violy. Keď som v médiách čítal správy o tom, akým utrpením, ponižovaním a fyzickým násilím prešla pred smrťou, tak nielen ako kňaz, ale aj ako muž môžem povedať len toľko, že to bolo chrapúnstvo. Niečo také nepatrí medzi zvieratá, tobôž nie medzi ľudí, ktorí sa považujú za korunu tvorstva.

Každý slušný človek musí takéto násilie, ktoré je páchané na ženách, na mužoch či na deťoch, odsudzovať ako neprípustné. Takéto prípady musia byť pre nás výkričníkom. Úlohou cirkvi je formovať spoločnosť, aby k nim nedochádzalo.

Úlohou kňazov, ale aj novinárov, politikov, učiteľov a všetkých, ktorí majú v spoločnosti nejaký vplyv, by malo byť, aby naša spoločnosť bola zdravá, aby sme mali fungujúce rodiny a aby sme sa vďaka tomu v médiách stretávali čoraz menej s podobnými násilnými činmi a čoraz viac s pozitívnymi udalosťami. A to bez ohľadu na to, či je, alebo nie je prijatý Istanbulský dohovor.

Ľubomír Majtán (36)
Pochádza z Považskej Bystrice, absolvoval Strednú priemyselnú školu v Dubnici nad Váhom a katolícku teológiu na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. Začínal ako kaplán v Martine, v rokoch 2011 až 2017 študoval v Ríme na Pápežskej univerzite Gregoriana, na ktorej si v súčasnosti dokončuje doktorát, popri tom bol duchovným správcom Slovenskej katolíckej misie v Ríme. Od roku 2017 pôsobí na biskupskom úrade Žilinskej diecézy ako tajomník a ceremoniár biskupa Tomáša Galisa.

VLADIMÍR ŠNÍDL

Zdroj:
https://dennikn.sk/1676430/knaz-napisal-knihu-o-vztahoch-hovori-o-rozvodoch-sledovani-porna-i-predmanzelskom-sexe/

Foto N – Tomáš Benedikovič