Rady na banány, zakázané rifle, poradovník na auto. Ako bolo za komunistov?

17.11.2021


Historik o spomienkovom optimizme.

PREŠOV. Oklieštené boli osobné slobody, možnosti cestovania či sloboda vierovyznania. Ani po ekonomickej stránke to nebolo ružové.

Často chýbal základný tovar, čakalo sa v radoch na mäso, niektoré druhy ovocia či toaletný papier. Elektronika sa zháňala pod pultom, na automobily boli poradovníky a mnohí si ich nemohli dovoliť.

Niektoré veci sa dali kúpiť iba v Tuzexe, prípadne sa pokútne dovážali z cudziny.

Koľkokrát sme však počuli vetu, že „za komunistov" nám bolo fajn?

Spomienkový optimizmus u mnohých ľudí totiž tieto fakty vytesnil a čas, keď boli mladí, sa im dnes javí v inom svetle, akým v skutočnosti bol.

Okrem toho, keď sa človek narodil do danej spoločnosti a doby, nemal ju s čím porovnávať. Bral ju takú, aká bola, so všetkými dobrými i zlými vecami.

Ako sa však ukázalo, socializmus leninsko-stalinského typu nebol dlhodobo udržateľný a rok 1989 to len potvrdil.

V spoločnosti to po celý rok kvasilo. Bolo otázkou času, kedy sa stane niečo, čo zatrasie vtedajšou komunistickou stranou.

Jediná vládnuca sila vo vtedajšom Československu strácala dych. Po 17. novembri 1989 bolo odrazu všetko inak.

Historik Peter Švorc pochádza zo Štrby, študoval v Poprade a novembrové udalosti 1989 zažil ako mladý asistent na filozofickej fakulte v Prešove. Je vysokoškolským profesorom, pôsobí na Prešovskej univerzite, na inštitúte histórie.

Rozprávali sme sa o tom, aké to bolo kedysi a prečo nemalá časť ľudí stále pociťuje nostalgiu za starými časmi.

Spomienkový optimizmus ako obranný mechanizmus

Podľa Švorca je spomienkový optimizmus prirodzený.
„My, historici, vieme, keď sa rozprávame s pamätníkmi, ktorí si spomínajú na život, ktorý prežili pred mnohými rokmi, že ho vidia inakšie, spravidla v krajšom svetle. Pamäť človeka prirodzene vytesňuje negatívne zážitky,“ hovorí Švorc s tým, že aj podľa psychológov a neurológov je to prirodzená vec. Ak by to pamäť nerobila, človek by si so sebou celý život niesol mnohé negatívne spomienky, ktoré by ho len deprimovali.

„Druhý moment je ten, že ľudia konfrontujú aktuálne skúsenosti s tým, čo bolo kedysi. A minulosť je niekedy vďaka spomienkovému optimizmu prifarbená doružova. Ak sa dnes napríklad zvýši cena masla, tak sa podvedome porovnáva, koľko maslo stálo za socializmu a koľko dnes. Ich vtedajší a dnešný príjem už spravidla nie. Časť ľudí zas porovnáva to ťažké, čo momentálne prežíva, s tým, čo kedysi prežívali ako mladí.“

Mnohí si dnes už akoby nepamätajú, že existoval nedostatkový tovar, predávalo sa pod pultom, čakalo v dlhých radoch.

Prípadne sa chodilo v starom oblečení na nákupy do Maďarska, kde ho ľudia vyzliekli a obliekli na seba nové veci, aby si toho mohli priviezť čo najviac.

„Bolo to tak. Mnohí z nás si to veľmi dobre pamätáme. Keď sme si chceli kúpiť niečo exkluzívnejšie, tak sme zháňali bony a šli sme do Tuzexu. Pred Vianocami sme sa tešili na mandarínky a banány,“ vraví historik.

Komunisti vyhnali elitu
Poukazuje na to, že životná úroveň obyvateľov Československa veľmi nerástla, ba v závere 50. a na začiatku 60. rokov minulého storočia začala výrazne klesať.

„Bolo to spojené s tým, že sme sa stali súčasťou socialistického bloku pod vedením Sovietskeho zväzu. Západné krajiny obmedzili, ba i zastavili dovoz surovín k nám i od nás, prestali dovážať nové technológie, predávať stroje či nakupovať tie naše, nedovážali hotové výrobky. Hospodársky mechanizmus, ktorý tu bol, nefungoval tak, ako mal. Malo to nielen vonkajšie príčiny, ktoré som uviedol, ale aj celý rad vnútorných príčin. Po februárovom komunistickom prevrate v roku 1948 komunistická strana takpovediac vyčistila podniky a rôzne inštitúcie hospodárskeho i spoločenského charakteru od ľudí, ktorí neboli členmi strany, nemali dobrý triedny pôvod, neboli robotníckymi kádrami, a dosadila si tam ľudí, ktorí boli členmi strany a boli ochotní podporovať politiku komunistickej strany. To ešte neznamenalo, že boli aj schopní viesť podniky tak, ako to dokázali urobiť ich predchodcovia s patričným vzdelaním a skúsenosťami. To všetko muselo mať dopad aj na ekonomiku krajiny. A ekonomika a bežný spotrebný život boli a sú spojenými nádobami. “

Nedostupný tovar
Čo bolo pre ľudí najťažšie? Ktoré komodity boli najviac nedostupné? Luxusnejšie oblečenie, automobily, elektronika? Najviac nedostatkový tovar?

„V podstate všetko, čo ste vymenovali,“ reaguje Švorc.

„Keď sa ekonomická situácia ľudí v druhej polovici 60. a v 70. rokov zlepšila, tak bol problém napríklad s autami. Robili sa na ne oficiálne poradovníky, no a potom sa zas neoficiálne predávali miesta v poradovníkoch. Ak zostaneme pri autách, tak nám ostáva smutné konštatovanie, že autá sa v závere 70. a tiež v 80. rokoch aj dali kúpiť, ale celý rad ľudí, hlavne intelektuálov, na to nemal peniaze. Ich práca bola cielene finančne podhodnotená,“ vraví historik. „Pre týchto ľudí bolo problémom dostať od banky pôžičku...“

Dotklo sa to aj vysokoškolských učiteľov?

„Pravdaže. Nijako neodskakovali s príjmami od svojich kolegov na základných a stredných školách. O začínajúcich učiteľoch a asistentoch ani nehovoriac. Ale to sa týkalo aj inžinierov, ba i lekárov. Bežný robotník v závode spravidla zarobil viac ako jeho majster. Ten mal pritom zodpovednosť za robotníkov, za výrobnú linku, za dosahované výsledky. Aj u neho bola jeho práca zámerne finančne podhodnotená, lebo ju zastával človek s vyšším vzdelaním. Posilňovanie postavenia robotníckej triedy v spoločnosti takýmto spôsobom sa v konečnom dôsledku obrátilo proti spoločnosti a tiež proti ľuďom v robotníckych profesiách. Kultúrna sféra - tá pociťovala regulovanú nerovnosť ešte viac. Jednak bola pod prísnou ideologickou kontrolou a súčasne aj spoločensky, teda aj finančne degradovaná, čo nám, žiaľ, zostalo dodnes.“

Oblečenie ako vzdor
V prípade módy tu tiež nebol taký výber, ako je dnes.

„To je fakt. Móda bola a je spoločenskou záležitosťou. U mladých ľudí bola vec prestíže mať rifle. Na druhej strane prísť v rifliach do školy bolo veľkým rizikom,“ hovorí historik.

„Rifle totiž boli nepísaným symbolom kapitalistickej spoločnosti a jej propagácia bola nežiaduca. Napriek nespornému ideologickému kontextu a spojitosti riflí a kapitalizmu ich tak mladá generácia nevnímala a ani nechcela vnímať, chcela byť taká ako mladá generácia na Západe. Pravdou je, že rifle sa stali súčasne aj prejavom vzdoru voči starším generáciám. Rovnakú úlohu zohrali dlhé vlasy u chlapcov, inšpirované boli západnými hudobnými skupinami, najmä populárnymi The Beatles.“

Na konci 80. rokov dochádzalo k paradoxom, že na školách síce rifle boli zakázané, ale chodil v nich každý. V takom Prešove sa navyše dali zohnať, keďže ich tu licenčne šila firma Lee Cooper. Predtým to však bolo oveľa prísnejšie.

„V prvej polovici 70. rokov som študoval na gymnáziu v Poprade a tu tento úzus platil. Do školy sme nemohli nosiť džínsy, len tesilové nohavice. Vedenie školy to vyžadovalo, ale vlastne ani nemalo na výber. Bolo to obdobie normalizácie, ešte stále sa kádrovalo, za prejavy podpory dubčekovského socializmu boli ľudia vylučovaní zo strany, ale aj prepúšťaní zo zamestnania, a tak si naši profesori nemohli dovoliť nerešpektovať ideologické odporúčania, ako sa má socialistická mládež obliekať do školy,“ opisuje svoje stredoškolské časy historik Švorc.

Náboženská nesloboda
S ďalšími mládežníkmi zo Štrby založil literárno-historický krúžok a s nimi vydával cyklostylovaný časopis Lúč, pravda, bez oficiálneho povolenia. Ich priateľ - výtvarník urobil jednu z obálok časopisu s alegóriami štyroch ročných období, ktoré na obálke umiestnil do obdĺžnikových rámčekov. Tie neplánovane medzi sebou vytvorili podobu kríža.

„Jeho vedúci v osvetovom stredisku v Poprade si všimol, že na obálke vytvorili kríž, čo sme si my a ani náš priateľ vôbec neuvedomili. No on mal kvôli tomu veľké problémy. Len-len že neprišiel o zamestnanie. Aj toto bol znak každodenného života ľudí v socializme. Mnohí už zabudli na to, že chodiť do kostola, dať si deti pokrstiť, mať sobáš v kostole, to bolo pre veľkú časť obyvateľov, hlavne intelektuálov, riadiacich pracovníkov, učiteľov, kultúrnych pracovníkov a, samozrejme, aj všetkých členov strany nepredstaviteľné. Aspoň na verejnosti,“ poukazuje na ďalšiu tému, otázku náboženskej slobody.

„Bolo to veľké riziko. V takom prípade mohli rodičia prísť o svoje zamestnanie. Jediná cesta zamestnať sa potom viedla do robotníckych alebo roľníckych profesií niekde v závodoch či na družstvách. Horšie bolo, že to pocítili aj ich deti. Nemohli študovať humanitné odbory ani na stredných, ani vysokých školách. A ešte viac sa to týkalo detí protestantských, gréckokatolíckych a pravoslávnych kňazov.

Toto boli ďalšie limity, ktoré nevyplývali zo schopností toho mladého človeka, ale z toho, či bolo postavenie rodičov správne alebo nie.

Zatvorené hranice
„Takýchto obmedzení v socializme bolo viac. Úplne všetkých sa dotkli problémy s cestovaním do zahraničia. Problém bol dostať sa aj do Sovietskeho zväzu, ktorý bol pomyselným ideálom socialistického štátu,“ otvára historik ďalšiu Pandorinu skrinku.

Kolóny na hraniciach do „spriatelených krajín“, nehovoriac o kontrolách na hraniciach s kapitalistickým susedom. Kontroly povolených finančných prostriedkov, predtým vybavovanie devízových prísľubov a mnohé ďalšie obmedzenia...

„Človek si nesmel doviezť zo zahraničia cennejšie veci. Zlatý prsteň, kožuch, rádio, televízor… To boli veci, ktoré sa dovážali s veľkými rizikami z dovolenkových pobytov a s rizikom veľkého zdanenia. Aj to bol ďalší limit, s ktorým sa ľudia v tomto období stretávali. Mať rodinu alebo priateľov v kapitalistickom zahraničí a udržiavať s nimi styk, hoci len občasný, sa rovnalo permanentnému sledovaniu zo strany Štátnej bezpečnosti, kontroly korešpondencie, prípadných balíkov a problémov, ak sa v nich objavila ideologicky chybná kniha či časopis.“

Máme sa lepšie, ale nie každý
Ako to hodnotí historik? Máme sa po ekonomickej stránke lepšie alebo horšie ako v tom čase?

„Je to individuálne. Faktom je, že v období socializmu boli ústavou garantované určité sociálne istoty. Jednoducho ľudia museli mať prácu. V 60. a 70. rokoch sa začali stavať rôzne priemyselné podniky v oblastiach, kde by sa za bežného trhového hospodárstva nestavali. Boli to často stratové podniky, ale poskytovali prácu a sociálnu istotu ľuďom z daného regiónu. Kolektivizácia poľnohospodárstva v 50. rokoch bola dramatickým podnikom ľudovodemokratického štátu, ktorý pri vtedajších spôsoboch zakladania jednotných roľníckych družstiev ublížil veľkej časti roľníctva. V 70. rokoch, keď štát viac investoval do poľnohospodárstva, sa situácia zmenila a jednotné roľnícke družstvá sa stali významným zamestnávateľom vo všetkých, aj neproduktívnych oblastiach krajiny. To stabilizovalo pracovné sily a dávalo sociálne istoty ľuďom na vidieku. Je to fakt, ktorý ľudia citlivo vnímajú a ktorý ich núti veci porovnávať,“ upozorňuje profesor Švorc.

„Väčšina má dnes lepšie ekonomické pozície ako za socializmu. A, naopak, je aj dnes skupina ľudí, ktorá má ekonomické problémy, nemá prácu, alebo je jej práca slabo ohodnotená. Sú oblasti, kde po novembri 1989 boli fungujúce družstvá zdevastované a zanikli bez náhrady pracovných príležitostí. Podobné je to aj v oblasti priemyslu, čo u ľudí vyvoláva pochybnosti o tom, či je dnešná postindustriálna doba lepšia ako bol socializmus. Zdá sa mi však, že po ekonomickej stránke sa predsa len máme lepšie ako za socializmu. Je to ale individuálne."

Doba bola tehotná na zmeny
V čom bol najväčší prínos novembrových udalostí 1989?

„V 80. rokoch spoločnosť intenzívne vnímala, že začína stagnovať vo všetkých sférach života, najmä v ekonomickej, ale aj kultúrno-spoločenskej. Jednoducho, bola potrebná nejaká zmena. Tá sa, samozrejme, nedala urobiť bez politických zmien. Michail Gorbačov v Sovietskom zväze začal s perestrojkou, a tak uvoľnenie zviazaných pomerov, aké v socialistických krajinách boli, bolo len otázkou času,“ konštatuje profesor histórie.

Poukazuje na to, že komunistická strana, v rukách ktorej bola sústredená všetka moc, strácala na sile. Nielen nekomunisti, ale už aj radoví členovia strany, a najmä mladá generácia, sa začali na ňu dívať stále kritickejšie.

Za najdôležitejšie považuje, že v Sovietskom zväze dali priechod zmenám, ktoré sa potom prejavili aj v ďalších krajinách východného bloku – v Nemeckej demokratickej republike, v Maďarsku, Poľsku a vyhnúť sa im nemohlo ani vedenie KSČ. Bolo len otázkou času, kedy sa naštartujú. Potlačenie študentskej demonštrácie 17. novembra v Prahe „bolo tou iskrou, ktorá zapálila rozbušku“.

Pripomenúť treba slovenský študentský vklad do revolučnej premeny spoločnosti. V Bratislave študenti protestovali už deň predtým, no nespokojnosť kvasila prakticky celý rok.

Peter Švorc bol začínajúcim asistentom na filozofickej fakulte v Prešove. Pôsobil aj medzi mladými literátmi.

„Začiatkom novembra sme mali v Bratislave stretnutie mladých autorov, kde sme pripravili petíciu s požiadavkou na zmeny v spoločnosti. November nás však predbehol,“ spomína s tým, že neboli sami. Mladí ľudia v tomto období už hľadali cesty, čo urobiť, čo zmeniť, ale zároveň nikto neveril, že režim úplne padne.

Švorc: Históriu vymazať nedokázali
Peter Švorc mal ako mladý asistent k študentom blízko. V revolučných dňoch boli historici v kurze. Spoločnosť od nich právom očakávala pravdivé objektívne informácie o svojich dejinách, najmä o tých, ktoré boli v období socializmu prekrúcané alebo zamlčiavané.

„Dodnes vo mne zostal silný zážitok, keď sa nás, učiteľov, študenti pýtali na zlomové udalosti v našich novodobých dejinách, hlavne na vznik Československa v roku 1918, na Masaryka, Štefánika, na osobnosti, ktoré boli za socializmu degradované ako nevýznamné alebo ako ľudia, ktorí boli v službách západného imperializmu..."

Keď sa ho pýtali na Štefánika, povedal, že ho vníma ako jednu z najvýznamnejších osobností slovenských dejín.

„Pridal som spomienku na stretnutie so Štefánikovou snúbenicou, markízou Giulianou Benzoni, v auguste 1968 v Martine. Nie všetci starší kolegovia z fakulty, ktorí boli na tomto stretnutí so študentmi, boli tým nadšení, báli sa dôsledkov, prípadného kádrovania, aké mali v pamäti z rokov normalizácie. V Československu ešte vtedy nebolo nič definitívne rozhodnuté, netušili sme, akým smerom sa budú uberať ďalšie udalosti. Študenti to však ocenili. Tí, s ktorými som mával semináre, to už poznali, ale toto bolo verejné fórum s iným dopadom a ohlasom na dnes už samozrejmé fakty našej histórie,“ opisuje zážitok spred 32 rokov.

„Mladí ľudia sa po novembri 1989 začali intenzívnejšie zaujímať o minulosť vlastného národa, Československa a osobnosti, ktoré boli v čase socializmu účelovo zatajované alebo negatívne hodnotené. Aj to je fakt, nehovoriaci v prospech bývalého režimu, ktorý nemal záujem poznať a prezentovať pravdivé poznatky o histórii vlastnej krajiny. Čo mu nezapadalo do ideologicky poskladanej marxisticko-leninskej škatuľky, to odtiaľ vyhodil. Dejiny sa tak deformovali, prekrúcali s cieľom nepohodlné fakty vymazať z pamäti ľudí. Našťastie sa ukázalo, že sa to nedá urobiť,“ dodáva profesor Peter Švorc.

Michal Frank, redaktor

Zdroj:
https://presov.korzar.sme.sk/c/22785370/nedostatok-tovaru-zavrete-hranice-nabozenska-nesloboda-minulost-nebola-idealna.html?ref=njctse

Foto: 
Prof. P. Švorc na prednáške o vzniku Československa v Krakove, na pozvanie Polskej akademie umietnosci 
(zdroj: archív P.Š.)

Aktuality

Zobraziť všetky
02.12.2021

Lúčime sa – Janko Štefánik...

Nad ránom 19. novembra nás vo veku 96 rokov navždy opustil posledný priamy účastník odboja v II. svetovej vojne z okresu Svidník Janko Štefánik. Ako 17-ročný mladík v lone Kobylnickej prírody sa stretával s ľuďmi, ktorí k nim domov prichádzali …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
02.12.2021

Zomrel posledný hrdina z Dukly: Ján Štefánik (†96) pomáhal partizánom a bojoval po boku s Červenou armádou

Hrdinovia pomaly odchádzajú. Pred niekoľkými dňami skonal posledný slovenský vojak, ktorý bojoval v 2. svetovaj vojne na Dukle. Jána Štefánika z Giraltoviec odviedli ešte v 19 rokoch a dostal sa do blízkosti Červenej armády. Na prežité bojové…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
01.12.2021

Dnes je 30. výročie zakarpatského referenda

1. december 1991 sa súčasne s celoukrajinským referendom o potvrdení Aktu o nezávislosti Ukrajiny v Zakarpatskej oblasti konalo aj miestne referendum o samosprávnom štatúte Zakarpatska ako súčasti samostatnej Ukrajiny. Pripomeňme si chronológ…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
01.12.2021

Konec impéria. Těžké probouzení Rusínů v novém státě – nezávislé Ukrajině

Українською мовою: https://www.rusyn.sk/knec-mper/ V polovině 80. let minulého století se Sovětský svaz ocitl na rozcestí. Tři úmrtí nejvyšších představitelů státu za sebou (L. Brežněv, J. Andropov, K. Černěnko) donutil vedení KSSS – průměrný…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
30.11.2021

Ve Vlaku svobody ji napadlo dát ruce vzhůru, ale nechtěla být za blázna

Dne 11. září 1951 prorazil železnou oponu rychlík z Prahy do Aše a převezl 110 cestujících do západního Německa. Seděla v něm i tehdy patnáctiletá Marie Kohoutová, studentka 2. ročníku chebského gymnázia. Přes těžkou nemoc, s níž v současnosti b…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
30.11.2021

Ako zadrôtovali československé hranice

Nový európsky západ sa od východu oddeľuje pohraničnými bariérami s ostnatým drôtom. Šesť rokov po prvom maďarskom plote na hraniciach so Srbskom vyrastajú podobné prekážky aj medzi Poľskom, pobaltskými štátmi a Bieloruskom. Pripomína to obdobie…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Teta Paraska:
-To lem na rusnakoch fraza "pytnyj ňaňo/čistyj otec" - obvyňiňa/skarha...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať