ROZHOVOR: KARPATSKÍ RUSÍNI spoluzakladali Československý štát

ROZHOVOR: KARPATSKÍ RUSÍNI spoluzakladali Československý štát

SNINA. Kaštieľ bol prednedávnom miestom besedy s popredným kanadským historikom PAULOM ROBERTOM MAGOCSIM o dejinách Karpatskej Rusi, karpatských Rusínoch, ako aj o knihe „Chrbtom k horám“, ktorú na túto tému napísal. Daniela Kapraľová s ním viedla neformálny rozhovor v rusínskom jazyku, ale zapájali sa aj prítomní z publika. 

Máte maďarsko-rusínske korene, ale narodili ste sa v New Jersey. Povedzte nám niečo o svojich predkoch.

„Som úzko spojený s Horným Zemplínom, lebo som sa tu ženil. Bolo to v roku 1970 v pravoslávnom chráme vo Vyšnej Jablonke. Veľmi dobre poznám región, už vtedy som ho často navštevoval. Čo sa však týka konkrétne mňa, narodil som sa v USA v roku 1945. Moja mama pochádzala z Podkarpatskej Rusi neďaleko Mukačeva a ešte v detstve s rodičmi emigrovala v roku 1923 do USA. Otcovu stranu, odkiaľ mám maďarské priezvisko, mi mnohí neprajníci vyčítajú, ale v skutočnosti sa môj otec narodil v Amerike a jeho otec pochádzal z dediny Beregdárocz. Je to dedina pri mestečku Beregszasz – Berehovo, čo je na dnešnej Ukrajine. Bola to však gréckokatolícka dedina, kde do roku 1880 bolo väčšinové obyvateľstvo rusínske. Teda dôsledkom asimilácie bola generácia môjho deda prvou, ktorá sa stala maďarskou. Ja sa však považujem za človeka narodeného v USA s karpatorusínskym pôvodom.“


Ako vznikol názov Vašej knihy „Chrbtom k horám“. Dá sa to chápať tak, že hory sú pre Rusínov určitou nádejou, istotou?

„Hory ich ochraňujú. Prečo som tento názov použil vysvetľujem v knihe. Je to niečo podobné ako u mafiánov. Ja som totiž vyrastal na severe New Jersey, kde bolo najviac obyvateľov z južnej Kalábrie. Určite poznáte televízny seriál Sopránovci o talianskej mafii. Pamätal som si, že títo ľudia v reštaurácii nikdy nesedia pri okne, lebo je to nebezpečné. Vždy sedia tak, aby za chrbtom mali stenu a dobrý výhľad pred seba. Rovnako aj hory chránia Rusínov. Vždy, keď Rusíni odišli z hôr bývať na rovinu, nastával asimilačný proces.“

Mohli by ste knihu bližšie predstaviť?

„Tejto tematike sa venujem už takmer polstoročie a napísal som o tom viacero publikácií. Bola to však vždy iba istá časť problematiky. Toto je komplexné dielo, ktoré sa zaoberá nielen karpatskými Rusínmi ako národom, ale aj krajinou, kde dnes žijú a my vieme, že pred nimi tu žil niekto iný. Na druhej strane píšem aj o krajinách, do ktorých sa presťahovali.“   /Verím, že tu všetci prítomní rusínčine rozumejú.../ „Veď ako my tvrdíme,jestvuje iba jeden slovanský jazyk a to karpatorusinský. Všetky ostatné sú iba jeho dialektami, napríklad ruský, poľský, slovenský... Rusínsky jazyk je geograficky v centre slovanských jazykov a vždy mal vplyv na všetky ostatné aj keď má charakteristiky východoslovanského jazyka. Komunikovať v ňom s južnými Slovanmi je trochu obťažnejšie, napriek tomu je to možné vďaka cirkevnoslovanskému bohoslužobnému jazyku, ktorý aj tieto národy používali. A práve tento jazyk by sme mohli považovať za slovanské esperanto.“

Čo môžeme považovať za pravlasť Slovanov a odkiaľ prišli karpatskí Rusíni?

„Najviac vedcov sa prikláňa k názoru, že pravlasťou Slovanov je dnešná Halič, Volyň a Polesie. Teda na hraniciach východu Poľska, juhu Bieloruska a západu Ukrajiny. Druhá teória však hovorí o ústí Dunaja v dnešnom Bulharsku. Keď v piatom a šiestom storočí  o tohto regiónu prichádzali z centrálnej Ázie avarské kmene Hunov a hlavne Avarov, brali so sebou Slovanov do armády a tlačili ich za Karpaty. Tu boli vtedy takzvaní Bieli Chorváti (určite poznáte knieža Laborca), ktorí neskôr so Srbmi odišli na juh. Potom vieme, že v 13. a 14. storočí prišla vlna Valachov, ktorí boli latinskými pastiermi a z Balkánu ich na sever tlačili Otomani. Aj keď predtým neboli Slovanmi, postupným príchodom sa tu asimilovali. Nakoniec tu bola v 15. až 16. storočí orga nizovaná takzvaná Valašská kolonizácia, kedy uhorská šľachta volala ľudí z Haliče, aby prichádzali do nášho regiónu.“

Rusíni dnes žijú na území ôsmich štátov a iba na Ukrajine, kde ich je najviac, doposiaľ nie sú uznaní ako národnostná menšina. Prečo? „Možno ste si všimli, že nehovorím o Rusínoch, ale o karpatských Rusínoch. Termín Rusín je všeobecný a aj Ukrajinci tvrdia, že Rusíni sú starobylým názvom Ukrajincov. Je to pravda, ale nie úplná. Tento termín totiž označoval východných Slovanov východného obradu, ktorí žili v bývalom Poľsko-Litovskom kráľovstve (Bielorusíni, Malorusíni - terajší Ukrajinci, ale aj Veľkorusíni – dnešní Rusi). Každý Karpatorusín je Rusínom, ale nie každý Rusín je Karpatorusínom. Politika dnešných Ukrajincov sa začala na konci 19. storočia, kedy sa snažili sformovať ako samostatný národ, to oni predtým neexistovali. Boli to iba Malorusi, ktorí si povedali, že si budú ako samostatní národ hovoriť Ukrajinci, lebo tiež nemali vlastný štát. Po zmapovaní si vytýčili etnografické hranice, ktoré na západe siahali až po Poprad, vrátane karpatských Rusínov. Podľa nich sú všetci tunajší Rusíni Ukrajincami. Keď prišli k moci Boľševici, táto otázka ich nezaujímala a po páde Sovietskeho zväzu a vzniku samostatnej Ukrajiny sa ich ideológia nezmenila. Keby teraz karpatských Rusínov uznali, museli by si priznať chybu, a to nie je v ich záujme. Ale keďže majú ambíciu vstúpiť do Európskej únie, tak je iba otázka času, kedy Rusínov uznajú, aby sa vyrovnali ostatným európskym štátom, ktoré tak urobili,“ povedal Paul Robert Magocsi. 

Celý rok 2018 žijeme jubileom 100. výročia založenia Československa.   Akú úlohu v tomto kontexte zohrali Rusíni?

„Do Prahy prišla 16. mája 1919 delegácia troch rusínskych zástupcov: Žatkovič z USA, Beskyd z Prešovskej Rusi a Vološin z Podkarpatskej Rusi s oficiálnou prosbou stať sa súčasťou Československa. Tento proces sa však začal ešte v roku 1918 v Amerike, keď tamojší Rusíni ešte v júli založili Národnú radu amerických uhorských Rusínov. Ich predseda Gregor Žatkovič bol advokát a v októbri 1918 sa mu podarilo dostať k prezidentovi Wilsonovi. Povedal mu, že Rusíni v Uhorsku, ako samostatný národ, chceli by mať aj samostatný štát. Ak nie to, tak aspoň plnú autonómiu v rámci iného, ešte nejestvujúceho štátu. Wilson mu otvorene povedal, že mať vlastný štát nie je možné a s autonómiou ho poslal za Masarykom do Prahy. S ním sa dohodli, že ten nový štát bude pozostávať z troch národov: Čechov, Slovákov a karpatských Rusínov. To znamená, že Rusíni boli od samého počiatku štátotvorným národom Československa. Navyše túto ideu priniesla československá delegácia na mierovú konferenciu do Paríža. Tam bolo medzinárodnou zmluvou potvrdené, že Rusíni budú pričlenení k novovzniknutému Československu s najširšou autonómiou. Išlo teda o všetky regióny, kde Rusíni žili: severný Spiš, severný Šariš, severný Zemplín, Ung, Bereg, Ugoča, Maramaroš. Takto to bolo napísané v medzinárodnej dohode, ale prax bola iná. Česi začali tvrdiť, že náš národ nebol na autonómiu zrelý a treba ho na ňu pripraviť. Masaryk raz povedal, že možno 50 rokov. Ďalším problémom bola hranica. Dohoda hovorila o všetkých Rusínoch pod Karpatmi, ale to zase nechceli Slováci, lebo oni mali s Čechmi svoj problém. Svoje etnografické hranice považovali až po Užhorod, takže s dohodnutým stavom neboli spokojní ani oni. Čo je však najdôležitejšie, v tomto jubilejnom roku založenia Československa treba pamätať, že tento štát založili Česi, Slováci a karpatskí Rusíni.  Česi a Slováci však na to chcú zabudnúť. Preto im to musíte pri každej možnej príležitosti pripomínať. Lebo aj vy ste boli štátotvorným národom a to nie je bezvýznamná vec.“

Mali by mať karpatskí Rusíni vlastný štát?

„Vo svete je viac ako 6000 národov a kultúr a iba 180 až 200 štátov. Etnografické hranice nie sú vždy rovnaké s hranicami štátov. Väčšina národov vlastný štát nemá. Nemajú ho Katalánci, Valóni, Baskovia, Kurdi a ani karpatskí Rusíni ho nepotrebujú. Štáty v histórii totiž vznikali aj zanikali, ale historické hranice národov zostali. Dôležité je, aby sa Rusíni cítili byť Rusínmi a neasimilovali sa.“

Čo Rusíni zo srbskej Vojvodiny, ktorí rozprávajú zemplínskym nárečím?

„To sú ľudia, ktorí na takzvanú Dolnú zem odchádzali z dnešného východného Slovenska a severného Maďarska. Začalo to v roku 1740 a tento proces trval do polovice 19. storočia. Odišli z dnešného Dolného Zemplína, ale aj Šariša v čase, keď ešte ľudia neuvažovali v kategóriách národnosti, ale v rámci relígie. Považovali sa za ľudí ruskej viery, čiže boli východného obradu. Keď sa tam stretli s inými národmi, prirodzene o sebe hovorili, že sú

Rusnaci – ľudia ruskej viery. Dodnes používajú aj jazyk, ktorému na Slovensku hovoríme zemplínske alebo šarišské nárečie a od roku 1923 je zaregistrovaný ako literatúrny jazyk Rusnakov vo Vojvodine. Medzi vedcami je veľká diskusia či patrí do skupiny východoslovanských jazykov (ako ostatné rusínske jazyky), alebo je to východoslovenský dialekt (ako sa tvrdí na Slovensku). Prívržencov jednej aj druhej teórie je veľa, najhlavnejšie nie je to, čo hovoria vedci, ale ako sa cítia samotní ľudia. A tí nezávisle od toho, ku ktorej skupine patrí ich jazyk, udržiavajú si východnú vieru, ktorú si so sebou priniesli, udržiavajú si etnonym Rusnak, Rusnaci a na písanie používajú iba cyriliku. Tak pevne si držia svoju rusínsku identitu, že aj keď v susednej obci žijú Slováci, nie sú medzi nimi takmer žiadne sobáše. Nie, že sa nemali radi, ale je to iná kultúra a oni to vedia. Čiže nie je podstatné, čo hovoria vedci, ale čo si o sebe myslia samotní ľudia a oni sú na svoj pôvod hrdí. Je to jediná skupina Rusínov, ktorí sa takmer vôbec neasimilovali. Tie dediny, z ktorých odišli sa postupne stali slovenskými alebo maďarskými, bol to asimilačný proces aj keď si dodnes udržali východnú vieru (pravoslávnu alebo gréckokatolícku). Mohli by sme teda povedať, že neplatí len to, že sa niekto cíti byť Rusínom, ale po rusínsky nehovorí, ako je to u nás v USA. Ale o týchto šarišských a zemplínskych obyvateľoch môžeme povedať, že hovoria oficiálnym jazykom Rusínov z Vojvodiny, ale cítia sa byť Slovákmi. Verím, že sa to raz zmení tak, ako sa v minulosti museli Rusíni na Slovensku hlásiť k ukrajinskej či slovenskej národnosti a dnes sa hlásia k rusínskej“, povedal na záver Paul Robert Magocsi.

PS


Foto:
FB - Kaštieľ Snina