Reportáž z Richnavy: Pokiaľ ma znova napadnú, použijem zbraň

Niekoľko dní pred Vianocami obletela Slovensko správa o brutálnom útoku troch chlapcov z Richnavy pri Krompachoch. Na útoku sa zúčastnili štyria, jeden ženu bránil, ďalší ju surovo zmlátili a okradli. Kto boli detskí útočníci a kde zlyhal systém? Hrozí ďalšia eskalácia napätia?

.intenzita útoku detských násilníkov bola brutálna. Staršiu ženu bili, kopali a neprestali ani potom, čo dopadla z trojmetrovej výšky na zem. Svoj čin si dokonca natáčali a fotili na ukradnutý mobil napadnutej ženy. Samotné lúpenie troma deťmi do pätnásť rokov je protizákonné, no pomerne časté. Spôsobiť pritom staršej žene opuch mozgu a dlhodobé liečenie je absolútne nepochopiteľné. 

Tento incident vyvolal značné vášne a niekoľko výjazdov rôznych politických strán. O identite páchateľov sme toho doteraz vedeli len málo. Po návšteve Richnavy nás prekvapilo pozadie páchateľov brutálneho útoku, ktoré do celej situácie vnáša nový pohľad. 

.celú noc pil
V Hrabušiciach sa stretávame s terénnym sociálnym pracovníkom Tomášom Ščukom. Býva v rodinnom dome spolu so svojou manželkou a dvoma malými deťmi. Tomáš sa už ako dieťa vďaka rómskemu pôvodu stretol s diskrimináciou. Po tom, ako vyštudoval základnú školu v Hrabušiciach, sa chcel prihlásiť na gymnázium, no jeho učiteľka ho od toho odhovárala. Róma vraj nikdy na gymnázium neposlali a bola by to hanba. Podľa Tomášových slov mu chcela uškodiť negatívnym odporúčaním. Nenechal sa odradiť a na gymnázium ho predsa len prijali. 

Po maturite pokračoval na vysokej škole v Nitre, kde vyštudoval sociálnu prácu. V jeho hlase badať hrdosť na všetko, čo už v živote dokázal. „Ak si niekto myslí, že život v akejkoľvek rómskej osade niekomu vyhovuje, tak sa fatálne mýli,“ hovorí Tomáš po tom, ako sme nasadli do auta smerom do Richnavy. 

Ľudia v osadách snívajú o lepšom živote, nedokážu sa však z osady vlastnými silami dostať preč. Podarí sa to len niekoľkým. Tomáš je jedným z nich. Dnes koordinuje terénnu sociálnu prácu v sedemnástich osadách v tunajšom regióne. 

„Situácia je v každej sociálne vylúčenej rómskej komunite iná. Každá osada potrebuje vlastné riešenie ušité na mieru,“ vysvetľuje nám počas cesty. Zaujíma nás, prečo detskí útočníci staršiu ženu nielen okradli, ale aj brutálne zbili. Odpovedať nevedel. Jeden z útočníkov, trinásťročný Erik, má však v osade veľmi zlú povesť.

Pred príchodom do Richnavy sme sa niekoľko hodín snažili dovolať starostovi Ivanovi Dunkovi. Telefón zdvihol až Tomášovi, ktorému prisľúbil stretnutie. Sľub nedodržal, prestal dvíhať telefón a dvere v dome neotváral. Deti v okolí starostovho rodného domu nám po zabúchaní na dvere zakričali: „Nie je doma, nevieme, kedy príde.“ „Neotvorí vám, celú noc pil,“ šepkajú nám pritom ľudia postávajúci neďaleko starostovho domu.  

osada Richnava
Od starostu sme sa vybrali za rodičmi páchateľov útoku. Zaklopali sme na chatrč Erikových rodičov obitú doskami so zvláštnym krížom nad vchodom. Otvoril nám Erikov šestnásťročný bratranec Patrik. Na otázku, prečo došlo k zbitiu ženy, len pokrčil ramenami so slovami: „Viete, Erik je hlúpy na hlavu. Tá stará babka, čo prepadli, mala peniaze, telefón a balík cigariet a to jej chceli ukradnúť. Ťahali ju za kabelku, nechcela pustiť, tak ju začali kopať, keď spadla na zem. Viete, bratranec je prudká povaha, lieči sa na hlavu, do Levoče aj do Spišskej chodí pravidelne na psychiatriu.“ Psychické a výchovné problémy hlavného útočníka potvrdil aj terénny sociálny pracovník.

Ďalším útočníkom bol Erikov štrnásťročný bratranec Jaroslav s jedenásť ročným bratom a ďalším dvanásťročným kamarátom Ľudovítom. Všetko deti z tunajšej osady. „Erik je veľmi agresívny,“ pokračoval Patrik nesmelo, „vždy ide do bitky, keď nedostane, čo chce. Má trinásť a je jedno, či so sekerou, alebo nožíkom. Vlastných cigánov okráda, dokonca aj mamu, je mu to jedno. V Krompachoch na polícii ho riadne zbili po tom, ako ho vzali na výsluch,“ zveril sa nám na záver. 

Po stretnutí s Patrikom sme sa vybrali hľadať Erikovu mamu. Cestou sme stretli jej sesternicu, zhodou okolností matku dvoch ďalších páchateľov – Jaroslava s jedenásťročným bratom. „To všetko ho Erik naviedol“, takmer vykríkla na otázku, prečo synovia napadli staršiu ženu. 

„Viete, ten môj starší nie je chápavý, chodí do osobitnej školy, nepočuje a nevie ani rozprávať riadne, je trochu mentálne zaostalý,“ pokračovala temperamentne. „On spraví všetko, čo mu poviete, lebo je nechápavý. Len som ho poslala drevo rúbať a za desať minút ho už nebolo, ušiel. Že niečo spravili som sa dozvedela, až keď policajti večer prišli,“ vysvetľuje stojac pred deravou drevenou chatrčkou so zelenými dverami. Pred odchodom nás ešte poprosila, aby sme sa za ňu ospravedlnili tej zbitej žene, ak ju náhodou v dedine stretneme. 

Informácie potvrdené terénnym pracovníkom obce o zlom psychickom stave a zníženom intelekte spojenom so zmyslovým postihnutím hlavných páchateľov nás prekvapili. Ponúkli novú optiku do celého prípadu. Nie, nezľahčujeme primitívny trestný čin, ktorého sa tieto deti dopustili. Zdá sa však, že problém je zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdalo.     

Po pätnásťminútovej chôdzi a krátkej ceste autom sme našli Erikovu mamu u kamarátky obklopenú asi desiatimi deťmi. Informácie o Erikovom dlhodobom psychiatrickom liečení potvrdila, vraj musí brať aj lieky na upokojenie. „Teraz šiel na rok na psychiatriu do Michaloviec a potom pôjde do basy“ zverila sa nám nešťastne. „Každý mesiac sme chodili na psychiatriu do Spišskej, trvá to už skoro dva roky. Začal sa biť, prestal chodiť do školy, neviem, čo sa mu porobilo v hlave. Urobil to kvôli otcovi, pred dvoma mesiacmi nás opustil, odvtedy sa to zhoršilo, bol na neho veľmi naviazaný,“ pokračovala v smutnom monológu. 

Rozprávanie utrápenej osamelej matky siedmich detí sa v zásadných veciach zhodovalo s tvrdeniami ostatných obyvateľov osady a terénnych sociálnych pracovníkov. Zaskočilo nás rozprávanie o bití detí policajtami z Krompách od viacero nezávislých zdrojov, nielen z radov Rómov žijúcich v tunajšej osade. Erikova mama nám bitie potvrdila, videla vraj, ako ho na policajnej stanici mlátia. Údajne jej povedali, že je to trest za to, ako zbil tú šesťdesiatročnú pani. 

Na otázku, či je takéto správanie policajtov voči deťom bežné, viacero matiek stojacich naokolo prikývlo. „Predo mnou na chodbe ho zbili v Krompachoch, kopali do neho, dali si rukavice a tak ho mlátili. Najprv bol v klietke, odtiaľ ho vyvliekli na chodbu, kde si aj hlavu buchol o betón. Ešte som ich prosíkala, nech ho nebijú, bo ho zabijú. Syn len plakal a prosíkal ich, aby ho nebili. Ja uznávam chybu môjho syna, ale trinásťročného chlapca nemali takto zbiť,“ zverila sa nám Erikova matka. Trestné oznámenie sa boja podať, vraj by mali ešte viac problémov a podľa ich slov im „gadžovia aj tak nikdy neveria“.

Medzikultúrna priepasť medzi rómskou minoritou a majoritou je spôsobená vzájomnou nedôverou, od ktorej je len krôčik k rasovej neznášanlivosti a násiliu. „Viete, je to od rodiny k rodine. Niektoré rodiny v osade sú slušné a dobré a iné sa správajú zle k vlastným cigánom aj k bielym,“ vysvetľuje situáciu miestny terénny pracovník žijúci v osade. 

„Je to aj vec zlého systému. Erika sme už pol roka chceli umiestniť cez kuratelu do nejakého domova. Vždy sa na to odpovedalo, že nemajú voľné miesto, nikto ho nechce. Preto sa toto všetko stalo. Väčšina deciek je tu dobrých, ale takýto ich dokážu stiahnuť na zlé veci. A nikde sa nehovorí o tom, že jeden z tých štyroch chlapcov, čo boli pri zbití starej ženy, ju bránil, lebo ju poznal,“ pokračoval vo vysvetľovaní. Problémov je v osade mnoho. Richnavskí osadníci žijú na pozemkoch, ktoré majú vyše štyristo vlastníkov, vrátane urbáru. Ľudia v dedine vedia, že s chudobnými Rómami nijako nepohnú, väčšinou si vraj už zvykli.  

ľudia si zvykli
Obyvatelia Richnavy sa s útokmi detí z osady už podľa ich slov stretli opakovane. Najviac sa obávajú tých od osem do štrnásť rokov. „Chýba im výchova a hranice,“ opisuje situáciu okolo agresívnych detí v puberte terénny sociálny pracovník Tomáš. 

Po tom, ako sme z osady na kopci zišli do dediny, pokúsili sme sa osloviť ľudí na ulici. K incidentu sa nikto vyjadrovať nechcel. Viac ako ľudia kráčajúci z práce boli zdielni štamgasti miestnej krčmy. Po tom, ako sme s obavami vošli dovnútra diskutovať o výbušnej téme, nás prekvapila ochota miestnych ľudí povedať nám viac o spolužití s Rómami. 

Pýtame sa na zbitú šesťdesiatročnú ženu, na čo ako prvá zareagovala čašníčka Alena: „Včera bola prepadnutá ona a zajtra môžem byť prepadnutá ja alebo ktokoľvek iný. Rómske hliadky, ktoré majú zabezpečovať verejný poriadok chodia namiesto svojej práce hrať automaty ku nám do krčmy“, prezradila rozhorčene. Podobné incidenty nie sú podľa jej slov zriedkavé. „Ďalšiu pani okradli a znásilnili za kostolom pred troma rokmi. Minulý rok prepadli inú pani,“ pokračovala. 

V Richnave Rómov pribúda medziročne po stovkách nielen podľa miestnych, ale aj podľa údajov Štatistického úradu SR. Nebývajú len v osade, ale bohatší postupne skupujú domy už aj v dedine. „Rómovia žijúci medzi nami v dedine sa správajú lepšie,“ pripojil sa do diskusie asi sedemdesiatročný pán, ktorý si neželal byť menovaný. Žiadne problémy s nimi nemá, sú slušní a vždy, keď ho vidia, sa pozdravia. 

Mnohí z Rómov pracujú v zahraničí, najmä v Anglicku a podľa Aleny je to na nich vidieť. „Tí sú normálni,“ vraví nám. Ich domy sú zmodernizované a celkovo je ich správanie bezproblémové. Do krčmy v dedine podľa jej slov nechodia, „lebo vedúci si nepraje, aby sa z jeho podniku stala rómska krčma“. 

Asi za štyridsaťpäť minút vchádza do krčmy Róm okolo tridsiatky nasledovaný dvoma ďalšími mladými Rómkami. Objednal si vodku s džúsom, dievčatá kávu a v tichosti si ukazovali nejaké fotky v mobile. Na náš spýtavý pohľad reaguje krčmárka slovami: „Poznám tu všetkých a viem, ktorých môžem obslúžiť a ktorých obsluhovať nemám. Vedúci rozhodnutie necháva na mňa.“  

Problémy s rómskymi deťmi z osady má aj tridsaťtriročný Peter sediaci pri vedľajšom stole. „Vystúpil som raz z vlaku a zapálil si cigaretu. Jedno z detí mi povedalo, aby som mu jednu dal. Odmietol som, na čo ma po niekoľkých sekundách zasypali rany od týchto detí. Jediné, čo si pamätám, je, ako som sa zobudil na železničnej koľaji. Ak by som sa prebral o niekoľko minút neskôr, tak by som to neprežil, prešiel by ma vlak,“ vyrozprával nám svoj príbeh nahnevane. Po tomto incidente si kúpil slzotvorný plyn s dosahom niekoľkých metrov, ak sa však incident zopakuje, hodlá si podľa vlastných slov kúpiť strelnú zbraň na osobnú ochranu. „Pokiaľ ma znova napadnú, použijem zbraň,“ zveril sa nám pri cigarete pred krčmou.  

Okrem agresivity niekoľkých miestnych výrastkov trápi ľudí aj pokles ceny nehnuteľností, ponosuje sa asi sedemdesiatročný starousadlík. Meno sa povedať bál, nechce vraj mať opletačky. Cena jeho domu klesla vraj už niekoľkonásobne. Bojí sa, že jeho dom s pozemkom po smrti nikto nekúpi za viac ako 25 000 eur. Dôvod je jednoduchý, susedia sú Rómovia. 

Všetci nami oslovení obyvatelia obce z radov majority sa najviac obávajú detí v puberte. „Len Kotlebu na nich“ vykríkol starší muž počas rozhovoru. Tento jeho pokrik znie hrozivo. Pri pohľade na strach miestnych obyvateľov rozumieme, nesúdime, aj keď nesúhlasíme. 

Desiatky rokov rastúca animozita medzi majoritou a minoritou zapríčinila historický rasizmus, v ktorom si obe komunity nemajú problém ubližovať. Na otázku prečo práve Kotlebu odpovedal pohotovo: „Aspoň na pár hodín tu bol kľud, Rómovia boli zalezení v osade a báli sa ho, keď prišiel ku nám do dediny.“ Bude vraj voliť ĽSNS, iné východisko nevidí. Štamgast pri vedľajšom stole Peter nad tým len kývne rukou a vraví: „Túto situáciu nikto nevyrieši.“  

Dedín ako Richnava je na Slovensku mnoho. Zabudnuté malé obce, na ktoré sa všetci vykašľali a politici do nich zavítajú len pred voľbami alebo pri mediálne pokrytom nešťastí. Majorita so sociálne vylúčenou rómskou minoritou tu žije v extrémnom napätí – osady sú sociálnou časovanou bombou. 

Čo nás čaká pri neriešení tohto problému v budúcnosti? Eskalácia násilia, rozsiahla trestná činnosť, medzikultúrna nevraživosť a posilňovanie extrémistov.   

.michal Oláh 
.šimon Jeseňák 
.slovensko 

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/politika/61385/reportaz-z-richnavy-pokial-ma-znova-napadnu-pouzijem-zbran/

Foto:
Richnava
Autor: Michal Oláh