Prečo pili Slováci pálenku a Maďari víno? Americký profesor hľadal odpoveď

Historik Maxwell skúmal aj bajúzy.

„Fajčí ho každý. Kňaz kráča po ulici s fajkou v ústach, roľník fajčí pri každom jedle a po celé večery, urodzený pán fajčí cigaru všade od rána do večera za pekného aj za zlého počasia, v práci aj počas voľna. Ťažko nájsť statok, kde by nemali malé tabakové políčko.“ Takto opísal preveľkú lásku k tabaku v Uhorsku v polovici 19. storočia z dobového cestopisu americký profesor histórie Alexander Maxwell. Do našich končín ho privial pád Berlínskeho múru. Študoval vtedy na univerzite v Nemecku a začal sa zaujímať o dianie na tej druhej strane, osobitne v Československu. Naučil sa po česky a po skončení štúdia v Nemecku sa presťahoval do Prahy. Za tému dizertácie si zvolil nacionalizmus v Československu. Nakoniec skončil na Slovensku, kde ho chytila téma panslavizmu a uhorského lojalizmu za čias monarchie a neskôr aj téma maďarského nacionalizmu v bežnom živote. Dnes pôsobí na univerzite na Novom Zélande, no jeho bádanie po tom, prečo ktorá národnosť vrátane Slovákov pila ten-ktorý alkohol, prečo majú dodnes fúzy v Maďarsku taký dobrý imidž a prečo sa v Uhorsku toľko fajčilo, je stále živé.

Zdroj pýchy
Alexander Maxwell pre SME hovorí, že krátko po teroristickom útoku na dvojičky telefonoval so svojou starou mamou. Pýtala sa, či má bradu. Nemal.
„To som rada, neviem si predstaviť žiadneho Američana, ktorý by chcel nosiť bradu po tom, čo sa teraz stalo,“ povedala mu vážne s narážkou na moslimských teroristov.
Keďže krátko predtým čítal odborný článok o bajúzoch a o tom, aké boli pre maďarských národovcov dôležité, začal rozmýšľať o fúzoch ako prvku nacionalizmu.
Kým inde v Európe boli fúzy vyhradené vojakom, v Uhorsku ich počas obdobia, ktoré predchádzalo revolúcii v roku 1848, nosili všetky sociálne vrstvy okrem duchovných.
Snažili sa odlíšiť od nenávidených Habsburgovcov vo Viedni, ktorí boli hladko oholení, ale často sa Maďari chceli odlíšiť aj od príslušníkov iných národností v Uhorsku vrátane Slovákov.

Pre maďarských národovcov boli fúzy tiež neodmysliteľnou súčasťou mužskej príťažlivosti. Podľa anekdoty, ktorú Maxwell spomína v štúdii zverejnenej v roku 2015, muselo jedno uhorské divadlo v predstavení vymeniť mesiac v splne. Mal podobu guľatej oholenej tváre a diváci ho vypískali a nazvali „nemeckým mesiacom“.  Vymenili ho teda za mesiac s fúzmi a diváci boli nadšení.  Anglický autor John Paget, ktorý sa venoval Uhorsku, opísal v 19. storočí muža s vyše 30-centimetrovými fúzmi.

„Táto dĺžka fúzov je pre ich majiteľa zdrojom značnej pýchy. Dôstojníci husárskeho pluku vyplácali peniaze navyše vojakovi, ktorý bol takýmto spôsobom pozoruhodný, aby mu umožnili zachovať si fúzy vďaka vosku. V žiadnej európskej krajine sa netešia fúzy takej úcte ako v Uhorsku,“ konštatoval.

Fúzový rozlet zastavili plynové masky
Revolúcia v roku 1848 na nejaký čas zastavila fúzový rozlet. Fúzy boli symbolom politického radikalizmu a museli sa oholiť všetci vrátane vojakov. Rebelov holili strážnici aj na ulici.
No po rakúsko-uhorskom vyrovnaní boli opäť fúzy pre uhorských národovcov povinnosťou. V novom parlamente v roku 1868 mali všetci poslanci fúzy. Keď sa v roku 1887 hladko oholený Sándor Wekerle stal štátnym tajomníkom, jeho chýbajúce fúzy vzbudzovali značnú nevôľu. Ešte aj začiatkom 20. storočia antropológ Otto Herman v Uhorsku identifikoval 23 typov fúzov. Definitívnu ranu fúzom u maďarských národovcov uštedrila prvá svetová vojna. „Vojaci sa museli oholiť pre vynález jedovatého plynu. Plynová maska by nedržala dobre, ak by mali veľké fúzy. A keď už hrdinskí vojaci brániaci národ nenosili fúzy, bolo aj pre národovcov prijateľné byť hladko oholený,“ vysvetľuje Maxwell.

Fúzy sú podľa Maxwella stále v Maďarsku dôležitejšie než v iných európskych krajinách
„V Budapešti som raz jednému chlapíkovi povedal o svojom výskume o bajúzoch a on mi doniesol exemplár ‚Kalendára maďarských fúzov‘. Množstvo hudobníkov v tančiarňach táncház má aj dnes pôsobivé fúzy.“

Keď fajčenie bolo mužné
Ideál mužnosti, ale aj národovectva v Uhorsku okrem fúzov predstavovalo aj fajčenie fajok, cigár a neskôr cigariet. „Našiel som množstvo dôkazov, ktoré spájali fajčenie tabaku s predstavami o mužnosti: správny muž fajčí, fajčenie je mužné, muži, ktorí nefajčia, sú zšenštilí a tak ďalej,“ opisuje Maxwell. Tak sa symbolom maďarských národovcov mohol stať aj tuhý fajčiar, skladateľ Franz Liszt.  „Ako môže byť akýsi slaboch, klavirista symbolom maďarského nacionalizmu? Pomohlo, že Liszt mal obrovské úspechy u žien. No pomohlo aj to, že veľa fajčil,“ hovorí Maxwell.  Lisztova milenka Marie d’Agoult sa márne rozčuľovala: „Bože, nikdy sa mi nepodarí presvedčiť ťa, aby si sa vzdal cigár? Vzdal si sa modlitieb, ale cigár sa nevzdáš!“ citoval ju v štúdii z roku 2006 Maxwell.

Liszt sa radšej vzdal jej samotnej a našiel si ženu, ktorá fajčila tiež. Svoju dlhoročnú partnerku Carolyne Saynovú-Wittgensteinovú. Jedna z Lisztových obdivovateliek si dokonca ohorok jeho cigary dala vsadiť do zlatého medailónu s diamantmi a nosila ho na krku.

Tabakové podnikanie
Vychutnať si tabak vedeli aj na našom území. Polyhistor Karl Georg Rumy, ktorý pochádzal zo Spišskej Novej Vsi, upozornil na obchodníka v Košiciach, ktorý „dal fajčeniu tabaku veľmi príjemnú chuť ponorením do sladkého silného tokajského vína“.

Z čoho však vychádzala taká obľúbenosť tabaku v Uhorsku, až sa anglický autor Paget divil, že „taký fajčiarsky národ ako tento jakživ nevidel“?  Kým v Uhorsku sa v hojnej miere pestoval tabak, v rakúskej časti monarchie nevypestovali takmer žiadny. V roku 1802 podľa Maxwellovej štúdie Uhorsko vyprodukovalo vyše 115-tisíc kíl tabaku.
V uhorskej časti tiež bolo výrazne viac fajčiarov než v rakúskej. Už v roku 1730 stála pri Bratislave veľká tabaková továreň. „Keď americká revolúcia prerušila dodávky tabaku do Európy, cena tabaku v Európe sa zvýšila a uhorskí producenti tabaku zarobili na exporte tejto komodity veľa peňazí. Habsburská monarchia potom zaviedla vývoznú daň a uhorskí producenti už neboli konkurencieschopní a začali sa sťažovať,“ vysvetľuje Maxwell.

Politický problém
Odpor tiež vzbudzoval tabakový monopol, ktorý bol zavedený v rakúskej časti monarchie a hrozilo, že ho zavedú aj v Uhorsku. Takýto monopol bol pre Uhorsko ekonomicky nevýhodný a obavy z jeho zavedenia posilňovali nedôveru voči vládcom z Viedne. To, že sa fajčenie stalo symbolom uhorských národovcov, bolo podľa Maxwella spôsobené takýmito finančnými spormi. Keď po revolúcii v roku 1848 skutočne zaradili Uhorsko do tabakového monopolu, časť farmárov začala páliť semená alebo úplne odmietli sadiť tabak.
V liste habsburskému cisárovi diplomat Alexander Hübner zaradil zrušenie tabakového monopolu medzi štyri kľúčové požiadavky pre uhorských národovcov. Spolu s používaním maďarčiny vo verejnom živote a obnovou uhorskej ústavy. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 prestal byť tabak politickým problémom a vďaka industrializácii prestal byť takým dôležitým aj pre národovcov.

Skvelá povesť Tokaja
Nerozlučným sprievodcom maďarského národovca bolo aj tokajské víno. Za kultom vína v Uhorsku boli podľa Maxwella „aj ekonomické dôvody, ale čiastočne to bola reakcia na nemecké pivo a čiastočne triedne elitárstvo aristokratov, ktorí sa pozerali zhora na roľníkov, čo si nemohli dovoliť drahé víno“. Medzi šľachtou boli prevažne Maďari a medzi roľníkov sa radili nemaďarské menšiny, ako boli Slováci, Rumuni či Rusíni.

Maďarskí aristokrati sa však snažili odlíšiť aj od Nemcov, ktorí patrili zväčša medzi úradníkov alebo mešťanov, a Židov, ktorí boli prevažne obchodníci. Maďarské tokajské víno malo skvelú povesť v zahraničí, exportovali ho do Viedne, Moldavska, Poľska či Nemecka.  No víno, čo sa pilo v hostincoch v Uhorsku, bolo podľa cudzincov tejto kvalite naozaj vzdialené až nepitné. Dobré víno šlo na export. Rovnako ako fúzmi a fajčením sa aj tokajským vínom v Uhorsku vymedzovali proti vládnucim Habsburgovcom.

V štúdii o víne v Uhorsku z roku 2014 Maxwell opisuje provokatívnu scénu z roku 1828. Traja maďarskí šľachtici v národnom odeve vošli do viedenského hotela, kde si vyžiadali tri fľaše maďarského a šesť fliaš rakúskeho vína. Potom si vyžiadali misu. Čašník im všetko doniesol a oni ho vyzvali, aby rakúske víno vylial do misy, čo následne spravil. „Uložte maďarské víno do vody,“ požiadali ho. „Ale to nie je voda, to je najlepšie víno z oblasti Bisamberg, ročník 1811!“ bránil sa trasúci sa čašník. „Vložte ho tam a vypadnite!“ odpovedali mu šľachtici.

Jed pre výbušného Maďara
Maxwell v štúdii píše z dobových prameňov v roku 1818, že Maďar „úplne neznáša pivo, pije aj pálenku, ale jeho najobľúbenejší nápoj je víno“. Slovan pije „vodu, alebo výnimočnejšie pivo, alebo ešte výnimočnejšie víno, pretože nemá vo zvyku piť doma alebo k jedlu. Preto si však obľúbil chodenie do hostincov, kde sedí pri tvrdom alkohole do neskorého večera“.
V maďarskom prostredí nebol všetok alkohol rovnako zavrhnutiahodný. Iba ten tvrdý spájali s opilstvom, chudobou, nemorálnosťou, násilím či zločinom. Štatistik a publicista Elek Fenyés zdôvodňoval, že Maďari sa majú držať vína tým, že tvrdý alkohol, „ktorý neublíži flegmatickému Slovákovi v chladnom podnebí, je skutočným jedom pre výbušného Maďara“.

Takto to videl v roku 1829 publicista a etnograf Ján Čaplovič: „Maďar žije z bieleho pšeničného chleba a zväčša tučného mäsa a vína, Slovák (v horách) najviac miluje chlieb z obilia, jačmeňa a ovsa, jedlá z mlieka a múky, zemiakov a pálenku. Nemec najviac miluje chlieb, zemiaky a pivo, Chorvát ovsenú kašu a víno, Rusín, Valach a Srb žijú z fazule, polenty a pálenky, cigán nemá nič radšej než hovädzie mäso, Žid žije takmer výlučne z vody, pálenky a cibule.“

Domáca pálenka je povolená
Pálenka sa spájala s nemaďarskými menšinami. Napríklad autor Ignaz Fessler napísal, že „umenie destilácie brandy z kukurice ako prví priniesli a venovali sa mu Židia“.

Hoci počet liehovarov v Maďarsku po roku 1840 narastal, verejná mienka bola proti nápojom, ktoré sa spájali so Slovanmi či Židmi a maďarskí národovci napriek ekonomickému potenciálu domáci liehovarnícky priemysel skôr potláčali.

Následky rozdielov vo zvykoch pitia alkoholu ľuďmi rôznych národností v Uhorsku však nepretrvali podľa Maxwella dodnes.
„Moderný maďarský nacionalizmus už nemá aristokratickú podobu ako kedysi a moderní Maďari môžu piť domácu pálenku bez toho, aby ohrozili svoje národné renomé.“
Hoci dnes Maxwell žije s manželkou, ktorá pochádza z Nového Zélandu, na opačnom konci zemegule, stále sa vo výskume venuje aj slovenskej histórii.
Momentálne začal pracovať na projekte o habsburskom panslavizme. „V tomto výskume je dôležitých aj mnoho Slovákov, medziiným aj slovo ‚panslavizmus‘ vymyslel Slovák,“ hovorí.

Alexander Maxwell (49)
je americký profesor histórie, ktorý skúmal aj panslavizmus a uhorský lojalizmus za čias monarchie. „Prekvapilo ma, že slovenskí národovci 19. storočia sa otvorene hlásili k lojalite k Uhorsku. Napríklad Ľudovít Štúr napísal jednu knihu pod pseudonymom „ein ungarischer Slawe“ (v preklade „uhorský Slovan“),“ opisuje pre SME. „Uhorský nacionalizmus Nemaďarov sa ukázal ako bohatá a málo preskúmaná oblasť výskumu: Slováci o tom nechcú písať a Maďari tiež nie,“ dodáva. Časom ho začal zaujímať aj maďarský nacionalizmus. „Veľa ľudí píše o nacionalizme v parlamentnej debate, ale mňa zaujímali každodenné interakcie medzi obyčajnými ľuďmi, nacionalizmus v bežnom živote.“


ELA RYBÁROVÁ

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/22232543/preco-pili-slovaci-palenku-a-madari-vino-americky-profesor-alexander-maxwell-hladal-odpoved.html?

Foto:
Maďarský roľník s typickými fúzmi a "dohányom" - fajčivom. 
Zdroj: Profimedia