Milan Novotný: Odvážna predohra nežnej revolúcie bola deň pred Prahou v Bratislave

"Cítili sme strach, ale väčšina z nás zostala napriek tomu odhodlaná protestovať," hovorí Milan Novotný, spoluorganizátor študentského pochodu za slobodu pred 32 rokmi v hlavnom meste Slovenska.

„V polovici novembra 1989 Poľsko malo za sebou prvé slobodné voľby, Berlínsky múr už padol, pomery sa výrazne uvoľňovali v Maďarsku. Aj toto dianie nás povzbudzovalo. Dúfali sme, že v Československu pôjdeme podobnou cestou, ale, pochopiteľne, nikto netušil, ako neuveriteľne rýchlo sa to napokon vyvŕbi,“ poznamenal vtedajší študent žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

V čom bol rozdiel medzi 16. novembrom 1989 v Bratislave a 17. novembrom 1989 v Prahe?
Samozrejme, že nežná revolúcia sa nezačala tu, ale v hlavnom meste vtedajšieho Československa. Kým však v Prahe išlo o povolené podujatie pri príležitosti 50. výročia brutálneho zásahu nacistov proti vysokoškolákom, pričom akciu spoluorganizoval Socialistický zväz mládeže, naopak, v Bratislave sa konal protestný pochod bez ohlásenia, a teda aj povolenia. Pripomeniem, že po oficiálnom, vopred povolenom, programe v Prahe sa to zvrhlo proti totalitnému režimu, keď sa niekoľkotisícový dav dožadoval slobody a demokracie. V Bratislave sme sa na rozdiel od pražských účastníkov už zišli nelegálne. Od začiatku to bol protest proti nedemokratickému režimu

Uvedomovali ste si, do akého rizika idete? Veď bratislavskú sviečkovú demonštráciu v marci 1988 policajti rozprášili obuškami a vodným delom.
Vedeli sme, že protest bude veľmi neanonymný. Odhadovali sme totiž, že sa nás zíde niekoľko desiatok, napokon to bolo 200 až 250, čiže polícia ľahko zistí totožnosť každého účastníka. Pamätali sme si, čo sa stalo v marci predchádzajúceho roku, ale poháňal nás vzdor proti režimu. Aj mladícka drzosť.

Protest ste úradom vopred neoznámili, ale na mieste účastníkov už čakali policajti.

Akciu sme pripravovali tak, že sme o nej hovorili iba študentom, ktorým sme dôverovali. Nepochybne však Štátna bezpečnosť mala nejakých informátorov aj na našom vysokoškolskom internáte v Mlynskej doline.

Čo ste si pomysleli, keď ste zbadali príslušníkov vtedajšej Verejnej bezpečnosti na Mierovom námestí, súčasnom Hodžovom námestí?
Už sa stmievalo, bol to veľmi nepríjemný pohľad. Cítili sme prirodzený strach z očakávaných následkov, ale väčšina z nás zostala napriek tomu odhodlaná protestovať. Samozrejme, že nikomu nezazlievame, kto sa vtedy zvrtol, radšej pri tom pohľade takpovediac vycúval. Existovalo veľké riziko minimálne vylúčenia zo štúdia.

Prečo ste si vybrali štvrtok 16. novembra?
Lebo v piatok 17. novembra bolo dekanské a rektorské voľno. Nechceli sme prísť o žiadneho účastníka, lebo mimobratislavskí študenti by už vo štvrtok poobede išli domov. Stretli sme sa preto 16. novembra podvečer s tým, že kto chce cestovať, môže v neskorších večerných hodinách alebo v piatok ráno.

Zdôverovali ste sa rodičom o tom, čo chystáte?
Nie, lebo by mali strach. Nie o seba, ale báli by sa o nás. Ďalšia vec bola tá, že naše matky a otcovia si prešli smutnými udalosťami z augusta 1968. Verili v slobodnejšiu budúcnosť, ale cudzie tanky zničili obrodný proces v Československu. Väčšina našich rodičov žila v presvedčení, že sa ani po dvoch desaťročiach od začiatku takzvanej normalizácie nič nezmení, že akákoľvek snaha v podstate dopadne podobne ako úsilie o zmeny v roku 1968. Čím väčšie nádeje vkladali do československej jari pod taktovkou Alexandra Dubčeka, o to väčšie sklamanie po okupácii zažili. Nazdávali sa, že nám sa to stane tiež, keby sme sa o niečo pokúsili.

Boli nádeje účastníkov pochodu naivné alebo opodstatnené?
Vedeli sme, že ten režim tu nemôže existovať večne. V okolitých štátoch komunistického bloku sa už diali obrovské zmeny. V novembri 1989 Poľsko malo za sebou prvé slobodné voľby, Berlínsky múr už padol, pomery sa výrazne uvoľňovali v Maďarsku. Aj toto dianie nás povzbudzovalo. Dúfali sme, že v Československu pôjdeme podobnou cestou, ale, pochopiteľne, nikto netušil, ako neuveriteľne rýchlo sa to napokon vyvŕbi.

Ako rýchlo sa podarilo pripraviť protest, respektíve získať si aký-taký dostatočný počet účastníkov?
Šestnásty november 1989 mal takpovediac staršie zárodky. Paradoxne nám pomohol vtedajší režim, lebo umožnil, aby sa spoznali medzi sebou vysokoškoláci naprieč mnohými študijnými odbormi. Každý, kto nechcel ísť po promócii na dva roky na vojenčinu, ale iba na jeden rok, musel počas štúdia absolvovať dvojročnú vojenskú katedru a aj záverečný výcvik. Ten trval jeden mesiac, v našom prípade sa uskutočnil v júli 1989. Počas neho sa zoznámili študenti z dvoch ročníkov Filozofickej fakulty UK, ktorí by sa inak k sebe nedostali. Postupne sa vytvorila skupina približne 20 mladých ľudí, ktorí si dôverovali. Vysokoškolákov, ktorí chceli prispieť k tomu, aby začal existovať život v slobodnom štáte. Naša činnosť pritom nebola len o výmene názorov.

Čo tým myslíte?
Napríklad na jeseň 1988 sme sa vybrali opravovať pamätník Milana Rastislava Štefánika v Ivanke pri Dunaji, aby sme v máji 1989 mohli prísť položiť kvety na dôstojné miesto pri príležitosti 70. výročia tragickej smrti tohto velikána našich dejín. A čo sa týka informácií, vymieňali sme si zakázanú tlač a literatúru, veriaci študenti sa tajne schádzali v bytoch, aby sa nielen modlili, ale aj debatovali o náboženskej slobode, o ďalších ľudských právach i pripravovaných aktivitách.

Ako sa skupina, ktorej ste boli člen, začala priamo zapájať do činnosti namierenej proti komunistickému režimu?
Na internáte sme vylepovali plagáty, ktoré napríklad obsahovali požiadavky, aby sme mohli slobodne cestovať do zahraničia, aby sa uplatňovala náboženská sloboda, aby mohli slobodne vznikať ďalšie mládežnícke organizácie. Pravidelne sme sa stretávali pri príprave nezávislého študentského časopisu, vydanie prvého čísla tesne predbehol nečakane rýchly pád režimu. Šokovala nás udalosť z 21. 8. 1989, keď päť osobností chcelo položiť kvety pred budovou Univerzity Komenského, kde okupanti v auguste 1968 zastrelili 15-ročnú Danku Košanovú. Polícia ich zatkla, politicky motivovaný proces sa začal na prelome októbra a novembra. Bolo to súdne pojednávanie s členmi tzv. bratislavskej päťky. S Jánom Čarnogurským, Miroslavom Kusým, Hanou Ponickou, Antonom Seleckým a Vladimírom Maňákom. Bolo nás okolo 25 vysokoškolákov z Univerzity Komenského, čo sme ich prišli morálne podporiť pred Justičný palác, v ktorom sedeli na lavici obžalovaných.

Vráťme sa k pochodu. Vyznieva zvláštne, že polícia okamžite nepozatýkala účastníkov.
Bolo by úplne logické, keby náš protest rozohnali. Skandovali sme heslá za školské reformy, za slobodné cestovanie do zahraničia, za slobodu a demokraciu, za oslobodenie členov tzv. bratislavskej päťky. Skrátka, vykrikovali sme na verejnosti proti režimu. Príčinu, prečo policajti brutálne nezasiahli, sa už nedozvieme, pretože vtedajší čelní komunistickí funkcionári už nežijú. O dôvodoch sa dá len špekulovať. Jedným z nich môže byť ten, že použitie sily na nepovolenej akcii v Bratislave by mohlo na druhý deň pripraviť rozbušku na oveľa masovejšom povolenom podujatí v Prahe.

Vráťme sa k pochodu. Kam sa vydal sprievod z Mierového námestia?
Vopred sme sa dohodli, že urobíme to, čo polícia nedovolila členom tzv. bratislavskej päťky. Vybrali sme sa k sídlu Univerzity Komenského, aby sme si kvetmi uctili zabitú Danku Košanovú. Ešte predtým sme sa zastavili na Hviezdoslavovom námestí, kde sme si pripomenuli sviečkovú manifestáciu z marca 1988. Nasledovala zastávka pri pamätníku vzniku československej štátnosti na Vajanského nábreží a protest sme ukončili pri budove vtedajšieho ministerstva školstva neďaleko Šafárikovho námestia. Proti nám sa vyrojili policajti v bielych prilbách s obuškami. Vyzeralo to, že predsa len zasiahnu. Z budovy ministerstva však v tej chvíli vyšiel šéf mestského výboru komunistickej strany Gejza Šlapka. Policajti sa vtedy rozostúpili a stiahli. Súdruhovi Šlapkovi sme tlmočili naše požiadavky, pričom musím spomenúť najmä veľkú odvahu mojej vtedajšej spolužiačky Henriety Hrinkovej, ktorá bola z nás jednoznačne najaktívnejšia.

Druhý deň po bratislavskom proteste nastal dramatický vývoj v Prahe, ale univerzita mala ešte dosť času, aby sa pripravila vyvodiť zodpovednosť voči účastníkom pochodu.
Policajti nás vo štvrtok fotili a nahrávali na kameru, v piatok sa medzi nami rozšírila informácia, že vedenie univerzity dostalo pokyn zistiť podľa zaznamenaných záberov totožnosť demonštrujúcich vysokoškolákov. S tým, že v pondelok si každého predvolajú. Napokon z toho zišlo, pretože všetko sa začalo zásadne meniť po brutálnom zásahu v piatok večer na pražskej Národnej triede.

Ako reagovala vaša skupina na 17. november 1989?
Tí z nás, čo zostali počas víkendu na internáte, sa jednoznačne zhodli, že je potrebné jasne a tvrdo reagovať Celým štátom sa rozletela informácia, že v Prahe zabili študenta. Násilná smrť je, zjednodušene povedané, horšia ako stovky modrín, alebo aj zlomenín od obuškov. Napokon síce vysvitlo, že správa o zabití bola nepravdivá, ale keď kolovala, stala sa jedným z hlavných spúšťačov masových demonštrácií. Čo sa týka nás na univerzite, povedali sme si, že v danej situácii je nepredstaviteľné, aby sme sa v pondelok v škole učili. Cez víkend sme na internáte napísali prvé zásadné protestné vyhlásenie a burcovali spolužiakov, aby sme sa v pondelok ráno stretli vo vstupnej hale hlavnej budovy univerzity.

Čo nasledovalo?
Chceli sme od členov akademického i straníckeho vedenia fakulty i univerzity vedieť, či spolu s nami žiadajú dôkladné vyšetrenie zásahu v Prahe a spravodlivé potrestanie vinníkov. Zhruba polhodinu vajatali. Nedokázali sa k ničomu vyjadriť. Vyhovárali sa, že ešte nedostali stranícke pokyny. Požiadali sme ich preto, aby opustili svoje miesta. Vstali zo svojich stoličiek a sadli si v aule medzi študentov. Ich miesta vzápätí obsadili desiati študenti, až na jednu výnimku všetko účastníci protestu zo 16. novembra. V pondelok ráno tak na Filozofickej fakulte UK vznikol prvý vysokoškolský štrajkový výbor na Slovensku. Následne sme spolu s poslucháčmi Vysokej školy múzických umení a niektorými ďalšími školami založili celoslovenský štrajkový výbor študentov. A, pochopiteľne, že sme sa zapojili do demonštrácií, ktoré sa uskutočňovali na Námestí SNP.

Po 17. novembri netrvalo ani dva týždne a režim sa ocitol v troskách. Skupina vysokoškolákov však protestovala v Bratislave ešte aj v decembri 1989.
Prekážalo nám, že sa nezačalo trestné stíhanie Vasila Biľaka, jedného z čelných komunistov, ktorý mal prsty v pozvaní okupačných vojsk v auguste 1968. A stále si užíval honosnú vilu nad bratislavskými Palisádami. Bývalí politickí väzni z päťdesiatych rokov živorili s nízkymi dôchodkami, naopak, Biľak mal vysokú penziu. Vybrali sme sa k nemu, aby sme symbolicky prejavili, že jeho konanie z minulosti odsudzujeme. Ako donedávna komunistického papaláša, ktorý sa „spolupričinil“ o to, že ľudia v Československu žili vyše dvadsať rokov v okupovanom štáte. Dohodli sme sa, že budeme pár minút skandovať pred Biľakovou vilou a potom sa rozídeme. Zrazu sa z tmy záhrady za plotom vynorila postava. Biľak hundral, hneval sa, osočoval nás, že prečo sme prišli. Mal už slabší sluch, otázky z diaľky nepočul, tak som mu ich opakoval v jeho blízkosti cez plot. Postavil som sa na múrik a pridŕžal sa pletiva plota, aby som aj protestujúcim hlasno tlmočil Biľakove odpovede. Trvalo to zhruba 45 minút

Ako Biľak reagoval na výčitky o nastolení okupácie v roku 1968?
Opakoval, že v Československu bol socializmus ohrozený a zachránil ho vstup vojsk krajín Varšavskej zmluvy. Tvrdil, že to bola vlastne povinnosť členských štátov, pretože zmluvne boli spojenci našej krajiny v tomto komunistickom vojenskom pakte. Biľak sa síce nepriznával, že by cudzie vojská pozval on, ale nijako ich inváziu neľutoval.

Miroslav Čaplovič, Pravda 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/607285-milan-novotny-odvazna-predohra-neznej-revolucie-bola-den-pred-prahou-v-bratislave/