Politológ Tomáš Jahelka: Masaryk bol aj slovenský politik, nedajme si ho vziať

Od vzniku Československa uplynulo 105 rokov. Podobne ako v Česku, aj na Slovensku k nemu prispeli významní politici prvej polovice 20. storočia. Politológ Tomáš Jahelka hovorí o ich rolách.

Tomáš Jahelka (43) je odborný asistent na Katedre politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, venuje sa aj československým politickým dejinám. V rozhovore hovorí:

-ktorí slovenskí politici zohrali rolu pri vzniku ČS;
- ako na vznik republiky reagovala bežná verejnosť;
- prečo sa preceňuje význam Pittsburskej dohody;
- aj či existoval v októbri 1918 iný scenár ako Československo.

Keď si človek na Wikipédii otvorí stať o vzniku Československa, medzi fotografiami nájde obrázok masovej manifestácie z pražského Václavského námestia z 28. októbra 1918. Máme nejaký podobný obrázok, ktorý by vyjadroval masové oslavy vzniku novej republiky, aj z územia dnešného Slovenska?

Takéto masové oslavy na území Slovenska neboli. Bola tu úplne odlišná politická, spoločenská a kultúrna situácia. Pražské prostredie vnímalo zápas proti Habsburskej monarchii, pre Slovensko bola charakteristická politická pasivita. Boli tu, samozrejme, politici, ktorí sa snažili viac či menej úspešne aktívne sa zúčastňovať politického zápasu v Uhorsku.

Druhým momentom je prísun informácií. Na území Slovenska, ktoré bolo v rámci monarchie súčasťou Uhorska, bola prísnejšia cenzúra. Informácie, ktoré mali ľudia v Prahe a ku ktorým sa mohli dostať ľudia na Slovensku, boli značne odlišné. Bežná verejnosť na Slovensku v podstate ani nevedela, že sa v Prahe niečo deje.

O udalostiach v Prahe nevedeli ani slovenskí politickí reprezentanti, ktorí sa zúčastnili Martinskej schôdzky, na ktorej sa 30. októbra 1918 prijala Deklarácia slovenského národa. No keď hovoríme o bežnom slovenskom obyvateľstve, ako prijalo vznik republiky v neskorších dňoch a týždňoch?

Treba si uvedomiť, že sa nachádzame na konci roka 1918, ale najmä na konci prvej svetovej vojny. Vojaci sa postupne vracajú domov. Nevedia sa začleniť do spoločnosti a nájsť si prácu. Roky vojny spôsobili veľký hospodársky rozvrat. Priemysel bol zameraný na vojnovú výrobu, no vojna sa skončila a transformácia na mierovú výrobu trvala.

Ekonomická situácia je zložitá a ťažká, na rôznych miestach na území Slovenska vypukajú lokálne vzbury, dochádza k rabovaniu k obchodov, vznikajú sociálne nepokoje. Obyvateľstvo Slovenska má na prelome rokov 1918 a 1919 úplne iné problémy, ktorými žije.

Ľudia neriešili štátoprávne otázky.

Navyše od vyhlásenia republiky potrvá ešte také dva roky, kým bude slovenské územie riadne začlenené do Československej republiky. To súvisí s tým, že kým územie Česka bolo od roku 1867 – teda rakúsko-uhorského vyrovnania a rozdelenia Habsburskej monarchie de facto na dve časti – súčasťou Rakúska, teda takzvaného Predlitavska, územie Slovenska bolo súčasťou Uhorska. Vývoj v týchto dvoch častiach monarchie išiel odlišne. Maďarské vládnuce elity sa ani na konci vojny nechceli v žiadnom prípade vzdať územia horného Uhorska, ktoré považovali za integrálnu súčasť uhorského štátu.

Je asi dôležité povedať, že ak hovoríme o výročí vzniku republiky, neznamená to, že tu bol hneď hotový štát. Pred Československom bola úloha vojensky obsadiť a dobyť slovenské územie a v roku 1919 ho ešte aj vojensky brániť pred maďarskou komunistickou revolúciou.

Presne tak.

Zostaňme pri tom medzníku, teda 28. októbri, respektíve v slovenskom prípade 30. októbri, keď bola prijatá Martinská deklarácia. Keď Česi spomínajú na aktérov prevratu, hovoria o zahraničnej emigrácii – Masarykovi či Benešovi –, ale aj o „mužoch 28. října“, teda pätici politikov, ktorá vyhlásila vznik republiky v Prahe. Máme aj my takýchto „mužov konca októbra“ alebo skončíme len pri Milanovi Rastislavovi Štefánikovi?

Máme, treba spomenúť napríklad Vavra Šrobára. To je človek, politik, ktorý sa ocitol v správnej dobe na správnom mieste, teda v Prahe. Je jedným z piatich „mužov 28. října“, o ktorých sa hovorí. A potom sú tu ľudia, ktorí sa zišli v Martine a ktorí 30. októbra prijali Deklaráciu slovenského národa.

Toto stretnutie zvolávala Slovenská národná strana, ktorá pozvala všetkých relevantných politických, ale aj kultúrnych predstaviteľov Slovákov, aby sa dohodli na spoločnom stanovisku. A to sa aj podarilo. Bolo viac slovenských osobností, ktoré sa aj počas vojnových rokov podieľali na domácom či zahraničnom odboji a spolupracovali s českým odbojom, napríklad s organizáciou Maffia. Išlo o spravodajskú skupinu, ktorá získavala informácie pre členov odboja. Môžeme spomenúť Milana Hodžu či Ivana Dérera.

Povedzme si niečo k Vavrovi Šrobárovi. Vravíte, že bol v správnom čase na správnom mieste, teda v Prahe 28. októbra, vďaka čomu bol za Slovákov podpísaný pod vyhlásením Národného výboru o vzniku Československa. Čo ho predurčilo na túto úlohu?

Vavro Šrobár bol nielen práve v Prahe, bol vhodným aj politicky. Už pred vznikom Československa a vypuknutím vojny bol politicky a spoločensky aktívny. V rokoch 1898 až 1903 vychádzal časopis Hlas, ktorého bol Vavro Šrobár spolu s Pavlom Blahom vedúcou osobnosťou. Preto sa skupina, kde bol aktívny aj Šrobár, nazývala „hlasisti“. Bola to skupina mladých ľudí, zväčša študentov, ktorí študovali v zahraničí, najmä v Prahe, ale aj vo Viedni. Boli kritickí voči vtedajšiemu smeru slovenskej politiky, ktorý reprezentoval Turčiansky Svätý Martin na čele so Svetozárom Hurbanom Vajanským.

Čo sa im nepáčilo?

Kritika spočívala v tom, že kým martinskí národniari sa orientovali na Rusko a očakávali záchranu zvonka, hlasisti – najmä pod vplyvom Masarykovej politickej filozofie – presadzovali drobnú prácu medzi ľuďmi. Vychádzali z predstavy, že naše domáce záležitosti si musíme vyriešiť sami. Šrobár študoval v Prahe za lekára, kde sa stretol s Masarykom a bol ním výrazne ovplyvnený, a neskôr udržiaval kontakty s českým prostredím. Vďaka tomu bol Šrobár vhodným človekom, aby ako Slovák podpísal vyhlásenie československého štátu.

O Šrobárovom význame zrejme svedčí aj to, že sa po vzniku republiky stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, dostal výrazné kompetencie, vďaka čomu ho prezývali aj „prvý slovenský diktátor“. No dnes už ho mnohí nepoznajú.

Je pravda, že patrí medzi menej známych slovenských politikov. Pár rokov po vzniku Československa sa dostal do úzadia aj vďaka nezhodám s Milanom Hodžom, s ktorým ho spájalo členstvo v agrárnej strane. Šrobár krátko po vzniku republiky skončil aj ako minister pre správu Slovenska a neskôr pôsobil v senáte. To najdôležitejšie, čo v živote dosiahol, sa odohralo po vzniku Československej republiky.

Ako sme povedali, z pohľadu Slovenska je pre vznik ČSR dôležitý 30. október, keď bola na schôdzke politických a kultúrnych osobností prijatá Martinská deklarácia. Toto stretnutie zvolala Slovenská národná strana, ktorá vznikla v roku 1871. Členovia súčasnej SNS nosili v predvolebnej kampani tričká s týmto letopočtom a hlásia sa k strane s tým istým názvom. Zrejme by sme si však mali povedať, že nejde o tie isté strany.

Samozrejme, že nie. Súčasná Slovenská národná strana bola založená – alebo ak niekto chce, obnovená – krátko po novembri 1989. Síce sa hlási k odkazu historickej SNS, no priamo na ňu nenadväzuje. Už preto, že celé desaťročia v 20. storočí Slovenská národná strana neexistovala.

SNS bola historicky prvá politická strana na našom území a kandidovali za ňu aj politici, ktorí neskôr za prvej republiky odišli do iných strán. Dá sa povedať, že na konci 19. storočia zastupovala prakticky všetkých politicky aktívnych ľudí na slovenskom území?

Áno. Síce to bola oficiálne jedna politická strana, ale politických prúdov či politických predstáv o Slovensku bolo viacero. V 60. rokoch pôsobila na našom území Nová škola slovenská, ktorá mala iné predstavy ako politici Starej školy, ktorí neskôr SNS založili. Spomínali sme hlasistov, prišli zárodky sociálnej demokracie, ľudovej strany… Na konci 19. storočia sa začínali konkrétnejšie formovať aj tieto smery.

Darilo sa historickej SNS zásadnejšie presadiť v uhorskej politike?

Ani veľmi nie. Oscilovala medzi politickou činnosťou a politickou pasivitou. Keď maďarizácia príliš zosilnela, predstavitelia historickej SNS došli k názoru, že bude lepšie, ak nebudú robiť nič, aby nedráždili maďarské politické elity. Keď sa situácia uvoľnila, SNS znovu postavila nejakých kandidátov do uhorského snemu. Počas vojny strana opäť vyhlásila pasivitu, aby nečelila perzekúciám.

Vráťme sa do Martina na koniec októbra 1918. Zvolávateľom schôdzky slovenských predstaviteľov bola teda strana, ktorá tu od roku 1871 existovala. Na jej čele bol Matúš Dula. Opäť osobnosť, ktorú väčšina ľudí zrejme nepozná. Prečo?

V Bratislave je Dulovo námestie, čiže jeho meno niekde vo verejnom priestore rezonuje. Dula po vzniku Československa nehral dôležitú úlohu a i keď nechcem dehonestovať či zľahčovať jeho rolu, jeho najväčšia zásluha na vzniku Československej republiky je povedzme takáto „administratívna“. SNS či niektorí jej predstavitelia ako Matúš Dula sa krátko po vzniku republiky snažili robiť svoju politiku prostredníctvom Slovenskej národnej rady, ktorá vznikla Deklaráciou slovenského národa.

No zároveň tu bol Vavro Šrobár, ktorý prišiel na územie Slovenska so svojimi spolupracovníkmi a stal sa ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. Čiže na začiatku tu boli akoby dva pokusy o mocenské centrá. Problém Slovenskej národnej rady bol, že za sebou nemala mocenské štruktúry, ktorými by mohla politickú moc na Slovensku prevziať a riadiť. Aj Šrobár s tým mal problémy, jeho úrad najprv sídlil v Skalici, potom v Žiline a až po veľkom úsilí sa mu podarilo dostať sa do Bratislavy. Jeho výhodou bolo, že mal četníkov a vojsko, čo Slovenská národná rada nemala.

Keď hovoríme o politikoch, ktorí hrali rolu pri vzniku Československa, nemali by sme vynechať Andreja Hlinku, meno pre bežného čitateľa známejšie. Zakladateľ Slovenskej ľudovej strany bol v Martine 30. októbra tiež. Ako veľmi bolo dôležité, aby vznik republiky podporil práve on?

Andrej Hlinka sa veľmi dobre poznal s Vavrom Šrobárom. Boli z jedného kraja, z Ružomberka, sedeli aj spolu v uhorskom väzení. No časom sa ľudsky aj politicky rozišli. Hlinka patril na Slovensku k veľmi známym osobnostiam, nielen ako katolícky farár, ale aj ako politik ľudového razenia. V Martine teda nemohol chýbať a postavil sa tam jednoznačne za vznik Československej republiky a spoluprácu českého a slovenského národa.

Treba teda povedať, že text Martinskej deklarácie hovorí o „československom národe“, slovenský národ označuje za „vetvu jednotného československého národa“. Veľmi krátko po vzniku republiky začal robiť Hlinka iný štýl politik a svoj podpis na Martinskej deklarácii zľahčoval, rýchlo prechádza na pozície autonomizmu až separatizmu, s čím by však asi mnohí historici nesúhlasili. No v 30. rokoch už, myslím, naozaj môžeme hovoriť v Hlinkovom prípade o separatizme.

S Hlinkom sa spája dobrodružná cesta na parížske mierové rokovania, kam odišiel krátko po vzniku Československa bez vedomia predstaviteľov republiky – prezidenta Masaryka či ministra Beneša – dokonca s falošným pasom. O čo mu išlo a ako to dopadlo?

Na pochopenie tejto cesty je potrebné trochu si dokresliť charakter Hlinkovej osobnosti. Bol veľmi ambiciózny a minimálne v začiatkoch jeho politickej činnosti mu nemožno uprieť snahu o zlepšenie postavenia slovenského národa. Na druhej strane neoplýval veľkým vzdelaním, určite nie v oblasti politických a spoločenských vied. Aj vďaka tomu bol ľahko ovplyvniteľný ľuďmi s vyšším vzdelaním, aké mal on, často zvykol rešpektovať ich názor.

Veľký vplyv – a veľmi negatívny – mali naňho František Jehlička a neskôr Vojtech Tuka. Práve Jehlička bol tým, kto Hlinku na cestu do Paríža nahovoril. Jehlička bol katolícky kňaz, ale zároveň preukázateľne agent v službách maďarskej vlády, teda agent maďarského revizionizmu, ktorého cieľom bolo opätovné pričlenenie územia Slovenska k Maďarsku.

Prečo Hlinka do Paríža na mierové rokovania išiel?

Hlinka tam spolu so štyrmi spolucestovateľmi niesol „memorandum krívd slovenského národa“, ktoré spísal Jehlička a ktoré mal v Paríži predložiť predstaviteľom vtedajších veľmocí. Text memoranda bol napísaný vo francúzštine, teda v jazyku, ktorý Hlinka ani neovládal. Spoľahol sa na to, čo mu Jehlička povedal, že je tam napísané. V memorande sa okrem iného požadovala autonómia Slovenska.

Do Paríža išli cez Poľsko, vo Varšave sa zastavili u tamojšej hlavy štátu Józefa Piłsudského, ktorému sa posťažovali na strašné postavenie slovenského národa v novovzniknutom Československu, vraveli, že je to pomaly ešte horšie ako za Uhorska. Piłsudski to uvítal, Poľsko bolo v tom čase fakticky v nepriateľskom vzťahu s Československom pre územný spor o Tešínsko. Ochotne im vystavil falošné pasy, Hlinkovi na meno Jozef Berger.

A s falošným pasom sa dostal do Francúzska?

Áno. Spolu s ostatnými sa spočiatku ubytovali v kláštore, lebo kláštory na rozdiel od hotelov nemuseli evidovať zoznam hostí. Po istom čase sa však museli presťahovať do hotela, vďaka čomu prišla francúzska polícia na to, že sú tam ľudia s falošnými pasmi. Po niekoľkých dňoch, keď sa snažili dobyť na mierové rokovania, boli políciou vyzvaní, aby opustili krajinu. Do Československa sa ako jediný vrátil Hlinka. Jehlička odcestoval rovno do Maďarska.

Táto epizóda ukazuje, že i keď Hlinka 30. októbra podporil vznik Československa, neskôr kritizoval jeho usporiadanie a snažil sa o slovenskú autonómiu. Neskoršia argumentácia Hlinkovej strany odkazovala na to, že Slovensko v novom štáte nezískalo postavenie, s akým rátala Pittsburská dohoda, ktorú 30. mája 1918 v americkom Pittsburghu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom. V čom bol problém?

V čase, keď Hlinka odcestoval do Paríža, bolo to v roku 1919, o žiadnej Pittsburskej dohode nevedel. Dozvedel sa o nej až neskôr od amerických Slovákov a bol nadšený, že takýto dokument existuje, lebo ho počas prvej Československej republiky začal používať v politickom boji. Pittsburskú dohodu využívali autonomistické sily na čele s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. To, že o nej dnes hovoríme, je práve preto, že táto listina získala oveľa väčší význam až v politickom boji v Československu, než aký reálne mala v roku 1918, keď bola podpísaná.

Pittsburská dohoda bola dohoda medzi občianskymi spolkami – ani nie politickými skupinami – Slovákov a Čechov žijúcich v Amerike. Je nepochybne prejavom politickej vyspelosti našich krajanov, ale pri odkazoch na túto dohodu treba mať vždy na mysli, že na konci tohto dokumentu sa jasne písalo, že konkrétnosti politického usporiadania nového štátu Čechov a Slovákov nechávajú krajania žijúci v Spojených štátoch na domácich predstaviteľov.

Na vysvetlenie, v dohode sa píše, že „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy“, čo zrejme Hlinka chápal ako prísľub autonómie.

Áno. No keď sa nad týmito konkrétnymi ustanoveniami zamyslíme – čo sú to „slovenské súdy“? Súdy boli československé a súdili na nich sudcovia slovenskej, českej, ale aj trebárs nemeckej národnosti. Školstvo bolo na slovenskom území slovenské, učilo sa po slovensky. Po vzniku republiky vznikli stovky škôl a knižníc, v roku 1919 bola založená aj slovenská Univerzita Komenského.

A slovenský snem? Slováci mali zastúpenie v československom parlamente, Národnom zhromaždení, kde pôsobili poslanci a senátori, ktorí vzišli z volieb z územia celého Československa. A z volieb vznikali vlády, kde boli ministrami aj slovenskí politici. Okrem toho, v roku 1927 v Československu prebehla reforma verejnej správy, župné zriadenie sa zmenilo na krajinské a územie Slovenska získalo širšiu mieru samosprávy vrátane krajinského prezidenta a krajinského snemu.

Ten by sme asi mohli pripodobniť súčasným župným zastupiteľstvám.

Áno. Chcem poukázať na ustanovenia Pittsburskej dohody a spýtať sa, čo z toho vlastne neplatilo.

Tak či tak, vidíme, že po vzniku ČSR boli na Slovensku politici, ktorí si to predstavovali inak. Mohlo to dopadnúť inak aj v októbri 1918? Mohlo sa územie Slovenska nestať súčasťou novej republiky?

Iná alternatíva neexistovala. Teoreticky mohlo prichádzať do úvahy, že by slovenské územie zostalo súčasťou Uhorska, ale nebolo to reálne. Keď rakúsky cisár Karol ku koncu vojny ponúkal českým politickým predstaviteľom federalizáciu monarchie, nerátal s tým, že by sa týkala územia Uhorska. Slovenské územie by teda zostalo integrálnou súčasťou Uhorského kráľovstva. Českí politici na to jasne povedali, že to neprichádza do úvahy a že slovenské územie sa stane súčasťou Československa.

Keď sa počas schôdzky v Martine v októbri 1918 rozhodovalo o pripojení Slovenska k Československu, nový uhorský predseda vlády gróf Mihályi poslal novoustanovenej Slovenskej národnej rade telegram, kde Slovákom fakticky núkal autonómiu. Prečo sme na túto ponuku nakoniec nereflektovali?

Nemalo to žiadny význam. Tak ako Karolov návrh na federalizáciu, tak Mihályiho prísľub autonómie by niekoľko desaťročí dozadu pre českých aj slovenských politikov bola úžasná vec. Ale na konci vojny, v ktorej Rakúsko-Uhorsko kapituluje, bola pozícia českých a slovenských politikov odlišná. Cítili silu a vedeli, že hovoria s porazenými.

Aký bol postoj slovenskej spoločnosti k Čechom? Vnímali ich ako „bratský národ“ ako my dnes alebo to bolo komplikovanejšie?

Bolo to komplikovanejšie. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 kontakty medzi Čechmi a Slovákmi neboli také intenzívne. V druhej polovici 19. storočia kontakty medzi slovenskými a českými kultúrnymi elitami ochladli aj preto, že české elity sa cítili urazené Štúrovou jazykovou rozlukou. Situácia sa zmenila až ku koncu 19. storočia a na začiatku 20. storočia, ale vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi sa rozvíjali skôr na úrovni kultúrnych a politických elít.

Vavro Šrobár spomínal, že keď prišiel študovať do Prahy – hovoríme o druhej polovici 19. storočia –, tak ho Pražania ako Slováka brali ako niekoho vzdialeného. Nevideli veľký rozdiel medzi Slovákom, Srbom, Rusom či Bulharom. Bolo veľkou snahou Masaryka a ďalších ukázať českej spoločnosti, že má k Slovákom blízko.

Český publicista Pavel Kosatík, autor knihy Slovenské storočie, mi k vzťahu Slovákov k Čechom pred časom povedal: „Maďari boli to jediné, čo vaši predkovia poznali. Boli síce blbí páni, ale vedelo sa v tom chodiť. Česi boli pre drvivú väčšinu Slovákov záhadou. Aj keď pred prvou svetovou vojnou existovali česko-slovenské kontakty, týkali sa iba peny oboch národov. A keďže Čechov predchádzala povesť ateistov a ľudí, ktorí majú v pláne ustajniť v kostoloch kone, bolo rozhodovanie o budúcnosti Slovenska ťažké.“ Zjednodušuje?

Je to trochu zjednodušené, obraz Čechov ako ateistov, ktorí prišli búrať kostoly, rozširovala po vzniku Československa ľudácka propaganda. Netvrdím, že neprišlo k necitlivým skutkom či vyjadreniam českých vojakov alebo učiteľov napríklad k náboženskému cíteniu Slovákov. Ale väčšina mýtov bola vyslovene ľudáckou propagandou.

Keď hovoríme o „slovenských mužoch októbra 1918“, zrejme by sme mali spomenúť aj Milana Hodžu, neskoršieho československého premiéra z rokov 1935 až 1938, ktorý takisto 30. októbra pricestoval do Martina. Akú úlohu zohral on?

Milan Hodža pôsobil v Budapešti, neskôr mal význam pri vyjednávaniach o podobe južnej hranice. Hodža bol už pred vznikom republiky aktívny v slovenskej politike, ale pri prijímaní Martinskej deklarácie nehral konkrétnu úlohu. Schôdzka v Martine nebola o tom, že by tam bola jedna hlavná vedúca osobnosť, ktorá by bola určujúca a strhla by ostatných za sebou. Bol to kolektív ľudí, ktorí mali miesto v slovenskej politike a kultúre a ktorí jednotne deklarovali príklon k Československu.

Dá sa však povedať, ktorý zo slovenských politikov mal najväčší podiel na tom, že sa Slovensko pripojilo k Československej republike?

Najväčšiu zásluhu mal Masaryk, bez neho by nebolo Československo a ani by Slovensko nebolo jeho súčasťou.

Môžeme ho nazývať slovenským politikom? Lebo slovenský pôvod spolovice mal.

Máme tendenciu nechávať Masaryka Čechom. Tuším z akých dôvodov, ale je to na škodu. Nemusíme s ním súhlasiť vo všetkom, ale bol to štátnik európskeho významu. Etnicky bol polovičný Slovák a polovičný Moravan, k slovenskému pôvodu sa sám hlásil. Bol prezidentom štátu, ktorý bol aj štátom Slovákov. No ak by sme chceli vyberať „echt“ slovenských politikov so zásluhou na vzniku republiky, určite by to bol Milan Rastislav Štefánik, ktorý Masarykovi významne pomáhal, a potom určite politici ako Ivan Dérer, Milan Hodža a najmä Vavro Šrobár.

Tomáš Jahelka (43)
Je politológ a publicista. Pracuje ako odborný asistent na Katedre politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. Vyštudoval evanjelickú teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v rokoch 2003 – 2008 politológiu na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity.

Odborne sa venuje dejinám slovenského a českého politického a filozofického myslenia, politickým osobnostiam, politickej filozofii a československým politickým dejinám.

DUŠAN MIKUŠOVIČ

zdroj:
https://dennikn.sk/3650005/politolog-tomas-jahelka-masaryk-bol-aj-slovensky-politik-nedajme-si-ho-vziat/

Foto: TGM