Rozhovor. Sergej Kopčák

Svetoznámy umelec spochybňuje vedenie SND a slovenských hercov posiela do fabriky

Rozdávajú výpovede, ale kto? Ľudia, ktorí s divadlom nikdy poriadne nepracovali, tvrdí najslávnejší slovenský operný spevák v zahraničí Sergej Kopčák.

Nikotínu sa Sergej Kopčák nevzdával ani počas opernej kariéry. „Keď máte dobrú techniku, neškodí to. Caruso či Šaljapin fajčili tiež,“ vraví.

Umelec dnes väčšinu času trávi na vidieku vo svojej usadlosti.

Jeden z našich najvýznamnejších operných spevákov Sergej Kopčák (74), ktorý sa môže pochváliť svetovým unikátom - dvadsiatimi štyrmi sezónami v Metropolitnej opere v New Yorku -, neskrýva hnev. Slávnemu predstaviteľovi Borisa Godunova trhá srdce súčasné vedenie Opery Slovenského národného divadla (SND). Bas na dôchodku žije v usadlosti na Záhorí bez mobilu a internetu, no pre PLUS 7 DNÍ vyšiel z komfortnej zóny a poskytol nám rozhovor. So SERGEJOM KOPČÁKOM (74) sa zhovárali ERIK KOLLÁRIK a KRISTÍNA DUGOVIČOVÁ.

Nedávno ste si z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej prevzali štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Potešilo vás to?
Skôr ma prekvapilo, že si na mňa po toľkých rokoch spomenuli. Mohlo to byť trošku skôr. Jeden z ďalších ocenených krátko nato zomrel. Nemalo by to byť predsmrtné ocenenie. Keď mám naň čakať štrnásť rokov po skončení kariéry, tak sa na to môžem, viete čo. Navyše v jeden deň dostanete štátne vyznamenanie a na druhý deň vás policajt ciciak zbuzeruje že až. Darmo máte cenu od prezidentky. Nemá to zmysel.

Nebolo predčasné končiť kariéru v šesťdesiatke?
Nie. Zažil som aj takých, ktorí boli ochotní spievať, kým ich neodstrelia. Je lepšie skončiť na vrchole a hotovo.

Pripravovali ste sa na dôchodok psychicky?
Samozrejme. Odchod je veľmi ťažký, bez prípravy to nejde. Asi päť rokov predtým sa mi v Metropolitnej opere ponosoval bulharský spevák Nikolaj Gjaurov, že má šesťdesiat a už ho tam nechcú. Veľmi ma to prekvapilo.

Nechceli ste sa dožiť poníženia, aby vám niekto povedal, že ste nežiaduci?
Presne tak.

V opere SND sa v ostatnom čase rozdávali výpovede ako na bežiacom páse. Vedenie mnohým ponúka už len externé zmluvy. Čo si o tom myslíte?
Rozdávajú výpovede, ale kto? Ľudia, ktorí s divadlom nikdy poriadne nepracovali. Absolútne nemajú pojem o tom, čo divadlo a spevák na to, aby rástli, potrebujú. Pri debiloch, čo sa tam dostali a sú držaní vrchnosťou, sa súčasnej situácii ani nečudujem. Je to veľká chyba, ktorá sa neskôr určite prejaví.

Keby ste boli šéfom SND, ako by ste viedli operu?
Aj veľké divadlá, zvlášť teraz po pandémii, sa snažia zachovať stabilný ansámbel. A k tomu občas zavolať niekoho zo zahraničia. To, že u nás chcú pracovať s drahými externistami, je totálny nezmysel. Opera doteraz nemala finančné prostriedky a teraz ich už nebude mať vôbec.

Matej Drlička tvrdí, že domáci sólisti sú pre divákov málo atraktívni. Zatiaľ čo napríklad Pavol Bršlík im plní kasu.
To je veľká kravina. Nech si nemyslí, že Bršlík je niečo svetové. Začínal niekde v Nemecku a čo sa týka tenoristov, on medzi nimi nie je momentálne bohviečo. Ak si z neho chcú spraviť nejakú hviezdu, tak jedine na Slovensku. Bršlík! Nech si spieva, chlapec!

Čo bude so spevákmi, ktorí dostali výpoveď? Uplatnia sa ešte v zahraničí alebo pôjdu do fabriky?
Myslím si, že do fabriky. V zahraničí teraz ťažko. Ani na Slovensku, pretože u nás neexistuje podpora kultúry ani žiadne agentúry, na ktoré by sa dalo spoľahnúť.

Čo si myslíte o nastupujúcej generácii mladých spevákov? Majú legendy veľkú konkurenciu?
Ani nie. Z čoho máte vyberať? Ak naša speváčka účinkuje vo Viedni, ešte to nič neznamená. Mladí majú veľké problémy, pretože tu neexistuje žiadna vzostupná príprava na svetové scény. A keď som nastúpil do Národného divadla ja a postavil sa ešte ako ciciak pred „Malacháča“ (Ondreja Malachovského - pozn. red.), vedel som, že musím zabojovať. Toto tí mladí teraz nemajú.

Na nespokojnosť s operou ste boli s niektorými kolegami upozorniť aj šéfa parlamentu Borisa Kollára. Stretnutie ste vtedy opisovali nádejne.
Vypočul nás, súhlasil s nami a prisľúbil pomoc. Nakoniec nič z toho. Pochopil som, že s týmito ľuďmi sa rokovať nedá. Už neverím žiadnym politikom. Obávam sa, že škody, ktoré sa teraz napáchajú v divadle, už budú trvalé.

Neuvažovali ste komunikovať priamo s ministerkou kultúry Natáliou Milanovou?
Nepovažujem ju za bernú mincu, s ktorou by som mohol debatovať. To je nula bodov.

A s Matejom Drličkom ste sa niekedy stretli?
Nie, nikdy. Ani nechcem.

Činohercom sa jeho vedenie divadla páči.
Činohra si vždy robila svoju politiku a keď sa volil riaditeľ, mali hlavné slovo. Niekedy tam boli aspoň rešpektované persóny. Mikuláš Huba, Gustáv Valach, Karol Machata, Ivan Mistrík… Kamarátili sme sa, stretávali, ale to bola iná doba. Tí, čo tam sú teraz, môžu byť radi, že sú radi. Čo môžu oni pindať proti opere, keď tam ani nechodia.

Zaregistrovali ste, keď Jozef Vajda obhajoval nového riaditeľa?
Jožo Vajda! Preboha! V skutočnosti ich to vôbec nezaujíma. Idú do televízie kvôli hocijakej hovadine, len aby zarobili. Ale operní speváci majú len divadlo. Je to mizéria.

Ako teda vidíte budúcnosť slovenskej opernej scény? Máme tu kvalitných pedagógov?
Slovenská operná škola ne­existuje. Na tento výraz zabudnite, vymysleli si ho tie „buchtle“ na VŠMU. Nemá byť na čom postavená. Na Suchoňovi? Na Cikkerovi? Alebo na kom?

Istý čas ste na VŠMU vyučovali aj vy. Vtedy bola úroveň vyššia?
Nie, a práve preto som prijal ponuku učiť. Nechcel som, aby sa študentom stávalo to, čo mne. Neodborným vedením ma pokazili.

Ako sa to mohlo stať?
Dostal som sa k pedagogičke, ktorá ma asi za pol roka totálne zničila. Mali sme možnosť študovať ešte v Rusku alebo Bulharsku, kam nikto nechcel ísť. Povedal som si, že musím utiecť hocikam, tak som si vybral Bulharsko. Keď som v Sofii ako dvadsaťjedenročný zaspieval, profesor Michail Popov, veľká kapacita, sa ma zhrozene spýtal, kto ma učil. Ujal sa ma, no dlho to bola úplná katastrofa. Z hodín som odchádzal s plačom a myslel som si, že to nemá význam. Asi po štyroch mesiacoch zasvietila iskra a rozbehlo sa to jedna radosť.

Štúdium ste potom predčasne ukončili.
Dostal som stopku, vraj som mal protisocialistické reči. Predvolali si ma a do dvadsiatich štyroch hodín som musel opustiť Bulharsko. Prišli po mňa diplomatické limuzíny a odviezli ma na letisko. Ešte sa pozerali, či naozaj odletím.

Čo nasledovalo?
V Bratislave som išiel na ministerstvo, no nikto so mnou nechcel hovoriť. Vrátil som sa teda domov do Prešova k rodičom. Po piatich mesiacoch som sa dozvedel, že mám zakázané študovať, ale na papieri to nebolo. Prihlásil som sa teda na konkurz do divadla v Banskej Bystrici. Riaditeľ Jano Hadraba povedal, že do zboru budem dobrý. Umelecká komisia však trvala na tom, že taký hlas potrebujú za sólistu. Lenže štyri mesiace ma nikto neobsadil. Už mi to liezlo na nervy, tak som išiel za šéfom opery. Tresol som mu po klavíri a povedal, že keď to takto pôjde ďalej, odchádzam. Okamžite ma začali všade obsadzovať.

Netrvalo dlho a už za socializmu ste rozbehli obrovskú medzinárodnú kariéru. Ako sa vám to podarilo?
Ako keby to bolo dnes. Idete predspievať do agentúry a buď vás chcú, alebo nie. Začínal som vo Viedni, odkiaľ ma posunuli do ďalšej agentúry v Amerike, kde sa to naplno rozbehlo.

Dá sa veľká kariéra dosiahnuť len talentom?
Výlučne talentom. Žiadnymi somarinami okolo.

Cítili ste sa v zahraničí niekedy ako hviezda?
Preboha! Nikdy. Zažil som mnoho spevákov, ktorí boli veľmi vysoko, no nevyšlo im to. Po nejakých troch rokoch skončili.

Spýtame sa inak. Mali ste čas užiť si život svetového umelca so všetkým, čo k tomu patrí?
V podstate ani nie. Po štyroch mesiacoch v jednom divadle máte dva týždne pauzu a zas ste v inom divadle a študujete inú úlohu. Keď ste na vrchole, musíte ísť neustále naplno.

Existujú v tejto brandži priateľstvá?
Málokedy. Je to tvrdý biznis.

Najslávnejší tenori sveta Pavarotti, Carreras a Domingo navonok pôsobili priateľsky.
Naoko. V skutočnosti si všetci strážia svoje územie. Musíte si uvedomiť, že každý na vás striehne. To znamená, že ak môžu využiť vaše mínusy, okamžite to využijú.

V Metropolitnej opere ste strávili rekordných dvadsaťštyri sezón. Nehovorte, že ste tam nemali žiadnych priateľov.
Nemal som tam žiadnych priateľov.

Je veľmi náročné dostať sa do najprestížnejšieho operného stánku sveta?
Musíte mať absolútne vycizelovaný nástroj. Na vašu čo i len drobnú chybu čakajú desiatky ďalších ľudí, ktorí sa tlačia na vaše miesto. To si nemôžete dovoliť. Neexistuje. Ste predsa v maximálnej špičke sveta, ktorá si vyžaduje tvrdú disciplínu.

Vášmu postaveniu zodpovedali na naše pomery astronomické zárobky. Ako to vnímali kolegovia doma?
Na Slovensku som si dával vždy veľký pozor, aby som sa príliš neukazoval. Nikdy som do novín nedával veľké rozhovory. Nerobil som okolo seba žiadne šou. Prvá a najhoršia slovenská vlastnosť je závisť. Keby som povedal, že ma čaká desať predstavení v Metropolitnej opere, každý by to hneď začal preratúvať na peniaze. Povedia si - keď za jedno predstavenie dostane len tisíc dolárov, tak má desaťtisíc dolárov. V tom čase bol dolár aj päťdesiat korún.

Podľa čoho sa určujú honoráre v zahraničí?
Začínal som so smiešnymi peniazmi, ktoré sa postupne zvyšovali. Jedného dňa mi manažér v Metropolitnej povedal, že chcú so mnou skončiť spoluprácu, pretože som už príliš drahý. Za tie peniaze by si mohli dovoliť dvoch mladých spevákov. Radšej som skončil sám, ale pod cenu som nemohol ísť. To by bol malér.

Počas vrcholnej kariéry ste mali trvalý pobyt v Monaku. Správne hádame, bolo to pre nižšie daňové zaťaženie?
Áno. Monako som vždy považoval len za medzizastávku. Predsa sa nenechám doma nezmyselne zdaňovať. To teda nie.

Aký ste mali vzťah s tenorom Petrom Dvorským? Na Slovensku ste boli takmer susedia.
V čase, keď ja som išiel hore, on išiel veľmi rýchlo dole. Mal štyridsaťpäť rokov a už končil. Čo môžete vtedy robiť? Škoda.

Keď sopranistka Anna Netrebko odmietla odsúdiť ruskú agresiu na Ukrajine, svetové operné scény jej zrušili predstavenia. Teraz od nich žiada náhradu za zmarený zisk. Je podľa vás v práve?
Poznám ju, je to veľmi sympatická kočka. Ale nechápem, čo ju má čo zaujímať Putin, keď ide o kariéru.

Je správne, keď umelci, ktorí sa prezentujú obdivom k Putinovi, dostávajú padáka?
Áno, pretože Putin je hajzeľ. Obyčajná sviňa, ktorá vzišla zo slovanského sveta a robí takúto politiku.

Vy máte ukrajinský pôvod. Kde ste sa vzali na Slovensku?
Nepátral som po tom. Som východniar a rodičia mi dali ukrajinskú národnosť aj školu.

Ako vnímate fakt, že aj medzi Slovákmi je veľa ľudí, ktorí sú zástancami Putinovho vojenského vyčíňania?
Je to pomýlené. Keď im budú bombardovať domy, budú hovoriť inak.

Ste ženatý a máte dve deti, no väčšinu času žijete vo svojej usadlosti na vidieku. Prestalo vám mesto vyhovovať?
Presne tak. Moja manželka je ešte stále veľmi pekná, ale nemá veľkú ochotu chodiť sem. Radšej je v Bratislave, ale občas príde.

Zhovárali sa:
Kristína Dugovičová
Erik Kollárik

Zdroj:
https://plus7dni.pluska.sk/rozhovory/nalozil-im-svetoznamy-umelec-spochybnuje-vedenie-snd-slovenskych-hercov-posiela-fabriky

Foto: Segej Kopčák
autor: Miroslav Miklas