ROZHOVOR: Ľudia veria konšpiráciám o korone, aby sa zbavili strachu 

09.10.2020



„Ľudia, ktorí veria konšpiráciám, sú často démonizovaní. V podstate však ide o prirodzený psychický mechanizmus, ktorým sa zbavujú strachu,“ upozorňuje psychiater Michal Patarák. Ako bojovať s obavami či s únavou z korony?

Strach zo smrti a popieranie reality. Od marca, keď na Slovensku potvrdili prvé prípady koronavírusu, hýbu spoločnosťou rôznorodé emócie.

Kým jedni s obavou sledujú stúpajúce čísla nakazených a striktne sa držia nariadení, iní ochorenie zľahčujú či dokonca popierajú a odmietajú nosiť rúška.

„Únava znižuje citlivosť na nebezpečenstvo. Človek potom vyžaduje buď oddych, alebo nebezpečenstvo odizoluje a nechce ho vidieť,“ vysvetľuje psychiater Michal PATARÁK.

Ľudia podľa neho prestali vnímať zmysel protiepidemických opatrení a niektorých o rizikách ochorenia covid-19 nepresvedčí ani hrozba vlastnej nákazy. 

Prečo ľudí v čase korony lákajú konšpirácie? Ako si udržať duševné zdravie aj v ťažkých časoch a čo nám môže pomôcť v boji so strachom?

V rozhovore sa dozviete:
– prečo sú konšpirácie zlým liekom na strach,
– ako bojovať s únavou voči opatreniam,
– či sa dá o koronavíruse hovoriť aj pozitívnejšie.

Slovenskom sa valí druhá vlna epidémie koronavírusu. Ako prežívate toto obdobie?

Ak mám byť úprimný, formuloval by som to tak, že mi to lezie na nervy. Je to zmes únavy a pocitu, že by bolo fajn, keby už konečne bolo po tom.

Táto téma je doslova všadeprítomná. Pomaly každý druhý rozhovor, ktorý človek začuje alebo vedie, sa týka pandémie.

V ambulancii teraz majú postoje k novému koronavírusu svoje dôležité miesto, na pracovisku neustále sledujeme aktuálne protiepidemické opatrenia. Téma, prirodzene, dominuje aj v médiách.

Podľa sociologického výskumu Ako sa máte Slovensko ubudlo v porovnaní s májom ľudí, ktorí obmedzili kontakty s priateľmi a širšou rodinou. Menšia je tiež ochota nosiť rúška. Čo robiť, aby sme sa opäť prinútili dodržiavať opatrenia?

Neviem, či by som použil slovo prinútiť, lebo to automaticky vytvára odpor k opatreniam, ale ako vravia epidemiológovia: neostáva nám nič iné ako ich dodržiavať.

Je to veľmi komplexná otázka. Určite je možné ovládnuť sa a zúčastniť sa na niečom, čo by sa dalo považovať za spoločný boj proti covidu-19. Charakter opatrení musia posúdiť tí, ktorí na to majú dostatok informácií a kompetencií.

Na ich dodržiavanie na kolektívnej úrovni je nevyhnutné nariadenie vlády či hlavného hygienika, ale aj vhodne podávané informácie. Na osobnej úrovni je dôležité ovládnuť emócie alebo protichodné tendencie, ktoré sa v nás za tento rok nahromadili.

Mnohí ľudia sú zneistení z toho, akou hrozbou pre nás pandémia reálne je. Svoj názor možno len hľadajú po tom, čo ten pôvodný stratili. Dôležité je odpovedať si, prečo sa nám vlastne do dodržiavania opatrení nechce, pochopiť ich zmysel a dať sa do toho.

Od nikoho z nás sa predsa nechce, aby nás protipandemické opatrenia bavili a to, že sa proti nim vo vnútri búrime, je do istej miery prirodzené.

Ak človek vníma zmysluplnosť opatrení, nemá s nimi väčší problém, čo sme videli aj pri prvej vlne. Automaticky sme sa prispôsobili, lebo sme sa báli, a aj tí odolnejší alebo zdravší z nás mali rešpekt voči tomu, čo sa dialo.

Ľudia teda prestali vidieť zmysluplnosť opatrení?

Prestali. Hrozbu vnímame ako vzdialenú, odohrávajúcu sa niekde na JIS-kách. Často sa hovorí o asymptomatických ľuďoch, dokonca sa z ochorenia vyliečili rôzni známi ľudia.

To tiež pôsobí na psychické prežívanie ľudí. Môžu si myslieť, že tým, ktorí boli pozitívni, nič nebolo, len stratili čuch alebo mali na chvíľku soplík.

Covid prestávame identifikovať ako jednoznačnú hrozbu, a preto v dodržiavaní opatrení poľavujeme.

Koreňom je strach zo smrti

Všimli ste si na ľuďoch okrem konšpirovania ešte nejakú tendenciu?

Boja sa. Čo sa týka strachu, jeho koreňom je strach zo smrti. Koronavírus a covid je jedna vec, smrť druhá, ale prečo sa vlastne bojíme tohto vírusu? Pretože sa bojíme smrti, napríklad smrti svojich blízkych alebo následkov ochorenia u nás samých.

Strach z ochorenia by bolo možné redukovať na jeho pravú príčinu a tou je strach zo smrti.

Je dobré uvedomiť si to napriek tomu, že to znie nepríjemne. Dá sa s tým krásne pracovať.

Čo je výsledkom takého zmýšľania?

Konečnosť bytia nám, paradoxne, dáva slobodu. Neberie nám ju. Ak si uvedomím, že mám len konečný počet rozhodnutí, dáva mi to slobodu rozhodovať sa a žiť tak, ako naozaj chcem.

Nemôžem plytvať vlastným životom, zaoberať sa povrchnosťami alebo tým, čo mi niekto nanútil. Vytvára to vo mne túžbu žiť svoj vlastný život.

Jednou z hlavných chorôb súčasnosti je, že ľudia nežijú vlastný život, hoci si myslia, že ho žijú. Uvedomením si vlastnej konečnosti nadobúdame vyrovnanejší vzťah k smrti, ale aj k životu. Môže to pôsobiť veľmi liečivo.

Ani ja by som nechcel, aby moja rodina ochorela. Tiež mám obavu, ale emócia strachu nie je vždy poplašná.

Hovorí sa, že nemáme robiť paniku. Ale čo máme teda robiť? Strach je predsa dôležitý emocionálny indikátor, ktorý nám našepkáva, že treba niekoho chrániť alebo sa mať pred niečím na pozore.

Ako máme so strachom pracovať?

Kritickým myslením musím zistiť, či to, čoho sa bojím, je hodné môjho strachu. Keď zistím, že áno, prenáša sa to do môjho zodpovedného konania. Vtedy je to v poriadku. Ak urobím to, čo treba urobiť, strach sa znižuje, pretože už nemôžem urobiť viac.

Ak sa však iba bojím, strach ma paralyzuje. Akýkoľvek strach ako taký nepomôže nikomu, dokonca znižuje imunitu. Ak však vedie k určitému konaniu, má zmysel.

Osobne sa nehanbím priznať si, že sa bojím. Ale neznamená to u mňa nič poplašné. Je to pre mňa adekvátny postoj k tomu, čo sa deje. Dá sa tu terapeuticky pracovať aj s našou krehkou ľudskou existenciou. Sme krehkí a teraz si to možno na kolektívnej úrovni uvedomujeme viac ako predtým.

Svet vo všeobecnosti prežíva pomerne ťažký rok. Čo by mali ľudia robiť, aby si zachovali duševné zdravie?

Základom je zostať aktívnym a zaujímať sa o to, čo nás baví – pestovať koníčky, aktívne oddychovať, žiť, nielen sa posadiť na gauč pred telku alebo byť na internete.

Dôležité je pestovať vzťahy, v ktorých je mimoriadne veľká sila. Človek sa vďaka nim môže cítiť dobre v akýchkoľvek časoch, aspoň do istej miery.

Vo vzťahoch vidím niečo, čo značne zanedbávame. Začína sa to už od intímnych vzťahov alebo starostlivosti o deti. Máme pocit, že partner počká, dieťa počká, lebo musím kdečo pracovne urobiť, lebo je množstvo dôležitejších vecí. Ale naozaj dôležitejších?

Vo vzťahoch je potenciálne obrovský zdroj pohody, duševnej stability a radosti zo života. Možno to znie ako fráza, ale je v tom naozaj skrytý poklad a pre rýchle životné tempo to nemusíme vždy vidieť. Toto životné obdobie nás spomaľuje a nemyslím si, že je to nevyhnutne zlé.

Korona a duševné zdravie
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) varovala, že v rámci pandémie sa hlboko podceňuje otázka duševného zdravia. Jej prieskum odhalil, že v mnohých krajinách došlo k vážnemu narušeniu poskytovania služieb v tejto oblasti, hoci sa dopyt po nich výrazne zvýšil. Pocítili ste aj vy, že by vás za posledné mesiace ako lekára vyhľadalo viac pacientov?

Môžem prezentovať len pohľad jedného psychiatra na jednej klinike. Na jar som sa pre médiá vyjadril, že bude zrejme viac úzkostných a depresívnych porúch a že sa budú mať ťažko ľudia napríklad s obsedantno-kompulzívnou poruchou, ale relatívne bez škrabancov z toho môžu vyjsť ľudia, ktorí žijú v ústraní, sú introvertizovaní a veľmi neradi sa zdržujú vo verejnom priestore.

Mnohé z toho stále platí, ale moje očakávanie väčšieho náporu pacientov s úzkostnými alebo depresívnymi poruchami sa nenaplnilo.

Mal som len ojedinelé návštevy nových pacientov, ktorí mali katastrofické prežívanie vzniknutej situácie, strach vedúci až k panickým záchvatom, nespavosti, plačlivosti a z budúcnosti mali rôzne obavy, ktoré ich paralyzovali.

Môže to však byť skreslené aj mojou praxou a pracovnou aktivitou. Na jar sa síce hovorilo, že zdravotná starostlivosť je stále dostupná, ale nebolo to tak. Aj u nás na psychiatrii sme mali výrazne redukovaný režim.

Sám som bol vyše dvoch mesiacov na OČR, takže možno aj bol zvýšený nápor pacientov, ale ja som to práve vtedy nemal ako zaregistrovať.

To, čo sa podľa mojich skúseností objavilo najviac, sú závislosti. Na našej klinike bolo množstvo pacientov so závislosťou alebo alkoholickým ťahom práve počas tej najväčšej izolácie, keď to riešili, obrazne povedané, s fľaškou v ruke. Začali sa objavovať niekoľko týždňov po nej.

Epidemiológovia a krízový štáb vytvárajú obmedzenia na ochranu zdravia, avšak WHO zdravie definuje ako „stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav neprítomnosti choroby a slabosti“. Nezabúda sa pri opatreniach na duševnú a sociálnu pohodu?

Z čoho to pramení?

Je to možno problém opakovania situácie a únavy v boji. Keď je vojak unavený, prestáva byť ostražitý k nebezpečenstvu.

Mnohí z nás sa nachádzajú v podobnej situácii. Únava znižuje citlivosť na nebezpečenstvo. Človek si v takej situácii žiada oddych alebo nebezpečenstvo odizoluje, nechce vidieť riziko, svoj strach.

Potom tu je fenomén habituácie, teda návyku. Neustále prítomná, ale akosi vzdialená a nie konštantne pôsobiaca hrozba znižuje reaktivitu na ňu. Posilňujeme racionalizácie svojho správania, napríklad si zdôvodňujeme, prečo sa nechceme podriaďovať opatreniam.

Alebo si vytvárame protinázory a veríme konšpiráciám, ktoré nám poskytujú akýsi azyl, pocit bezpečia, pocit, že je to všetko úplne naopak. Prinášajú nám vnútorný pokoj, ale tiež môžu viesť k tomu, že si neuvedomujeme skutočné a objektívne riziko.

Toxické, ale lákavé konšpirácie

Zdá sa, že od marca pribudlo ľudí, ktorí prestali veriť v nebezpečnosť či dokonca existenciu koronavírusu. Prečo?

Ľudia, ktorí veria konšpiráciám, sú často démonizovaní. V podstate však ide o prirodzený psychický mechanizmus, ktorým sa zbavujú strachu.

Nie je však založený na realite a môže pôsobiť toxicky, najmä v čase sociálnych médií, na ktorých sa rôzne protinázory a konšpirácie veľmi rýchlo šíria, agregujú a priťahujú k sebe množstvo ďalších ľudí.

Pre niektorých ľudí sú teda konšpirácie spôsobom, ako sa vyrovnať s vlastným strachom. Nie je to nezmyselné – uveriť v lož, aby potlačili strach?

Človek nie je až taký racionálny, ako sa o ňom hovorí. Naším hýbateľom sú emócie. Slovo emócia pochádza z latinčiny a v jeho koreni je pohyb. Emócie nás dávajú do pohybu, ale môžu nás aj paralyzovať.

Rozbiehajú myšlienkové procesy, sýtia ich a vyúsťujú do určitého správania. Spoločne tvoria trojuholník – na jednom z jeho vrcholov sú emócie, na druhom myšlienky a na treťom správanie. Všetko spolu súvisí.

Ako presne?

Emócie môžeme prežívať ako úzkosť či strach z toho, čo sa deje. Myslenie spočíva v zachytení emócie a v identifikovaní hrozby alebo neutrálneho podnetu, ktorý hrozbu nepredstavuje. Taká myšlienka spätne pôsobí na emócie a pozmeňuje ich, taktiež však vyúsťuje do určitého správania.

Ak myšlienkovo uchopím pandémiu ako niečo, čo vlastne nie je také nebezpečné, ako som si pôvodne myslel, vedie to k utíchnutiu úzkosti, k upokojeniu. Prepnutie do tohto režimu zabezpečuje relatívne pokojný život aj v čase hrozby. V správaní to však môže viesť k nedodržiavaniu či sabotovaniu reštrikčných opatrení.

Takže ľudia radšej uveria konšpiráciám, no tie ich môžu ohroziť.

Jednoducho platí, že myšlienka, ktorej verím a upokojí ma, nemusí byť pravdivá, aby bola účinná. Ľudia ju neskúmajú z rôznych uhlov pohľadu, neoverujú jej pravdivosť.

Často sa napríklad objavuje informácia, že rúško úplne nezabráni šíreniu vírusu. Zhodou okolností je to pravda, ale pravdou je aj to, že šíreniu vírusu predsa len zabraňuje, hoci nie dokonale.

Protinázor stojí napríklad na tom, že rúško úplne nezabráni šíreniu, a preto ho netreba nosiť. Je v tom však nelogický skok – nenosme ich, lebo tomu aj tak nezabránime. Zmysluplné a zodpovedné vyústenie z tejto informácie by však malo byť, že rúško treba nosiť, lebo zabráni infekcii, hoci nie úplne. Vychádza to predsa z mnohých štúdií.

Presvedčí pochybovačov až to, keď sa nakazia?

Jednu časť, samozrejme, áno, ale viem si predstaviť aj iný scenár. Záleží to na konkrétnej osobnosti a na tom, prečo si vlastne dotyčný osvojil taký názor. Viem si predstaviť aj zarytú, zafixovanú pozíciu, keď človek nechce zažiť poníženie pred ľuďmi zo skupiny, v ktorej sa cíti komfortne aj vďaka vzájomnému posilňovaniu spoločných názorov, v tomto prípade omylov.

Ustojí to so svojím názorom aj bez známok úzkosti, len aby z toho vyšiel ako hrdina. Možno sa vnútorne bude trápiť, ale navonok postoj udrží.

Stáva sa však aj to, že šíriteľ protinázoru stíchne. Príkladom sú niektorí svetoví politici – akonáhle dostali covid, hneď ho prestali prirovnávať k chrípke.
Tú definíciu, ktorú ste načrtli, nemám rád. Stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody nie je totiž možný. Je však pravda, že tieto dve zložky jednoznačne ušli do úzadia.

Médiá aj ľudí zaujímalo, ako to prežiť, boli rozhovory o psychohygiene, čo so strachom a podobne, bol po tom istý dopyt.

Neviem či sa však stretával s adekvátnou ponukou. Neviem ani to, či by sa dalo niečo urobiť inak. Sme v situácii, keď môžeme zlepšiť to, čo sa odohráva práve teraz, na jarnú karanténu sa ohliadame už len ako generál po vojne.

V čom boli z vášho pohľadu ako psychiatra najväčšie chyby reštrikcií?

Identifikoval som dve hlavné chyby.

Prvou bola nedostatočná pozitívna komunikácia o pandémii. V žiadnom prípade si nepredstavujem, že by sa malo o koronavíruse informovať veselo, ale mali by sme byť viac informovaní čo robiť, keď nám niečo je, čo pomáha.

O vedeckých zisteniach alebo objavoch v súvislosti s liekmi. Nádej by mala byť prítomná aj v nepríjemných časoch alebo práve v nich.

Veľa zaznievalo, že sme v nebezpečnej situácii a že ju musíme prekonať, že netreba chodiť do nemocníc a k lekárovi, dokonca netreba chodiť ani vtedy, keď nám je zle.

Nehovorilo sa však o tom, čo teda treba robiť okrem nosenia rúška, dezinfekcie, dodržiavania odstupu a v ideálnom prípade sedenia doma. Nezaznievalo, kam ísť s nejakým problémom, na koho sa obrátiť.

Médiá boli plné prípadov, keď nefungovali linky alebo sa konkrétni lekári nevedeli adekvátne zachovať k pacientom, ktorí mohli mať potenciálne koronavírus.

K opatreniam by nemali patriť len rúška či dezinfekcia. Dôležitý je aj uvedomelý postoj k vlastnému zdraviu, napríklad keď vidím, že mi niečo je, tak sa stránim spoločnosti, aktívne rozvíjanie imunity, aktívne pestovanie zdravia.

Druhá vec je, že keď sa siahne na živobytie ľudí, čo sa karanténnymi opatreniami nepriamo stalo, automaticky by mala nasledovať ponuka kompenzácie a reálna útecha, ktorej by tí, ktorých sa to týka, mohli aj naozaj uveriť. Neviem, do akej miery je možné urobiť to plošne, možno si to predstavujem príliš jednoducho.

Keď je však ohrozená existencia ľudí pre niečo vyššie, teda z dôvodu snahy zabrániť šíreniu epidémie, tak by mali mať pocit, že štát sa o nich zaujíma. Myslím si, že tí, ktorých sa to dotklo, a tí, ktorých sa to dotýka teraz, tento pocit ešte nemali.

MONIKA VATRÁLOVÁ

Zdroj:
https://www.aktuality.sk/fotogaleria/829092/ludia-veria-konspiraciam-o-korone-aby-sa-zbavili-strachu-rozhovor/1/

Foto:
Michal Patarák 
Zdroj: Michal Patarák

Aktuality

Zobraziť všetky
31.10.2020

Pripravujeme: Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, 2020

"Dejiny do každej rusínskej rodiny..." Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov  druhé vydanie, Bratislava 2020 počet strán: 240, 120 x 210 mm mäkká šitá väzba V4 termín vydania: október  ISBN 978 - 80 - 973455 - 1 - 8  EAN  9788097345518 vysádza…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.10.2020

František a registrované partnerstvá. Hľadanie významu pápežových slov sa zmenilo na detektívku

Svet diskutuje o vete, ktorá zaznela, hoci zrejme nemala uzrieť svetlo sveta. Jej obsah objasnil Františkov spolupracovník. Zatiaľ čo režisér Jevgenij Afinejevskij si vo štvrtok popoludní vo Vatikánskych záhradách preberal ocenenie za svoj no…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.10.2020

Pápež podporil registrované partnerstvá. Čo na to Záborská, Majerský, Hlina, cirkevný analytik Gazda a biskupi?

„Homosexuáli majú právo žiť v rodine. Sú to deti Božie a majú na rodinu právo. (…) Je potrebné vytvoriť zákon o registrovaných partnerstvách, aby týmto spôsobom mali právnu ochranu.“ Týmito slovami v utorok zaskočil verejnosť pápež Františe…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.10.2020

Chaos v cirkvi Čo menia pápežove slová o homosexuálnych zväzkoch? Nič. A zároveň mnoho

Po pápežoch, ktorí ponúkali jasné odpovede, vedie katolíkov človek, ktorý vyvoláva stále nové otázky. Mnohí pri pohľade na tú správu neverili vlastným očiam: Pápež František sa vyjadril v prospech homosexuálnych zväzkov. Vzápätí sa objavili v…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
21.10.2020

Pomůžu bratrům Slovanům, radoval se Jan Demčík. A co je to Slovan? ptal se důstojník NKVD

Pan Demčík žil na Podkarpatské Rusi a v roce 1940 utekl za „bratry Slovany“ do SSSR. Jako špion skončil v sovětském lágru plném vší. Přežil jen zázrakem a díky pomoci jiných. Po přepadení Sovětského svazu Hitlerem se vydal na cestu do Buzuluku z…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
20.10.2020

Epidémie nás sprevádzajú tisíce rokov, ale ľudia sa nepoučili

Čoraz viac vedcov sa prikláňa k názoru, že ľudstvo raz zahynie v dôsledku pandémie vyvolanej nejakým dosiaľ neznámym vírusom. V nedávno vydanej publikácii Epidémia v dejinách z vydavateľstva Premedia jej autori približujú, ako títo „neviditeľní …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Ujko Vasyľ:
-Zvadu zo ženov možeš vyhraty, kiď:
a, sja peršyj rozplačeš,
b, zahraš mertvoho...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať