Príprava a priebeh tzv. Akcie P na Slovensku

Podstatné zmeny v spoločenskom systéme po novembri 1989 umožnili, aby sa výskum v oblasti najnovších dejín zameral aj na niektoré problémy týkajúce sa obdobia zavádzania komunistického režimu v Československu. Išlo najmä o niektoré citlivé témy, ktorých objektívne spracovanie nebolo z politických, resp. ideologických dôvodov žiaduce, alebo ktorých dôkladná analýza nebola možná ani pre komplikovaný a obmedzený prístup k pramenným materiálom. Jednou z takýchto otázok, ktoré boli celé desaťročia veľmi dôsledne tabuizované, bola aj tzv. pravoslávna akcia. 

Akcia P, ako bola krycím názvom označovaná svojimi realizátormi, sa uskutočnila hneď začiatkom päťdesiatych rokov, pričom de facto znamenala nelegitímne likvidovanie jedného mnohotisícového náboženského spoločenstva. Spôsoby a formy, akými sa všetko odohralo, v mnohom pripomínal netolerantnú dávnu minulosť. V rámci tejto akcie totiž nedošlo len k násilnému rozbitiu organizačných a ekonomických štruktúr gréckokatolíckej cirkvi, ale aj ku kriminalizovaniu a dômyselnému prenasledovaniu hlavne duchovenstva, ale aj tých veriacich, ktorí sa nielenže nechceli podrobiť diskriminačnému rozhodnutiu, no proti nemu priamo alebo nepriamo protestovali.

Aj keď akcia P sa od polovice šesťdesiatych rokov čiastočne stala už aj objektom výskumu historikov, hlavne v súvislosti s riešením iných vedeckých úloh, isté ideologické bariéry a politické predsudky spolu s vnútropolitickou a medzinárodnou situáciou naďalej prekážali nezaujatému objasňovaniu mnohých okolností i dôležitých faktov. Práve z týchto dôvodov práce z domácej produkcie napísané do konca osemdesiatych rokov a vzťahujúce sa k danej problematike síce priniesli niektoré parciálne poznatky, zvlášť faktografického charakteru, zároveň sa však vyhýbali háklivejším skutočnostiam.1

Okrem toho, všeobecné závery autorov z tohto obdobia boli výrazne determinované vtedajšou ideologickou doktrínou a evidentne poplatné vtedajšej politickej realite. Celkom jednostranne vyznievali hlavne príspevky tak popularizačného alebo propagandistického charakteru, ale i kvázi odborné publikácie, zvlášť sovietskej proveniencie, ktoré tendenčne charakterizovali poslanie Únie, postoje a poslanie gréckokatolíckeho kléru i význam cirkvi a náboženstva vôbec.2

Úplne protikladné stanoviská k pertraktovanej problematike, a to vrátane jej najzložitejších aspektov, zaujali autori pôsobiaci v exile. Pravda, ani tí sa nie vždy dokázali vyhnúť úskaliam subjektivizmu a zaujatosti, ktoré často vyplývali aj z nerovnakého postoja k otázkam národnej identity rusínskeho a ukrajinského obyvateľstva, čím sa občas strácala zo zreteľa podstata problému. Na druhej strane, práve v emigrácií, resp. z pera niektorých zahraničných autorov, vznikli mnohé vedecké aj populárne práce, ktoré sa stali prínosom pre ďalší výskum a vniesli najviac svetla do celého komplexu problémov. Veľmi dobrým príkladom v tomto smere sú publikácie a odborné štúdie M. Lacka, resp. P. R. Magocsiho.3

V domácej vedeckej spisbe takýto charakter mali len príspevky publikované v roku 1968, keď počas tzv. „pražskej jari“ došlo k pokusu reformovať komunizmus stalinského typu. Pravda, v tomto období sa k pertraktovaným problémom najčastejšie vyjadrovali len publicisti. Ich výpovede preto nemali systém a vedeckú hĺbku. Z mála vedcov, ktorí sa na Slovensku vtedy odvážili otvorene odsúdiť násilie pri likvidovaní gréckokatolíckej cirkvi a jej postavenie mimo zákon, boli práve historici O. R. Halaga a Ľ. Haraksim.

O. R. Halaga v príspevku adresovanom vtedajšej vláde ČSSR z principiálnych pozícií podrobil ostrej kritike nielen vlastný priebeh akcie P a konkrétne činy, ktoré ju sprevádzali, ale tiež poukázal na jej celkovú nelegálnosť. Konštatoval jej neúspech a v praxi veľmi negatívne dôsledky pre tisíce veriacich slovenskej i rusínskej národnosti. V článku tiež zovšeobecnil, že všetky zásahy štátu do náboženského a cirkevného života po roku 1948 mali v podstate politické ciele, ktoré však medzi ľudom neuspeli.

Uviedol, že orgány komunistickej strany a štátu sa tým, že sa prepožičali do úlohy „apoštolov“ pravoslávnej cirkvi a moskovského patriarchu, v očiach občanov krajiny viac skompromitovali, ako keby presadzovali len ateizmus.4 Na rozdiel od publicistov tej doby, O. R. Halaga dobre poznal históriu východného obradu na našom území, fakticky od čias christianizácie východného Slovenska, ako aj vývoj v tejto sfére po valašskej kolonizácii.5

Podobnú prednosť v prácach týkajúcich sa užhorodskej únie mal tiež historik Ľ. Haraksim.

Ďalšie kritické hlasy na túto tému sa začali objavovať v periodickej tlači vlastne až po zmene politických pomerov začiatkom deväťdesiatych rokov.6 Najčastejšie to síce boli popularizačné práce alebo spomienky priamych aktérov alebo odporcov procesu násilného prevodu na pravoslávie.7 Je to prirodzené, pretože vydanie rozsiahlej publikácie či dokonca monografie v tejto etape výskumu ešte nebolo aktuálne, najmä vzhľadom na sprístupnenie niektorých nových archívnych fondov a neukončenú analýzu ďalších prameňov. Nás však zaujali práve tieto prvé reakcie na zmenené podmienky na výskum a na publikovanie, hoci v ďalšom období vznikli oveľa fundovanejšie a dôkladnejšie práce viacerých slovenských bádateľov.8

Pravoslávna akcia bola spolu s násilnou kolektivizáciou poľnohospodárstva jedným z prvých otvorených prejavov inkorporovania totality do politického režimu na Slovensku začiatkom päťdesiatych. rokov. Išlo o zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a vierovyznania a ich nahradenie pravoslávnou cirkvou a náboženstvom. Likvidovanie tejto únie s Rímom a zavedenie pravoslávia boli oficiálne zdôvodňované snahou oslabiť vplyv Vatikánu. Ako precedens slúžili obdobné opatrenia a mocenské zásahy realizované v predchádzajúcich rokoch na Západnej Ukrajine, v Zakarpatsku i v Rumunsku.9

Hlavným cieľom akcie však bolo ideologické upevnenie sovietskeho systému na novozískaných územiach ZSSR a v priľahlých satelitných krajinách. Gréckokatolícka cirkev ovládaná pápežskou kúriou totiž predstavovala reálnu i latentnú prekážku plnej sovietizácie týchto krajín a regiónov. Pravoslávna akcia na východnom Slovensku bola aj prejavom servilnosti Komunistickej strany Československa voči KSSZ. Pritom vo vedení KSS zároveň vznikla predstava, že ak pravoslávna cirkev zvýši počet svojich veriacich na Slovensku, bude môcť v komunistických intenciách výraznejšie ovplyvňovať spoločenský a politický vývoj i celkové pomery na východe Slovenska.

Východiskom bolo presvedčenie predstaviteľov KSS, že v silne religióznom prostredí by sa mohli ateisticky pôsobiace inštitúcie len veľmi ťažko presadiť. Preto sa úplne logicky sa usudzovalo, že pravoslávna cirkev podriadená moskovskej patriarchii môže byť pre komunistov omnoho užitočnejšia než otvorená ateizácia. Vyznačovala sa totiž lojálnym postojom, ba snáď aj aktívnou podporou komunistického režimu podľa vzoru všeruskej pravoslávnej cirkvi. Pravoslávie v ZSSR za desaťročia boľševickej vlády bolo vlastne prinútené rezignovať a prispôsobovať sa podmienkam sovietskeho systému.10

Pod stálym tlakom postupne prevzalo nielen jeho terminológiu a hodnotový systém, ale aj dosť často i spoločenské a politické názory a predstavy. Akcia P na východnom Slovensku sa tak javila byť výhodnou tým viac, že katolícka cirkev vedená slovenskými biskupmi vtedy predstavovala jedinú silu, ktorá bola schopná účinnejšie, aj keď len morálne, vzdorovať totalitnej politickej moci.11

Z týchto dôvodov vedúci predstavitelia KSČ so značným pochopením prijímali najprv náznaky a neskôr i celkom otvorené požiadavky Moskvy postaviť gréckokatolícku cirkev mimo zákon a veriacich masovo včleniť do pravoslávnej cirkevnej organizácie. Tá v Sovietskom zväze i v tzv. ľudovodemokratických štátoch takmer bez výhrad akceptovala komunistické idey, ba neraz aj aktívne podporila aj deformované ich praktickej realizácie. Keď na opakovanú žiadosť zo ZSSR reagoval K. Gottwald trochu unáhlene záväzným prísľubom, bolo rozhodnuté aj o termíne akcie.

Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi bola schválená Predsedníctvom ÚV KSČ a rátalo sa s tým, že sa uskutoční už v priebehu roku 1949, avšak jej realizácia bola potom odložená vzhľadom na pripravovanú tzv. katolícku akciu.12 Katolícka akcia mala v roku 1949 inscenovať istý tlak veriacich na hierarchiu katolíckej cirkvi, aby uznala svoju stálu subordináciu štátu, a teda existujúcemu politickému režimu. Katolícka cirkev na čele s pápežom Piom XII. aj konferencia biskupov v Československu boli však na provokáciu dobre pripravení, preto sa nepodarilo narušiť jednotu duchovenstva a veriacich.

Pri príprave, ale aj v priebehu uskutočňovania akcie P, oficiálne miesta popierali jej nacionálny charakter a sústavne deklarovali, že ide o opatrenie cirkevnej, nie národnostnej politiky. V skutočnosti však ani objektívne nebolo možné, aby pravoslávna akcia nepriamo nezasiahla do národnostných pomerov v regióne. Vedenie gréckokatolíckej cirkvi bolo ešte vtedy hlavnou oporou rusínskej orientácie obyvateľstva severovýchodného Slovenska, a  preto sa stala vážnou prekážkou ukrajinizácie, teda snahy ukrajinskú národnú identitu, ktorá sa po roku 1948 v intenciách Kremľa a pod patronátom KSS pomaly pripravovala.13

Pravda, aj niektorí odporcovia Únie uznávali, že sa v značnej miere podieľala aj na viac – menej bezkonfliktnom spolunažívaní obyvateľstva v národnostne zmiešaných okresoch severovýchodného Slovenska, pretože väčšia časť z jej asi 300 000 veriacich sa hlásila k slovenskej národnosti. Katolícka cirkev východného obradu mala v spoločenskom i národnom živote ľudu na severovýchodnom Slovensku veľkú autoritu. Pre rusínsku, ale aj ukrajinskú inteligenciu predstavovala tiež istého garanta zachovania národnej identity tohto etnika aj v ďalších desaťročiach.

Jej administratívne zrušenie bolo preto zákonite pochopené ako vonkajší zásah nielen proti ich viere, ale i proti národnosti.14 Dôsledkom toho bolo, že ortodoxiu odmietli nielen slovenskí, ale aj rusínsky cítiaci veriaci, ktorí sa tiež priklonili k rímskokatolíckej cirkvi. Na základe istého nesúhlasu s núteným včlenením do pravoslávnej cirkvi, ale ani s ukrajinskou orientáciou, ktorá sa s ňou podvedome do istej miery spájala, začali sa mnohí z nich hlásiť za Slovákov. V tomto trende ich podporovali aj z času na čas oživované isté obavy pred možným pripojením regiónu k ZSSR či pred eventuálnym vysťahovaním občanov ukrajinskej národnosti na Ukrajinu, hoci nemali reálne opodstatnenie. Gréckokatolícka cirkev v Československu mala podľa cirkevnej štatistiky z roku 1948 celkom 305 654 veriacich v 240 farnostiach s 1 050 filiálkami a 440 kostolmi.15 Pred likvidáciou v roku 1950 mala k dispozícii 282 kňazov a 34 rehoľníkov. Z nich pôsobilo v Prešovskom kraji 189 a v kraji Košice 59 duchovných.16 Pravoslávna cirkev mala v tom čase na Slovensku podstatne slabšie pozície. Ešte počas vojny pravoslávni veriaci tvorili len 10 farností.17 Po vojne ich počet stúpol na asi 20 000 osôb. Za týchto okolností začala propagačná, organizačná a kádrová príprava pravoslávnej akcie.

Propagácií pravoslávnej cirkvi sa venoval najmä tlačový orgán Ukrajinskej národnej rady Prjaševčiny (UNRP) Prjaševščina už od roku 1946, zvlášť pri vhodných príležitostiach, akými boli napr. návšteva arcibiskupa Jelevferija v Prešove v roku 1946, eparchiálny zjazd pravoslávnej cirkvi v apríli 1947, organizačné zmeny v jej štruktúre v priebehu roku 1948, či voľba biskupa prešovskej eparchie v roku 1949. Prirodzene intenzita propagačnej kampane sa vystupňovala od začiatku roku 1950, keď o akcii P padlo definitívne rozhodnutie. V tomto smere sa zvlášť angažoval historik prof. G. I. Gerovskij, ale širokú publicitu dostávali fakticky takmer všetky akcie inštitúcií alebo obcí v prospech ortodoxie.18 V tomto duchu boli vydávané aj brožúry, organizované prednášky a ďalšie agitačné akcie.

Novým politickým podmienkam, ale aj zámerom v tejto oblasti bola prispôsobená organizačná štruktúra pravoslávnej cirkvi v republike. Do konca II. svetovej vojny totiž ortodoxná cirkev v Československu podliehala jurisdikcii srbskej patriarchie a pozostávala z troch eparchií: českej a moravsko-sliezskej na západe, ako aj mukačevsko-prešovskej na východe. V roku 1946 bola pravoslávna cirkev v Československu prevedená pod právomoc Moskvy a do Prahy prišiel rostovský biskup Jelevferij, ktorý sa stal arcibiskupom pražským a českým ako exarcha moskovskej patriarchie. V roku 1948 ho patriarcha moskovský a celej Rusi Alexij povýšil na metropolitu, čím sa arcibiskupstvo stalo metropoliou s eparchiou pražskou a olomoucko – brnenskou.

Samostatná prešovská eparchia bola ustanovená 25. apríla 1947, pričom jej dočasným správcom až do vysviacky biskupa sa stal Jelevferij. Na eparchiálnom zhromaždení 30. decembra 1949 v Prešove za účasti metropolitu pražského a celého Československa Jelevferija a kancelára Exarchátnej rady Ing. B. L. Čerkesa boli zvolení členovia Exarchátnej a Eparchiálnej rady. Biskupom prešovskej pravoslávnej eparchie sa stal archimandrita A. P. Dechterev, bývalý námorný dôstojník a biskup mukačevský.19

Vysviacka biskupa Alexija za účasti delegácie ruskej pravoslávnej cirkvi vo februári 1950 už bezprostredne predchádzala násilnému prechodu gréckokatolíckych veriacich priamo do pravoslávnej cirkvi.

Hlavným koordinátorom akcie P  bol Slovenský úrad pre veci cirkevné (SLOVÚC) v Bratislave, ktorý rovnako ako Státní úrad pro věci cirkevní (SUC) v Prahe vznikol na základe zákona č. 217/1949 Zb. zo 14. októbra 1949. SLOVÚC v Bratislave v prvom období viedol dr. G. Husák, od júla 1950 L. Holdoš.20 Snaha oddeliť rímskokatolícku a gréckokatolícku cirkev sa pritom prejavovala už od ustanovenia SLOVÚC, a to najmä formou návrhov organizačnej štruktúry tejto inštitúcie.21 Pravda, pravoslávna akcia bola od začiatku pod priamym dozorom najvyšších orgánov KSS ako záležitosť všetkých štátnych orgánov.

Sekretariát ÚV KSS na zasadaní 7. januára 1950 sa uzniesol na plnej straníckej podpore pravoslávnej cirkvi na Slovensku. V súvislosti s návštevou delegácie zo ZSSR, vysviackou biskupa Alexija a prípravou na akciu P bola pri SLOVÚC zriadená komisia, ktorej členmi sa stali dr. G. Husák, Š. Bašťovanský, L. Holdoš, dr. D. Okáli a dr. I. Rohaľ-Iľkiv. Sekretariát ÚV KSS zároveň schválil zloženie organizačnej komisie v Prešove, do ktorej menoval dr. I. Rohaľa-Iľkiva, A. Pšeničku a Ľ. Medveďa s tým, aby bola dodatočne doplnená zástupcom gréckokatolíckeho kléru.22

V ďalších dňoch organizačná komisia pri SLOVÚC prostredníctvom dr. I. Roháľa-Iľkiva a Ľ. Bartela informovala o príprave akcie predsedníctva KV KSS v Prešove a v Košiciach. Pri oboch straníckych orgánoch vznikli cirkevné komisie, ktoré organizovali príslušné komisie KSS v okresoch. Ich úlohou bolo do 15. marca preveriť pripravenosť cirkevných referentov v okresoch a zabezpečiť vytvorenie tzv. návratových výborov v okresoch a obciach. Zároveň bolo dohodnuté, aby sa pravoslávna cirkev v celej záležitosti podľa možnosti priamo a otvorene neangažovala.23

Na zasadnutí Sekretariátu ÚV KSS 30. marca 1950 dr. G. Husák konštatoval, že návratové výbory pracujú aktívne a majú už aj výsledky, a to hlavne v okresoch Snina, Medzilaborce a Stropkov. Zložitejšia situácia vznikla vraj na Zemplíne, zvlášť v okrese Vranov, t. j. v slovenskom prostredí. Organizačná komisia pri SLOVÚC zároveň navrhla na 22. apríla 1950 zvolať do Prešova poradu gréckokatolíckych kňazov a veriacich, na ktorej by vznikol orgán kompetentný akciu viesť po cirkevnej línii. Porada by súčasne prijala ohlas k veriacim a duchovným gréckokatolíckej cirkvi vyzývajúci k návratu na pravoslávie. Organizačný výbor pri KV KSS v Prešove navrhol, aby týždeň po porade bol zorganizovaný cirkevný snem, ktorý by zrušil uniatsku cirkev. Minister – predseda SUC dr. A. Čepička, ale aj dr. G. Husák však nabádali skôr k opatrnosti.24

S blížiacim sa termínom vlastného aktu zrušenia únie stále aktuálnejším bolo riešenie otázky pravoslávnych kňazov. V tom čase bolo na Slovensku iba 18 popov, a aj keď istá časť gréckokatolíckych duchovných pod psychickým nátlakom, na základe sľubov i priamym podplatením bola ochotná túto úlohu plniť, zďaleka to nepostačovalo. Vznikla dokonca úvaha získať za prísľub prepustenia z väzby pre vec ortodoxie gréckokatolíckych kňazov väznených v táboroch nútených prác, čo však V. Široký na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSS 21. apríla 1950 zamietol.25

Tak ako stranícke a štátne orgány predpokladali, príprava akcie P mala priaznivejší ohlas medzi ukrajinsky orientovaným obyvateľstvom. Vysvetľovalo sa to tým, že táto časť populácie bola naviazaná predovšetkým na východný obrad, ktorý bol o oboch cirkví skoro identický, pričom o dogmatické otázky sa príliš nezaujímala. Aj keď spočiatku niektoré skupiny Ukrajincov do istej miery váhali, v tomto smere sa rozhodne angažovala UNRP. Na porade pracovného výboru UNRP 18. apríla 1950 bol vytvorený 14 členný Výbor pre návrat k pravosláviu, ktorý viedli Peter Babej, Vasiľ Kapišovský, Andrej Rudlovčak a Fedor Lazorik.

Výbor vydal vyhlásenie k obyvateľstvu na podporu návratu k pravoslávnej cirkvi. Uzniesol sa celú akciu propagovať v periodiku Prjaševščina, poskytnúť maximálnu pomoc jednotlivým okresom, ba dokonca vytvoriť tzv. agitačné trojky, ktoré mali za tým cieľom navštevovať gréckokatolíckych duchovných.26 Dňa 22. apríla 1950 14 pracovníkov UNRP aj podpísalo vyhlásenie, v ktorom sa dobrovoľne prihlásilo k pravosláviu.27 Obdobným spôsobom sa postupne začali aktivizovať i ďalšie inštitúcie, niektoré okresy a obce, ktoré sa takto chceli zavďačiť nadriadeným orgánom.

Na umlčanie hlasov, ktoré vyjadrovali pochybnosti o oprávnenosti či legitímnosti akcie P mali dbať bezpečnostné orgány. Ony mali pre akciu vytvárať „sterilné prostredie“, najmä pre fázu jej priamej realizácie. Povereník vnútra dr. D. Okáli 22. apríla 1950 oficiálne oznámil prednostom odborov štátnej a verejnej bezpečnosti pplk. Balážovi a pplk. Vraždovi, že v najbližších dňoch v Prešovskom a Košickom kraji vyvrcholí nábor ľudí k prestupu na pravoslávie.

V tomto zmysle žiadal, aby bola akcia veľmi intenzívne sledovaná a zároveň prostredníctvom krajských a okresných veliteľov spoľahlivo zabezpečená, zvlášť v okresoch Trebišov a Sečovce. Povereníctvo vnútra tiež promptne reagovalo na udanie z 25. apríla, že desiati štátni a verejní zamestnanci sa stali prekážkou pravoslavizácie na východnom Slovensku, preto boli preložení v priebehu 48 hodín.28

Vedúcim činiteľom v Prahe sa pôvodný plán akcie založený na zorganizovaní dvoch masových podujatiach zdal zložitý a riskantný, preto v spolupráci s vedením pravoslávnej cirkvi dohodli jeho zjednodušenie. Podľa pokynov prednostu I. odboru SUC dr. Eckarta sa na zasadnutí tzv. veľkého soboru 28. apríla 1950 mali súčasne realizovať všetky kroky potrebné k zrušeniu Únie.

Sobor sa realizoval 28. apríla 1950 za plnej podpory oficiálnych orgánov. Zúčastnilo sa ho celkom 877 osôb vrátane hostí. 820 z nich bolo prezentovaných v úlohe „delegátov“ gréckokatolíckych duchovných a veriacich. Takmer nikto z nich pritom vôbec nechápal, o čo ide, lebo veriaci zo severovýchodných okresov boli do Prešova dopravovaní autobusmi pod zámienkou účasti na mierovej manifestácií.29 Organizátorom akcie P sa však sľubmi a vyhrážkami podarilo presvedčiť oveľa menej gréckokatolíckych kňazov než predpokladali. Takto zinscenované zhromaždenie ľudí jednomyseľne prijalo uznesenie, že zrušuje Užhorodskú úniu z roku 1646, že likviduje gréckokatolícku cirkev, odmieta podriadenosť rímskej kúrii a konštatuje návrat duchovných i veriacich „do lona Ruskej pravoslávnej cirkvi“. Sobor odhlasoval, aby metropolita Jelevferij požiadal moskovského patriarchu Alexija o prijatie „bývalých“ gréckokatolíkov pod svoju cirkevnú jurisdikciu. Podľa vtedajšieho zvyku boli odoslané pozdravné telegramy predstaviteľom štátu: prezidentovi K. Gottwaldovi, predsedovi SNR K. Šmidkemu, podpredsedovi vlády a ministrovi poverenému riadením SUC Z. Fierlingerovi a povereníkovi – predsedovi SLOVÚC L. Holdošovi.30

Podpredseda SNR dr. I. Rohaľ-Iľkiv prečítal „Manifest ku gréckokatolíckemu duchovenstvu a veriacim Československa“. Manifest deklaroval zrušenie únie s tým, že členovia i duchovní gréckokatolíckej cirkvi s farami a kostolmi „patria odo dnešného dňa do lona svätej pravoslávnej cirkvi“. Tento svojvoľný akt a nedemokratický diktát však dňa
27. mája 1950 akceptoval Štátny úrad pre veci cirkevné v Prahe, čím mu dodal záväzný verejnoprávny charakter.31 Soborom z 28. apríla 1950 sa však akcia P vlastne len začala.

Stranícke a štátne orgány, na rozdiel od pomerne pasívnej pravoslávnej cirkvi, sa ju usilovali všetkými donucovacími prostriedkami zavŕšiť už v roku 1950. Úspech však bol pomerne veľmi malý.

Presvedčovanie veriacich bolo doplňované zablokovaním rímskokatolíckej cirkvi a znemožnením výstupu z uniatskej a pravoslávnej cirkvi. V tomto smere sa využíval paragraf 7 zákona č. 96/1925 Zb. z. a n. z 23. apríla 1925, podľa ktorého orgány alebo príslušníci cirkvi nesmeli vykonávať žiadne náboženské úkony ani duchovnú správu pre príslušníkov inej cirkvi. Zámerne sa však porušoval paragraf 6 uvedeného zákona, ktorý umožňoval vystúpenie z cirkví.32

Hlavná pozornosť organizátorov akcie P bola venovaná gréckokatolíckym kňazom v nádeji, že ich eventuálny prestup alebo aspoň zmierenie sa s pravoslávím ovplyvni celkový postoj veriacich. Získavanie uniatskych duchovných pre pravoslávnu cirkev sa ale dialo formami nátlaku, a to od presvedčovania cez podplácanie, ekonomické donucovanie až po uväznenie, resp. sústredenie do táborov. Forma závisela od prvotného stanoviska kňaza a od časového harmonogramu. Najprísnejšie boli postihnutí tí gréckokatolícki duchovní, ktorí dôsledne odolali tlakom i pokusom o skorumpovanie ostávajúc verní svojmu presvedčeniu a únii s Rímom.

Už v predstihu, v rámci tzv. akcie R, ktorá spočívala v obsadení kláštorov a masovom internovaní rehoľníkov, uskutočnil sa zásah proti gréckokatolíckemu rádu baziliánov. Krátko pred „soborom“ bol vo Vysokých Tatrách internovaný sídelný prešovský biskup P. Gojdič spolu so svätiacim biskupom dr. V. Hopkom.33 Vo františkánskom kláštore v Hlohovci bolo pod prísnym dozorom sústredených 52 gréckokatolíckych duchovných, traja baziliáni a sedem bohoslovcov.34 Niektorým kňazom, ako aj 47 seminaristom, sa darilo istý čas skrývať a tak sa vyhnúť zatknutiu či inej perzekúcii.35

Politické a štátne orgány sa usilovali, aby vedenie záležitosti týkajúcich sa akcie P postupne preberala pravoslávna cirkev, hoci pod ich kontrolou a za ich pomoci. Preto podporovali organizačné posilnenie pravoslávnej cirkvi, hlavne na východnom Slovensku. Táto snaha bola zároveň spojená nielen s rozširovaním a zdokonaľovaním jej organizačnej štruktúry, ale i s obsadzovaním niektorých cirkevných funkcii bývalými gréckokatolíckymi kňazmi, ktorí akceptovali pravoslávie.

Vedená tendencia sa prejavila vo vytvorení michalovskejeparchie a v povýšení košického arcidekanstva na generálny vikariát. Ten mal byť zárodkom budúcej tretej pravoslávnej eparchie na východnom Slovensku. V tejto súvislosti sa uvažovalo aj o zriadení filiálky Exarchátnej rady na Slovensku, a to v Prešove alebo v Košiciach.36 Správcami vznikajúcej eparchie sa stali bývali kanonici gréckokatolíckej cirkvi: Viktor Michalič ako biskup Alexander a Ján Kokinčak ako generálny vikár michalovskej eparchie. Košickým generálnym vikárom sa stal bývalý gréckokatolícky dekan Peter Dudinský.37 Veľmi zložitú otázku predstavovalo personálne zabezpečenie riadneho fungovania pravoslávnej cirkvi. Cieľom bolo totiž obsadiť všetky bývalé gréckokatolícke farnosti a ich filiálky. V roku 1950 mala pravoslávna cirkev k dispozícii iba 125 kňazov, z toho bolo 17 pôvodných pravoslávnych, 94 bývalých gréckokatolíckych a 14 novovysvätených kňazov.

Tento nedostačujúci stav komplikovaný pretrvávajúcou nedôverou k tzv. zjednoteným kňazom viedol pravoslávnu cirkev za účinnej pomoci štátu k urýchleniu výchovy nového kňazského dorastu.

Už na jeseň 1950 začala v Prešove výuku Pravoslávna bohoslovecká fakulta, ktorá bola presunutá z Prahy. Nedarilo sa jej získať dostatok schopných poslucháčov, hoci
nábor neurčoval žiadne podmienky, okrem vekového limitu 16 – 35 rokov. Pre uchádzačov bez maturity bol otvorený ročný prípravný kurz, ktorého absolvent mohol pokračovať v riadnom štúdiu. Zároveň prebiehal tzv. krátkodobý kurz (4 – 6 mesiacov), ktorého absolvovanie oprávňovalo k vykonávaniu kňazskej funkcie. Fakulte sa však ani v ďalšom období nedarilo naplniť počty do jednotlivých ročníkov, pretože mnohí štúdium predčasne ukončili pre neprospech, nezáujem alebo morálne poklesky.38

Akcia P sa uskutočnila ako politická kampaň v období najtvrdšej diktatúry a hrubého porušovania ľudských práv i platných zákonov. Metódy psychologického, ekonomického a administratívneho nátlaku i priameho násilia evokovali isté pocity náboženského útlaku a zvyšovali nedôveru a odpor veriacich voči komunistickému režimu. Nútili ich hľadať a nájsť náhradné riešenia. Privilegované postavenie pravoslávnej cirkvi, napriek evidentne ateistickému kurzu štátnej moci, posilnilo náboženskú citlivosť katolíckych veriacich a ich konfesionálnu intolerantnosť, ktorá miestami vyústila i do otvorených konfliktov.

Akcia P, zvlášť v tej forme, v ktorej sa uskutočnila, destabilizovala cirkevno-politickú situáciu na východnom Slovensku na dlhé obdobie. Jej dôsledky, najmä v majetkovo-právnej a morálnej oblasti, nie sú úplne prekonané dodnes.

Poznámky a literatúra:
1 Pozri napr. BAJCURA, I.: Ukrajinská otázka v ČSSR. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 128 – 132; URAM, P.: Rozvoj kultúr obyvateľstva ukrajinskej národnosti v období socialistickej výstavby. In ČORNÝ, M. (Ed.). Socialistickou cestou k národnostnej rovnoprávnosti : Zborník štúdií o rozvoji ukrajinskej národnosti v ČSSR. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1975, s. 108 – 110; BAJCURA, I.: Cesta k internacionálnej jednote. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1982, s. 162 – 163.
2 V tomto duchu vyšli viaceré práce vtedajších sovietskych historikov, akými boli napr. M. M. Boldyžar, N. N. Varvarcev, O. I. Vovk a ďalší.
3 Pozri napr. LACKO, M.: Prenasledovanie gréckokatolíkov na Slovensku. In: Mária, 1, 1955, 4 a MAGOCSI, P. R.: Religion and Identity in the Carpathians. In: Cross Currents VII. Ann Arbor, Mich., 1988, s. 87 – 107.
4 HALAGA, O. R.: Byla též akce P. In: Literárnilisty, I (XVII), 1968, 17, s. 6 – 7.
5 Pozri najmä HALAGA, O. R.: Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokatolíci. Košice : Svojina, 1947.
6 Priekopnícku úlohu v tomto smere zohral článok J. Bobáka Gréckokatolícka kalvária publikovaný v Slovenských národných novinách, roč. 1, 14.8.1990, č. 4, s. 6 – 7.
7 Pozri napr. HOLDOŠ, L. – BARTOŠEK, K.: Svědek Husákova procesu vypovídá. Praha : Naše vojsko, 1991.
8 Máme na mysli viaceré práce M. Barnovského, Ľ. Haraksima, R. Letza, J. Pešeka, P. Šoltésa, ale aj cirkevných predstaviteľov J. Babjaka, M. Potaša, P. Šturáka a iných.
9 Brestská únia v Haliči bola zrušená v marci 1946, Užhorodská únia v Zakarpatsku v marci 1949. Gréckokatolícka cirkev v Rumunsku bola likvidovaná v októbri 1948.
10 Podrobnejšie pozri FEDOR, M.:Z dejín gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1945 – máj 1950. Košice : Byzant, 1993, s. 15 – 24. 
11 Štátny archív v Prešove (ŠAP), fond (f.) KNV-P, Referát pre všeobecné veci vnútorné (ref. VVV), signatúra (sign.) cirk/3, kartón (kart.) 6. Zápisnica z porady o akcii P na ÚAV SNF v Bratislave 23. októbra 1950. Pozri referát povereníka L. Holdoša.
12VNUK, F.: Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949 – 1950. Bratislava : Ústav dejín kresťanstva na Slovensku, 1996. 
13 ŠINDELKA, J.: Národnostní politika v ČSSR. Praha : Orbis, 1975, s. 122.
14 BAJCURA, I. – URAM, P.: Do nekotorych problem nacionaľnoho žytťa Ukrajinciv (Rusyniv) v Čechoslovaččyni. Prešov : KSUT, 1969, s. 11.
15 LACKO, M.: Náčrt dejín slovenských gréckokatolíkov. In: Most, 13, 1966, 3 – 4, s. 129; BAJCURA, I.: Ukrajinská otázka, s. 130.
16 Slovenský národný archív v Bratislave, f. ÚV KSS, Sekretariát ÚV KSS, zasadnutie Sekretariátu ÚV KSS 5. apríla 1951, kart. 17. Zpráva o niektorých otázkach cirkevnej politiky, s. 11.
17 Päť rokov slovenského školstva. Bratislava : Ministerstvo školstva a národnej osvety, 1944, s. 418.
18 Pozri Prjaševščina, 27. 6. 1945, 12. 9. 1946, 24. 4. 1947,1. 6. 1947, 2. 2. 1950, 9 .2. 1950 a 2. 3. 1950.
19 ŠAP, f. KNV-P,  ref. VVV,  sign. cirk/3, kart. 7. Hlásenie kultového referenta KNV o voľbe biskupa v Prešove z 5. januára 1950.
20 SNA, f. Slovenský úrad pre veci cirkevné (SÚC). Inventárny zoznam. Bratislava 1988, s. 1 – 2.                                                             
21 SNA, f. ÚV KSS, S ÚV KSS, kart. 4. Zápis zo zasadnutia organizačného sekretariátu ÚV KSS dňa 27.10.1949.
22 SNA, f. ÚV KSS, S ÚV KSS, kart. 6. Zápis zo zasadnutia Sekretariátu ÚV KSS 7. januára 1950.
23 SNA, f. ÚV KSS, S ÚV KSS, kart. 7. Protokol zo zasadnutia Sekretariátu ÚV KSS dňa 16. marca 1950, s. 6.
24 SNA, f. ÚV KSS, S ÚV KSS, kart. 7. Protokol zo zasadnutia Sekretariátu ÚV KSS dňa 30. marca 1950, s. 2.
25 SNA, f. Povereníctvo vnútra (PV), sekretariát povereníka (sekr.), inventárne číslo (i.č.) 121, kart. 206.
26 ŠAP, f. KNV-P, ref. VVV, sign. cirk/3, kart. 6.
27 Prjaševščina, 27. apríl 1950.
28 SNA, f. PV-sekr., i. č. 121, kart. 207.
29 POTAŠ, M.: Nasiľa zavdane greckokatolickoj cerkvi vid roku 1950 – podanňa do vidoma, dľa informaciji. In: Blahovistnyk, 1993, č. 4, s. 69.
30 ŠAP, f. KNV-P, ref. VVV, sign. cirk/3, kart. 6, katalógové číslo (k.č.) 308.
31 Tamtiež, k. č. 306.
32 ŠAP, f. KNV-P, ref. VVV, sign. cirk/3, kart. 7.
33 V januári 1951 bol P. Gojdič spolu s rímskokatolíckymi biskupmi Vojtaššákom s Buzalkom zatknutý, obvinený z absurdných trestných činov vrátane velezrady a odsúdený na doživotie, finančnú pokutu 200 000 Kčs a stratu občianskych práv.
34 SNA, f. SÚC, i. č. 53, kart. 72.
35 ŠAP, f. KNV-P, zvláštne oddelenie, kart. 36, k. č. 312.
36 ŠAP, f. KNV-P, ref. VVV, sign. cirk/3, kart. 6
37 SNA, f. ÚV KSS, Predsedníctvo ÚV KSS, zasadnutie P ÚV KSS 9. 9. 1950, kart. 798. Zpráva o ďalšom postupe v akcii návratu na pravoslávie, s. 1.
38 ŠAP, f. KNV-P, ref. VVV, sign. cirk/3, kart. 6. Stav k 15. 12. 1950.

Marián Gajdoš – Stanislav Konečný,
Spoločenskovedný ústav SAV v Košiciach

Zdroj:
http://www.saske.sk/cas/archiv/4-2008/04-gajdos_konecny.html