Rozhovor. Ako sa skupina Kollárovci prepracovala z najdrahšej svadbovej kapely do prvej ligy?

Spevák a manažér Kollárovcov Tomáš Kollár vysvetľuje ich úspech. Skupina dnes vypredáva veľké sály a jej klipy majú sledovanosť v miliónoch.

Ostalo vo vás po tých rokoch ešte niečo goralské?

Nepochybne prejav a temperament. Je jedno, čo hráte a spievate, každý to robí inak. Vezmite si pesničku Anička, dušička, nekašli. Inak ju zahrá Goral, inak Moravan, inak Róm. My sme ostali Goralmi, hoci dávno nehráme iba goralské piesne. Náš prejav však ostal autentický a nezameniteľný. Keby to tak nebolo, ľudia by to vycítili a neprijali nás.

Keď ste pred 23 rokmi zakladali kapelu Kollárovci, ambíciou bolo privyrábať si na svadbách, oslavách a zábavách?

Ambíciu zarábať na hudbe sme nemali vôbec. Už počas základnej školy sme začali hrávať so starými muzikantmi v súbore. Robili sme to z obrovského nadšenia a nik nepredpokladal, že raz by sa to mohlo premeniť na peniaze. O profesionálnych ambíciách ani nehovorím, to nikomu ani len nenapadlo. Celé to bolo výhradne založené na neskutočnej láske k hudbe.

Razím však zásadu, že ak už niečo robíme, snažme sa byť nie dobrí, ale najlepší. Tohto motta sa držím od detstva. Vďaka tomu sa všetko postupne kryštalizovalo. Neúnavne sme cvičili a hrali, až nás to doviedlo k tomu, že sa dnes hudbou živíme aj bez akejkoľvek PR tlačenky. Od autentického nadšenia až po dnešnú prvú ligu to však bol dlhý vývoj.

V rodine ste štyria bratia a sestra. Dnes ste v kapele šiesti, z toho traja bratia. Prečo odišli najstarší brat a sestra?

Začínali sme traja – dvaja bratia a kontrabasista. Aj jeho však berieme ako rodinu, sám som začínal ešte u jeho otca ako starého muzikanta. Postupne sa partia menila, stabilnú zostavu však tvorili husle, kontrabas a akordeón.

Máte pravdu, že s nami hral aj najstarší brat, ale potom začal študovať medicínu v Česku a už s nami nestíhal ani cvičiť, ani hrávať. Pridal sa len občas, hoci ide o fantastického multiinštrumentalistu. Sestra u nás spievala, ale tiež len občasne. Nakoniec sa k nám pridal najmladší brat, ktorý mal v čase našich začiatkoch len desať rokov.

Vašim rodičom treba uznať jedno – podarilo sa im vychovať päť muzikantov. Bol to zámer?

Nie. Mali sme neskutočne tvrdú výchovu. Keď to niekomu rozprávame, len gúľa očami, lebo to vyzerá, akoby sme sa narodili v inej generácii. Pochádzame z obce Kolačkov, čo je dosť drsné prostredie, za komunistov tam dokonca ani družstvo nebolo.

Ako deti sme boli zvyknutí orať s koňmi, ručne kosiť – ešte v 80. rokoch sme zažili klasickú tvrdú prácu na roli. Pre muziku sme boli nielen nadšení – bola tak trochu aj naším únikom. Naši z nej mali radosť, na druhej strane videli, že nám zaberá čoraz viac času.

Keď však v piatok niekde hráte do rána do štvrtej, v sobotu vstávať do roboty a pomáhať rodičom príliš nevládzete. Ako slobodní sme ešte bývali u nich a vtedy, logicky, prichádzali aj chvíle, z ktorých bolo jasné, že naším hraním nie sú príliš nadšení.

Kollárovci vznikli v časoch, keď si už mnohé zábavové a svadbové kapely zjednodušovali situáciu tak, že hrávali so sekvencermi. Bežnou zostavou boli dvaja ľudia za klávesmi, prípadne takzvaní „samohrajkári“. Neraz šla hudba z podkladov a naživo sa len spievalo, aj to kadejako. Vy ste sa držali živého hrania v zostave husle, kontrabas, soprán a altsaxofón, cimbal a akordeón.

To je pravda, tieto sekvencerové vystúpenia boli v obľube až do prijatia eura v roku 2009, preferovali ich hotely aj reštaurácie. Muzikant neraz nepotreboval ani mikrofón, jednoducho hral evergreeny na počúvanie. V prípade, že sa atmosféra v miestnosti zvrhla, začal hrať ľudovky.

Sekvencerových kapiel bolo tak strašne veľa, že iné na svadbách často ani nemali priestor. Ak sme vtedy nejaké svadby hrali, tak len ako doplnková kapela na hodinu či dve. Už vtedy sa však ukazovalo, že my, čo hráme všetko naživo, máme oveľa väčší úspech.

Potom sme začali hrať svadby aj my. Kúpili sme si aparatúru, museli sme však urobiť jednu zásadnú zmenu – zaviesť bicie, lebo ľudia sú na ne naučení. Cimbalovka-necimbalovka, basa bez bicích jednoducho nestačí, poriadna zábava sa robí s nimi. Najskôr sme to vyriešili tak, že druhý huslista obsluhoval automatického bubeníka.

Pre mnohých to musel byť šok.

Áno, bicie nástroje v cimbalovke boli v tom čase neúnosné. Boli sme prví na Slovensku, potom ich zaviedol do kapely aj Ondro Kandráč. Pozerali sme si však tvorbu kapiel v Maďarsku, Poľsku a na Ukrajine, a videli sme, že najúspešnejšie kapely na zábavách hrajú aj s bicími. Tam to nikomu neprekážalo, lebo ľudia sa zabávali a hotovo, len tu to pôsobilo ako problém.

Rozumiem, že autentický folklór je prekrásny, že je to súčasť nášho dedičstva. Rozumiem aj tomu, že sa v ňom nepoužívali bicie nástroje. Lenže ľudia v minulosti hrávali len na tom, čo mali k dispozícii. Keby vtedy existovali bicie, ako ich poznáme dnes, máme istotu, že by ich nevyužili? Možno by už vtedy hrávali ako dnes Kollárovci.

Keď sme potom vydali s bicími aj cédečko, spustila sa obrovská vlna kritiky. Najmä z radov folkloristov. Lenže reči sa hovoria a chlieb sa je. Nám to na popularite neubralo, naopak, obyčajným ľuďom sa to páčilo. Pozrite sa na dnešnú situáciu – dnes používa bicie nástroje, alebo aspoň kachón, 95 percent cimbaloviek.

Nech je, ako chce, keď ste nasadili bicie, do roka ste sa na východnom Slovensku stali prakticky najobjednávanejšou kapelou na svadby.

Dopyt bol neskutočný, ľudia si nás objednávali na dva či tri roky dopredu. Zároveň sme sa stali asi aj najdrahšou svadbovou kapelou. Ľudia doslova prebíjali iné ponuky. Hovorili nám – zrušte hranie inde a poďte k nám, zaplatíme vám dvoj- či trojnásobok, dokonca ponúkali, že rodine, ktorej sme sa už sľúbili, zaplatia inú kapelu na svadbu, len aby sme mohli hrať pre nich. Bolo to šialené a veselé zároveň.

Hrávali ste popri ľudových pesničkách aj moderné?

Jasné. Hrávali sme aj hity, ktoré bolo možné upraviť na hranie s našimi nástrojmi. Mali sme porobené rôzne kolá – najskôr sme hudobne prešli jednotlivé regióny Slovenska, ďalšie kolá tvorili pesničky známe z Repete, k nim sme pridávali kolá zložené z najnovších hitov či pesničiek, ktoré boli overené časom.

Postupne sa však ukázalo, že hranie na svadbách je neskutočne únavné. Niekedy sme hrali aj štyri svadby po sebe – vo štvrtok, v piatok, sobotu aj nedeľu. Ľudia si jednoducho prispôsobovali termíny tak, aby sme boli voľní. Zistili sme, že toto jednoducho robiť nechceme. Nezabúdajte, že vtedy sme ešte všetci v kapele chodili do práce. Iná vec je, že sme neustálym hraním naberali skúsenosti.

Čo bolo zlomovým momentom, že ste všetci opustili svoje zamestnania?

Najskôr nám napadlo, že ak máme do konca života chodiť len po svadbách, je najvyšší čas s muzikou skončiť. Nevideli sme v tom zmysel. Darmo si nás ľudia objednávali, jednoducho sme s tým sekli a ďalšie ponuky odmietali.

Lenže stále prichádzali ďalšie. Už sme nevládali, vtedy sme hrávali päťkrát týždenne. Zároveň sme si uvedomovali, že chodiť do práce aj hrávať je príliš náročné na to, aby sme obe veci robili poriadne. Dá sa to ťahať istý čas, ale dlhodobo to nemá význam ani logiku.

Ako prvý z práce odišiel basista, ktorý fungoval ako živnostník. Povedal, že končí s prácou a bude sa venovať už len muzike. Nepriamo na nás zatlačil, aby sme nad tým porozmýšľali aj my. Chvíľu sme to ešte potiahli, nakoniec sme z práce odišli všetci.

V kapele máme zavedené pravidelné porady. Na jednej z nich sme si otvorene povedali, že hranie znamená nielen kšefty, ale aj cvičenie, tvorbu nových aranžmánov, marketing, manažment a ďalšie veci. Na to všetko treba čas. Bolo ťažké rozhodnúť sa – vyštudovali sme vysoké školy, mali sme nejako rozbehnuté kariéry, zrazu sme to mali nechať.

Nakoniec sa ukázalo, že rozhodnutie venovať sa len jednej veci poriadne bolo naším najlepším krokom. A asi to bolo zodpovedné aj voči našim fanúšikom. Predsa len, uspeje možno jedna kapela z tisíc a bolo by hriechom zahodiť šancu, keď sa ukázalo, že máme na viac. Rozhodli sme sa profesionalizovať.

Čo ste robili predtým?

Začínal som v banke, potom som učil na základnej škole, súbežne som si robil doktorát, k tomu sme si s bratom otvorili súkromnú umeleckú školu.

S úspechom prichádza aj kritika. Neraz som o vás, ale aj o Kandráčovcoch počul, že ste vlastne len kvalitnejší Senzus. Vnímate tieto kritiky? Dotýkajú sa vás?

Zachytávame to, ale absolútne sa nás to nedotýka. Poviem to takto – tí, čo nás kritizujú, by ani sekundu neváhali, aby boli na našom mieste. Čo sekundu, ani stotinu sekundy. A keďže sú si vedomí, že na úroveň našej úspešnosti a aj nejakej tej slávy nedosiahnu, neostáva im nič iné ako kritizovať. Všimnite si, odkiaľ tá kritika smeruje – najmä od menej úspešných muzikantov.

Minule ste mi spomínali, že váš úspech prišiel po sérii neúspechov. Čo ste tým mysleli?

Napríklad tú zdrvujúcu kritiku ľudí z fachu po cédečku, na ktoré sme zaradili bicie nástroje. Alebo to, že sme si kúpili aparatúru, ale nevedeli sme s ňou poriadne robiť, takže sme mali strašný zvuk. Pamätám si na jednu akciu pri Nitre, kde sme mali nekvalitné reproduktory, dokonca nám jedna strana úplne vypadla. Dohrali sme to, ale bol to veľký neúspech. Vtedy sme si spravili poradu a dohodli sa, že ak to chceme robiť poriadne, musíme aj investovať, lebo hanba nám nepomáha.

Lenže dialo sa aj to, že keď ste ráno dohrali na svadbe či niekoho päťdesiatke, hostia sa spontánne postavili a začali vám tlieskať ako po koncerte.

Neviem to vysvetliť, ale stávalo sa nám to bežne. Nešlo o výnimku, ale pravidlo. Tlieskali nám triezvi, podnapití aj opití, všetci. Vtedy sme cítili neskutočnú energiu. Uvedomovali sme si, že sa nesmieme preceňovať, zároveň sme vedeli, že na svadby je nás škoda. A už dlhšie sme to isté počúvali aj od ľudí.

Možno za tým bol náš prístup k hosťom. Muzikanti s nimi na svadbách či oslavách trávia celé noci. Vždy sme sa správali pokorne a oni cítili, že to robíme s láskou.

Obrovský zlom pre vás nastal, keď vznikla hudobná teleshoppingová televízia Šláger. Na obrazovku sa tak dostalo množstvo kapiel, ktoré by inak nemali šancu. Neskôr vznikla aj podobne zameraná televízia Senzi. Čo si však budeme hovoriť, obe ponúkajú aj množstvo slaboduchých a vyslovene zlých kapiel.

Pred vznikom televízie Šláger bol mediálny priestor pre kapely nášho typu veľmi vzácny. Kto bol vtedy v televízii? Možno Cigánski diabli, ale inak nik. My sme sa aj snažili dostať do televízií, ale nebola šanca, na náš žáner panovalo embargo.

Ak sme sa niekam dostali, tak jedine do rádia Regina na východnom Slovensku, lenže aj to bol problém, lebo tam preferovali autentický folklór. My však hráme komerčný folklór. Každý sa hrá, že je autentický folklorista, ale len preto, že ho nikam nevolajú. Pritom by si nič iné neprial, len vystupovať a stať sa populárnym. Akonáhle sa mu to podarí, už je pre všetkých komerčný. Tak si vyberte.

Keď vznikla televízia Šláger, mali sme v kapele poradu a riešili sme, či do nej naozaj ísť. Aj preto, čo spomínate vy – videli sme, kto všetko tam má priestor. Pustia tam hocičo a tomu zodpovedá aj celková úroveň. Aj preto sme to najskôr odmietali, nechceli sme byť v jednom médiu s tými, ktorí na to nemali.

Prečo ste zmenili názor?

Lebo sme si kládli otázku – máme nejakú inú možnosť získať mediálny priestor? Nemáme, preto ani nemáme čo stratiť, ak tam pôjdeme. Dnes si myslím, že sme urobili veľmi dobre. Televízia pomohla nám a my zase televízii.

Mimochodom, to, že Šláger bol dobrý produkt, dokazuje aj fakt, že okamžite vznikla jej konkurencia – televízia Senzi. Dnes už existuje aj televízia Folklorika. Slovensko zrazu začalo žiť tradíciami.

Faktom je, že v prime time sa vysiela už niekoľko ročníkov relácie Zem spieva, Kandráčovci majú vlastnú reláciu na Joj.

A to by pred ôsmimi rokmi nebolo možné ani náhodou. Žiadny producent by to do televízie nepustil. Za to všetko preto možno vďačiť práve televízii Šláger, lebo ona s tým začala a všetkým ukázala, čo ľudia skutočne chcú.

Môžeme sa na tom smiať, kritizovať to, nepriznať si to, ale faktom je, že Šláger bol spínač, ktorý dostal na obrazovky ľudovú hudbu, rôzne jej variácie a vyrobil z toho módnu vlnu. Keď Šláger robil koncert svojich interpretov na zimnom štadióne, v priebehu pár dní bol vypredaný. Opakujem – zimný štadión s kapacitou šesť- až osemtisíc ľudí. A ľudia tam prišli nielen na Kollárovcov, lebo sme tam hrali len jednu pesničku, ale aj na kapely typu Duo Jamaha, ktorá je neskutočne populárna v Česku.

Práve to je dôkazom, že populárnym sa môže stať hocičo. Vám nie je z niektorých produktov Šlágra trápne?

Môžem si o tom myslieť svoje, ale nebudem to verejne súdiť, rozhodujú ľudia. Vy sám ste hrali v zábavovej kapele, preto sa na muzikantov pozeráte kritickým okom. Nie ako bežný poslucháč, ale ako muzikant. Tak isto sa na to ako muzikant pozerám aj ja či moji kolegovia. Lenže fakt, že my dvaja nie sme ochotní kúpiť si lístky na podobné kapely, neznamená, že sa nepáčia iným ľuďom. A muzika sa má robiť pre ľudí. Iba oni rozhodnú, či to bude mať úspech.

Raz som sa rozprával s jedným muzikantom a ten mi povedal, že keby sa mal kedysi staviť, práve na Duo Jamaha by nestavil ani päť korún. A priznal, ako veľmi sa mýlil. Tam sa nerieši, či vedia hrať, ako hrajú a čo hrajú, jednoducho ich ľudia zobrali a milujú ich. Neviem vysvetliť prečo, ale to nevie nik, lebo by to znamenalo, že taký človek objavil patent na úspech.

Spýtam sa teda inak – to, že televízia Šláger prispela k tomu, že dnes máme z ľudovej hudby módnu vlnu a vysiela sa v prime time, je jedna vec. Neprispieva však zároveň aj k obrovskej deformácii vkusu?

Nemyslím si to. Čo je deformácia vkusu? Sto ľudí počúva sto rôznych vecí. Niekomu sa páči moderná hudba, inému vážna hudba, ďalšiemu len opera či džez. Myslíte si, že existenciou Šlágra to tí ľudia prestanú mať radi? Nie, naďalej si budú počúvať svoje, ich aktuálny vkus existencia Dua Jamaha nijako neovplyvní ani neohrozí.

Lenže je tu aj množstvo ľudí, ktorí majú svoje bežné starosti a chcú si doma oddýchnuť pri niečom ľahkom, prípadne sa chcú zabaviť. Pustia si Šláger a je im jedno, že je to všetko sekvencerové, že to nie je veľké umenie. Jednoducho chcú počuť pesničku Jedna ruža, dve ruže a hotovo. Ako sa to končí na každej svadbe či zábave po tom, čo sa ľudia odviažu? Pri jednoduchých pesničkách typu Načo pôjdem domov a A ja taká dzivočka. Vtedy tancujú a spievajú všetci. Majú všetci zlý vkus?

Peniaze investujete aj do videoklipov. Váš hit Anka, Anka videlo 11 miliónov ľudí, klip k pesničke Mariša už takmer 18 miliónov, ďalšie skladby tiež videli milióny. To sú čísla porovnateľné s absolútnou špičkou mainstreamu populárnej hudby.

Keď si pozriete aj naše čísla na Facebooku, vidíte, že naša hudba má úspech. Môžem povedať len toľko, že nemáme za sebou žiadneho silného hráča, ktorý by nás tlačil do mainstreamu. Nemáme nikoho, kto by nás pretláčal v televízii či v rádiách. Prečo sme teda uspeli? Netuším. Poznám pritom mnoho projektov, kde sa spojilo množstvo vynikajúcich muzikantov, a aj tak to nemalo úspech.

Naše výsledky si ceníme o to viac, že bežne v rádiách počujeme skladby, ktoré nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, ale stali sa hitmi len preto, že ich hrávajú päťkrát denne. Keby takto púšťali hocičo zlé, verte, že si to začnete podvedome spievať aj vy.

Jedno je isté – ak niečo neklame, tak sú to čísla. V našom žánri si ľudia na malom slovenskom trhu vybrali vlastne len dve kapely – nás a Kandráčovcov. Pritom minimálne ďalších pätnásť kapiel hrá to isté, čo my. Keď sa ma pýtajú, čo majú robiť, nemám inú odpoveď ako tú, nech sa snažia a nech to robia s láskou. Nestačí skvele hrať, musí v tom byť aj srdce, vyžarovanie, chémia. A kto to tam má, tomu sa tie dvere otvoria.

Generujú miliónové sledovanosti na youtube.com či predaj merchu aj zaujímavé príjmy?

Určite áno, ale všetky peniaze, ktoré zarobíme cez youtube.com, Spotify a ďalšie platformy, vrátane merchu, vrážame naspäť do reklamy na Facebooku a iných sociálnych sieťach. Aj preto, že je to vlastne náš primárny priestor, kde sa môžeme zviditeľniť. Z týchto peňazí si teda nič nedelíme a dávame ich na marketing. Zarobiť si vieme aj koncertmi.

Veľké peniaze dávame aj na klipy, tie však už dotujeme aj z príjmov zo živého hrania. Berieme to seriózne a bez investícií to nejde. Nefunguje to tak, že prídeme, zahráme, zarobíme, rozdelíme si peniaze a ideme domov. Naopak, aby sme mohli hrať, musíme investovať. A do čoho môže investovať kapela? Len do seba – do dobrých nástrojov, kvalitnej aparatúry, do klipov a do marketingu. Je to jediná cesta, ako sa o vás môžu ľudia dozvedieť, zistiť, že máte novú pesničku, a podobne.

Prvé klipy neboli nič moc.

Tie sa nakrúcali ešte do televízie Šláger. Fungovalo to tak, že sme za pár hodín nakrútili klipy k niekoľkým cédečkám. Postavili sme sa k prvej vŕbe a nakrúcalo sa. Lenže to nemalo žiadnu úroveň. Potom sme pochopili, že ľuďom musíme dať viac. Ak si niekto kúpi lístok na náš koncert, musíme mu to oplatiť, musí vidieť, že naňho myslíme. Aj ponukou kvalitných klipov, ktoré ho bude baviť sledovať.

Kto je vlastne u vás frontman kapely?

Nikto, sme nimi minimálne štyria – traja bratia plus basista. Veľa ľudí hovorí, že lídrom som ja, ale tomu sa vyslovene bránim. Nechcem, aby kapela stála na jednom človeku.

Robíte však aj manažéra kapely.

Keď mi nájdete dobrého manažéra a najmä dobrého človeka, tak ho vezmeme. Spolupracovali sme s viacerými, ktorí sa tvárili ako naši manažéri, ale… Poviem to takto – Kali raz uviedol, že ďakuje svojmu manažérovi, lebo ten mu veril viac, ako si veril on sám. Vtedy som si hovoril, že kde takého človeka našiel, že aj my by sme takého chceli.
U nás sa vystriedali rôzni ľudia, ale boli viac špekulantmi ako manažérmi. Nekopali za kapelu, ale za seba. A manažér musí byť súčasťou tímu. Po negatívnych skúsenostiach sme sa teda rozhodli, že to budeme robiť sami.

Koľko koncertov odohráte ročne?

Bývalo ich aj 170, ale to už bolo priveľa, tak sme to zredukovali na 120 až 130. Nechceme skončiť tak, že nás to prestane baviť, takto sa na vystúpenia stále tešíme.

Ste veľmi drahí?

Čo je drahé? Sme tam, kde sa stretáva dopyt a ponuka.

Organizujete si koncerty sami alebo hráte len na pozvanie?

Využívame obe formy. V lete je obrovské množstvo festivalov a iných podujatí, takže vtedy prijímame pozvania. Ostatné mesiace si akcie viac či menej organizujeme sami – máme vlastný PA systém aj svetlá, vlastného zvukára, vlastného osvetľovača. Prenajmeme si kultúrne domy alebo haly do tisíc ľudí a všetko si zorganizujeme sami. Je to najlepšie, nič nás aspoň neprekvapí.

Čiže vám ostáva výťažok zo vstupného mínus náklady na prenájom a marketing okolo koncertu?

Áno, ale v mnohých kultúrnych domoch sú veľmi šikovní ľudia, ktorí nám vedia výrazne pomôcť, a tým ako spoluorganizátorom dávame nejaký percentuálny podiel. V minulosti sa dialo, že všetko „odmakalo“ kultúrne stredisko, ale všetky peniaze zhrabol manažér či agentúra, ktorí prišli na hotové. Súčasný model sa nám osvedčil viac.

Chodíte voliť?

Jasné. Veľmi radi by sme volili aj tento rok, ale v deň volieb budeme na turné v Karlových Varoch.

Ste nielen muzikanti, ale aj občania, otcovia rodín, manželia a podnikatelia. Ako vnímate dnešné Slovensko?

Všetko dobré aj zlé vo vrcholovej politike je len odrazom celej spoločnosti. Politici nemôžu byť lepší ako samotní občania. Kto si ich volí? Oni sami. Keď sa pozeráme na tých hore, pozeráme sa vlastne do zrkadla, akokoľvek si to nepripúšťame.

Ste objednateľní do predvolebnej kampane?

Nie. Máme obrovské množstvo ponúk od rôznych strán, ale odmietame ich. Odmietame zneužiť našich fanúšikov. Máme veľmi silný fanklub a prepájať ich s akoukoľvek stranou by bolo neférové. Každý nech sa vo voľbách rozhoduje slobodne bez toho, aby to bolo ovplyvnené nami. My robíme hudbu, nie politiku.

Čo vás čaká tento rok?

Iba koncerty. Minulý rok sme vydali cédečko, takže tento rok budeme len hrať a postupne aj pripravovať nové skladby tak, aby sme v roku 2021 alebo 2022 mohli vydať nový album. Vtedy sa na dva mesiace zatvoríme do štúdia, to však má ešte čas.

TOMÁŠ KOLLÁR (38)
Narodil sa v Starej Ľubovni, vyštudoval Fakultu verejnej správy Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte Košickej univerzity, má doktorát zo sociálnej práce. Od roku 1997 pôsobí ako spevák a muzikant v kapele Kollárovci, aktuálne je aj jej manažérom. Skupina vydala desať úspešných albumov a štyri DVD a aktuálne patrí k najžiadanejším na trhu. Na konte má množstvo hitov, ktoré majú na youtube.com milióny pozretí.

Karol Sudor

Zdroj:
https://dennikn.sk/1752654/kollarovci-ti-co-nas-kritizuju-by-ani-stotinu-sekundy-nevahali-byt-na-nasom-mieste

Foto:
Kollárovci. Autor – Instagram Kollárovcov