Pripomeňme si vznik Tureckej republiky

100 rokov od zániku Sultanátu.

Mustafa Kemal Atatürk previedol Turkov kultúrnou reformou.

29. októbra uplynie presne storočie od chvíle, keď turecké Veľké národné zhromaždenie v Ankare prijalo novú ústavu a vyhlásilo tým Tureckú republiku. Za jej prezidenta zároveň zvolilo lídra Republikánskej ľudovej strany a hrdinu anatólskej oslobodzovacej vojny Mustafu Kemala. Práve tento muž sa stal v nasledujúcich desaťročiach tvárou a symbolom hlbokých politických, sociálnych a kultúrnych premien v krajine, ktorá ešte krátko predtým tvorila súčasť, resp. jadro Osmanskej ríše.

V súvislosti s reformným programom, do čela ktorého sa postavil práve Mustafa Kemal (od roku 1935 nazývaný tiež Atatürk – otec všetkých Turkov), sa najčastejšie spomína sekularizácia spoločnosti, zrovnoprávnenie žien, presun hlavného mesta z Istanbulu do Ankary či zavedenie latinky namiesto dovtedy používaného arabského písma.

Fotografia Mustafu Kemala z roku 1930 (zdroj: Profimedia/ČTK )
Turecká republika tak ako prvá moslimská krajina nastúpila na cestu postupnej europeizácie a sekularizácie, ktorá ju mala priblížiť k západným krajinám a vytvoriť z nej moderný a silný národný štát. Duchu doby istým spôsobom zodpovedal aj typický outfit prezidenta – frak západného strihu a cylinder namiesto tradičnej moslimskej pokrývky hlavy.

Koniec sultanátu a zrod konceptu tureckého národa
Modernizačné úsilie sa v tureckom prostredí, resp. v prostredí niekdajšej Osmanskej ríše neobjavilo po prvý raz práve s menom Mustafa Kemala. Kemalistickí reformisti mohli vychádzať aj zo starších inšpiračných zdrojov či reformných ideálov predovšetkým z obdobia Tanzimâtu (1839 – 1876), no až podmienky, ktoré nastolila prvá svetová vojna, porážka Osmanskej ríše, následný grécko-turecký konflikt a výrazná revízia hraníc po mierovej zmluve v Lausanne v roku 1922 umožnili pristúpiť k tomuto úsiliu omnoho radikálnejšie.

Jednak už tomu nebránila prítomnosť osmanského sultána. Mehmeda VI., ktorý sa v očiach prevažnej časti obyvateľstva skompromitoval prijatím podmienok predchádzajúcej potupnej Sèvreskej mierovej zmluvy z roku 1920 a úzkou spoluprácou s víťaznými dohodovými spojencami, musel po zrušení sultanátu 1. novembra 1922 opustiť Istanbul na britskej vojnovej lodi a zvyšok života strávil v exile.

Jeho dynastický nástupca Abdülmecid si síce ešte udržal titul kalifa („chalífa moslimov“), Mustafa Kemal však trval na tom, že si už k nemu nemôže pripojiť aj titul „veliteľa moslimov“. Práve takéto, hoci už len nominálne spojenie duchovnej a svetskej moci, t. j. kalifátu a sultanátu bolo v podmienkach novej republiky neprijateľné. Ani tento stav však dlho nevydržal a Abdülmecidovi bol v roku 1924 zrušený aj úrad kalifa a rovnako ako Mehmed VI. opustil krajinu.

Po rozsiahlych etnických čistkách a masových presunoch obyvateľstva počas predchádzajúcich dvoch vojnových konfliktov odpadol aj náboženský a etnický „problém“. Hoci východné oblasti Anatólie naďalej obývalo kurdské obyvateľstvo, ktoré rovnako túžilo po vlastnom štáte, nová Turecká republika bola výrazne homogenizovaným štátom s takmer výlučne moslimskou populáciou.

Spočiatku sa preto mohlo zdať, že to pomôže k opačnej tendencii, k posilneniu predpisov islamského právneho systému šaría. Mnohých o tom mohol presvedčiť článok 2 ústavy z 29. októbra 1923, ktorý konštatoval, že štátnym náboženstvom Tureckej republiky je islam. V základnom zákone sa však toto ustanovenie dlho neohrialo a bez väčšej pozornosti z neho zmizlo už v roku 1928.

Hoci etnická pestrosť v krajine celkom nevymizla, republikánsky režim na akékoľvek pochybnosti odpovedal zavedením jednotnej kategórie štátnej príslušnosti. Ústava totiž označovala za Turka jednoducho každého obyvateľa krajiny bez ohľadu na náboženstvo či rasu. Nové ústavné zriadenie tak vytvorilo základ pre ďalekosiahlejšie reformy, ktoré Mustafa Kemal a jeho Republikánska ľudová strana začali zavádzať od polovice 20. rokov 20. storočia. Je pozoruhodným faktom, že sa primárne sústredili na oblasť vzdelávania a osvety.

Rozvedená hlava štátu
Proces modernizácie Tureckej republiky sa, pochopiteľne, neobišiel bez zavedenia novej legislatívy podľa západných vzorov. V roku 1926 Veľké národné zhromaždenie prijalo občiansky zákonník podľa jeho švajčiarskej predlohy, talianske trestné právo (opäť s úpravami) a v roku 1929 i nemecký trestný poriadok.

Jedným z dôsledkov zavedenia nového občianskeho práva bolo postupné zrovnoprávnenie žien. Od roku 1930 mohli turecké ženy voliť – najskôr len na komunálnej úrovni, no od roku 1934 aj na celoštátnej úrovni, t. j. do Národného zhromaždenia. Toto volebné právo pritom zahŕňalo aktívnu, ako aj pasívnu formu. Inými slovami, turecké ženy nielenže mohli vyberať svojich zástupcov, ale samy mohli byť volené do zastupiteľských orgánov. Po voľbách v roku 1935 sa tak vo Veľkom národnom zhromaždení, teda v národnom parlamente, ocitlo 18 žien. Tento počet síce nedosahoval ani päťpercentné zastúpenie z celkového počtu členov Zhromaždenia, no netreba zabúdať na to, že v rovnakom napríklad Francúzky či Švajčiarky na svoje volebné právo stále čakali.

Istanbulčanky oslavujú udelenie volebného práva ženám v roku 1930. (zdroj: Profimedia/ČTK )
Zrovnoprávnenie mužov a žien sa prenieslo i do majetkových a rodinných vzťahov. Polygamia, v mnohom charakteristická práve pre moslimské krajiny, bola postavená mimo zákona. Ženy sa po novom mohli slobodne rozhodovať pre vstup do manželstva,

ale i pre rozvod a prislúchali im aj rovnaké dedičské práva. Skutočne by sa teda mohlo zdať, že hlavnými víťazmi novej Tureckej republiky boli práve ženy, je však otázne, do akej miery mohli v stále silne tradicionalistickom prostredí tieto výdobytky modernizácie spoločnosti aj reálne využívať.

V tejto súvislosti sa zvykne zdôrazňovať úloha Latife Uşşaki, manželky Mustafa Kemala. Ako absolventka práva na parížskej Sorbonne so znalosťou niekoľkých jazykov mala predstavovať v kemalistickom Turecku prototyp novej emancipovanej ženy. Manželstvo to však zrejme nebolo šťastné, keďže sa rozpadlo už po dvoch rokoch. Je, samozrejme, otázkou do akej miery Latife Uşşaki vplývala na postoje a politické rozhodnutia svojho manžela. V tejto súvislosti je možné vyslovovať skôr domnienky, keďže sa po rozvode utiahla do súkromia a jej denníky či korešpondencia, ktoré by mohli poodhaliť jej rodinný či partnerský život, neboli nikdy publikované.

Mustafa Kemal Atatürk si však zachoval k ženám pozoruhodne blízky vzťah aj v ďalšom období. Príkladom je jeho adoptívna dcéra Ayşe Afet, ktorá sa stala podpredsedníčkou Tureckej historickej spoločnosti a vo svojej dizertačnej práci prišla s tézou o Anatólii ako vlasti „tureckej rasy“. Podľa nej vykazovali starovekí Chetiti, seldžucké kmene a Osmani v Anatólii spoločné antropologické črty. Anatóliu tak považovala za odpradávna osídlenú tureckými predkami. V roku 1937 sa s účelom získať dôkazy pre tento do značnej miery ideologický konštrukt realizoval aj rozsiahly antropologický výskum, pričom sa doň zapojili zdravotnícke zariadenia po celej krajine. Je preto evidentné, že nápomocný bol v tomto smere i samotný Atatürk, ktorý si túto dcérinu historickú tézu do veľkej miery osvojil

„Klobúkový zákon“
Osobitné miesto v celej plejáde kemalistikých reforiem mali predpisy, ktoré upravovali spôsob obliekania a súviseli, pochopiteľne, so širším programom sekularizácie spoločnosti a zásadného rozchodu s minulosťou. Tzv. klobúkový zákon z roku 1925 napríklad nariaďoval povinnosť sňať si pokrievku hlavy v uzavretých priestoroch. Výnimku mali len duchovní, ktorí ju mohli nosiť v mešitách či pri náboženských ceremóniách. Tradičné fezy z tureckých hláv čoskoro zmizli a postupne ich nahradili západné klobúky. Európsky strih mali dostať aj turecké mestá, v ktorých sa mali krivolaké orientálne ulice po novom narovnať či dokonca v niektorých prípadoch i zbúrať alebo prepojiť, aby pripomínali európsku pravidelnú mestskú zástavbu.

V moslimskom prostredí bol, pochopiteľne, veľmi citlivo vnímaný spôsob ženského odievania. Hoci sa to v popularizačnej literatúre často nesprávne uvádza, nové predpisy nezakazovali ženám zahaľovať si vlasy a tvár. V skutočnosti iba rušili túto starú povinnosť. Nová republikánska vláda však ženy priamo nabádala a povzbudzovala odložiť tradičný hidžáb, v prostredí štátnych úradov, zdravotníckych zariadení či vzdelávacích inštitúcií to dokonca priamo vyžadovala.

Po tomto uvoľnení turecké ženy najmä vo väčších mestách prirodzene siahali po európskych odevných vzoroch a rovnako podliehali najnovším módnym vlnám, ktoré sa do Turecka šírili z Európy. Nová „odhalená“ a emancipovaná žena sa stala azda najviditeľnejším znakom premeny starých kultúrnych vzorcov a nového charakteru krajiny. Viditeľné premeny však kopírovali omnoho zásadnejšie spoločenské zmeny, ktoré sa v najväčšej miere sústredili do reformy vzdelávacieho systému.

Abecedná revolúcia
„Jediným pravým vodcom v živote je veda“ – tento Atatürkov výrok dodnes zdobí fasády mnohých školských a univerzitných budov v Turecku. Je zároveň narážkou na islamských duchovných vodcov a vykladačov islamského práva, islamské náboženské školy a všeobecne monopol islamských inštitúcií v oblasti vzdelávania. Turecký prezident im vyčítal, že namiesto toho, aby tureckému ľudu vštepili svetlo rozumu, ho naopak otravovali tmárstvom, iracionálnosťou a držali ho v zaostalosti. Program modernizácie spoločnosti sa preto sústredil aj do zámeru nahradiť islamské školy novým a štátom organizovaným systémom vzdelávania. Republika preto zaviedla pre všetky deti bez výnimky všeobecnú školskú povinnosť.

Prvým a nutným predpokladom širokej spoločenskej osvety však bola odvážna reforma jazyka a nahradenie dovtedajšieho arabského písma latinkou. Mustafa Kemal Atatürk sa totiž domnieval, že rýchla a účinná alfabetizácia, t. j. odstránenie negramotnosti obyvateľstva, nebude možná pri ďalšom používaní zložitejšieho arabského písma. V novembri roku 1928 bol preto prijatý zákon o zavedení tzv. tureckej abecedy (latinky), ktorá sa od tej chvíle mala používať vo všetkých stupňoch vzdelávania i štátnej správy. V tom istom mesiaci bolo rozhodnuté aj o zriadení tzv. národných škôl (millet mekteplery), ktoré všetkým občanom vo veku 16 až 40 rokov poskytovali kurzy čítania a písania, samozrejme, už v latinke. Už v prvom roku sa do výučby zapojilo viac než milión ľudí a tento trend pokračoval aj v ďalších rokoch.

Zmenami prechádzalo nielen písmo, ale i samotný jazyk, z ktorého reforma vypúšťala arabské či perzské výrazy a v prípade, že nemala pre ne ekvivalent, siahala do slovníka iných či starších turkických jazykov alebo jednoducho využila rezervoár živých dialektov turečtiny. Vďaka týmto opatreniam sa tureckej spoločnosti podarilo urobiť v krátkom čase obrovský krok vpred, široké ľudové masy sa mohli ľahšie zapojiť nielen do hospodárskeho, ale i kultúrneho života krajiny, čomu zodpovedala aj oživená edičná činnosť predovšetkým štátnych knižných vydavateľstiev. Kemalistická vláda zároveň od roku 1932 nariadila budovať tzv. ľudové domy, v ktoré organizovali prednášky z literatúry, dejín, divadla či športové kurzy.

Kultúrnej revolúcii tohto rozsahu zodpovedala aj nová výstavba a architektúra štátnych budov. Do služieb Tureckej republiky vstúpili mnohí prestížni európski architekti a umelci ako Paul Bonatz, Clemens Holzmeister či Brutno Taut. Nemecký sochár Heinrich Krippel už v roku 1925 šokoval Istanbul vytvorením monumentu so sochou Mustafa Kemala, čo v tom čase to bolo po dlhom období prvé zobrazenie ľudského tela v Turecku. Celá krajina evidentne prechádzala hlbokými mentálnymi premenami, ktoré by boli ešte pár desaťročí predtým sotva predstaviteľné.

Mustafa Kemal nespochybniteľný
Celý zoznam reforiem a opatrení Mustafu Kemala a jeho jednotlivých vlád by zabral niekoľko strán textu – v krátkosti treba spomenúť aspoň prijatie západného letopočtu namiesto dovtedajšieho moslimského (1925), vytvorenie Tureckej centrálnej banky a zavedenie prísnej monetárnej politiky (1930), výstavbu 4000 km železničných tratí a podporu domáceho priemyslu či zavedenie v Turecku dovtedy neznámych dedičných priezvisk (1934).

Napriek pravidelne sa opakujúcim voľbám však kemalistický režim až do smrti Mustafa Kemala Atatürka v 1938 a ešte i dlho po nej nie je možné považovať za otvorený a v plnom slova zmysle demokratický politický systém. Politický život v krajine mala dlho pod svojou kontrolou vládna Republikánska ľudová strana, ktorá bola po väčšiu časť 20. a 30. rokov jedinou parlamentnou stranou. Opozícia voči Atatürkovi sa tak formovala skôr v podobe parlamentných frakcií či politických aliancií, ktoré však vodca Tureckej republiky dokázal zakaždým včas rozpoznať a potlačiť. Na druhej strane práve pozícia nespochybniteľnej autority, vojenského hrdinu a otca národa mu umožnili realizovať väčšinu z toho, čo si ešte ako mladý dôstojník osmanskej armády predsavzal.

zdroj:
https://historickarevue.sme.sk/c/23233492/100-rokov-od-zaniku-sultanatu-pripomenme-si-vznik-tureckej-republiky.html?ref=w_neprehl

foto:
Pamätník cti – jazdecká socha Mustafu Kemala vytvorená nemeckým sochárom Heinrichom Krippelom, dnes je umiestnená v meste Samsun na pobreží Čierneho mora.
zdroj: wikimedia.org