V sobotu 3. októbra 2026 odhalili v Údolí smrti, v katastri obce Kružlová pri Svidníku, sochu sovietskeho maršala Ivana Stepanoviča Koneva (1897 - 1973). Na slávnosti sa zúčastnili minister pôdohospodárstva Richard Takáč, europoslanec Ľuboš Blaha, ruský veľvyslanec Sergej Andrejev a predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Jaroslav Demian. Ceremoniál sprevádzala aj čestná stráž Ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Takáč pamätník predstavil ako prejav úcty aj voči ľuďom, ktorí v tomto regióne položili život. Andrejev poďakoval premiérovi Robertovi Ficovi, ktorý podľa neho prišiel s iniciatívou pripomenúť Konevovu pamiatku na Slovensku.

Súkromné dielo s politickou podporou

O možnosti postaviť Konevovi pamätník hovorili Robert Fico a Vladimir Putin počas stretnutia v Moskve v máji 2025. Táto politická súvislosť však sama osebe nedokazuje, kto novú sochu objednal alebo zaplatil.

Autor betónovej sochy Slavomír Gibej v rozhovore pre Postoj uviedol, že projekt inicioval sám. Prvým impulzom podľa neho bolo odstránenie Konevovho pamätníka v Prahe v roku 2020. Odmietol, že by išlo o objednávku vlády, ruského veľvyslanectva alebo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Na materiál podľa Gibeja prispelo približne dvadsať ľudí. Sám poskytol svoju prácu, podstavec zabezpečil ďalší podporovateľ. Celkové náklady nezverejnil a zverejnenie mien darcov podmienil ich súhlasom. Starosta Kružlovej Adrián Gužo označil za vlastníka sochy jej autora.

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov poskytol projektu záštitu. Postoj však od jeho predsedu do publikovania rozhovoru nezískal odpoveď, akú konkrétnu formu mala.

Gibej tak opísal, ako socha vznikala. Úplný prehľad nákladov však v rozhovore nepredložil. Hoci dielo označuje za súkromný projekt, prítomnosť ministra, ruského veľvyslanca a čestnej stráže dala jeho odhaleniu aj politický význam.

Dukla mala pomôcť povstaniu

Konev v roku 1944 velil 1. ukrajinskému frontu. Jeho súčasťou bola 38. armáda Kirila Moskalenka, v zostave ktorej bojoval aj 1. československý armádny zbor. Na operácii sa podieľala tiež časť síl 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu.

Karpatsko-duklianska operácia prebiehala od 8. septembra do 28. októbra 1944 ako súčasť Východokarpatskej operácie. Jej cieľom bolo rýchlo preniknúť cez Karpaty a pomôcť Slovenskému národnému povstaniu. Plán počítal aj s ústretovým úderom dvoch divízií Východoslovenskej armády. Tie však Nemci odzbrojili ešte pred začiatkom útoku.

Očakávaný rýchly prielom sa zmenil na zdĺhavé boje proti posilňovanej nemeckej obrane v náročnom horskom teréne. Československé jednotky prekročili predvojnovú hranicu pri Duklianskom priesmyku 6. októbra. Včasné spojenie s povstaleckou armádou sa nepodarilo, boje však viazali nemecké sily, ktoré nemohli byť nasadené proti povstaniu.

Vojenský historický ústav uvádza pri sovietskej 38. armáde 13 264 padlých, zomretých a nezvestných a 48 750 ranených a chorých. Pri 1. československom armádnom zbore zaznamenáva 1 630 padlých, zomretých a nezvestných a 4 069 ranených. Čísla zahŕňajú viacero kategórií strát. Vzťahujú sa na uvedené zoskupenia, nie na všetky vojská širšej Východokarpatskej operácie.

Konev po vojne

V roku 1956 bol Konev poverený riadením operácie Vichr. Sovietsky útok proti maďarskému povstaniu sa začal 4. novembra. Za jeho priebeh niesol veliteľskú zodpovednosť.

Ústav pamäti národa mu vyčíta, že nereagoval na sťažnosti na rabovanie a násilie sovietskych vojakov a nezakročil proti odvlečeniu ľudí z Československa sovietskymi bezpečnostnými orgánmi. Jeho návštevu Československa v máji 1968 ústav spája s prieskumom pomerov pred augustovou inváziou.

Podporovatelia sochy zdôrazňujú Konevov podiel na porážke nacistického Nemecka. Kritici pripomínajú, že nový pamätník vzdáva poctu veliteľovi, ktorý po vojne pomáhal potláčať slobodu. Pietna úcta k padlým vojakom pritom neznamená povinnosť stavať ďalšie sochy ich nadriadeným.

Lukáš Krivošík v Postoji spochybnil potrebu ďalšieho Konevovho pamätníka už v máji 2025. Juraj Petrovič v októbrovom komentári v časopise .týždeň spojil novú sochu s ruským politickým vplyvom. Ich komentáre však nie sú dokladom o tom, kto dielo objednal alebo financoval.

Konev už bustu má. Vedrál má hrob a pomník

Konevova busta stojí v Aleji hrdinov pri Pamätníku 1. československého armádneho zboru na Dukle od roku 1981. Nová socha pri Kružlovej je teda ďalším pripomenutím toho istého veliteľa v regióne.

Denník N v reportáži Sone Gyarfášovej upozornil na osud generála Jaroslava Vedrála-Sázavského. Veliteľ 1. československej samostatnej brigády zahynul 6. októbra 1944 krátko po prekročení hranice, keď jeho vozidlo nabehlo na nemeckú protitankovú mínu.

Vedrál v Aleji hrdinov bustu nemá. Jeho pamiatka však nie je bez verejného pripomenutia: je pochovaný na duklianskom vojnovom cintoríne a od roku 1967 jeho smrť pripomína pomník symbolizujúci puknuté srdce.

Menil sa aj samotný dukliansky pamätník. Pôvodnú sochu československého vojaka z roku 1949 v roku 1954 nahradilo súsošie s dievčaťom odovzdávajúcim kvety sovietskemu vojakovi. V roku 1964 prišlo súsošie Žalujem. Umelecká kópia pôvodného československého vojaka sa vrátila až v roku 2014.

Rusíni medzi gulagom a bojom za Československo

Do československých jednotiek v Sovietskom zväze prichádzali aj Rusíni, ktorí mali za sebou väznice a pracovné tábory.

Po maďarskej okupácii Podkarpatskej Rusi v roku 1939 utekali jej obyvatelia do Sovietskeho zväzu. Sovietske úrady mnohých zatkli a odsúdili na nútené práce. Ústav pre štúdium totalitných režimov uvádza, že ľudia z Podkarpatskej Rusi tvorili najväčšiu časť približne osemtisíc väzňov gulagu pochádzajúcich z Československa.

Amnestie z 3. januára a 20. novembra 1942 otvorili cestu k prepusteniu tisícov československých občanov. Pri dodatočnej novembrovej amnestii zohralo významnú úlohu úsilie Heliodora Píku a jeho spolupracovníkov z československej vojenskej misie. Prepustení väzni posilnili vznikajúce československé jednotky.

Historik Ivan Pop pripomenul, že Píka sa zastával československého občianstva Rusínov, ktorých sovietske úrady označovali za maďarských príslušníkov. Ich prepustenie opakovane urgoval.

Bojovali tak po boku veľmoci, ktorá ich predtým väznila. Mnohí dúfali, že sa vrátia domov a Československo sa obnoví aj s Podkarpatskou Rusou.

V júni 1944 Píka žiadal nasadenie zboru cez Užocký alebo Verecký priesmyk na Podkarpatskú Rus. Sovietské velenie ho napokon nasadilo na duklianskom smere.

Podkarpatská Rus sa v závere vojny dostala pod sovietsku kontrolu. Československo sa zmluvou z 29. júna 1945 dohodlo na jej odstúpení Sovietskemu zväzu. Do obnovenej republiky sa teda nevrátila.

Osobné povojnové osudy rusínskych vojakov boli rozdielne. Návrat do rodného kraja však už znamenal návrat na územie iného štátu. Pre tých, ktorí bojovali za obnovu Československa aj s Podkarpatskou Rusou, sa ich nádej nenaplnila.

Po vojne sa obeťou komunistickej perzekúcie stal aj Heliodor Píka. Vo vykonštruovanom procese ho odsúdili na smrť a 21. júna 1949 popravili vo väznici v Plzni na Boroch.

Čatár Vasiľ Nebiljak

Vojenský historický ústav pripomína čatára Vasiľa Nebiljaka, veliteľa prieskumnej hliadky, ktorá 6. októbra 1944 dosiahla predvojnovú československú hranicu pri Duklianskom priesmyku. Ešte v ten deň padol pri oslobodzovaní Vyšného Komárnika. Vstup hliadky dnes pripomína pomník Míľnik „Volanie“.

Osobný pohľad autora

Osobne som poznal Milana Píku, syna generála Heliodora Píku. Vedel som o jeho neúnavnom úsilí očistiť otcovo meno. Aj preto by som bol rád, keby jeho otec dostal dôstojný pamätník na Dukle alebo vo Svidníku.

Chcel by som, aby sa tejto myšlienky ujali rusínske organizácie spolu s miestnymi samosprávami. Historici by im pomohli vybrať vhodné miesto a pripraviť sprievodný text, ktorý návštevníkom priblíži Píkov život a jeho zásluhy.

Píka sa zastával väznených Rusínov v čase, keď boli odkázaní na pomoc zvonka. Zaslúži si, aby sme mu dnes vzdali úctu aj my.

jL

foto:  Areál pamätníka na Dukle
autor: Peter Zelizňák 
zdroj: https://commons.wikimedia.org/w/index.php