Obed vo výške 260 metrov. Príbeh slávnej fotografie

Je to jedna z najslávnejších fotografií minulého storočia. Jedenásť robotníkov pokojne sedí na oceľovom nosníku na úrovni 69. poschodia takmer dokončeného mrakodrapu RCA Building v New Yorku. Od vzniku legendárnej snímky prešlo už 90 rokov, ale niektoré jej tajomstvá sa dodnes nepodarilo objasniť. Kto je jej autorom a naozaj je muž s fľaškou v ruke Slovák?

Slávna snímka je aj v expozícii Galérie Ilusia v Liptovskom Mikuláši. Návštevníkom umožňuje odfotiť sa s ostatnými robotníkmi na nosníku, čo využil aj Ivan Popovič, ktorého starý otec by mal sedieť celkom vpravo.
Snímka, ktorú americký časopis Time zaradil medzi 100 najvplyvnejších fotografií všetkých čias, vznikla 20. septembra 1932. Do sveta sa však dostala až o dvanásť dní neskôr, 2. októbra, keď ju v nedeľnej prílohe zverejnili noviny New York Herald Tribune s titulkom Obed na vrchole mrakodrapu (Lunch Atop a Skyscraper).

"Zatiaľ čo sa tisíce Newyorčanov ponáhľajú na obed do preplnených reštaurácií a obsadených bufetov, títo neohrození oceliarski robotníci na vrchole 70-poschodovej budovy RCA v Rockefellerovom centre majú toľko vzduchu a slobody, koľko si želajú, pri obedovaní na oceľovom nosníku vyše 800 stôp nad ulicou. Budova RCA je najväčšou kancelárskou budovou na svete,“ uvádzal text pod čiernobielou fotkou.

Pohľad na ňu fascinuje už 90 rokov. Využívajú ju na reklamu aj recesiu, predáva sa na plagátoch, je predlohou pre rôzne súsošia či napodobeniny. Mnohých upokojuje, iní z nej dostávajú závrat.

Niet divu. Nohy robotníkov sa voľne hompáľajú vo vzduchu, hlboko pod nimi vidno strechy domov a ulice, v diaľke Central Park, no ich to vôbec neruší. Klebetia, berú si jedlo z prinesených škatúľ alebo fajčia.

Záber bol taký jedinečný, že dlho stačilo iba sa naň dívať. Neskôr však ľudí pochytila zvedavosť. Je to realita alebo ilúzia? Skutočne tí muži na fotke tak riskovali, alebo pod sebou mali nejakú plošinu, ktorú nevidno?

Kto ich nasnímal, keďže v tom čase ešte nebolo zvykom uvádzať autorov fotografií? A kto boli vlastne tí robotníci? Možno k nim po toľkých rokoch ešte priradiť mená?

Robotníci v reklame
Dnes už vieme, že snímka nevznikla spontánne. Nebolo to tak, že by sa tí muži len tak vybrali obedovať na traverz vo výške 260 metrov nad zemou, kde ich náhodou zachytil fotograf. V skutočnosti to bol on, kto to celé zinscenoval. Vedel, kam má robotníkov posadiť, aby pomocou perspektívy navodil dojem priepasti pod ich nohami.

Odborníci došli k záveru, že muži síce naozaj sedia na obvodovom nosníku rozostavaného 69. poschodia, dole však nie je prázdnota, ale pevná plocha nižšieho podlažia, a to zrejme iba tri metre pod nimi.

To by zodpovedalo i spôsobu, ako sa vtedy stavalo. Nebudovala sa najprv kostra, ktorá sa potom obkladala materiálom, no dokončovalo sa poschodie po poschodí. Vrchol mrakodrapov sa navyše zužoval.

Potvrdzuje to aj zistenie, že išlo o objednané snímky určené na propagáciu budovy. Fotografií je celá séria. Na niektorých z nich robotníci na traverze dokonca ležia alebo sa po ňom prechádzajú, ako by ich omrzel život. Na niekoľkých záberoch vidieť aj rovnakú partiu jedenástich stavbárov – na tom istom nosníku mávajú čiapkami, prípadne sedia na plošine.

"Ak ten obrázok raz uvidíte, už nikdy naň nezabudnete,“ zhodnotila fotku pre týždenník Time archivárka Rockeffelerovho centra Christine Rousselová. "Najzábavnejšie na tom však je, že tie snímky spravili pre publicitu.“

Dôvod šikovnej PR akcie je zrejmý. V čase, keď stavali budovu RCA, trápila Američanov už tretí rok svetová hospodárska kríza. O prácu bola núdza a nové kancelárske priestory nik nepotreboval.

Napriek tomu sa newyorskí developeri pretekali v tom, kto postaví vyšší mrakodrap – veža 40 Wall Street mala 283 metrov, 77-poschodová Chrysler Building 319 a Empire State Building 380 metrov.

Z ekonomického hľadiska išlo o fiasko. Budovy boli poloprázdne a prenájom ich priestorov viazol. V Empire State Building sa napríklad po otvorení v máji 1931 napriek mohutnej kampani podarilo prenajať len asi pätinu kancelárií.

Je teda pochopiteľné, že vlastníci objektu RCA (Radio Corporation of America), ktorý v rámci Rockeffelerovho centra dokončili na jar 1933, potrebovali spropagovať i túto megastavbu. Preto sa v novinách písalo o tom, že je najväčšou kancelárskou budovou na svete.

Pátranie po autorovi
Hoci sa snímka už krátko po zverejnení dostala do povedomia miliónov ľudí, okolnosti jej zrodu rýchlo zanikli v prúde času. Objavovala sa i pod názvom Obed na tráme či Muži na tráme a mylne sa predpokladalo, že ju nafotili 29. septembra 1932.

Neskôr sa dokonca rozšírili chýry, že pochádza z výstavby Empire State Building. Preto sa jej autorstvo najprv pripisovalo Lewisovi W. Hineovi (1874 – 1940), ktorý obrazovo dokumentoval stavbu tohto mrakodrapu. Snímka Obed na vrchole mrakodrapu sa potom dostala do rozsiahlej zbierky vyše 11 miliónov fotografií Bettmannovho archívu a tú v roku 1995 kúpila americká spoločnosť Corbis Images.

Na ňu sa v roku 2003 obrátila Tami Ebbets Hahnová, pretože nadobudla presvedčenie, že autorom ikonickej fotky by mohol byť jej otec, americký fotograf Charles C. Ebbets (1905 – 1978).

Aby sa konečne odhalila totožnosť toho, kto za dielom stojí, firma Corbis Images si najala súkromných detektívov. Pri vyšetrovaní natrafili na článok z denníka The Washington Post, ktorý ako autora snímky uvádzal istého Hamiltona Wrighta. Ako však zistili, jeho menom vtedy podpisovali aj fotky jeho zamestnancov.

Dobové zábery zo stavby newyorského mrakodrapu v roku 1930
A jedným z fotografov, ktorí pre Wrightovu firmu pracovali, bol i Ebbets. Mala jeho dcéra teda pravdu? Dôkazy to naznačovali. Ebbetsa v roku 1932 poverili, aby pripravil fotografie zo stavby Rockefellerovho Centra a postaral sa o jeho propagáciu.

Hahnová dokonca našla doklad, že mu za to platili 1,50 dolára za hodinu, pôvodné negatívy a iné snímky s robotníkmi, ktoré sa podobali na známu scénu na nosníku. Kópiu článku s fotkou z roku 1932 si navyše odložil vo svojom zošite.

Vyriešilo to záhadu, kto snímku vytvoril? Spočiatku sa zdalo, že áno, a Ebbetsa uznali za jej autora. Podrobnejšie pátranie však odhalilo, že v ten deň boli na mieste aj ďalší dvaja fotografi pracujúci pre Ebbetsa – Thomas Kelley a William Leftwich.

A keďže nebolo isté, kto z nich namieril objektív na jedenásť robotníkov, rozhodlo sa, že obľúbená snímka zostane predsa len anonymná.

Videli ste tých mužov?
Ak sa nepodarilo určiť autora, sotva možno predpokladať, že sa pošťastí zistiť, koho vlastne odfotil. Na stavbe Rockeffelerovho centra pracovalo dokopy viac ako 40-tisíc ľudí. Krajinou zmietala kríza, takže boli vďační za každú pracovnú príležitosť – hoci aj na deň. Na evidenciu zamestnancov sa v tom čase nedbalo. Ako po toľkých rokoch hľadať, kto si sadol na ten nosník?

Spoločnosť Corbis Images sa to snažila vypátrať, ale nepochodila. V septembri 2003 sa rozhodol pomôcť denník New York Post, keď uverejnil slávnu snímku 11 robotníkov a spýtal sa: Videli ste týchto mužov?

Namiesto informácií, ktoré by pomohli odhaliť pravdu, však dostal iba kopu zavádzajúcich ohlasov. Jeden stavbár tak získal až 15 rozličných mien, druhý osem, ďalší štyri…

Zrazu tam každý videl svojho otca, starého otca či iného príbuzného. "Vždy mal v ústach cigaretu,“ znel argument jedného. "Má rovnaké uši,“ neomylne skonštatoval druhý. "Je to môj starý otec. Cítim to srdcom,“ vyhlásila zase staršia žena. Neviedlo to nikam.

Nakoniec sa však predsa len podarilo identifikovať niekoľkých robotníkov, najmä vďaka írskemu dokumentárnemu filmu Men at Lunch (Muži pri obede) z roku 2012. Jeho autori s pomocou archivárky Rousselovej potvrdili totožnosť dvoch mužov – Josepha Ecknera (tretieho zľava) a Joea Curtisa (tretieho sprava). Objavili sa totiž aj na iných fotografiách z toho dňa, kde uviedli ich mená.

Podľa iných zdrojov je známy tiež druhý stavbár zľava – údajne ide o baskického imigranta Natxa Ibargüena Monetu. Ďalších troch by si radi privlastnili Indiáni. Je dosť možné, že tam boli, lebo na stavbách v tom čase pracovalo veľa domorodcov z kmeňa Mohawkov, o ktorých sa tradovalo, že nemajú strach z výšky.

Robotníkmi však bývali aj prisťahovalci zo Škandinávie a východnej Európy, Taliani či Nemci. Na tom traverze tak mohol sedieť ktokoľvek z nich.

Slovák alebo Ír?
Zaujímavé je, že jeden z robotníkov – muž v montérkach s fľaškou v ruke, ktorý sedí celkom vpravo, by mal byť Slovák Gustáv Popovič (1880 – 1945) z obce Vyšný Slavkov neďaleko Levoče. V Amerike bol až trikrát, dva roky aj v Kanade.

Keď snímka v USA vyšla ako pohľadnica, spišský drevorubač a tesár ju poslal domov s pozdravom: "Drahá žena moja Mariška, tak stavjame Ameriku. Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“

Ako priznal jeho vnuk, režisér a výtvarník Ivan Popovič, slávnu fotografiu prvý raz videl, až keď sa po revolúcii v roku 1989 dostal do Viedne. "Povedal som si, že ju odniekiaľ poznám, a potom mi došlo, že som ju videl už ako chlapec v našom rodinnom albume. A keď som prišiel za rodičmi do Kežmarku, naozaj som ju našiel,“ opísal pre Pravdu.

Keď sa jeho dedo vrátil z Ameriky, za zarobené peniaze pokúpil polia a lesy, aby mohol gazdovať. Šťastie, ktoré mal pri práci vo výškach, ho však podľa Popoviča opustilo pri oslobodzovaní koncom druhej svetovej vojny.

"Ráno vyšiel zo svojho domu a zasiahla ho črepina z míny,“ priblížil Gustiho vnuk. Zmienenú pohľadnicu už nemá. Keď mu umreli rodičia a doma vyhadzovali veci, niekam sa zapatrošila.

Výtvarník Ivan Popovič ukazuje na robotníka, ktorým by mal byť jeho starý otec Gusti z Vyšného Slavkova.
Nárok na stavbára s fľaškou si však robia aj Íri. Režiséra spomenutého dokumentárneho filmu Seána Ó Cualáina a jeho brata Éamonna k pátraniu vlastne priviedla návšteva írskej dediny Shanaglish v roku 2010. V pube tam zazreli známu fotku, na ktorej bolo napísané: "Úplne vpravo je môj tato a úplne naľavo môj strýko.“

Tvrdil to miestny obyvateľ Pat Glynn. Ukázal im rodinné fotky a oni mu uverili, no vzhľadom na to, že sa to nedalo dôkladne overiť, ponechali tie dve postavy aj naďalej bez mena.

Legendárna snímka tak zrejme už navždy zostane zahalená rúškom tajomstva. A pohľad na jedenásť odvážnych robotníkov bude naďalej prebúdzať našu predstavivosť. Sedíme na oceľovom nosníku a je nám dobre…

Radovan Krčmárik, Pravda 

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/fenomen/clanok/640894-obed-vo-vyske-260-metrov-pribeh-slavnej-fotografie/

foto: Výtvarník Ivan Popovič ukazuje na robotníka...
autor: Dávid Popovič