Rozhovor. Štátna tajomníčka na kultúre Kumanová: Moja stará mama bola emancipovaná žena, som dieťa zo strednej triedy

Slovensko má prvú štátnu tajomníčku Rómku a jej príbeh popiera hneď niekoľko predsudkov: jej rodičia aj starí rodičia boli vzdelaní a v rodine nebolo nezvyčajné, že má titul z vysokej školy; vyrastala ako súčasť majority a v prostredí, kde aj ženy boli silné a dôležité.

Novou štátnou tajomníčkou na ministerstve kultúry je od októbra Zuzana Kumanová, nominantka strany Za ľudí. Etnologička, ktorá sa roky venovala výskumu rómskeho holokaustu a pracovala aj v štátnej správe, napríklad pri príprave stratégie integrácie Rómov do roku 2020. Na ministerstve kultúry má na starosti aj očakávané kultúrne eurofondy.

Nehovorí po rómsky a cíti sa ako typické dieťa zo strednej vrstvy. Etnicitu začala objavovať až popri štúdiu na vysokej škole. „Keď sa potom dostanete do konfrontácie s rôznymi prvkami rómskej kultúry, zistíte, že rodinné zvyky nejakým spôsobom odkazujú aj na etnicitu,“ hovorí v rozhovore.

V rozhovore sa dočítate:

ako sa žije matke, ktorá vychováva dieťa sama;
ako roky pracovala s rómskymi ženami a akú úlohu v ich príbehoch malo domáce násilie;
či považuje opatrenia v oblasti kultúry za férové;
ako sa zaručí, že umelci budú dôverovať kultúrnym eurofondom.

Ste prvou Rómkou, ktorá zastáva vysokú štátnu funkciu, teda funkciu štátnej tajomníčky. Čo by vám na to povedala vaša mama?

Moja mama je, bohužiaľ, dva roky po smrti. Boli sme si veľmi blízke. Vychovávam sama syna a bez jej pomoci by sa mi nepodarilo posunúť sa tam, kde som. V roku 2019 som dostala štátne vyznamenanie – Pribinov kríž I. triedy, ale toto ocenenie by si zaslúžila práve ona. Vytvorila mi priestor, vďaka ktorému som sa mohla venovať profesii. Neviem, či by bola spokojná, ale naši rodinní známi hovoria, že by na mňa bola hrdá.

Vaša mama vás vždy podporovala aj v kariére? 

Na začiatok musím povedať, že som typické dieťa zo strednej triedy. Nemám za sebou príbeh prekonávania sociálneho vylúčenia. Moji rodičia aj starí rodičia boli vzdelaní. To, že som vyštudovala vysokú školu, v širšej rodine nie je nič nezvyčajné, nepochádzam z marginalizovaného prostredia. Rodina a predovšetkým mama zohrávali v mojom živote veľký význam.

Aký?

Každá žena, ktorá ostane sama s dieťaťom, sa musí rozhodnúť, či sa bude venovať kariére alebo rodine. Stáva sa totiž živiteľkou rodiny. Aby toto zvládla, potrebuje podporu rodiny a tú som mala. Aby som mohla vycestovať na služobnú cestu, musela som vedieť, že sa má kto postarať o dieťa, ísť ho zobrať do škôlky alebo neskôr skontrolovať úlohy.

A čo vaša babka?

Pochádzam z Považia. Počet Rómov v tomto regióne nie je vysoký. Myslím, že môžem povedať, že moji starí rodičia boli súčasťou majority a ani v ich generácii neboli napríklad zmiešané manželstvá ničím výnimočným.

Aká bola vaša stará mama? 

Bola to veľmi emancipovaná žena. S mnohými svojimi názormi by zapadala aj do dnešnej doby. Celý život bola zamestnaná, venovala sa rodine, ale nežila v tej stereotypnej predstave o tradičnej úlohe ženy. Považie je priemyselné územie. V lokalitách, kde boli továrne, zamestnanosť, vyššia vzdelanostná úroveň a zapojenie žien do práce, to malo vplyv aj na emancipáciu žien.

Ako to myslíte? 

Veľkú časť života prežili moji starí rodičia v dedine Ladce, kde bola továreň na výrobu cementu, založená ešte na konci 19. storočia. Továreň a robotnícke osadenstvo vytváralo v obci pokrokový svetonázor. V rodinách sa veľa čítalo, čo potom súviselo s vyššou vzdelanostnou úrovňou všeobecne.

„Som Rómka, musím dosiahnuť dvakrát viac ako ostatní,” povedala v rozhovore pred dvoma rokmi Ingrid Kosová. Vnímate to rovnako?

Áno aj nie. Závisí to od toho, v akom prostredí človek vyrastal. Ja pochádzam zo zmiešaného prostredia. Vyštudovala som gymnázium a nemala som pocit, že by ma niekto vyčleňoval. Na gymnaziálne roky mám dobré spomienky a dodnes trvajúce priateľstvá z tých čias. Až keď som prišla na vysokú školu, začala som sa rozhliadať.

Prečo? 

Študovala som etnológiu a až to vo mne podnietilo záujem o to, kto som a aká je moja kultúra. Nehovorím po rómsky. Z domu som poznala iba torzo rómskej kultúry. Až postupne som k tomu nachádzala cestu a etnicitu som vlastne prijala.

Spôsobilo začlenenie vašich rodičov a starých rodičov do strednej vrstvy to, že sa tak trochu rómskej kultúry museli vzdať? 

Určite je to do veľkej miery tak. Súvisí to s tým, že počas socializmu Rómovia neboli národnostnou menšinou a boli označovaní ako „občania cigánskeho pôvodu”. Prístup štátu bol taký, že len čo došlo k ekonomickému vyrovnaniu, režim etnicitu nebral do úvahy. Tá bola potláčaná. Každý sa s tým vyrovnal po svojom. To ovplyvnilo aj mojich starých rodičov a ich dve dcéry.

Na druhej strane si však uchovávate svoju rodinnú identitu a tradície v úzkom kruhu. Keď sa potom dostanete do konfrontácie s rôznymi prvkami rómskej kultúry, zistíte, že rodinné zvyky nejakým spôsobom odkazujú aj na etnicitu. V tom som ja našla základ svojej identity.

Pre čo ste sa rozhodli vy? 

Moje rozhodnutie podmienilo aj to, že som z rómskej komunity poznala veľa skvelých, veľmi srdečných a milých ľudí. Niečo z toho mi veľmi imponovalo a podporilo moju identitu. Cítim k nim spolupatričnosť.

Tieto tri ženy by ste mali poznať, bojujú proti rasizmu v školách, politike aj v dejepise

Napísali ste knihu Príbehy rómskych žien, opísali ste šesť príbehov. O aké ženy išlo?

Táto kniha je vyústením dlhodobého projektu. Spolu so združením In minorita sme počas piatich rokov pracovali v úzkej skupine rómskych žien. Cez neformálne vzdelávanie, osobné stretávanie a koučing sme sa snažili podporiť ženy, ktoré majú potenciál stať sa líderkami vo svojich komunitách. Išlo o šesť komunít – dve na západnom a štyri na východnom Slovensku. V knihe sú príbehy zozbierané zo stretnutí so ženami z marginalizovaného prostredia o podmienkach ich života, názoroch na svet, ale aj o láske. Všetky sa však viažu na domáce násilie.

Ako tá práca v skupine vyzerala?

Bola to skupina dvanástich žien, ktorá sa navzájom formovala. Naším plánom bolo, aby sme ženám pomohli, aby ony samy mohli pracovať s ďalšími ženami v komunite. Takisto sme začali pracovať aj s témou rodovo podmieneného násilia. Z tých dvanástich žien na začiatku projektu mali dve ženy vysokú školu, jedna maturitu a ostatné boli bez vzdelania. Väčšina z nich bola nezamestnaná. Na konci projektu dve ženy zmaturovali, jedna dokončila vysokú školu a takmer všetky boli zamestnané.

Hovoríte, že ste sa formovali navzájom. Ako ste to mysleli? 

Všetky ženy v projekte sme boli približne v rovnakom veku, okolo 35 až 40 rokov – aj ja ako vedúca projektu, aj ženy, ktoré sa ho zúčastňovali. Ľudsky sme si porozumeli, jednoducho sme si sadli. To nám pomáhalo posúvať sa. Boli to ženy, ktoré mali málo príležitostí rozvíjať sa, vzdelávať sa. Vďaka projektu sa naštartovali a zistili, že sa to dá – podporovalo to aj ich sebavedomie.

Iba jedna z tém bola domáce násilie. Ukazuje sa, že v rómskych komunitách je táto téma veľmi živá a že často dochádza k nevyrovnaným vzťahom. Kniha Príbehy rómskych žien je aj o tom. Ženy v marginalizovanom prostredí cítia, že sú viacnásobne znevýhodnené a že ich život je o prekonávaní rôznych prekážok.
Ako u rómskych žien vyzerá toto viacnásobné znevýhodňovanie? 

V našej spoločnosti ženy všeobecne pociťujú viacnásobné znevýhodňovanie. Ukazujú to výskumy, podľa ktorých dosahujú ženy nižší príjem, majú nižšiu účasť na rozhodovacích procesoch. Ak sa pozrieme na dáta z marginalizovaných rómskych komunít, ženy dosahujú nižšie vzdelanie ako muži a, samozrejme, nižšie ako ich nerómske susedky.

Ktorý príbeh vám najviac utkvel v pamäti?

Kniha je len krátkou výpoveďou o tom, čo ženy a aj ženy v marginalizovanom prostredí prežívajú. Na ilustráciu, mám známu, ktorá je vysokoškolsky vzdelaná, jej manžel nie. Vždy, keď odchádzala do školy alebo na akékoľvek vzdelávanie, vedela, že keď sa vráti, jej muž to bude ťažko znášať. Muž ju po návrate nechával niekoľko dní spať na zemi a dochádzalo k domácemu násiliu. Napriek tomu jej vzdelávanie stálo za to, že to podstupovala. Až po nejakom čase nabrala odvahu a situáciu riešila. Samozrejme, netýka sa to všetkých vzťahov a všetkých rómskych žien, chcela by som však zdôrazniť, že s takýmito situáciami sa stretávajú ženy všeobecne.

Ako z ministerstva kultúry dokážete ovplyvniť situáciu rómskych žien?

Nielen téma postavenia rómskych žien je súčasťou môjho odborného zázemia. To, že strana Za ľudí využila moje schopnosti a stala som sa štátnou tajomníčkou, súvisí aj s mojou praxou v štátnej správe. Aktivity súvisiace s rómskymi ženami sú len malá časť môjho odborného portfólia. Pracovala som na úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity, kde som bola zodpovedná za prípravu Stratégie SR pre integráciu Rómov do roku 2020.

Čiže moju odbornosť určuje najmä nastavovanie verejných politík. Neskôr som pracovala na úrade splnomocnenca pre podporu najmenej rozvinutých okresov, isté obdobie som spolupracovala aj s úradom splnomocnenca pre národnostné menšiny.

Doteraz ste pracovali na úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Prečo už s aktuálnou splnomocnenkyňou nespolupracujete?

Možno by časom spolupráca smerovala aj tam. Ale koaličná vláda jednoducho funguje tak, že sa dohodne na rozdelení rezortov a na jednotlivé funkcie sa potom hľadajú vhodní kandidáti z politických strán. Ja som prišla na rezort ako nominantka strany Za ľudí, je to výsledok politických dohovorov.

V roku 2016 ste napísali kritický blog o vtedajšom splnomocnencovi Petrovi Pollákovi, podľa vás si neplnil povinnosti. Zmenil sa odvtedy váš názor na Polláka?

Nemyslím si, že je to kritický blog o Petrovi Pollákovi. Týkalo sa to skôr nastavenia fondov EÚ pre marginalizované rómske komunity. Nemyslím, že blog bol nasmerovaný na Petra Polláka, ale všeobecne sa týkal vízií a toho, ako nastavujeme fondy. Iný odborný názor neznamená, že niekoho nemám rada a nedržím mu palce, myslím, že máme korektný vzťah.

Pollák je síce europoslanec, pri kľúčovom pretestovaní rómskych komunít však stál po boku premiéra a bol hlavný organizátor. Zvládol to?

Po boji býva každý generál. Máme za sebou prvú vlnu, určite sme sa v mnohom poučili a sebareflexia nastala. Sme však v období, ktoré nám prináša nové výzvy. Nielen v marginalizovaných komunitách, ale v celej spoločnosti. Nastavovať zrkadlo budeme môcť vtedy, keď túto situáciu zvládneme. Teraz musíme zachraňovať ľudské životy, aby čo najmenej ľudí skončilo v nemocniciach a aby aj ekonomika prežila.

Bolo správne, že sa rómske komunity uzavreli do strážených karantén? 

Prístupy musíme vždy vnímať v kontexte. Otázkou je, či sú aj iné riešenia a či sa v tej chvíli dali nájsť aj iné cesty. Našťastie teraz sme v situácii, keď zodpovedné organizácie majú extra projekty, vďaka ktorým môžu lepšie pomôcť ľuďom s covidom v marginalizovaných rómskych komunitách. Predpokladám, že aj to pomôže k tomu, aby k plošným karanténam už nedochádzalo. O to nám ide – nerobiť veci plošne, ale s individuálnym prístupom.

Expert Andrej Belák varuje, že plošné karantény sa môžu opakovať. Bolo by to správne? 

Nie je to v mojej kompetencii, takže vám na to viem odpovedať iba občiansky. V tejto chvíli by sme mali prijímať racionálne riešenia, vyvarovať sa hysterických prístupov a rešpektovať autority v tejto téme.

Ste nominantkou strany Za ľudí. Čo ste si povedali, keď ste zistili, že po voľbách sa Andrej Kiska sťahuje z politiky?

Andrej Kiska sa stiahol z politiky zo zdravotných dôvodov. Je to určite škoda, on však stále zostáva niekým, kto je pre stranu dôležitý. Na sneme bola zvolená Veronika Remišová a myslím, že stranu vedie najlepšie, ako sa dá.

Podporovali ste Veroniku Remišovú v jej úsilí stať sa predsedníčkou strany? 

Nemám hlasovacie právo, nie som členkou strany. Nevylučujem však, že sa členkou stanem, keďže táto strana stojí na princípoch, s ktorými sa stotožňujem.

Ste rada, že sa práve ona stala líderkou strany? 

Máme veľmi dobré vzťahy. Je to človek na pravom mieste, je odborníčka, bezúhonný človek s pevnými zásadami. Imponuje mi, že predsedníčkou strany je žena.

V Za ľudí má zrejme pomoc regiónom na starosti Vladimír Ledecký na ministerstve informatizácie, regionálneho rozvoja a investícií. Aké zásadné kroky idete spolu spraviť, aby sa život Rómov po štyroch rokoch tejto vlády zásadne zmenil?

Jedno z mojich prvých stretnutí bolo práve s ním. Rozprávali sme sa na ňom o tom, na čom všetkom budeme spolupracovať. Máme priateľský vzťah a ani nepremýšľam o tom, že by sme nepostupovali spoločne. Zároveň však pracujeme s témou ľudských práv, čo sa týka ministerstva spravodlivosti na čele s Máriou Kolíkovou. Viem, že aj tam mám dvere otvorené.

Na čom konkrétne pracujete s Vladimírom Ledeckým? 

Našou veľkou spoločnou témou sú eurofondy na regionálny rozvoj. Súčasťou eurofondov na regionálny rozvoj v širšom ponímaní je aj podpora kultúrnej infraštruktúry a podpora národných kultúrnych pamiatok. Je tu obrovský prienik medzi tým, čomu sa venuje on a čomu my.

Kultúrne podujatia a inštitúcie boli v prvej vlne zrušené a zatvorené ako prvé, s príchodom druhej čelili množstvu zmätočných nariadení a zmien, hoci ohniská nákazy na kultúrnych podujatiach neboli identifikované. Ako ste nariadenia v oblasti kultúry vnímali z odstupu – boli férové?

Otázku kladiete veľmi sugestívne. To, čo sa snaží urobiť rezort kultúry vo vzťahu ku kultúrnej obci, je nastaviť podporu pre kultúru, kreatívny priemysel a ľudí pracujúcich v kultúre. Podarilo sa na jeseň otvoriť samostatnú výzvu vo Fonde na podporu umenia a aj samostatnú výzvu vo Fonde na podporu kultúry národnostných menšín. Teraz sa tu pripravuje dotačná schéma, ktorá bude saturovať tých, ktorí najviac strádajú.

Covid nám priniesol situáciu, na akú nebol nikto pripravený. Za pochodu hľadáme riešenia. Je pravda, že riešenia možno neprichádzajú tak rýchlo, ako by sme si to želali. Ale snaha o saturáciu v oblasti kultúry z pozície ministerstva kultúry je enormná.

Na mysli som mala skôr epidemiologické opatrenia v oblasti kultúry zo strany vlády. 

Každý deň sme vo fáze, keď pribúdajú tisícky infikovaných ľudí. V nemocniciach máme stovky hospitalizovaných. Pod prizmou tohto sa na túto otázku veľmi ťažko odpovedá. Neviem, či mohli byť opatrenia mäkšie alebo sa mali urobiť inak. Ťažko povedať. V každom prípade sme teraz vo fáze, keď by pracovníkom v kultúre mala byť doručená pomoc, aby im pomohla prežiť. Potrebujeme zvládnuť túto krízu. Myslím si, že po covide kultúra nebude taká istá ako predtým.

Ako to myslíte? 

Ľudia v kultúre sú kreatívni, sú to tí, ktorí hľadajú riešenia. Aj toto ich bude motivovať k iným spôsobom komunikácie s divákom, poslucháčom. Myslím si, že prezentácia v oblasti kultúry bude iná.

Začiatkom októbra ministerstvo kultúry zverejnilo dotazník, ktorým chcelo za desať dní zmapovať dosah koronakrízy na kultúru a kreatívny priemysel. Oboznámili ste sa už s jeho výsledkami? 

Na základe dotazníka sme získali prehľad o tom, ako sú na tom organizácie a jednotlivci v kultúre. Aj tieto údaje poslúžili na prípravu schémy pomoci, ktorá sa nastavuje tu na ministerstve.

V akom zmysle? 

Aby sme vedeli, na ktorú oblasť sa zamerať, aké typy organizácií pracujú v akej sfére, o aké právne formy ide. Tak, aby sa pomoc dostala ku každému. V oblasti kultúry pracujú ľudia na rôznych typoch úväzkov, zmlúv, s rôznym právnym statusom. Po prvej vlne sa stalo, že sa štandardné typy podpory nedostali k ľuďom v kultúre. Ak je niekto napríklad živnostník a zároveň pracoval na čiastočný úväzok v základnej umeleckej škole, prvú pomoc nedostal. Cieľom dotazníka preto bolo zmapovať situáciu a pomôcť ľuďom v takzvanom súbehu.

Bol to podľa vás krok, ktorý môže zásadne posunúť pomoc ľuďom v kultúre? 

Myslím si, že to určite malo zmysel. Predtým tieto dáta neboli k dispozícii. Máme tu rôzne typy registrov, bohužiaľ, neobsahujú údaje špecificky za oblasť kultúry a kreatívneho priemyslu. Preto bolo treba zistiť, komu musí byť pomoc doručená.

Na ministerstve kultúry budete mať na starosti aj eurofondy. Trúfate si na to? 

Nie je to oblasť, v ktorej by som nemala aspoň určitú skúsenosť. Stála som pri nastavovaní viacerých operačných programov a mám názor na to, ako sa fondy používajú. Hádam to bude oblasť, ktorú budem vedieť posúvať dopredu. Na ministerstve kultúry je sprostredkovateľský orgán, ktorý to má na starosti. Úzko spolupracujeme na tom, aby sme dočerpali zdroje z tohto programového obdobia a aj dobre nastavili zdroje, ktoré sa budú čerpať v ďalšom období.

Eurofondy nemajú v kultúre dobrú povesť, keďže predošlé eurofondy skončili fiaskom…

… asi by som nebola v tomto hodnotení taká prísna ako vy. Objektívne treba povedať, že iné rezorty sa dlhý čas učili, ako spravovať eurofondy. Avšak na ministerstvo kultúry prišli eurofondy až v poslednom programovom období. Áno, v minulosti došlo k pochybeniam. Aj tu bolo treba vytvárať odborné kapacity na implementáciu eurofondov. Sú to investície, ktoré sú projektovo viazané. Aj sektor, ktorý má tieto peniaze prijímať, musí byť pripravený ich čerpať.

Ako to myslíte? 

Kultúrny sektor a kreatívny priemysel nebol celkom zvyknutý na to, aké zásady tieto peniaze majú. Aj to ovplyvnilo čerpanie peňazí zo súčasného programového obdobia. Teraz sa snažíme, aby sme všetky peniaze, ktoré má ministerstvo kultúry z operačného program IROP k dispozícii, čo najefektívnejšie využili. Pravidlá novej výzvy chceme nastaviť tak, aby zdroje boli čo najlepšie využiteľné v kreatívnom priemysle.

Ako?

Peniaze chceme distribuovať medzi kreatívcov – kde spadajú ľudia od výroby reklamy cez filmárov po rôzne kreatívne centrá a kluby. Naším cieľom je vyčerpať peniaze v maximálnej miere a pri dodržaní stanovených pravidiel. Dúfam, že otvoríme ešte jednu výzvu, v ktorej sa budú môcť uchádzať o zdroje EÚ. Sú tu ešte viaceré možnosti čerpania peňazí, ktoré prichádzajú z Európskej únie mimo programového obdobia. A našou ambíciou je tieto peniaze využiť tak, aby sa dostali k ľuďom v kultúre.

Aký tím ľudí bude pracovať na novom programovom období 2021 – 2027, aby eurofondy na kultúre opäť neskončili fiaskom ako tie predošlé? 

Tím musí byť vždy zložený z ľudí, ktorí rozumejú téme, a potom z odborníkov na eurofondy, ktorí rozumejú eurofondovým procesom. Je to podstatná kombinácia.

Kto konkrétne sú títo ľudia? 

Sú to ľudia z ministerstva kultúry, z priamo riadených organizácií aj ľudia, ktorí v kultúre pracujú.

A o koho konkrétne ide? 

Ide to vždy po témach. Ak sa zaoberáme témou národných kultúrnych pamiatok, sú tam, samozrejme, ľudia zo sekcií na ministerstve, ktorí sa touto témou zaoberajú. Sú to aj ľudia z terénu či zo samospráv.

To, akí ľudia sa budú podieľať na príprave programového obdobia, môže upevniť dôveru umelcov v to, že to dobre dopadne. Sú tam mená, ktoré sú zárukou? 

Nové programové obdobie nastavujeme na podporu obnovy a rekonštrukcie národných kultúrnych pamiatok. V tejto téme spolupracujeme na ministerstve so sekciou kultúrneho dedičstva, ktorú vedie pán Radoslav Ragač. V oblasti umenia a kreativity zase s príslušnou sekciou, ktorú vedie Jozef Švolík, a v neposlednom rade aj s inštitúciami, ktoré sú priamo riadené ministerstvom. Vždy ide o vecne príslušných odborníkov na dané témy.

Aké sú ďalšie oblasti? 

Ďalej je to téma digitalizácie, kultúrnej infraštruktúry a potom budeme hľadať prieniky aj s inými prioritnými cieľmi.

Čo je konkrétne pod kultúrnou infraštruktúrou? 

Predstavujeme si pod tým investície do rôznych kultúrnych inštitúcií tak, aby sa napríklad v obciach podarilo zrekonštruovať malé divadlá, mestské kiná alebo kultúrne domy, ale aj knižnice či múzeá. Alebo aby sa z toho dali naplánovať rôzne komunitné aktivity či technológie v malej kultúrnej infraštruktúre.

Aký tím pripravuje túto oblasť? 

Sú to zatiaľ globálne plány a spolu s naším analytickým tímom v Inštitúte kultúrnej politiky zvažujeme, kde sú investície najdôležitejšie a najvhodnejšie. V súčasnej dobe pripravované nové eurofondové obdobie je špecifické v tom, že do jeho prípravy sú aktívne zapojení zástupcovia jednotlivých žúp, samospráv, ale aj ľudia pracujúci v kultúre. Už niekoľko mesiacov vedieme na ministerstve aktívne a konštruktívne diskusie s regionálnymi partnermi pri hľadaní spoločných priorít.

Prečo by vám mali ľudia z kultúry veriť, že dokážete eurofondy dobre zmanažovať? 

Ľudia pracujúci v kultúrnej oblasti tomu môžu veriť. Snažíme sa to urobiť tak, aby to sektoru pomohlo čo najviac. Zároveň aby to boli investície, ktoré sú viditeľné a aj pomerne dlhodobé.

Kedy by mohla byť vyhlásená prvá eurofondová výzva?

Keďže nám bežia paralelne popri sebe rôzne typy využívania eurofondov, plánujeme výzvy aj s použitím európskych peňazí vo veľmi krátkom čase. Jedna vec je však dobiehajúce programové obdobie a ďalšia vec sú výzvy na základe nového programového obdobia. Tam je základným míľnikom príprava a podpis partnerskej dohody.

Pýtam sa preto, lebo pri týchto dobiehajúcich eurofondoch prišla prvá výzva pomerne neskoro, čo ľudia v kultúre kritizovali. Ak chcete to ďalšie obdobie nastaviť dobre, kedy by mohli čakať prvú výzvu?

Je v našom záujme, aby sme to teraz čo najlepšie naplánovali, aby výzva mohla byť čo najskôr po tom, ako budú procesy ukončené. O to dôležitejšie je pripraviť sa na túto oblasť, mať to dobre premyslené, vedieť, že sa to všetko bude dať, a budeme mať systém pre implementáciu finančných zdrojov EÚ dobre nastavený.

Denisa Gdovinová

Zdroj: 
https://dennikn.sk/2137044/statna-tajomnicka-na-kulture-kumanova-moja-stara-mama-bola-emancipovana-zena-som-dieta-zo-strednej-triedy/?ref=list

Zuzana Kumanová
Foto N – Tomáš Benedikovič