Marián Čekovský: PARADOX HUDOBNÍKA

Marián Čekovský: PARADOX HUDOBNÍKA
15.10.2019

Užíva si ticho a zbiera uteráky HUMENNÉ. Patrí medzi najuznávanejších hudobníkov na slovenskej hudobnej scéne.
 
Multimediálny umelec, ktorý sa okrem komponovania, hrania a spievania venuje všetkému, čo mu život hodí pod nohy - od reklamy, cez herectvo až po moderovanie. Hoci stále nenahral vlastný album, skladá hudbu, ktorá má úplne špecifický charakter. Kde sa objaví, tam rozosieva dobrú náladu. Vynikajúci zabávač, ale v prvom rade hrdý Humenčan. Taký je MARIÁN „ČEKY“ ČEKOVSKÝ. Uplynulý týždeň zavítal so svojou jedinečnou talkshow do rodného mesta. My sme využili príležitosť na rozhovor a Čeky neodmietol.
 
Ste „zarytý“ východňar. Učíte ľudí na západe po východniarsky?
„Hej, šicke chlopi znaju hutorec po vychodňarsky, ľem še hanbia. Úžasné na nás Humenčanoch je, že môžeme hovoriť, ako chceme. Je to výhoda, pretože si východ drží svoju tradíciu a ja som jej verný. Aj so šestru Ľubicu sebe furt podiškurujeme, že co a jak. Je to vtipné,  pretože sme veselí ľudia, Východňare. Je to krásna reč.“
 
Ste populárny, o tom niet pochýb. Ako ste sa s tým vysporiadali? Nemyslíte si, že je vaše tempo „vražedné“?
„Veľakrát sa stane, že sa fotím s neznámymi ľuďmi, ale robím to rád. Vďaka tomu, že ma ľudia majú radi, môžem robiť, čo ma baví a ešte ma to aj uživí. Mal som vo svojom živote šťastie, že som sa stretol s tými správnymi osobami. Mojou úlohou je vydržať v tempe, ktoré som si určil, lebo sa nerád nudím. Keď sa nudím, robím najväčšie hlúposti. Ak chcem vytiahnuť Humenné najvyššie, ako sa len dá, musím pre to aj niečo urobiť.“
 
Máte nejaké hviezdne maniere?
„Samozrejme (smiech), keď som v šatni, potrebujem mať k dispozícii uterák, lebo sa potím ako slon. Nemusí byť ružový... V každom meste mi nejaký dajú a ja si ho stále vezmem do auta. Potom mám v štúdiu veľa uterákov. Dá sa povedať, že som ich zberač. Nevraciam ich, nemá to zmysel, pretože ho beriem ako upomienkový predmet. Toto je môj manier. Spomína sa to aj v knihe Stopárov sprievodca galaxiou - uterák je nepochybne najdôležitejšou vecou, akú môže mať hviezdny stopár pri sebe.“
 
Okrem uterákov nosievate pri sebe aj nejaký talizman? 
„Nie, nepotrebujem vkladať pocit do materiálnych vecí. Energiu prijímam skôr od prítomných ľudí, z priestoru, kde sa nachádzam a zo spomienok.“
 
Mávate množstvo akcií, programov, vystúpení.  Je pre vás 24-hodinový deň dostatočný? Stíhate spať? 
„Mám na to čas, je na to určená presná časť roka, kedy si poviem, že nemusím robiť nič. A na druhej strane, keď človeku „ide“, musí zapojiť ešte dvakrát toľko energie, aby to zvládal. Všetko robím s Božou pomocou, pretože bez Boha neurobím nič. Ďakujem mu každý deň za zdravie moje a mojich blízkych. Človek nesmie zabudnúť, odkiaľ je. A ako sa hovorí: „Tam, kde vás majú radi, chodievajte málo. Tam, kde vás nemajú radi, nechodievajte vôbec.” Spať stíham presne v tom čase, keď si poviem, že naozaj zvládam veci. Niektoré relácie sú natočené v predstihu a mnohým sa zdá, akoby sme boli v štúdiu nonstop. Už si idem na nervy aj ja sám. Je ma všade plno, ale som rád, že robím so zaujímavými ľuďmi.“ 
 
Čo je pre vás najväčším oddychom, relaxom? Je to stále hudba?

„Hudba už asi nie. Považujem ju za  niečo, čo je so mnou nonstop. Odohráva sa v nej môj život. Užívam si aj ticho. Karel Gott mi raz povedal: „Keď si si to vybral, musíš to robiť. Nesmieš to nikdy odvrhnúť.” Som multimediálna bytosť. To znamená, že všetky tieto zložky robia umelca a umelec je človek, ktorý po sebe chce niečo nechať... Takže mám záujem stať sa bytosťou, ktorá nebude mrhať svoj čas hľadaním nejakej definície, kto je, ale bude niečo robiť.“ Odkiaľ čerpáte inšpirácie? „Mojou inšpiráciou sú deti, vlastné i mojich kamarátov. Sú to aj ľudia, ktorých stretávam alebo tí, ktorí mi spätne vracajú energiu, ktorú si vzali z relácií, koncertov... Chvála Bohu, že stojí nado mnou a dáva mi silu, lebo inak by som to „nedal“. Sám sa niekedy čudujem, ako to zvládam a budem sa opakovať, všetko je s Božou pomocou. A inšpiráciu zbieram všade navôkol, mám zaujímaých priateľov. A tým, že striedam prácu, raz je hudobná, inokedy televízna, komponujem hudbu, tak mám pestrý program, ktorý stíham vďaka manažérovi a ľudom, ktorí sú okolo mňa a nepochybne aj rodine. Človek si musí určiť, kto do tej rodiny má patriť. V mojom prípade sú to aj muzikanti, ktorí so mnou trávia občas 24 hodín. Výhodou je, že my, ľudia, si môžeme vybrať, ako chceme život stráviť. Či budem robiť nonstop, a potom zomriem, ani si to neužijem alebo si to užívam s ľuďmi, ktorých mám rád.“ 
 
Spomínali ste muzikantov a spoločné občasné 24-hodinovky. Neleziete si na nervy?
„Ak si aj lezieme, každý pozná mieru. Vypijeme si, všetko sa vysvetlí a je kľud. Každý jeden má určitý typ charakteru a povahy, ktorá sa dá zvládnuť. Spoločne vytvárame výborný tím.“
 
Čo vám prvé napadlo pri príchode do Humenného?

„Že som vo svojom rodnom meste. Mám odtiaľ veľmi príjemné spomienky. Už keď som prichádzal, cítil som úžasný pocit, že som tu doma. Keď som vošiel do kulturáku a videl klavír, na ktorom som potajomky hrával, vynorila sa mi ďalšia spomienka, na ktorú sa nezabúda. Humenné je mi blízke, dosť často sem chodievam. Mám tu kamarátov, rodinu. Zavítam tu, aj keď cestujem do Medzilaboriec, kde býva moja mama. Humenné je mesto, kde sa vždy zastavím a teším sa, že tu môžem byť. Mám tu veľké plány.“

Prezradíte viac?
„Zatiaľ nie, ale chcem do mesta vrátiť hudbu a určite sa to podarí s pomocou úžasných ľudí,“ poodkryl myšlienku  Marián Čekovský.
 
-mad-


Foto:
zdroj: Humenne-Dnes24hod.sk
Podvihorlatské noviny
Naspäť na aktuality