Najväčší problém predikcie nebola prvá verzia, ale to, čo prišlo po nej (epilóg)

V prognózovaní šírenia infekcie sme pohoreli – na rozdiel od iných krajín. Prestrelené odhady si tiež vyžiadajú svoje obete a maslo na hlave nemá len IZP, ale aj tí, ktorí si na to netrúfli, hoci sú platení za rozmýšľanie.

Toto je záver mojej malej série o predikciách vývoja šírenia infekcie na Slovensku, ktorú som začal pred šiestimi týždňami pomerne odvážnym konštatovaním.

Na konci série by sa patrilo spomenúť poslednú predikciu Inštitútu zdravotnej politiky (IZP) na ministerstve zdravotníctva, ktorá je zásadne iná ako tie predošlé. Predpokladá už len pár tisíc infikovaných, percento pôvodného odhadu pri takmer rovnakých opatreniach. Napísalo sa však o nej už dosť inde, preto využijem tento priestor na svoje krátke zhodnotenie celého príbehu najvýznamnejšej predikcie v novodobej histórii Slovenska.

Slabikujme: Ka-lib-rá-cia

Ako je známe, prvý model z polovice marca hovoril o státisícoch infikovaných a preplnených nemocniciach, a to aj v scenári so zavretými školami a zákazom vychádzania okrem nevyhnutných nákupov.

Interpretácia IZP dnes hovorí, že išlo o dobrý výpočet, len s konzervatívnymi vstupmi – pre istotu. Po prvé, nie je to pravda. Prehnané výsledky boli chybné pre nevhodne zvolené parametre, ale aj pre konštrukčné chyby v kóde.

IZP si dodnes stojí za tým, že zvoliť krajné hodnoty schopnosti infekcie šíriť sa bol dobrý nápad, hoci už v tom čase sa za priemernú hodnotu považovali oveľa nižšie hodnoty. Ale s verziou, že model je stres testom a nie predikciou, prišli až po konfrontácii s našimi výhradami. Preto sme si po porade s niekoľkými špičkovými matematikmi deň po zverejnení ich modelu dovolili zverejniť názor, že predikcia je nerealistická.

V tejto fáze, do polovice marca, však neexistoval ani na európskej úrovni žiadny konsenzus, čo sa presne s infekciou deje a bude diať. To bolo obdobie, keď sa s určitosťou nedalo povedať nič presnejšie a tápali aj renomovanejšie analytické a akademické inštitúcie.

Druhý problém boli konštrukčné chyby kódu.

Rovnice v SIR modeloch sú dávno vymysleným kolesom, na ktorom nie je čo pokaziť. No zverejnený kód, v ktorom prebiehal výpočet, obsahoval viacero chýb. Napríklad s hodnotou R0 narábal tak, ako by bola dvojnásobne vyššia. Pri počiatočnej hodnote R0=4 tak išlo o obrovský rozdiel.

Ten bol sčasti vykompenzovaný inými parametrami kódu, stále sa však efektívne R0 hýbalo medzi úrovňami 5 a 6.

Vďaka inej chybe sa zasa vypočítavali potrebné nemocničné kapacity z nesprávnej, výrazne vyššej množiny potenciálnych pacientov (aj z asymptomatických).

Je v poriadku, ak sa model začne testovať s takýmito vstupmi. Tie sa však musia veľmi flexibilne spresňovať. Hovorí sa tomu kalibrácia. Model určený na kalibráciu však nie je predikcia.

Za najväčšiu chybu prvého modelu tak považujeme legendu, s ktorou bol komunikovaný ako predikcia. Alebo to, že bol vôbec komunikovaný. Pre policy účely stačilo publikovať odhad o tom, že treba pripraviť tisíc JIS jednotiek či tisíc ventilátorov.

Keď sa to začalo lámať

Zhovievavosť k ďalším výstupom IZP je však potrebné znižovať. Pretože v druhej polovici marca už väčšina krajín začala prichádzať s realistickými odhadmi ďalšieho vývoja. V tom čase sa už výrazne spresnili vlastnosti vírusu a začínal byť zrejmý dosah protiepidemiologických opatrení.

Týždeň po našej prvej predikcii a v deň zverejnenia našej druhej, mierne upravenej verzie – 24. marca, zverejňuje český Ústav zdravotnických informací a statistiky prognózu, podľa ktorej sa do konca apríla infikuje spolu 15-tisíc ľudí. Šéf ústavu dokonca hovorí o miernom optimizme a o tom, že zdravotnícke zariadenia tento stav zvládnu bez problémov.

Prakticky dokonalú predpoveď vývoja krivky po redukcii sociálnych kontaktov mali už v tom istom čase k dispozícii v Rakúsku od tamojšej technickej univerzity. Tá očakávala rýchly pokles nových prípadov.

Realistické boli aj talianske odhady z obdobia 23. marca, teda už v krízovom období, ktoré síce mierne podhodnotili strmosť krivky, ale celkom dobre odhadli stabilizáciu situácie a pokles.

Švajčiarsko predpokladalo už 21. marca vrchol na úrovni 16-tisíc nakazených a to tam nákaza štartovala veľmi prudko a bola vo fáze exponenciálneho rastu.

Opatrenia, ktoré boli v tom čase prijaté v týchto krajinách, boli porovnateľné alebo aj miernejšia ako u nás.

Príliš veľké ticho

IZP zverejnil druhú prognózu 24. marca. Vychádzala z úplne iných predpokladov, než s akými pracovali tieto krajiny. Pripúšťam, že úlohu mohlo zohrať aj to, že tieto krajiny mali dobre zvládnuté testovanie a keďže verili trendu, ako sa vyvíjali nové prípady, mohli byť v predikciách sebaistejšie. Keď sa im exponenciálna krivka začala vyrovnávať, vedeli, že trend sa obráti.

Naše testovanie bolo v tom čase nedostatočné a nemohlo slúžiť ako verifikácia toho, aký je reálny postup infekcie v krajine.

Najväčší problém IZP bolo to, čo sa dialo medzi 24. marcom a 24. aprílom, keď bola zverejnená posledná predikcia, ktorá odhaduje počet nakazených na jedno percento pôvodného odhadu, hoci opatrenia sa už veľmi nemenili. Nastalo veľké ticho. Veľké ticho, počas ktorého oficiálne platili dáta z 24. marca. Veľké ticho, pričom už v prvý aprílový týždeň bolo aj laickému pozorovateľovi publikovaných počtov nových prípadov z krajín, ktoré zaviedli opatrenia, jasné, že to bohato stačí na to, aby nákaza ustupovala.

A keď už bolo jasné aj u nás, že exponenciálny rast sa nekoná, pretože na JIS-kách sme mali počas celého mesiaca od štyroch do deviatich ľudí bez evidentného trendu. Testy sa môžu mýliť, JIS-ky nie. Buď ľudia kolabujú, alebo nekolabujú. Keď ani po štyroch týždňoch sanitky ľudí neprivážajú do nemocníc, bolo zrejmé, že infekcia nerastie.

Nie, panika nepomohla

Čakalo sa, kto z verejných autorít, takto prvý napíše, že všetko je inak. Sťažovala to Veľká noc a hrozba, že tá by mohla zmeniť trend. Napokon sa k tomu po Veľkej noci odhodlal viceguvernér NBS Ľudovít Ódor, ktorý skonštatoval, že exponenciálny rast sa už nebude konať. No aj tak sme na úpravu modelu museli čakať ešte ďalšie dva týždne. Keď už to bolo jedno.

Slovensko tak počas pandémie ani raz nemalo predikciu, ktorá by ako-tak realisticky predpovedala, čo nás čaká. Dostalo ju až vtedy, keď už každý vedel, ako na tom sme.

Niektorí tvrdia, že to je dobré, pretože to pomohlo naštartovať opatrenia. Ale drvivá väčšina z nich, vrátane rýchleho nástupu rúšok, bola zavedená ešte pred publikovaním prvého modelu.

j rúškománia sa rozbehla predtým, na uliciach už ľudia chodili väčšinou so zakrytými ústami, vrchol vyhľadávania pojmov „rúško“ a „ako ušiť rúško“ bol dva dni predtým.

Platí tiež, že tieto opatrenia sa podarilo rýchlo implementovať v každej krajine, keď sa k tomu vláda odhodlala. To, čo bolo kľúčové, bolo, kedy zareagovali autority. Aj krajiny, ktoré mali veľmi dobré predikcie, napríklad Česko či Rakúsko, zaviedli opatrenia v krátkom čase, hoci až v období, keď im horelo viacero ohnísk.

Osamotený IZP

IZP nezvolil ani správnu komunikáciu, ani nemal dosť skúseností a kapacít, aby na prvý šup vyprodukoval realistický model. A navyše sa to pokúsil urobiť vo veľmi krátkom čase. Prevzal tak na seba veľkú zodpovednosť, ktorú nezvládol.

Keď potom požiadal odbornú verejnosť o spätnú väzbu, prišlo jej toľko, že ju nestíhal efektívne roztriediť a spracovať.

Dobrou otázkou však je, prečo v tom IZP bol sám. Kde boli inštitúty SAV, matematické katedry, katedry epidemiológie, keď ich bolo tak treba? Neskôr síce boli medzi pripomienkujúcimi, ale to je primálo. Bolo by lepšie, keby IZP pôsobil ako koordinátor spoločného modelu viacerých inštitúcií.

Na záver treba povedať, že nezvládnuté modelovanie nebude bez následkov. Vypnutie priveľkej časti zdravotníctva na príliš dlho v očakávaní veľkej záplavy sa nám o pár mesiacov vráti v raste odvrátiteľnej úmrtnosti a zhoršenia kvality života.

Druhým nákladom je pokles autority štátnych analytikov. Presadzovať opatrenia, zlepšovať hodnotu za peniaze na základe analýz a predikcií môže byť opäť o niečo ťažšie a protistrany z toho môžu ťažiť.

Zvlášť to bude platiť v zdravotníctve, kde sa točia veľmi veľké peniaze, pôsobia tam desiatky lobistických skupín s vlastnými záujmami, zmeny sa tam presadzujú najťažšie a verejnosť je tam na zmeny najcitlivejšia.

Tam budú ministerskí analytici ešte dlho počúvať narážky typu: „Tú stratifikáciu, to ste počítali ako ten covid?“

Fero Múčka

Zdroj:
https://www.postoj.sk/54324/najvaecsi-problem-predikcie-nebola-prva-verzia-ale-to-co-prislo-po-nej-epilog?