ROZHOVOR. Režisér Marko Škop: Svetové sprisahanie s čipovaním sa neonacistom vypláca. Nakrútil film roka Nech je svetlo

Postaral sa o jednu z najväčších udalostí slovenského filmu. Ukázalo sa v ňom všeličo: ekonomická zaostalosť Slovenska, stúpajúce fašistické tendencie, tichý súhlas cirkvi a nečinnosť polície, vychladnuté vzťahy.

MARKO ŠKOP získal cenu Slnko v sieti pre najlepšieho režiséra, jeho dráma Nech je svetlo sa stala filmom roka.

Do našich kín prišla vlani v septembri, vzápätí sme ju poslali do súboja o cudzojazyčného Oscara.

Vtedy Marko Škop nemohol vedieť, čo všetko ešte slovenskú spoločnosť o pár mesiacov zasiahne. Navyše, jeho zasiahlo aj zemetrasenie, keďže žije v Chorvátsku, odkiaľ sa na dianie u nás môže pozerať z istého odstupu.

Vo filme hovoríte aj o dospievaní a sebavedomí. Myslíte si, že naše sebavedomie nejako súvisí aj s tým, aké máme sebavedomie ako krajina? Akí sme napríklad aj v porovnaní s Chorvátskom?

Možno je to zakódované v imaginárnom poriadku každej malej krajiny, že sa musí vyrovnávať aj s pocitom menejcennosti. To, čo sa deje v spoločenskom podvedomí, má vždy vplyv na každého jednotlivca.

Keď komplexy prerastú do krajností, je to zlé. Nie je pekné žiť v masochistickom pocite podradenosti, čo sa v psychologickej inverzii môže premeniť na búchanie sa do pŕs, na pýchu, na agresiu, že veď my sme oveľa lepší než iní.

Chorváti v deväťdesiatych rokoch prešli vojnovým konfliktom a vyšli z neho ako relatívni víťazi, čo podporuje ich pocit falošného sebavedomia. Preto celkom pozitívne vnímam pôsobenie premiéra Plenkoviča, jemu sa v posledných voľbách podarilo eliminovať pravicových extrémistov.

Celkom šikovne vie skĺbiť proeurópske smerovanie s témou národovectva, bez ktorej by, samozrejme, neuspel.

Z nedostatku sebavedomia ťažia dnes neofašisti, napokon, je to veľká téma vášho filmu. Ako hodnotíte ich súčasné politické pôsobenie? Nie sú akosi podozrivo ticho?

Zmenila sa hlavná politická agenda, strach - napríklad z utečencov - ustúpil do pozadia a nahradil ho iný strach. Zatiaľ tu nemajú pole, ale som presvedčený, že čakajú na nové príležitosti. A keďže väčšinová spoločnosť začína mať korony po krk, predpokladám, že ich nový nádych opäť príde a že budú chcieť využiť každú šancu.

Čo sa dá od nich očakávať, keďže nás asi čakajú ďalšie napäté týždne?

Zdá sa mi, že sa im vypláca téma svetového sprisahania s čipovaním a so stratou osobných slobôd v prospech veľkého globálneho vládcu. Pripoja k tomu izraelskú loby a časť masy to v stereotypných mechanizmoch prijíma aj s navijakom, bohužiaľ.

To sú tie protirečenia, vyhrážajú sa totalitnou mocou, pričom je to to prvé, o čo im samým ide.

Bude veľmi dôležité, čo budú robiť a ako budú komunikovať naši vládni predstavitelia. Dôvera v správnosť ich slov a činov môže extrémistov oslabovať.

Od premiéry filmu Nech je svetlo prešiel rok - udialo sa aj čosi, čo by ste hodnotili nádejne a pozitívne?

Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sme sa postupne dozvedali, aký sme tu mali štát v štáte. Takže som napríklad veľmi pozitívne vnímal, že sa v kauzách začali vyšetrovať niektorí sudcovia.

Minulý štvrtok sme sa dozvedeli rozsudok špecializovaného súdu v procese, ktorý všetci sledujeme najviac.

Ctím právny štát, ctím nezávislosť justície a ctím právo sudcov rozhodnúť tak, že podľa zákona a ich svedomia boli dôkazy nedostatočné. Zároveň dlhodobo vnímam silne naštrbenú dôveru v políciu, prokuratúru, súdy, dôveru v elementárnu spravodlivosť.

Myslím si, že práve nedôvera a zmätok vždy nahrávajú aj extrému, ktorý sľubuje zákon a poriadok. Samozrejme, ten ich vlastný poriadok. Totalitný poriadok má rôzne podoby, máme s tým pomerne bohatú skúsenosť.

Chcel by som veľmi veriť, že práve proces v prípade vraždy by mohol byť bodom zlomu.

Čo teda očakávate od najbližších dní?

Proces bude pokračovať na Najvyššom súde a chcem mať nádej, že vyšetrovatelia a prokuratúra preukážu, kto boli páchatelia až po samý vrch. A že ich potom sudcovia odsúdia spravodlivými a tvrdými trestami. Že rodičia a príbuzní obetí dostanú satisfakciu, čo sa, bohužiaľ, nikdy naozaj nedá, lebo život sa nedá vrátiť, je mi to veľmi ľúto.

Za to, čo sa v minulosti stalo, nesie podľa mňa veľkú morálnu zodpovednosť expremiér Fico aj jeho kabinet vrátane Petra Pellegriniho.

A za to, ako bude Slovensko vyzerať, nesie veľkú zodpovednosť premiér Matovič a jeho vláda. Verejní činitelia a, samozrejme, tiež sudcovia s dôvodným podozrením z nekalej činnosti musia byť veľmi dôsledne vyšetrení. A zároveň justícia musí ostať nezávislá.

Situácia v spoločnosti asi nebolo to jediné, čo vás v poslednom čase trápilo. Vašu rodinu zasiahlo aj zemetrasenie v Záhrebe - ako sa vtedy človeku zmení nazeranie na svet?

Bolo to škaredé. Našťastie, stalo sa to v nedeľu pred pol siedmou ráno, keď boli prázdne ulice aj kostoly, čo sú zväčša staré budovy. Vyše dvadsaťpäťtisíc objektov v meste bolo poškodených, asi šesťtisíc je trvalo neobývateľných.

My sme sa museli vysťahovať z bytu na 52 dní do náhradného ubytovania.

Takmer každý v Záhrebe má posttraumatický syndróm. Vedome vždy spozorniem pri každom silnejšom zvuku, napríklad, keď nám popod okná prejde nákladné auto. Zemetrasenie trvalo desať sekúnd, popadali nám komíny a strecha nad hlavou, bolo to stretnutie s reálnom. Vtedy si uvedomíte, že život sa vám môže v hociktorej sekunde otočiť niekde inde.

Korona na chvíľu prestala byť témou číslo jeden, ale väčšina ľudí naďalej dodržiavala bezpečnostné opatrenia v súvislosti s pandémiou.

Odkryli vám tie chvíle nejaké nové aspekty spoločnosti, alebo aspoň vášho najbližšieho okolia?

Miestni statici a architekti sa hneď aktívne zapojili a začali bezplatne prezerať budovy a označovať ich nálepkami, čo je obývateľné a čo nie. Klobúk dolu pred nimi.

Mesto so starostom Bandičom úplne zaspalo, a tak iniciatívu dobrovoľnícky prevzali profesné združenia, to bolo silné. Samozrejme, hneď sa našli špekulanti. Vybavili, napríklad, poradovník u hasičov, ktorí potom podľa zadania museli ísť riešiť relatívne novú budovu a oveľa poškodenejší dom vedľa musel čakať.

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí pre vlastný prospech nemajú problém pichnúť dýku blížnemu do chrbta. Vnímam to však tak, že boli vo výraznej menšine.
Od marca boli zatvorené kiná. A ako to zasiahlo filmársku komunitu? Cítili ste solidaritu?

Na podnet Slovenskej filmovej a televíznej akadémie som hneď podpísal výzvu, aby sa s podporou pre reštrikčné opatrenia myslelo aj na zvukárov, osvetľovačov, kostymérov, rekvizitárov, skrátka na ľudí, čo sú väčšinou živnostníci.

Ich príjem a život ich rodín je závislý od živého projektu a výroba sa vtedy zastavila. Na sociálnych sieťach sa to pretočilo na nenávisť voči známym hereckým tváram. To sú protirečenia, ľudia sa na nich radi pozerajú, prosia ich o spoločnú fotku a potom ich vzápätí opľujú na facebooku.

Možno sa im nezdali takí ohrození.

Zďaleka nie každý herec dobre zarába. Mnoho ľudí z brandže žije v strese, z čoho zaplatiť účty na ďalší mesiac. Koronakríza sa ekonomicky dotýka každého na planéte. Všetkým prajem, aby sme to zvládli podľa možností čo najlepšie a aby naša vláda využila pomoc z Európskej únie naozaj efektívne a s dôrazom na zraniteľných.

Keďže to bol v kinách veľmi krátky rok, čo bol váš najväčší filmový zážitok?

Začiatkom roka som na festivale videl Beanpole (Vysoké dievča) Kantemira Balagova a veľmi ma zasiahol jeho pohľad na príbehy žien počas druhej svetovej vojny.

Teším sa na nové dokončené slovenské filmy, ktoré prídu čoskoro do kín, napríklad na Služobníkov Ivana Ostrochovského, na Muža so zajačími ušami Martina Šulíka, na Žaby bez jazyka Miry Fornay, na Cenzorku Petra Kerekesa, na Správu Petra Bebjaka a tiež na všetky domáce filmy, ktoré sú teraz v postprodukcii alebo sa nakrúcajú.

Verím, že si každý z nich nájde svoje publikum a že slovenský film obháji svoje opodstatnenie aj v týchto zvláštnych časoch.

Pri dokumentárnych filmoch sa vždy prejavil váš zmysel pre humor, pri tých hraných ste zvážneli. Kedy nakrútite komédiu? Aké podmienky musia nastať, aby ste sa do nej pustili?

Neviem. Takto nerozmýšľam. Vždy príde nová téma, ktorá mi v danej chvíli dáva zmysel. Mám rád aj filmy, ktoré ma frustrujú, keď mi dávajú nový priestor na rozmýšľanie. Ak sa pre nejakú tému bude lepšie hodiť komediálny prístup, tak sa do toho pustím takto.

A o čom by taký film bol?

O obyčajných ľuďoch, predpokladám. Nedávno som si po rokoch pozrel film Ecce homo Homolka od Jaroslava Papouška a opäť som sa pri ňom skvele zabavil.

Marko Škop
Slovenský režisér sa narodil v roku 1974 v Prešove.
Nakrútil filmy:
- Iné svety, Osadné, Eva Nová.
Film Osadné vyhlásili za najlepší dokument v Karlovych Varoch v roku 2009), Eva Nová získala cenu kritikov FIPRESCI na festivale v Toronte v roku 2015.
Vo filme Nech je svetlo hrajú Milan Ondrík, Zuzana Konečná, Ľubomír Paulovič, František Beleš, Csongor Kassai, Daniel Fischer.
Do kín prišiel vlani v septembri.

KRISTÍNA KÚDELOVÁ

Zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/22483053/reziser-marko-skop-svetove-sprisahanie-s-cipovanim-sa-neonacistom-vyplaca.html

Foto:
Režisér a scenárista Marko Škop nakrútil film Nech je svetlo. 
Zdroj: Archív M. Š.