Odborníčka na historické traumy: Mali by sme už konečne otvorene hovoriť o Benešových dekrétoch. Boli medzi nami obete i vinníci

Na traumatizujúce historické udalosti sa často pozeráme cez krycie spomienky, ktoré preberáme od iných, hovorí psychologička Erzsébet Fanni Tóth, ktorá skúma historickú pamäť o Benešových dekrétoch.

Erzsébet Fanni Tóth pochádza z južného Slovenska a pôsobí na Univerzite Sigmunda Freuda vo Viedni. Venuje sa výskumu identity, tráum a historickej pamäti a jej výsledky v oblasti metodológie výučby ocenilo v septembri rakúske ministerstvo školstva.

V rozhovore, ktorý vznikol v rámci projektu Pozsonyi podcast, sa dočítate:

s akými problémami zápasia ženy po odchode do zahraničia,
prečo sú Benešove dekréty ešte stále otvorenou otázkou,
ako by sme mali spracovať historické traumy,
aké slepé škvrny sú v našich poznatkoch o minulosti,
prečo sa slovenskí Maďari cítia v Maďarsku stigmatizovaní.
Aká je nálada vo Viedni uprostred druhej vlny pandémie koronavírusu?

Nálada ľudí sa dvíha a klesá tak ako vlny pandémie. Niektorých ovládla panika, ďalší nechcú uznať existenciu vírusu a chcú si žiť ďalej rovnako ako predtým. Medzi týmito extrémami je veľmi široká masa ľudí, ktorí dodržiavajú opatrenia, zahaľujúci si ústa i nos rúškom a dezinfikujú si ruky. Keď chodím po meste, vidím, že oni tvoria väčšinu.

Založili ste spolok Femspace, ktorý pomáha ženám žijúcim v zahraničí. Ako si máme predstaviť vašu činnosť?

Spolok Femspace som založila pred vyše tromi rokmi, pretože mi chýbala organizácia, ktorá by sa venovala ženám v pozícii, v akej som bola aj ja. Vychovávala som malé deti a žila som mimo svojho pôvodného maďarského prostredia. Keď sa niekto presťahuje do inej krajiny, môže si so sebou zobrať nábytok alebo šaty, ale so vzdelaním to už také jednoduché nie je. V mnohých prípadoch som videla, že ženy sem prišli so svojimi manželmi a stratili sa. Boli ako tiene. Často preto upadli do letargie, ktorá môže trvať dlhé roky. Spolok Femspace vznikol, aby im pomáhal uplatniť sa, rozvíjať sa odborne a aby im poskytoval možnosť baviť sa o rôznych profesiách v maďarčine.

Takže aj jazyková stránka bola pre vás dôležitá?

Do svojich osemnástich rokov som žila v maďarskom prostredí na Slovensku a vysokú školu som absolvovala už po anglicky. Uvedomila som si, že keď chcem hovoriť o svojej profesii doma, už na to nemám slovnú zásobu. Preto som považovala za dôležité, aby sme v našom spolku používali aktívne maďarčinu. Pozývame na workshopy rôznych odborníkov, ktorí nám dávajú rady napríklad vo veci hľadania zamestnania v Rakúsku. V uplynulých rokoch sme prerástli hranice Rakúska a dokázali sme osloviť ženy žijúce v Nemecku, vo Švajčiarsku alebo v Španielsku. Veľa ľudí nás sleduje z Maďarska a zo Slovenska.

Ako vašu prácu ovplyvňuje súčasná pandémia?

Keďže sme chceli pomáhať ženám, ktoré sú často doma s deťmi, od začiatku sme chceli mať silnú prítomnosť v online priestore. Náš mentorský program vstupuje onedlho do svojho šiesteho ročníka. Sme aktívni na Facebooku a na YouTube zverejňujeme videá napríklad o možnostiach podnikania v Rakúsku. Máme aj blog, na ktorom publikujeme texty našich sledovateľov. Do našich činností sa teda môžu zapájať všetci aj mimo Viedne.

Patrí dnes Viedeň medzi populárne cieľové destinácie občanov stredoeurópskych krajín?

Absolútne. Ja som prišla do mesta v roku 2008, keď to ešte nebolo také bežné, ale teraz tu počuť veľmi veľa maďarčiny. Je to najbližšie veľkomesto, kde sa dá zarábať výrazne lepšie ako doma.

Počas svojho štúdia ste sa začali venovať Benešovým dekrétom. Ako ste sa k tejto téme dostali?

Študovala som na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti sociológiu a kultúrnu antropológiu. Veľmi ma chytila tá časť výskumu identity, ktorá sa zaoberá spomienkovými naratívmi a ich analýzou. Je to hraničná vedná disciplína, v ktorej treba dobre poznať dejiny, ale aj metodiku výskumu. Teda to, ako sa pýtať starších ľudí na ich spomienky a ako tieto spomienky interpretovať. Zahŕňa to v sebe politológiu, sociológiu i kultúrnu antropológiu. Svoju diplomovú prácu som písala o židovských štvrtiach stredoeurópskych veľkomiest. V týchto štvrtiach už, bohužiaľ, nežijú Židia, pretože väčšinou zahynuli počas holokaustu. Tieto priestory prechádzajú redefinovaním: komercionalizujú sa a otvárajú sa turistom. Ponúkajú teda pocit šťastia tam, kde sa odohrávali tragické udalosti. Zaujímal ma stret tragickosti a zriedeného „happiness“ pocitu. Chcela som sa na to pozrieť aj v iných stredoeurópskych regiónoch a s týmto projektom som sa prihlásila na doktorandské štúdium do Viedne. Po polroku som prišla na to, že téma, ktorá vo mne pracuje oveľa silnejšie, je pamäť Benešových dekrétov.

Čo vás k tomu viedlo?

Aj v našej rodine boli viacerí ľudia, ktorých deportovali, a boli aj takí, ktorí sa neskôr vrátili alebo celý svoj život pendlovali medzi južným Slovenskom a Sudetami. Vyrastala som s tým, že máme príbuzných v Česku, ktorí boli deportovaní, a v Maďarsku, ktorí boli vysídlení. Neexistoval však komplexný naratív, ktorý by tieto osudy spájal. Chcela som porozumieť tomu, prečo je to tak. V rokoch 2008 – 2012 som urobila rozhovory s mnohými deportovanými. Keď ich zobrali, boli ešte deti alebo mladí ľudia a tvorili poslednú generáciu tých, čo to zažili. Rozhovory som robila spravidla v dedinách medzi Dunajskou Stredou a Štúrovom. Mnohí z nich povedali, že som prvý mladý človek, ktorý sa ich na to pýta. Ich vnuci o tejto téme nevedia nič.

Prečo je to podľa vás tak?

Dôvody som hľadala štyri roky. Keď sa títo ľudia z deportácií vrátili, hneď sa na nich zvalila ďalšia obrovská trauma. Predpokladali, že sa môžu vrátiť do svojich domovov, čo sa niektorým aj podarilo, no iným nie, pretože tam už bývali druhí ľudia. Tí, ktorí sa mohli vrátiť, prišli o všetko. Začali zase obrábať svoju pôdu. Mali pred sebou jeden cieľ a tým bolo prežitie. Nemohli riešiť, koho stratili vo vojne alebo ako ich zotročili v Česku. Ďalšia generácia vyrastala v komunistickej diktatúre, ktorá tvrdila, že sa to celé ani neudialo. Nespomínalo sa to v učebniciach a nesmelo sa o tom hovoriť. Bola to aj hanba, že sa niekomu mohla stať takáto tragédia, teda že ich zobrali vojaci za otrokov. Nechválili sa tým. Ďalšia generácia síce vedela, že sa niečo stalo, ale pre týchto ľudí bolo dôležité, že si mohli postaviť dom alebo že sa mohli vzdelávať vo svojom materinskom jazyku. Ja som príslušníčkou nasledujúcej generácie a naši rodičia už tú tému veľmi neriešili. My sme sa už o týchto veciach učili v škole, ale len trošičku na úplnom konci roka. Dnes už nie je bežné, aby rôzne generácie žili spolu, a reťaz pamäti sa tým pretrhla.

Prenáša sa táto trauma cez generácie?

Trauma je stále tam, aj keď o nej nerozprávame. Poznáme množstvo prípadov, keď sa Maďari zo Slovenska z nejakého dôvodu nedokážu naučiť po slovensky, aj keď sú dobrí vo všetkých ostatných predmetoch. Alebo si nedokážu nájsť zamestnanie, aj keď majú dobré vzdelanie a schopnosti. V takýchto prípadoch sa treba pozrieť na to, čo sa udialo pred niekoľkými generáciami: ich predkom bránili vykonávať ich povolanie, nemohli študovať, lebo nevstúpili do strany, a podobne. Niekedy o tom ani nevieme, ale tieto traumy v nás pracujú ako skryté programy.

Ako by sa mohla táto trauma podľa vás zahojiť? Mali by sa politickí lídri ospravedlniť alebo by sa mali obete odškodniť?

Ospravedlnenie zo strany politikov by malo veľmi silný symbolický význam, ale nepovažujem to za jediné riešenie. Riešenie má prísť rovnako zhora a zdola. Všetci by mali začať otvorene hovoriť o tom, čo sa v ich rodinách stalo, a mali by odpúšťať viny tých druhých. Aj medzi Maďarmi boli vinníci i obete. Mali by sme o tom hovoriť na úrovni komunity, rodín a v školách, napríklad vo forme workshopov alebo psychodrám, aby sa deti neučili len suché fakty. Ak by to šlo aj zhora, aj bez odškodnenia, aspoň by sa mohla začať v spoločnosti diskusia, ktorá by túto traumu pomohla liečiť.

Ako dlho by mohol trvať proces spracovania?

Veľmi dlho, keďže to bolo veľmi dlho zamlčiavané. Miesto skutočných tráum mnohí preberali falošné traumy, takzvané krycie spomienky. Z rôznych omrviniek si poskladáme spomienky, ktoré nie sú naše, ale niečo podobné sa stalo aj nám. V prípade traumy holokaustu je typické, že veľa ľudí má spomienky podobné spomienkam Anny Frankovej: zatvorili ma do malej miestnosti, kde som niečo napísal. Možno ani nič nenapísal, ale ľahšie sa hovorí o cudzích spomienkach, pretože to tak nebolí. Takéto krycie spomienky existujú aj medzi Maďarmi na Slovensku. Mali by sme ich prehodnotiť. Tieto naratívy pochádzajú často od politických strán, či už od nás, z Česka, alebo z Maďarska, aby nás zjednotili prostredníctvom traumy. Maďarov na Slovensku totiž nespájala taká silná identita, akú majú napríklad Maďari v Sedmohradsku.

Táto trauma sa často vníma ako základný spoločný zážitok Maďarov na Slovensku. Nie je to však veľmi pozitívne východisko pre vývoj komunity.

Áno i nie. Dnešní tínedžeri alebo dvadsiatnici o Benešových dekrétoch veľa nevedia. Ich identitu táto trauma neurčuje. Možno poznajú niektoré informácie povrchne, ale nemyslím si, že by identitu Maďarov na Slovensku určovala táto téma. Benešove dekréty znamenali pre časť komunity tragédiu, ale boli viacerí, ktorí z nich profitovali, a o tom slovenskí Maďari neradi hovoria. V mojich rozhovoroch sa vyskytovali zmienky o tom, ako niektorí deportovaní Maďari predávali nábytok po sudetských Nemcoch. Všetci boli obete i páchatelia. Potrebovali by sme veľmi zdatnú skupinu odborníkov, aby sme to spracovali; a trvalo by to roky. Mali by sa na tom spolupodieľať politológovia, historici, herci, pedagógovia, influenceri, ktorí majú dosah na najmladších na Instagrame alebo TikToku. Keď sa v tomto projekte objaví politika, tak sa to celé pokazí, pretože politici to hneď využijú vo vlastný prospech.

Pred niekoľkými týždňami ste dostali ocenenie od rakúskeho ministerstva školstva za jeden z vašich kurzov na univerzite. O čo presne išlo?

Rakúske ministerstvo školstva vyhlasuje každoročne súťaž pre vysokoškolských učiteľov, môžu sa do nej zapojiť tí, ktorí dostanú podporu svojej školy a študentskej samosprávy. Tento rok učitelia prihlásili 155 projektov, ktoré presadzujú určité inovácie vo výučbe na vysokých školách v Rakúsku. Môj projekt súťažil v kategórii zážitkovej pedagogiky a zmeny kultúry skúšania a jeden z mojich kurzov o metodike výskumu sa dostal do prvej trojky.

Na čo presne bol zameraný?

Kto už niekedy písal diplomovku, ten vie, že je to často veľmi bolestivý proces. Študenti počas svojho štúdia nepíšu takéto obsiahle práce a v našom prostredí sa môžu vyskytovať rôzne faktory, ktoré nám prácu sťažujú. Ja som použila vo svojej metodike takzvaný „design thinking“, ktorý vnesie do učebne hravosť a chuť experimentovať. Keď som videla, že sa študenti vo svojej práci zasekli, aplikovala som u nich design thinking a začali dosahovať fantastické výsledky. Využila som to v magisterskom i doktorandskom štúdiu a dostávala som veľmi pozitívne ohlasy. Projekty vyhodnocovali profesori zo Švajčiarska a z Nemecka a bola som veľmi rada, že sa to páčilo aj im.

Venujete sa aj technike dopytovania?.

Učím kvalitatívnu metodiku výskumu, teda správne formy dopytovania a možnosti v oblasti nenumerických výskumov. Zahŕňa to interpretáciu rôznych, napríklad vizuálnych prvkov, videí, instagramových príbehov alebo aj filmových dialógov.

Aj rozhovory teda čítate dosť kriticky?

Keď sedíme v učebni a skúmame napríklad psychologický diagnostický rozhovor, tak áno, ale v každodennom živote sa to snažím neaplikovať.

Pred niekoľkými rokmi ste začali na Facebooku publikovať príbehy o svojej rodnej obci Pribeta. Prečo ste sa do toho pustili?

Robila som veľké množstvo rozhovorov do svojej diplomovej práce. Zbierala som príbehy starších ľudí v súvislosti s Benešovými dekrétmi a deportáciami a vznikol z toho obrovský materiál, ktorý som nevedela použiť celý. V týchto nahrávkach boli veľmi zaujímavé naratívy z rôznych životných úsekov týchto ľudí. Začala som príbehy postupne publikovať na Facebooku a ozývali sa mi rôzni ľudia s ďalšími podnetmi. Okrem rozhovorov zverejňujem aj životné príbehy, v ktorých zmením mená a niektoré fakty. Nie sú to len príbehy o Benešových dekrétoch, ale aj o vojne alebo vytváraní roľníckych družstiev.

Nemali ľudia problém zdôveriť sa vám s týmito citlivými príbehmi?

Bolo to rôzne. Boli takí, ktorí boli veľmi vďační, že môžu o týchto veciach hovoriť. Niektorých som musela dlho presviedčať, aby sa mi zdôverili so svojimi vzácnymi príbehmi. Musela som im vždy prisľúbiť, že s tým nebudem utekať za nejakými politikmi a oni neprídu o svoj dôchodok. Nie vždy mi dôverovali. Samotné nahrávky ani mená a údaje respondentov nikdy nezverejňujem.

Pribeta je asi tritisícová dedina v okrese Komárno. Ako ju zmenilo dvadsiate storočie a o čom sa vašim respondentom hovorilo najťažšie?

Keď som tieto príbehy začala písať, narážala som na množstvo zmienok o Židoch. V Pribete žila významná židovská komunita, mali tu svoju synagógu a školu. Takmer všetci obchodníci a remeselníci pochádzali zo židovskej komunity. Títo ľudia zmizli bez stopy. Celá elita dediny v podstate zanikla v holokauste. Veľmi veľa miestnych sa spolupodieľalo na deportáciách a arizáciách. Maďari sa síce mohli vrátiť z deportácií z Česka, ale majetnejších roľníkov vysídlili do Maďarska. Na ich miesto prišla veľká komunita z oblasti Békešskej Čaby. Veľmi veľa ľudí odišlo aj v období socializmu a tí, ktorí študovali na vysokých školách, sa spravidla nevrátili. Tento proces sa výrazne rozbehol v novom tisícročí. Z našej triedy zo základnej školy máme len zopár ľudí, ktorí zostali doma. Je to tragické a dlhodobo to bude mať veľmi zlé dôsledky.

Boli aj také príbehy, na ktoré si miestni spomínali s radosťou?

Väčšinou to boli detské huncútstva. Títo ľudia prežili svoje detstvo počas najtragickejších udalostí dvadsiateho storočia. Rozprávali napríklad o tom, aké to bolo, keď v českej škole nerozumeli učiteľovi alebo keď si chceli kúpiť v obchode droždie, ale nevedeli si ho vypýtať, a tak skákali, aby ukázali, ako kysne cesto.

Plánujete tento projekt rozšíriť aj na ďalšie dediny alebo regióny?

Rada by som ho rozšírila, ale nemám na to kapacitu. Keďže už žijem vo Viedni, vychádzam ešte stále zo svojich starších poznámok, ktoré spracovávam a dopĺňam pomocou dokumentov z archívov.

Sú dejiny Maďarov na Slovensku dostatočne spracované?

Podľa mňa historici rozbehli túto prácu fantasticky. Práce Katalin Vadkertyovej z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sú nenahraditeľné a Fórum inštitút pre výskum menšín robí veľmi veľa pre to, aby sme lepšie spoznali dejiny regiónu. No aj keby na tom robilo desaťkrát toľko historikov, ešte stále by tu bolo dosť tém na výskum. Potrebovali by sme veľa etnológov, sociológov a politológov, ktorí by sa tomu venovali, pretože máme veľa slepých škvŕn, ktoré by bolo dobré preskúmať.

Ktoré sú tie slepé škvrny?

Konfrontácia s tým, že nie sme len obete, ale aj vinníci a tí, ktorí žili spolu s nami, majú tiež svoje traumy. Aj Slováci z chudobných horských obcí, ktorí už na začiatku dvadsiateho storočia chodili do okolia Pribety na žatvy alebo obchodovať, prežívali historické udalosti ako traumu. My Maďari na Slovensku to často ignorujeme. Neradi hovoríme aj o našej zodpovednosti v súvislosti s osudom Židov. Podľa mňa však najväčšou slepou škvrnou je situácia Rómov žijúcich medzi nami, v celom dvadsiatom storočí. Nevieme takmer nič o holokauste maďarských Rómov zo Slovenska. Nemáme o nich žiadne spomienky ani príbehy. Taktiež nemáme príbehy o ženách, ktoré počas druhej svetovej vojny znásilnili. Nie je pravidlo, že to musia spracovať historici. Môže to byť vo forme divadelnej hry, fotografií alebo romantického románu. Je veľmi dôležité napríklad to, že Katarína Durica napísala v maďarčine román o dunajskostredskej mafii. Môže to spustiť diskusiu aj medzi tými, ktorí by si prácu historika nikdy nevzali do rúk.

Máte pocit, že tí, ktorí dnes opúšťajú stredoeurópske krajiny, sa už viac snažia o zachovanie kontaktu so svojou domovinou?

Nezovšeobecňovala by som to. Keď človek prvýkrát pocíti v zahraničí vánok slobody, je preňho všetko úžasné a nerieši, čo je doma. Ale keď sa mu narodia deti, začne hľadať svoje korene. Naša generácia mileniálov je silne prítomná v digitálnom svete a takto je ľahšie udržiavať kontakt s realitou doma. Ale napríklad moji predkovia, ktorí boli deportovaní do Česka, dbali aj na to, aby si zachovali svoje korene, a to bolo ešte dávno pred digitálnou dobou. Ja som žila v Maďarsku päť rokov a vtedy bolo pre mňa najťažšie zachovať si identitu slovenskej Maďarky. Ľahšie to bolo vtedy, keď som žila v Holandsku, a je to ľahšie aj teraz.

Prečo to bolo najťažšie práve v Maďarsku?

Keď vyšlo najavo, že nepochádzam z Maďarska, bolo to stigmatizujúce. Začali sa ma pýtať tie typické otázky, na ktoré sú Maďari zo Slovenska väčšinou pripravení, ale ja som na ne nechcela odpovedať, a preto som svoj pôvod radšej nezdôrazňovala. Tak som sa začlenila medzi ostatných Maďarov a nevedela som prežívať svoju identitu.

Neuvažujete nad návratom na Slovensko?

Chodíme domov každé dva-tri týždne, aj môj manžel pochádza od Komárna. Pri každej rozlúčke sa nám odchádza stále ťažšie. Už sme mali veľa plánov na návrat, ale zatiaľ sme sa na to neodhodlali. Stále je to však reálna alternatíva, a preto považujem za dôležité, aby sa naše deti naučili aj po slovensky. Chodia tu vo Viedni do česko-slovenskej materskej školy, ktorá má aj maďarskú triedu. Moja mladšia dcéra chodila do jaslí, kde mali maďarsko-slovensko-české opatrovateľky a spoločným jazykom bola nemčina. „Dobrú chuť“ pred jedlom odznelo aj po maďarsky, aj po slovensky. Ja nemám v rodine Slovákov, mala som prababku, ktorá bola z Piešťan, ale hovorila po maďarsky i po slovensky. Považujem však za dôležité, aby sa s tým deti zoznámili, pretože aj to sme my.

Nie je to pre deti príliš namáhavé?

Nie, pretože aj české deti nás zdravia na ihrisku po maďarsky. Deti si ani nevšimnú, keď sa popri maďarských a nemeckých pesničkách naučia aj slovenské. Nevyžadujem od nich, aby ten jazyk ovládali plynule, ale podľa mňa je dobré, ak poznajú aj Ide, ide vláčik, aj Cirmos cicu.

Erzsébet Fanni Tóth
je psychologička a metodologička. Učí na Univerzite Sigmunda Freuda vo Viedni. Jej študijný kurz dostal v septembri 2020 ocenenie rakúskeho ministerstva školstva. Venuje sa výskumu identity a historickej pamäti. Je zakladateľkou spolku Femspace, ktorý pomáha ženám žijúcim v zahraničí. Spracováva životné príbehy ľudí zo svojej rodnej dediny Pribeta.

ZOLTÁN SZALAY

Zdroj: 
https://dennikn.sk/2113424/odbornicka-na-historicke-traumy-mali-by-sme-uz-konecne-otvorene-hovorit-o-benesovych-dekretoch-boli-medzi-nami-obete-i-vinnici/?ref=tema

Foto: 
Deportácia Maďarov zo Slovenska po druhej svetovej vojne. 
Autor – Fortepan/Fortepan