Maďarčina, slovenčina alebo latinčina? Ako naozaj hovorili politici v Uhorsku

Národnostný zákon z roku 1868 bol najkontroverznejším zákonom Uhorska.

Bol to asi najkontroverznejší zákon v Uhorsku 19. storočia. Keď v roku vyšiel Národnostný zákon, vyvolal široký konsenzus medzi jednotlivými predstaviteľmi uhorskej politiky.

Maďarská politická elita ho napriek protestom predstaviteľov národnostných menšín schválila a následne to bola tá istá politická elita, ktorá dodržiavanie jeho ustanovení ignorovala.

Naproti tomu nemaďarské národnosti, ktoré ostro protestovali proti prijatiu zákona, už zakrátko bojovali za jeho dodržiavanie.

V súvislosti s posudzovaním zákona nepanuje názorová zhoda ani medzi maďarskými historikmi, pretože kým niektorí v ňom videli prejav šovinizmu, iní ho spájali s rozširovaním politických práv, alebo ho vo sfére menšinovej politiky hodnotili ako priekopnícke a liberálne nariadenie, ktoré v Európe nemá obdobu.

Nezmyselný nacionalizmus?

Koncom 70. rokov minulého storočia Endre Kovács vyjadril názor, že „intranzigentný a nezmyselný nacionalizmus“, ktorý je v zákone prítomný, „už vyslal prvý signál národnej katastrofy. ... Štátna idea popierajúca politickú existenciu iných národností následne vytvára národnostný politický základ pre uhorské vládnuce triedy“.

Naproti tomu jeden z najznámejších bádateľov maďarských dejín 19. storočia András Gergely o desaťročie neskôr na margo toho istého zákona napísal, že „uplatňovanie politických práv nie je privilégiom maďarského národa; maďarizujúci program sa z textu nedá vyčítať. Uvedená politická koncepcia sa vyvinula z aristokratického chápania národa, ktoré takisto nepoznalo etnický princíp a vzťahovalo sa na obyvateľstvo ako také. ... Ak odhliadneme od štátneho jazyka, maďarský národ nemá privilegovanú pozíciu, ale vzhľadom na celkové obyvateľstvo disponuje nepochybne pozičnou výhodou“.

Uvedený rozpor v kontexte národných protikladov je priam nemožné eliminovať, keďže historici, adaptovaní na sústavu maďarských národných aspektov, zvyčajne hodnotia zákon pozitívne, zatiaľ čo historici, ktorí preukazujú väčšiu mieru pochopenia voči národnostiam, respektíve majú inú ako maďarskú národnosť, k nemu zaujímajú zväčša negatívny postoj.

Ak však k interpretácii zákona, založeného na národných protikladoch, pridáme aj praktický politický kontext, viaceré protirečenia sa dajú odstrániť.

V prvom rade si treba položiť otázku, komu tento zákon prial, ak nevyhovoval politicko-intelektuálnym elitám, ktoré reprezentovali moderné národné menšinové hnutia. Môžeme vymedziť tri oblasti, pre ktoré boli ustanovenia zákona jednoznačným prínosom.

Prvou sú obce, kde zákon prirodzene povoľoval používanie materinského jazyka – a v nemaďarských oblastiach to sotva mohlo byť inak.

Druhou sú cirkevné inštitúcie – predovšetkým z úcty k protestantskej autonómii umožnili danej cirkvi rozhodnúť sa, aký jazyk bude používať pri vybavovaní cirkevných záležitostí, vedení matriky a pri vyučovaní v školách. V týchto prípadoch teda zákon odobril status quo.

Kde však nastal konkrétny posun a nešlo len o legislatívne potvrdenie už existujúcich reálnych pomerov, bolo používanie jazyka v municipálnej správe, čiže vo verejnej správe na úrovni žúp a miest.

Oproti zákonom z roku 1848 tieto paragrafy o používaní jazyka vo verejnej správe znamenali obrovský posun, pričom vychádzali z praxe rokov 1860 – 1861, ktoré z hľadiska národnostného spolužitia boli najpokojnejšie a najprogresívnejšie.

Národnostný zákon pripúšťal používanie jazykov nemaďarských menšín pri rokovaniach župných úradov, pri písaní zápisníc a vo vnútornom úradovaní žúp v prípade, ak to schválil župný výbor, alebo to žiadala aspoň jedna pätina jeho členov. Dokonca, čo je ešte dôležitejšie, na zasadnutiach župných výborov a mestských rád ktokoľvek mohol vystúpiť vo svojom materinskom jazyku.

Zákon tiež umožňoval, aby si župy mohli vymieňať korešpondenciu výlučne vo vlastnom jazyku a úradníci mohli podávať hlásenia aj v jazyku národnostnej menšiny – iba v prípade celoštátne dôležitých otázok bolo potrebné pripojiť aj maďarský preklad.

Slovenská šľachta a jej jazykové práva

Pozrime sa, čo v takýchto prípadoch nariaďoval jazykový zákon z roku 1848: „Rokovacím jazykom na zasadnutiach aj vo výboroch v celom Uhorsku je výlučne maďarčina.“

Maďarská odborná literatúra argumentuje tým, že marcové zákony v roku 1848 nezaviedli z národnostno-jazykového hľadiska žiadne obmedzenia, keďže v tom čase už všetky župy používali maďarský jazyk. Ide však o problematické tvrdenie – hoci je pravda, že pred rokom 1848 už do všetkých žúp zaviedli maďarský jazyk, ale ten sa používal len pri písaní župných zápisníc, v skutočnosti v mnohých župách so slovenským obyvateľstvom šľachta na župných zasadnutiach používala latinčinu alebo slovenčinu.

Ustanovenia o používaní jazyka, zadefinované v marcových zákonoch, teda v skutočnosti výrazne obmedzili jazykové práva nemaďarského obyvateľstva.

V severných župách Uhorska totiž desaťtisíce príslušníkov šľachty, prevažne z radov staršej generácie, mali materinský jazyk slovenský. Na rokovaniach, ktoré prebiehali v maďarčine, preto nevedeli vystúpiť, alebo sa prejavov v maďarčine zdržiavali pre zlú výslovnosť či chybné používanie jazyka z obavy, že sa stanú terčom posmechu.

Okrem nich v roku 1848 získali politické práva na úrovni žúp aj zástupcovia, vyslanci za jednotlivé obce, ktorí pochádzali prevažne z radov miestnych evanjelických a katolíckych kňazov a tiež ovládali maďarčinu slabšie.

Keďže v zmysle tohto zákona výhradným rokovacím jazykom bola maďarčina, prakticky stratili možnosť uplatniť si svoje politické práva.

Zároveň prišli aj o „zadné dvierka“ v podobe latinčiny, ako aj o informálnu prax, v zmysle ktorej slovenská šľachta z času na čas mohla prerokovať otázky, ktoré sa jej bezprostrednejšie týkali, aj v materinskom jazyku.

Napríklad v Turčianskej župe, kde veľká časť politickej elity ešte ani v roku 1848 nerozprávala po maďarsky, vypukli ostré protesty, na čelo ktorých sa postavil samotný prvý podžupan Imrich Lehocký (Lehoczky; Ján Kalinčiak ho zvečnil v románe Reštavrácia v postave podžupana Bešeňovského).

Za zmienku stojí aj to, že začiatkom 60. rokov 19. storočia bola najdôležitejšou požiadavkou Jána Palárika a neskôr Novej školy slovenskej zmena zákona z roku 1848.

V porovnaní s ním zákon z roku 1868 znamenal obrovský pokrok, ibaže nie pre slovenské árodné hnutie, ale pre masy šľachty s materinským jazykom slovenským, ktorá síce teoreticky nie, ale prakticky už stratila svoje politické práva.

Svedčí o tom aj skutočnosť, že kľúčovú rolu pri zrode spomínaného ustanovenia zohral Jozef Justh, vykonávateľ rôznych vysokých funkcií v Turci, ktorý vždy konzekventne reprezentoval práve turčiansku šľachtu s materinským jazykom slovenským.

Bol to práve on, kto na sneme v roku 1867 (ešte pred prerokovaním zákona v roku 1868) počas rozpravy o municípiách, čiže župných a mestských samosprávach, navrhol, aby v municipálnych výboroch na územiach, obývaných príslušníkmi národnostných menšín, ktokoľvek mohol slobodne používať aj svoj materinský jazyk.

Justhov návrh, ktorý municípiám povoľoval rokovací jazyk slovenský, rumunský a juhoslovanský a ktorý navyše jednohlasne prijal aj uhorský snem, bol akýmsi predchodcom návrhu národnostného zákona o slobodnom používaní materinského jazyka vo verejnej správe.

Reintegrácia politických elít

Národnostný zákon z roku 1868 neuznal kolektívne práva národnostných menšín, jeho pozitívne ustanovenia boli vágne a ich porušovanie nikto nesankcionoval, a tak nemohol podporovať kolektívny a integračný rozvoj nemaďarských národov v rámci Uhorska.

Paragrafy zákona však očividne neslúžili na získavanie intelektuálno-politických elít na čele moderných národných hnutí, ale na integráciu, respektíve reintegráciu zatiaľ národne neuvedomelých nemaďarských občanov.

Starší príslušníci nemaďarskej šľachty, ktorí v reformnom období disponovali politickým monopolom, prípadne jednotlivci, v roku 1848 zvolení za členov výborov, ale maďarčinu ovládali len veľmi slabo alebo vôbec nie, prakticky stratili (prastaré alebo čerstvo nadobudnuté) politické práva, nakoľko svoj prejav nemohli predniesť v žiadnom z ovládaných jazykov.

Zákon z roku 1868 túto situáciu ošetril, čím tieto miestne elity reintegroval a začlenil do skupiny tých, ktorí disponovali politickými právami.

Pojem jednotného, nedeliteľného maďarského (uhorského) politického národa, ktorý sa spomína v preambule zákona a ktorý predstavitelia iných národností právom kritizovali, v skutočnosti mohol byť aj gestom voči nemaďarským regionálnym elitám.

To, koľkokrát po roku 1868 na župných a mestských zasadnutiach zaznel národnostným zákonom povolený prejav v slovenskom jazyku, by mohlo byť predmetom ďalšieho výskumu, ale sotva sa mýlime, ak predpokladáme, že tento jav – rovnako ako mnoho iných charakteristík sveta pred rokom 1848 – bol čoraz sporadickejší, až sa napokon z verejného života celkom vytratil.

Text pôvodne vyšiel v magazíne Historická Revue. Z maďarčiny preložila Jitka Rožňová.

Autor: József Demmel / Historická Revue

József Demmel, PhD.,
je vedeckým pracovníkom Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ktorý sídli v Békešskej Čabe.
Špecializuje sa na proces formovania sa národov v 19. storočí v kontexte Uhorska s dôrazom na slovensko-maďarské vzťahy.

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/20569498/madarcina-slovencina-alebo-latincina-ako-naozaj-hovorili-politici-v-uhorsku.html#axzz4lNB88dWb

Ilustračné foto. (Zdroj: ilustračné TASR)
HISTORICKÁ REVUE