Nechcené dedičstvo Andreja Hlinku

Vo štvrtok 16. augusta si pripomíname osemdesiat rokov od úmrtia Andreja Hlinku. Je to vhodná chvíľa nielen priblížiť jeho významné miesto v dejinách, ale na príklade negatívnych stránok odhaliť aj jeho podpis na súčasnom radikálnom nacionalizme, korupcii a populizme.

napriek jeho nespochybniteľným zásluhám o vznik Československa a všestranným verejným aktivitám s jeho menom súvisí viacero tienistých životných momentov, ktorých neznalosť je výsledkom šírenia dezinformácií, zaužívaných stereotypov a mýtov. Vďaka tomu je pre mnohých aj otcom slovenského národa a poctivým politikom, ktorý nemal nič spoločné s fašizmom. Skutočný príbeh o človeku, ktorému sa stavajú pamätné tabule, sochy a busty, je  však zložitejší.

Konzervatívny Hlinka svojou profesiou, erudovanosťou a spoločenskými zvykmi patril nepochybne do mentálneho sveta 19. storočia. Demokracii ako základnému pilieru československej štátnosti nepripisoval veľký význam a skôr uprednostňoval autoritatívne správanie. Sympaticky vnímal pravicové nacionálne pohyby, ktoré mali blízko k vodcovským princípom a fašizmu vôbec. Navyše sa vyznačoval emotívnosťou, unáhlenosťou, tvrdohlavosťou. Rád sa pasoval za hlavného reprezentanta slovenského národa, občas antisemitsky konšpiroval a urážal prezidenta, za čo býval aj trestaný.

tajne, falošne a radikálne
Československo neslávilo ani rok existencie a Hlinka sa počas leta 1919 rozhodol vycestovať spolu so straníckymi kolegami Štefanom Mnoheľom a Františkom Jehličkom na Parížsku mierovú konferenciu a zástupcom víťazných mocností predostrieť memorandum „Pre mier v strednej Európe – memorandum Slovákov mierovej konferencii“. Na akcii by nebolo nič zvláštne, keby Hlinka necestoval bez súhlasu československých orgánov, s falošným pasom a pod menom Jozef Berger, získaným od nepriateľsky ladeného Poľska. Otvorene spochybňovali existenciu Československa, pretože v memorande žiadali vykonať referendum o zotrvaní Slovákov v Uhorsku. I keď bol za falošný pas niekoľko mesiacov internovaný, nikdy svoj čin otvorene neoľutoval, ba naopak, pre svoj väzenský pobyt si budoval kult martýra.

Hlinkova cesta do Paríža celkom oprávnene vrhala tieň na jeho politické účinkovanie. Veď napríklad v roku 1924 ho František Jehlička pozýval na ním chystaný tzv. Zahraničný kongres slovenskej emigrácie. Aj keď sa na ňom nezúčastnil, verejne sa od akcie nedištancoval. Takýmto prístupom iba navodzoval dojem otvorených „zadných dvierok“ v prípade geopolitických zmien v Európe.

Čoraz viac sa do popredia dostával Hlinkov obľúbenec, vzdelaný právnik a radikál Vojtech Tuka. V roku 1921 nadchol Hlinku návrhom autonómie Slovenska, ktorý bol v skutočnosti konfederačným konceptom riešenia česko-slovenského štátoprávneho pomeru.

Od roku 1923 organizoval s Tukom stretnutia župných ľudáckych poslancov, ktoré provokatívne označoval za tzv. slovenské snemové zasadnutia. Navodzovať dojem existencie tieňového slovenského parlamentu, zloženého iba z ľudáckych politikov, bolo vážnou hrozbou, pretože na jeseň 1938 sa takýto nedemokratický snem s majoritným postavením ľudákov stal realitou.

Tuka inšpirovaný fašistickými čiernymi košeľami začal budovať stranícku polovojenskú Rodobranu, ktorá mala v tajnosti chystať a v príhodnom čase a v úzkej súčinnosti s maďarskou vládou aj vykonať na Slovensku prevrat. Andrej Hlinka bol tak plne zodpovedný za vznik a existenciu fašistickej Rodobrany, na ktorú neskôr ideovo nadviazala Hlinkova garda. Ako predseda nebral na vedomie vážne podozrenia o Tukovej protištátnej činnosti a radšej veril jeho falošnej lojalite a podmanivým rečiam.

„Akým smerom sa uberá slovenská politická kultúra za uplynulých sto rokov?“
Epilóg tohto bizarného priateľstva mal trpký náter. Keď bol Tuka začiatkom roku 1929 zatknutý a obvinený z vlastizrady a špionáže v prospech Maďarska, Hlinka v duchu svojej neomylnosti si stále nechcel priznať chybnú spoluprácu s vážnymi dôsledkami pre spoločnosť. Pritom už v roku 1923 boli verejnosti známe Tukove kontakty na sekretára tzv. Oxfordskej ligy pre uhorské sebaurčenie, ktorá otvorene brojila proti Československu. Hlinka tomuto a mnohým ďalším podozreniam nevenoval veľkú pozornosť. Dokonca sa v období súdneho procesu dožadoval jeho prepustenia z cely predbežného zadržania. Nepomohol ani Masarykov list zaslaný Hlinkovi, v ktorom ho žiadal o stiahnutie Tukovej kandidatúry do poslaneckej snemovne.

agresívny klerikalizmus
I keď sa dnes považuje klerikalizmus za anachronický prístup v politicko-spoločenskom angažovaní, v časoch Andreja Hlinku  tak nebolo. Ako farár budoval striktne konzervatívny klerikálny politický subjekt, s výrazným postavením katolíckych duchovných. Zatiaľ čo ostatné katolícky orientované strany postupne na pokyny pápežskej kúrie obmedzovali vplyv kňazov v stranách, Hlinka hľadal všemožné kľučky, ako sa tomu vyhnúť. Od cirkevnej vrchnosti sa dožadoval výnimiek, a tak na kandidátkach mali stále špecifické postavenie mnohí dedinskí farári, známi svojimi spolitizovanými bohoslužbami, jednoduchým vyjadrovaním a príznačným populizmom.

Sám Hlinka často pred politickými zhromaždeniami zámerne konával bohoslužby, aby si tak z veriacich tvoril oddaných voličov svojej strany. Všetky medze prekračovala aj konfrontačná rétorika. Na bohoslužbách nebývalo výnimkou expresívne vyjadrovanie voči svojim ideovým oponentom, čo vyhrocovalo napätú atmosféru a občas končilo aj fyzickým násilím. Zvláštne sa javí aj Hlinkovo povýšenecké titulovanie za jediného zástupcu slovenského katolicizmu. V októbri 1921 našiel v sebe odvahu vyzývať katolíckych biskupov „aby ráčili dať svojmu kléru určité smernice tak v spoločenských, ako aj v politických veciach.“

Hlinka nielenže nedokázal slovenskú spoločnosť spájať, ale dokonca rád prispieval k jej polarizácii. Nie je žiadnou zhodou okolností, že verejné zhromaždenia nemeckých národných socialistov a slovenských katolíckych ľudákov sa vyznačovali poburovaním zhromaždených, končiac s krvavými fyzickými potýčkami. Ako farár a predseda nedokázal ani prijať konštruktívne opatrenia, ktoré by zamedzili vážnym narušeniam verejného poriadku, ani prijať spoluzodpovednosť a poškodeným sa v mene strany ospravedlniť. Napríklad v októbri 1925 sa predvolebné zhromaždenie v Michalovciach počas Hlinkovho prejavu nezaobišlo bez fyzického napadnutia občanov. Štátna moc legitímne reagovala rozpustením podobných zhromaždení, keď navyše prišlo zo strany Hlinku a jeho straníkov k hanobeniu štátu.

Ľudákom naklonený Ružomberok býval epicentrom priam nepochopiteľného konania miestnej organizácie. V  novembri 1925 bol miestny správca pošty Štefan Renner penzionovaný, ale Hlinka sa osobne postavil proti legitímnemu rozhodnutiu kompetentných orgánov. Miestna pobočka strany zorganizovala protest, ktorý mal zabrániť príchodu nového správcu. V réžii nacionálneho hesla „my sme tu doma“ chceli verejným orgánom diktovať, koho si ľudácka minorita v meste žiada a koho odmieta.

parlamentné vyčíňanie
Za poľutovaniahodné treba považovať aj správanie poslanca Hlinku na pôde Poslaneckej snemovne. Spontánne hlasné výkriky a hanlivé výrazy veľa naznačovali o jeho nízkej úrovni etického správania na dôstojnej pôde zákonodarného zboru. Hlinka sa tak svojím prístupom vedome ponižoval na úroveň vtedajších komunistických, menšinovo-populistických a krajne pravicových poslancov. V podobnom duchu vystupovali aj ostatní ľudácki poslanci a Hlinkovi takéto správanie zjavne neprekážalo. Vedome sa tak stával vzorom pre mladých ľudáckych radikálov, ktorí zvykli uprednostňovať emócie nad racionalitou. Navyše stačilo Hlinkovo zdvihnutie ruky a celý poslanecký klub už vedel, ako sa má pri hlasovaní zachovať.

„Nie sú tieto tienisté stránky dobového politika až príliš podobné tým súčasným?“
Ani jeho parlamentné zákulisné správanie nebolo príkladným, keďže sa dopúšťal porušovania interných predpisov Národného zhromaždenia. Vo februári 1926 bol podozrievaný z falšovania podpisov svojich straníckych poslancov. Spísaním podania v nemčine porušil stanovy, ktoré nariaďovali používať v písomnom styku na pôde parlamentu jazyk svojej národnosti.

korupcia a klientelizmus
Nebude náhoda, že dnešní politici spájaní s korupčnými aférami a netransparentným hospodárením vidia v osobe Hlinku svoj vzor. Ten totiž cieľavedome budoval okolo seba kult neomylného spasiteľa, čím vlastne prispel k legitimizovaniu týchto nežiaducich javov v politike. Dobové periodiká pritom veľmi obšírne písali o rôznych Hlinkových vnútrostraníckych prechmatoch. On však kritické ohlasy nebral príliš vážne, lebo rozpoznal ľahostajný prístup svojich voličov k týmto problémom.

Vo februári 1926 redakcia opozične ladenej Ľudovej politiky menovala veci priamou rečou: „otec Hlinka sa obklopil teroristickou klikou, ktorá rabuje fondy strany na svoje osobné účely.“ Pozornosť tak vzbudzovali i dnes dobré známe tajné i verejné neštandardné zbierky, alebo dary spriaznených bohatých mecenášov. Aj keď do strany prichádzali financie od vládnych činiteľov, existovali vážne podozrenia o skončení týchto peňazí vo vreckách nenásytných jednotlivcov. Hlinka opäť mlčal a svedčil.

Tvorba kandidačných listín je exemplárnym príkladom vnútrostraníckych machinácií. Kandidačné listiny neboli odrazom konštruktívneho dialógu a vzájomných dohôd, ale výsledkom Hlinkovej sociálnej siete straníckych kamarátov z regiónov, ktorí ani zďaleka neboli profesijne spôsobilí na zodpovednú funkciu poslancov a senátorov.

Nie sú tieto tienisté stránky dobového politika až príliš podobné tým súčasným? Akým smerom sa uberá slovenská politická kultúra za uplynulých sto rokov? Aj dnes platí nadčasové a nadstranícke posolstvo učiteľa Františka Loubala z roku 1923:  „jedinou cestou, ako zrýchliť proces pádu ľudákov, je sústavná výchova voličov a ukazovať na ich neschopnosť pracovať v samospráve. V župách, okresoch a obciach. Ľudáctvo bude pôsobiť na Slovensku ešte dlho, a to aj vtedy, keď budú hospodárske pomery konsolidovanejšie. Dá sa odstrániť len zvýšením kultúrnej úrovne obyvateľstva.“

.lukáš Krajčír .slovensko

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/politika/49923/nechcene-dedicstvo-andreja-hlinku/?utm_source=newsletter_daily&utm_medium=email&utm_campaign=daily-newsletter-16_8_2018

Foto:
Nechcené dedičstvo Andreja Hlinku
SETON-WATSON, R. W./WIKIMEDIA COMMONS