Rusínske národné obrodenie a jej aktéri

Revolúcia 1848-1849 v Uhorsku síce nebola úspešná, priniesla však isté významné zmeny. Spoločenský rozvoj sa viedenskej reakcii nepodarilo zastaviť, občiansky princíp nahradzoval stavovské usporiadanie a značne oslabené bolo aj prepojenie štátu a cirkvi. Tieto nové podmienky umožnili vznik a rozvoj rusínskeho národného obrodenia. Týmto pojmom nazývame druhú fázu rusínskeho národného hnutia v druhej polovici 19. storočia. Išlo v podstate o pozvoľný, nezavŕšený proces istej premeny rusínskej feudálnej národnosti v novodobý národ.

Hlavnou prekážkou úspechu hnutia bola neujasnenosť otázky etnicity Rusínov v Uhorsku. Dlhé obdobie takmer plne prevládalo jej konfesionálne chápanie. Znamenalo, že „rusínstvo“, či  „ruskosť“ ľudu boli chápané ako jeho náboženské vyznanie, ako príslušnosť ku gréckokatolíckej cirkvi. Od 18. storočia sa sporadicky objavovali myšlienky ich bratstva a príbuznosti s ruským národom, kým od začiatku nasledujúceho storočia idea jednoty s ruským národa dominovala.

Nevýhodou národného hnutia Rusínov bola aj ich dvojstupňová národnostná submisia. Ako obyvatelia Uhorska boli totiž pod istým tlakom silnejšieho maďarského národného hnutia, ktoré však bolo tiež veľmi silné limitované záujmami nemecky orientovanej habsburskej dynastie. Okrem toho, rusínski buditelia národné práva nezdôvodňovali ideou prirodzeného  práva všetkých národov, ktorou argumentovali Slováci, ale rozhodli sa pre teóriu historického práva, ktorú v ich prípade bolo ťažké vecne podložiť. Rusínsky štát totiž dovtedy v žiadnej forme nejestvoval, pričom  zmienky o kniežatstve Laborca, o rusínskom vojvodstve v Uhorsku či panstve Fedora Korjatoviča mali v značnej miere charakter mýtov.

Obdobne ako slovenské národné obrodenie, aj obrodenie Rusínov malo jazykový charakter. Kým Slováci, aj keď s istými peripetiami, predsa sa len dohodli na kodifikácii slovenského spisovného jazyka, Rusíni túto otázku nedokázali vyriešiť. Na čele hnutia boli gréckokatolícki kňazi, ktorí presadzovali cirkevno-slovanský jazyk, svetská inteligencia vedená najmä charizmatickým A. Dobrjanským protežovala ruský literárny jazyk, kým pre ľudové masy boli podstatne bližšie a priechodnejšie miestne dialekty.

Obdobným handicapom ako u Slovákov bolo otázka národného centra, ktorá má v národnom hnutí veľký význam. Najdôležitejšie mestá v kultúrnom živote Rusínov, akými boli Užhorod, Prešov, Mukačevo či  Berehovo nemali rusínsku väčšinu, mali skôr maďarský, resp. slovenský charakter, preto sa len zložitým spôsobom prepracovávali  do pozície národných centier. Údernosti  rusínskeho národného hnutia rozhodne nepridávalo ani konfesionálne rozdelenie Rusínov na gréckokatolíckych  a pravoslávnych veriacich.

Národnopolitické hnutie Rusínov sa začalo na jeseň roku 1849, keď sa z misie pri ruskej armáde vrátil A. Dobrjanskij. Vzhľadom na politické okolnosti upustil od požiadavky spojenia Haliče, Bukoviny a Podkarpatska do jedného celku v rámci monarchie, ktorú dovtedy propagoval. Postavil sa však na čelo malej skupiny východoslovenských Rusínov, ktorí pripravili memorandum pre cisára a vyslali delegáciu do Viedne. V delegácii okrem A. Dobrjanského, jeho brata Viktora Dobrjanského a kňazov Jozefa Šoltésa z Prešova a Alexandra Janického z Maľcova boli aj dvaja viedenskí lekári rusínskeho pôvodu: dr. Michal Visjanik, dekan Lekárskej fakulty univerzity vo Viedni a dr. Vikentij Aleksovič, riaditeľ tamojšej nemocnice sv. Jozefa.  

Navštívili komisára civilnej správy Uhorska baróna Karla Geringera, niekoľkých ministrov a 19. októbra 1849 sa uskutočnila audiencia u cisára. Odovzdali mu memorandum pod názvom Памятник Русинов Угорськихъ  v podobe 11 bodov, ktoré obsahovalo vcelku umiernené národno-kultúrne požiadavky Rusínov v Uhorsku.  Na prvom mieste bola žiadosť rozšíriť platnosť oktrojovanei ústavy zo 4. marca 1849 aj na Rusínov v Uhorsku. Ústava totiž prejudikovala prijatie zákona o národnej a jazykovej rovnoprávnosti.

Kľúčovou požiadavkou memoranda Rusínov bolo vytvorenie rusínskych správnych jednotiek, okresov, všade tam, kde žilo aspoň 15 000 Rusínov, a to bez ohľadu na dovtedajšie administratívne členenie Uhorska. V týchto okresoch mal byť do škôl a úradov zavedený ruský jazyk, pritom úradníkmi mali byť prednostne Rusíni, resp. osoby ovládajúce ruštinu.  Naviac, Rusíni by mali mať primerané zastúpenie aj v okresoch, v ktorých boli v menšinovom postavení s tým, že by to recipročne platilo pre menšiny v rusínskych okresoch. 

V oblasti školskej a kultúrnej politiky, okrem ľudových škôl s vyučovacím jazykom ruským mali byť zriadené aj ruské gymnáziá a štátna právnická akadémia v Užhorode. Rusínski študenti z Uhorska mali mať tiež prístup na ľvovskú univerzitu. Súčasne sa požadovalo vydávanie ruských novín a zákonov aj v ruskom preklade. Rusínski úradníci, kňazi, učitelia a kantori mali byť v služobných záležitostiach plne rovnoprávni.   Memorandum obsahovalo tiež požiadavku zvýšiť zastúpenie Rusínov v dôstojníckom zbore a v ústredných orgánoch vo Viedni, ako aj kreovať inštitúciu ruských poľných kaplánov v plukoch s väčším počtom Rusínov. Cisár František Jozef I. prisľúbil splnenie oprávnených požiadaviek Rusínov a vývoj v nasledujúcich mesiacoch naznačoval, že niektoré z nich sa už plnia. Už v októbri 1849 sa A. Dobrjanskij stal prvým referentom a prednostom kancelárie komisára užhorodského civilného dištriktu grófa Ignáca Villetza, kam  patrili užská, ugočská, berežská i marmarošská župa. Predstavitelia Rusínov to chápali ako istý základ  rusínskeho autonómneho územia v Uhorsku.  

O pripojenie k „ruskému okruhu“ žiadali aj niektoré gréckokatolícke obce zo Zemplínskej, Šarišskej i Spišskej župy. Potvrdzujú ti memorandá, ktoré obdržali vojenský veliteľ Uhorska gen.Július Jakub Haynau v roku 1850 a komisár civilnej správy barón Karl Geringer v roku 1851. Najmä Памятное писанiе Земплiнскихъ русиновъ otvorene žiadalo zavedenie ruštiny a príchod „ruských“ úradníkov, a to aj do obcí, v ktorých Rusíni žili v menšine (Trhovište, Michalovce, Strážske). Na druhej strane, ozývali sa aj protesty proti takejto praxi, hlavne zo slovenských obcí zo Spiša, z okolia Košíc a Sobraniec.

Aj zásluhou A. I. Dobrjanského sa do viacerých dôležitých funkcií a úradov v regióne dostali mnohí Rusíni, čo pred revolúciou bolo veľmi zriedkavým javom. Rusíni vykonávali aj funkcie slúžnych, radcov, sudcov, asesorov, advokátov, referentov, nehovoriac ani o mnohých miestach nižších úradníkov, akými boli pisári, aktuári či tajomníci

V užhorodskom okruhu sa v úradnom styku používal ruský jazyk, resp. rusínske nárečie. Ruština sa tak dostala nielen do ľudových škôl, ale aj do užhorodského a prešovského gymnázia. V Užhorode sa ruština učila nielen ako predmet, ale používala sa aj ako vyučovací jazyk pri výuke náboženstva, dejepisu a zemepisu. Stávalo sa, že k Rusínom sa v tomto období znovu začali hlásiť aj tí úradníci s rusínskymi koreňmi, ktorí sa predtým pomaďarčili.

Veľký význam v tomto období malo vydávanie rusínskej tlače, ktorá zohrala významnú úlohu pri získavaní inteligencie pre rusínske národné hnutie. Od roku 1850 pod vedením Jakova Holovackého vo Viedni vychádzal Вђстникъ Русиновъ. Bol spoločným orgánom  haličských a podkarpatských Rusínov, presnejšie “dočasný list zameraný na politické a mravné vzdelávanie Rusínov rakúskeho štátu” Neskôr, až do roku 1866, vychádzal ako oficiálny vládny zpravodaj.

Ivan Rakovskij (1815-1885) od roku 1850 bol v Pešti redaktorom Земского правительственного вђстника для королевства Оугорщины,  od marca 1856 tam redigoval týždenník Церковная газета s náboženským obsahom a v rusofilskom duchu. Celkove vyšlo 106 čísel uvedených novín. Od roku 1859 v Budíne trikrát mesačne v ruskom jazyku vydával časopis Церковный вђстникъ для Русиновъ Австрийской державы, ktorý však po 16 číslach zanikol. 

Eufória z čiastkových úspechov rusínskeho hnutia však trvala veľmi krátko. Užhorodský okruh sa udržal len šesť mesiacov, A. Dobrjanskij bol preložený do Košíc, ruština bola postupne vytláčaná zo škôl a do úradov znovu prenikali ľudia maďarskej národnosti. Ukázalo sa, že v národnom hnutí spoliehať sa len na politické ústupky, na sľuby a podporu zo strany Viedne je veľmi krátkozraké a nemôže viesť k trvalým úspechom hnutia. Preto inú formu národného obrodenia, ktorá spočívala v kultúrno-osvetovej práci medzi rusínskym ľudom, presadzoval Alexander V. Duchnovič.

Novým centrom rusínskeho hnutia od roku 1850 sa stal Prešov, ktorý  sa v očiach Viedne počas revolúcie neskompromitoval tak, ako Užhorod. Prešovský biskup Jozef Gaganec sa na rozdiel od mukačevského biskupa Vasiľa Popoviča k revolúcii postavil dosť zdržanlivo, a tým posilnil svoje pozície po jej porážke. Je to paradoxné, ale rusínskemu hnutiu tak pomohol oveľa viac. Priamo, alebo prostredníctvom kanonika A. V. Duchnoviča sa dal cestou podpory vzdelávania, osvety  a kultúry rusínskeho obyvateľstva.

V roku 1850 práve Duchnovič založil Литературное заведение Пряшевское, ktoré zaštítil tiež biskup J. Gaganec. Zaoberalo sa hlavne vydávaním kníh, ale pripravovalo tiež  podklady pre zriadenie rusínskeho národného múzea. Zbierali sa nielen rastliny, pozostatky zvierat a vtákov, minerály, ale aj literárne pamiatky: hry, rozprávky, piesne, básne, príslovia, porekadlá a i. V tomto zmysle bola publikovaní aj výzva k obyvateľstvu regiónu. Pôvodne cieľom bolo i vydávanie literárneho časopisu a zriadenie tlačiarne. 

Spolok mal 71 členov, pričom v ňom pracovali nielen Rusíni, ale aj Slováci a českí úradníci, ktorí za Bachovho režimu pôsobili v tejto oblasti. Zo slovenských literátov sa v spolku angažovali hlavne Bohuslav Nosák - Nezabudov, jeho brat Bohumil Nosák, Peter Kellner-Hostinský, Ján Andraščík a ďalší. Vďaka tomuto spolku bolo vydaných 12 publikácií, medzi nimi aj dva almanachy (Поздравленiе русиновъ на годъ 1851, 1852), prvý rusínsky kalendár (Мђсяцесловъ для угорскихъ русиновъ на годъ 1854) a diela A. V.  Duchnoviča: Добродiтель превышает богатство, Краткiй землеписъ для молодыхъ русиновъ a populárna modlitebná knižka Хлђбъ души.

Pád Bachovho absolutizmu, Októbrový diplom z roku 1860 a februárová ústava z roku 1861 priniesli znovu isté oživenie rusínskeho hnutia. Vedúcou osobnosťou bol A. I. Dobrjanskij, ktorého autorita stúpla po zvolení do uhorského snemu v roku 1861. Naďalej sa staval odmietavo k maďarskej politike a splnenie rusínskych požiadaviek chcel docieliť s podporou dvora. Presadzoval zriadenie rusínskeho vojvodstva podľa srbského vzoru, resp. rusínskeho autonómneho územia z teritórií Uhorska, na ktorých žili Rusíni, právo voliť biskupov gréckokatolíckej cirkvi a vytvorenie gréckokatolíckeho arcibiskupstva.

Dobrjanskij mal však aj oponentov v radoch gréckokatolíckeho kléru, ktorí odmietali orientáciu na Viedeň a riešenie rusínskej otázky prenechávali uhorským orgánom. Preto sa Dobrjanskému a jeho skupine nedarilo sformulovať všeobecne akceptované požiadavky a predostrieť ich kompetentným orgánom. Kompromisným riešením bolo zaslanie Adresy cisárovi v roku 1862 s prosbou, predostrieť rusínske želania uhorskému snemu.

Pod vplyvom istej aktivizácie rusínskeho hnutia pripravoval Dobrjanskij memorandovú akciu s rozsiahlejšími požiadavkami, s ktorými sa chcel obrátiť na viedenský dvor. Potreboval však isté splnomocnenie či poverenie zo strany rusínskeho obyvateľstva. Jeho pokus prostredníctvom obežníka cirkevným obvodom získať od nich písomnú podporu úplne stroskotal hlavne pre odpor duchovenstva. Za zákonný postup a možnú dohodu s Maďarmi sa vyslovil aj A. V. Duchnovič.

Ďalšou organizáciou Rusínov v období národného obrodenia. ktorého zakladateľom bol v septembri 1862 A. Duchnovič, bolo tiež Общество св. Иоанна Креститела, v Prešove. Spolok vznikol na popud Alexandra Pavloviča s cieľom vychovávať rusínsku mládež pre aktívnu prácu v národnom hnutí a obrodení. Spolok mal asi 400 členov a pracoval pod patronátom biskupa J. Gaganca.  Predsedom Obščestva sa stal Adoľf Ivanovič Dobrjanskij, podpredsedom Anton Rubij, tajomník Kráľovského miestodržiteľstva v Bude.

Členmi spolku boli nielen poprední rusínski buditelia, napríklad Alexander Pavlovič, profesori prešovských ruských škôl, ale i ruskí slavisti, akými boli Michail Fedorovič Rajevskij (1811-1884) a Vladimír Ivanovič Lamanskij (1833-1914). Stanovy pripúšťali tiež kolektívne členstvo obcí a vznik nadácii, pretože spolok mal aj isté charitatívno-sociálne poslanie. Významným počinom bolo vybudovanie internátu (alumneum) s knižnicou pre rusínsku študujúcu mládež

V roku 1867 vznikla Nadácia A. Duchnoviča, ktorá podporovala talentovaných, no nemajetných rusínskych študentov. Z prostriedkov spolku boli tiež poskytované skoro bezúročné úvery chudobným rusínskym obciam. Po smrti J. Gaganca roku 1875 bola činnosť spolku sčasti utlmená, pretože jeho nástupcovia v biskupskom úrade (Mikuláš Tovt, Ján Valyi a Štefan Novak) boli prouhorsky orientovaní a snažili sa ho inkorporovať do štruktúry cirkvi. Prežil však fakticky, pravda s istými zmenami, až do roku 1948.

Významnú úlohu v rusínskom národnom hnutí v druhej polovici XIX. storočia zohralo Общество св. Василия Великаго, ktoré vzniklo v roku 1864 pôvodne ako literárne združenie z iniciatívy Bohosloveckého spolku v kňazskom seminári v Užhorode. Aktívne pracovať pod novým názvom však začalo až v roku 1866, keď doň vstúpil A. I. Dobrjanskij a podľa vzoru Matice slovenskej ho pretvoril na osvetový spolok, ktorý po krátkom čase mal až 700 členov. Dobrjanskij bol v tom čase poslancom uhorského snemu a zapáleným bojovníkom za práva národov Uhorska.

Úlohou spolku bolo zabezpečovať učebnice pre školy prešovskej i mukačevskej eparchie, vydávať noviny i náboženskú literatúru. Od roku 1867 každoročne vychádzal almanach Мђсяцеслов а v rokoch 1867-1871 prvé rusínske noviny vydávané na rusínskom území: Свђтъ. Pravda, nový mukačevský biskup Štefan Pankovič, ktorý nastúpil po smrti V. Popoviča, ako stúpenec vládnej politiky protestoval proti ich rusofilskému zameraniu. Do vedenia spolku v roku 1871 neboli zvolené jeho vedúce osobnosti: A. Dobrjanskij a I. Rakovskij. 

Do čela spolku sa dostali župan Alexander Negrebeckij a Juraj Markoš. Profesori užhorodského gymnázia, ktorí držali úroveň časopisu, boli preložení, rovnako ako kňaz a známy publicista Jevgenij Fencik. V rokoch 1871-1872 síce ešte noviny pod názvom  Новый свђтъ pod novým vedením vychádzali, avšak po opätovnom obvinení z ruského nacionalizmu boli zastavené. Začal vychádzať časopis Карпатъ, ktorý však už mal maďarskú prílohu a písal v zmierlivom duchu.

Od roku 1873  Общество св. Василия Великаго 20 rokov fakticky nefungovalo a bolo obnovené až v roku 1893 mukačevským biskupom Júliusom Fircakom V spolku sa začali angažovať noví národovci, akými boli Evmenij Sabov, Vasilij Gadžega a Augustín Vološin. Chceli sa dištancovať od rusofilského smerovania a presadzovali ideu formovania samostatného rusínskeho národa, ktorý je odlišný od Rusov i Ukrajincov.  Vydávali knihy, kalendáre a dva roky časopis Nauka. 

Výraznejšie úspechy než v politickom hnutí a spolkovom živote dosiahlo rusínske národné obrodenie na kultúrnom a literárnom poli. Malú skupinu rusínskych buditeľov tvorili totiž hlavne literáti, umelci a vedci. Kľúčovú úlohu na tomto úseku zohrával A. V. Duchnovič (1803-1865), ktorý sa počas 22 rokov pôsobenia v Prešove presadil nielen ako dobrý organizátor kultúrno-osvetovej činnosti, ale aj ako básnik, dramatik, historik a pedagóg. Pracoval predovšetkým pre  pospolitý rusínsky ľud., preto sa oprávnene stal symbolom rusínskeho národného obrodenia.

Najvýznamnejším rusínskym básnikom tohto obdobia a národným buditeľom bol  Alexander Pavlovič (1819-1900), ktorý počas pôsobenia v Prešove, v Beloveži, a najmä vo Svidníku (36 rokov) bol zaslúžene veľmi obľúbeným a vplyvným činiteľom rusínskeho hnutia. Stalo sa tak aj preto, že svoje verše vždy písal v nekodifikovanom, ale ľudu blízkom rusínskom dialekte, hoci za skutočne spisovný jazyk pokladal ruštinu. Svoj vplyv na východnom Slovensku využil na podporu politických akcií Rusínov, akými  boli aj úspešné voľby A. Dobrjanského za poslanca uhorského snemu. 

Julian Ivanovič Stavrovskij – Popradov  (1850-1899) bol nielen rusínsky básnik, ale aj publicista, etnograf a historik, ktorý napriek krátkej životnej púti sa úplne oddal službe rusínskemu ľudu. Hoci mal predpoklady pre vedeckú a pedagogickú činnosť a znalosť mnohých jazykov mu otvárala možnosti značnej kariéry, odišiel na faru do Čertižného v presvedčení, že prácou medzi ľudom a básnickou tvorbou bude rusínskemu národnému hnutiu užitočnejší.

Anatolij Fedorovič Kralickij  (1935-1894) je známy ako rusínsky cirkevný činiteľ, spisovateľ, etnograf a historik. Celou svojou vedeckou i umeleckou činnosťou dôsledne propagoval myšlienku slovanskej jednoty, v ktorej videl jedinú záruku úspešnej obrany slovanských národov Uhorska voči postupnej maďarizácii. V tomto zmysle uprednostňoval ruský jazyk. Veľmi známa je jeho povesť Князъ Лаборецъ a viaceré biografické črty o významných rusínskych dejateľoch. 

Ivan Duliškovič (1815-1883) prospel Rusínom predovšetkým v ich národno-uvedomovacom procese svojou historickou spisbou. Bol zástancom idey o autochtónnosti slovanského osídlenia strednej a východnej Európy už v I. tisícročí pred n. l. Bol presvedčený, že slovanské obyvateľstvo sa na Podkarpatsku nachádzalo dávno pred príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny. Na druhej strane, postavil sa kriticky k zveličeným legendám okolo príchodu a pôsobenia kniežaťa Fedora Korjatoviča v Uhorsku.

Alexander Mitrak – Materin (1837-1913) sa v dejinách uhorských Rusínov presadil ako básnik, lingvista, etnograf a folklorista rusofilskej orientácie. Tá sa prejavila aj v jeho hlavnom diele, ktorým bol Русско - мадьярскій словарь vydaný v roku 1881. Ide vlastne o slovník spisovného ruského jazyka, ktorý obsahuje len málo dialektizmov. Мадьярско-русскій словарь vyšiel až po smrti autora v roku 1922.

K osobnostiam rusínskeho národného obrodenia patrí aj Ivan Siľvaj (1838-1904), ktorý pracoval hlavne v oblasti etnografie a folkloristiky, avšak publikoval aj svetské a náboženské verše, poviedky a povesti, ak aj publicistické state. Svoju odvahu dokázal ostrou kritikou maďarizácie gréckokatolíckej cirkvi v dobe biskupa Štefana Pankoviča, ktorá bola uverejnená v Petrohrade. 

doc. Ing. PhDr. Stanislav Konečný, PhD. 

foto:
Portrét mladého cisára Františka Jozefa I.