Ocitli sa v menšine. Maďari sa s Československom zbližovali pomaly

100 ROKOV OD TRIANONU
V Československej republike sa po roku 1918 ocitlo milión Maďarov.

Slováci prežili aj napriek mnohým problémom za dvadsať rokov v Prvej Československej republike nevídaný kultúrny, civilizačný a politický rozmach.

V Československu sa po roku 1918 ocitol aj milión Maďarov. Čo znamenal Trianon pre obyčajných ľudí, ktorí tu mali po stáročia domy a pôdu a zrazu sa stali menšinou v cudzom štáte?

Navyše menšinou, ktorá bola symbolom minulosti a z pohľadu väčšinového národa zodpovedná za všetky krivdy predošlej éry.

Praha bola príliš ďaleko
V čase, keď 28. októbra 1918 vyhlásili vznik Československej republiky, ku ktorej sa o dva dni neskôr v Turčianskom svätom Martine prihlásili desiatky slovenských národných činiteľov, Maďari žijúci na území od Bratislavy až po Košice boli zaneprázdnení udalosťami v Budapešti.

Na konci októbra tu zvíťazila občiansko-demokratická revolúcia, moci sa ujala vláda Mihálya Károlyiho, ktorá o niekoľko dní vyhlásila Maďarskú ľudovú republiku.

„Aj keď niekde zachytili správu o vzniku Československa, nespojili si to s vlastným osudom. Praha bola pre nich veľmi vzdialeným mestom a názov tohto štátu im nič nehovoril.

To, že sa môžu stať jeho obyvateľmi, si začali uvedomovať niekedy pred Vianocami 1918. A boli odhodlaní proti tomu bojovať so zbraňou v ruke, ale vláda v Budapešti im odkázala, aby akceptovali príchod okupačného vojska,“ vysvetľuje historik Attila Simon špecializujúci sa na dejiny maďarskej menšiny na Slovensku.

Československí legionári obsadili po menších bojových konfliktoch s maďarským vojskom do 20. januára 1919 územie celého Slovenska. Prvý kontakt s maďarským obyvateľstvom bol pokojný.

„Maďarské obyvateľstvo považovalo okupáciu za dočasnú. Vojakov v talianskych uniformách a pod talianskym velením vnímali ako vojsko Dohody, ktoré nastolí poriadok a potom odíde. Československá administratíva a vojsko sa spočiatku správali opatrne. Ku konfliktom došlo až po troch - štyroch týždňoch. Statkár Béla Szilasi z Lučenca, ktorý bol obsadený 3. januára, písal otcovi do Budapešti, že je v meste pokoj a Česi správajú veľmi dobre. O dva týždne neskôr už v Lučenci zhodili sochu Lajosa Kossutha a Szilasi bol v internácii,“ hovorí Simon.

Prvé týždne po obsadení Slovenska legionármi panovalo dvojvládie. Nie všade, kam prišla československá moc, sa tomu obyvateľstvo prispôsobilo.

„Samo Daxner prišiel do Rimavskej Soboty, aby prevzal vládu v Gemerskej župe, ale na druhý deň odcestoval Tisovca, lebo sa tam cítil bezpečnejšie. Spomeniem ešte zaujímavosť z Košíc. Policajný veliteľ Kohout, ktorý prišiel z Čiech, spomínal, že keď došlo v meste ku konfliktnej situácii, svojim podriadeným vzal zbrane, lebo im nedôveroval,“ hovorí Simon.

Maďari si zvykali pomaly
Vo februári 1919 sa začali pribúdať nepokoje. Najmä maďarské mestské obyvateľstvo si uvedomilo, že Československá republika je realitou a nastupujú nové elity. Na území Slovenska vypukol 3. februára štrajk poštového a železničného personálu, ako aj robotníkov niektorých tovární.

V Bratislave zahynulo po streľbe legionárov do demonštrujúceho davu osem ľudí. Štrajk vypukol aj v ďalších mestách – v Košiciach, Nových Zámkoch, Komárne, Lučenci či vo Zvolene. Maďari neodmietali československý štát len z nacionálnych dôvodov. Väčšina požiadaviek štrajkujúcich mala sociálny charakter.

„V súvislosti so štrajkom treba ozrejmiť dôvody, prečo sa maďarské obyvateľstvo búrilo. Občianskodemokratická revolúcia v Budapešti znamenala pre robotníkov naplnenie toho, za čo bojovali: osemhodinový pracovný čas, všeobecné hlasovacie právo, sloboda tlače, zvýšenie miezd. Cítili sa víťazmi tejto zmeny. A potom prišla československá moc, ktorá mala charakter národnej diktatúry, a ktorá im tieto výdobytky novej éry negarantovala.

Niet preto divu, že Maďari odmietli nový štát akceptovať, a keď došlo v máji 1919 k protiútoku Maďarskej červenej armády, tak ju Maďari na južnom Slovensku vítali.

Zmena zmýšľania nenastala v ich hlavách 28. októbra 1918, ale v niektorých prípadoch oveľa neskôr. Až po rokoch, keď si museli zvyknúť na nové pomery. A mnohí si zvykali veľmi ťažko.

Keď si uvedomili, že ich menšinový štatút bude trvať dlhšie, hľadali také životné stratégie, ktoré im umožnia uplatniť sa aj v nových podmiekach. Ale aj československý štát si uvedomil, že nemôže výkon moci presadzovať násilím.

Počas roku 1919, keď na južnom Slovensku ešte trvala vojenská diktatúra, bolo vzájomné zblíženie Maďarov a štátu len pomalé. Ale po prijatí ústavy v roku 1920 sa naštartovala demokratizácia pomerov a začal sa tiež proces zmierenia Maďarov s československým štátom,“ vysvetľuje historik Simon.

Komárno sa rozdelilo
Nové spoločenské pomery vplývali na bežný život maďarských obyvateľov rôzne. Niektorí ich pocítili miernejšie, ďalší čelili radikálnej zmene.

„Roľníkom zo Žitného ostrova zostal bratislavský trh, kde šli na odbyt ich produkty. Nikto im nebral jazyk, vieru či pôdu ako po roku 1945, keď sa uplatnila kolektívna vina Maďarov na základe Benešových dekrétov,“ pokračuje Simon.

Väčšie problémy sa objavili napríklad v Komárne, z ktorého sa stalo rozdelené mesto.

„Mnoho ľudí malo na druhom brehu Dunaja prácu, príbuzných, chodili študovať do Budapešti. Prechod na druhú stranu bol spočiatku obmedzený. Prejsť mohli len muži s povolením. Československé vojsko totiž nemalo ženy, ktoré by vykonávali na hranici osobnú prehliadku,“ opisuje Simon.

Podľa aktuálnych údajov odišlo z územia Slovenska do Maďarska – nútene alebo dobrovoľne – približne 120-tisíc ľudí.

„Hlavným motívom odchodu však nebola národnosť, ale skôr vzťah k uhorskému či maďarskému štátu. Úradníci, železničiari a ďalší štátni zamestnanci odchádzali najmä z miest na severe Slovenska, kde sa začalo hneď úradovať po slovensky alebo po česky. Nový štát ich neprevzal do štátnej služby. Ale viacerí zostali, zložili sľub vernosti republike, naučili sa jazyk a začali nový život. Ich akulturáciu uľahčilo, že mnohí z nich – hoci sa hlásili za Maďarov, mali nemecký alebo slovenský pôvod, alebo boli Židia.“

Platili dane, no necítili sa doma
Za dvadsať rokov existencie prvej Československej republiky boli tunajší Maďari podľa Simona dobrými občanmi, hoci k novému štátu mnohí zaujali rezervovaný postoj.

Platili dane, slúžili v armáde a ich politickí reprezentanti sa do posledných chvíľ držali parlamentnej demokracie.

„Vzťah k Československu negatívne ovplyvňovalo viacero faktorov. Zo štátno-bezpečnostného hľadiska ich nová moc považovala za nespoľahlivých, dôsledkom čoho mali Maďari problémy dostať sa do štátnej správy či zaujať funkcie v štátnych podnikoch.

Prijatie nových pomerov im neuľahčila ani iredentistická politika Maďarska, ktorá, samozrejme, na nich vplývala.

Československo za dvadsať rokov nevypracovalo ucelenú koncepciu menšinovej politiky. Až v roku 1938 ponúkol premiér Hodža národnostný štatút Nemcom aj Maďarom . Ale vtedy už bolo neskoro.

Na druhej strane aj na Maďarov pozitívne vplývala československá liberálna demokracia, mohli pestovať svoju kultúru, mali množstvo spolkov či pestrú ponuku tlače. Aj oni ťažili z hospodárskej prosperity ČSR, hoci tu existovali veľké regionálne rozdiely.

Pozitívom bola aj pozemková reforma, ale na Žitnom ostrove dostali najlepšie pozemky českí a slovenskí prisťahovalci, čo Maďari vnímali ako snahu o poslovenčenie tohto územia,“ vymenúva Attila Simon.

„Najväčším problémom bolo, že Československo síce ponúklo maďarským občanom demokraciu a hospodársku stabilitu, ale neponúklo im šancu s novým štátom sa stotožniť. Nemohli v ňom oslavovať svoje sviatky, nosiť svoje farby, spievať hymnu, necítili sa v tom štáte doma. A to bol najväčší dôvod, prečo v roku 1938 po Viedenskej arbitráži vítali maďarských honvédov,“ uzatvára historik.

BORIS VANYA

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/22418433/ocitli-sa-v-mensine-madari-sa-s-ceskoslovenskom-zblizovali-pomaly.html?ref=av-left

Foto:
Československí legionári ostreľujú maďarské pozície pri Komárne v roku 1919. 
(Zdroj: VHA PRAHA/VHÚ BRATISLAVA)