"Podpovrch" ako zdroj poznania i pochopenia

MEDZILABORCE. Roky čítam, počúvam kritické názory na dielo Andyho Warhola v súvislosti s jeho „povrchnosťou". Napriek tomu, že už bežný percipient postrehne, že jeho dielo je kompozične (lineárna kompozícia), farebne (farebná kompozícia) dokonale navrhnuté, dekoratívne inteligentné, a predsa... Stačil jeden výrok umelca: "Ak chcete poznať Warhola, pozrite sa na povrch jeho obrazov, pod nimi už nie je nič", a spustila sa lavína zatracovania a kritiky. Tento jeden zo zavádzajúcich výrokov umelca vyprovokoval vo mne opak. Snažil som sa vyhnúť tomu, výtvarne predsa len dokonalému povrchu a začal som otvárať jeho „podpovrch". Nebolo to jednoduché, pretože umelecký svet výstav, médií doslova zaplavili svoje stránky mechanickými reprodukciami komentované povrchným poznaním a konštatovaním, že z diela Warhola cítiť iba chlad, iróniu a ašpirácie po sláve. To, že Warhol zámerne nežiadal po percipientovi úsilie pochopenia a neznižoval svoj objekt umenia pred grandióznosťou a megalomániou, tak ako to cítim v súvislosti s osobnosťami ako Damien Hirst, Jeff Koons (aj keď v podstate by sme tých umelcov mohli nazvať „deťmi" Warhola... , no aj keď deti sa nie vždy „vydaria"), táto prítomnosť Warhola nevzbudzuje taký rešpekt, nevyrába sa pre neho systém mašinérie stratégie obchodu... Napriek všetkému je Andy Warhol „šedou eminenciou" všade prítomnou.

 

Dlhoročným štúdiom života a diela Warhola som dospel k poznaniu, ktoré vo mne vytvorilo pokoru a rešpekt k jeho odkazu. Warholova mnohostrannosť, predstavivosť a bezchybná demonštrácia veľkých koncepcií spolu s hĺbkou ľudskosti ma premohli. Stal sa pre mňa umelcom, ktorý najväčším umením považoval sám seba, a predsa! Na sklonku svojho života uzavrel možné konšpirácie o povrchnosti. Dokonale sa zdokonalil natoľko, že šokoval aj tú najodbornejšiu verejnosť. Čím? Počnúc „oxidačnými obrazmi", stále ešte označovanými povrchnosťou, cez diela, ktoré iba ako podmaľby čakali na okamih, kedy sa ich dotkne ruka iného umelca - Jeana-Michela Basquiata, posunúc tak jeho dielo do inej roviny a zároveň vytvoriť podstatu dostatočnú pre ďalšiu formálnu chválu i slávu. Warhol bol šťastný, ak sa na jeho diele objavila prítomnosť cudzieho diela, ktoré bolo kontrastom s jeho štýlom... (napríklad dielo "Arm a Hammer" je skvelou fúziou hotového diela Warhola a diela umelca marginálneho art brut - J.-M. Basquiata). Predpovedal túto realitu o 20 rokov skôr, keď povedal: „Chcel by som vytvárať také obrazy, na ktorých by mohli pokračovať ďalší umelci". Aby ten svoj zámer zdôraznil, začal sám „modifikovať" a pretvárať obrazy starých majstrov svojou tematickou kolekciou „Art from Art". Tendenčne oživuje isté obdobie „black and white" a hlavne svoje autoportréty dotváraním farebnou kompozíciou, zámerným posúvaním jednotlivých farebných plôch tak, akoby vytváral farebný „dych" a „vdychoval" do obrazu sám seba v stotožňovaní sa s jeho výrokom „ ...som umenie". Duch Andyho Warhola tým explodoval vo farbe, ktorá v reáli potláča v ňom zafixovaný úzkostlivý strach zo smrti a depresie. Vymaňuje sa zo sveta neistoty, uzavretosti a krehkosti... Možno aj proti svojmu vkusu a povahe. Chce byť človekom, ktorý nehľadá pokoj a radosť, ale chcel „ ...zostať prítomnosťou radosti". Podarilo sa mu to vo vzťahu k percipientom, ale nie k sebe. 

 

Warhol nedokázal prelomiť to, čo hľadal na svojich obrazoch. Mohutný potenciál ľudskej drámy uzamknutý vo vnútri, upozorňujúci na seba expresívnou striebornou parochňou, čiernym pulóvrom a čiernymi džínsami. Pár rokov pred smrťou Andy Warhol prehodnocoval svoje diela, uzatvoril sa pred verejnosťou a maľuje obrazy so sakrálnou tematikou. Nik okrem pár spolupracovníkov o tom ani netuší. Maľuje portréty Ježiša, Zvestovanie a ako finálny kreatívny produkt, obraz „Posledná večera podľa Leonarda Da Vinciho". Neviem, či slová historika umenia Josepha D. Ketneralla, že Warhol týmto dielom prezentoval svoju celoživotnú vernosť katolíckej viere (bol gréckokatolíckeho vierovyznania) úplne vystihujú zámer jeho úmyslu vytvoriť rozmerné plátna Poslednej večere, no v každom prípade séria týchto diel je vrcholnou ukážkou kreatívnej modifikácie, umeleckého posunutia do dnešnej doby diela, ktoré je jedným z najslávnejších v histórii umenia vôbec. Čitateľnosť zámeru autora vytvoriť toto dielo je zrejme тajzrozumiteľnejšia v slovách, ktoré z biblických textov rád interpretoval a zamýšľal sa nad nimi: „Najväčšia zrada je zrada od blízkeho". 

 

Warhol Poslednou večerou iba poukázal na fakt, že prítomnosť ľudského zlyhania - zrady je aktuálna stále. Túto kolekciu Warhol uzavrel zásahom do už hotových diel série Posledná večera tým, že ich podobne ako svoje autoportréty prekryl tvarmi kamufláže, a zakryl tak čokoľvek, o čom sme si boli istí, a otvoril ďalší priestor pre hypotézy a konšpirácie. Typickým opakovaním motívu znovu vypovedal: „Ak to nechápeš, pozri si to znovu a znovu... !". Podobne je to s portrétom Ježiša Krista, ktorého tú istú podobu zopakoval na rozmernom plátne 112-krát. Percipient stojaci pred rozmerným plátnom pociťuje svoju krehkosť, svoju nedokonalosť a je vizuálne „zavalený" opakovaním pravdy o najväčšej zrade najväčšieho z ľudí - Ježiša Krista. Je to aj apel na silu viery človeka v Boha i na krehkosť jeho zlyhania vo viere...

 

Andy Warhol v poslednej etape svojho kreatívneho i ľudského bytia sériou týchto plátien dokázal najvyššie majstrovstvo v odhaľovaní postmodernej situácie nášho bytia, keď v chaose informácií, dezinformácií, manipulácie a demagógie prostý človek stráca schopnosť správne vnímať realitu v sebe samom i v jeho vzťahu k viere, k Bohu. Odhaľuje trvajúcu pravdu o našej slabosti a nedokonalosti.

 

Michal Bycko, PhD., kurátor MMUAW