Sčítania ľudu hovoria o analfabetizme aj kolektívnych tragédiách

 

„V tých dňoch cisár Augustus vydal príkaz vykonať súpis ľudu. A všetci sa šli dať zapísať - každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judska, do Dávidovho mesta Betlehema, lebo pochádzal z domu a rodu Dávida, aby sa zapísal so svojou snúbenicou Máriou, ktorá bola v požehnanom stave.

 

Kým sa tam zdržiavali, nadišiel čas jej pôrodu. A porodila svojho prvorodeného syna. Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo v útulku pre nich nebolo miesta...“

 

Už ústredná scéna kresťanstva sa viaže so súpisom obyvateľstva. Obíďme fakt, že o súpise sa zmieňuje len jediné z evanjelií, Lukášovo, a aj námietky historikov, že tak ako je v ňom opísané, sa udiať nemohlo.

 

Evanjelista zrejme zhrnul viacero udalostí do jednej, pričom sčítanie ľudu mu poslúžilo iba nato, aby spojil narodenie Ježiša na sklonku vlády Herodesa Veľkého s mestom Betlehem.

 

Cenzus však spomína aj dobový židovský historik Josephus Flavius, podľa neho sa konal až v rokoch 6 - 7 nášho letopočtu a zahŕňal registráciu osôb a ich majetku, druhou etapou bolo zdanenie.

 

V krajine práve okupovanej Rimanmi ho vnímali ako niečo nové, neslýchané a považovali ho za taký zásah do svojej slobody, že vyvolal odpor obyvateľstva a povstanie.

 

Zdanlivo nudná byrokratická záležitosť ako sčítanie ľudu mohla nakoniec viesť k nenávisti a ku krviprelievaniu.

 

História sa väčšinou týka elít, o ktorých písali dvorní kronikári. Máme správy o vojnových ťaženiach, svadbách princov a propagandistických stavbách, no o životoch miliónov obyčajných ľudí nevieme takmer nič.

 

Z tmy dejín sa vynárajú masy ľudí až s prvými sčítaniami obyvateľstva. „Podľa gréckeho historika Herodota sa sčítanie ľudu objavilo už pravdepodobne v strednej a novej ríši v Egypte,“ hovorí archeológ Branislav Kovár zo Slovenskej akadémie vied.

 

Vieme aj o sčítaní v starovekej Indii počas vlády kráľa Ašoku v 3. storočí pred naším letopočtom, filozof Konfucius píše o čínskom sčítaní obyvateľov okolo roku 2000 pred naším letopočtom.

 

Kovár vysvetľuje, že v starovekom Ríme existovala funkcia censora, špeciálneho úradníka, ktorého povinnosťou bolo aj sčítanie obyvateľstva: to sa konalo na Martovom poli, kde sa dostavili rímski občania a nahlasovali svoj majetok vrátane otrokov. Tak napríklad vieme, že v roku 28 pred naším letopočtom evidovali v Ríme štyri milióny obyvateľov.

 

Na našom území sa sčítania v dnešnom zmysle nekonali ani v stredoveku. Vtedajšie súpisy sa robili výhradne pre daňové a vojnové účely.

 

Je možné, že taký Svätopluk či Matej Korvín vlastne netušili, koľko majú v krajine ľudí, čím sa zaoberajú a čo potrebujú - a dôležití boli iba preto, aby odvádzali dávky a mužov do vojny?

 

„Nemôžeme premýšľať ako ľudia 21. storočia,“ podotýka Kovár. „Ľudia v stredoveku mysleli inak a v podstate to bola pre nich ´zbytočná´ informácia. Už v 11. storočí však napríklad v Anglicku existoval Domesday Book, čo bol súpis pozemkového majetku, na základe ktorého kráľ Viliam Dobyvateľ organizoval výber daní.

 

O Svätoplukovi nevieme, či vôbec vyberal nejaké dane, prípadne či sa získavali v naturáliách, ich výber sa mohol organizovať aj bez sčítania obyvateľstva a poplatky sa mohli napríklad preniesť na centrálne miesta.

 

Z čias Veľkej Moravy máme veľmi málo písomných prameňov, aby by z nich sme mohli čerpať informácie, vtedy prichádza k slovu paleodemografia. Napríklad pre veľkomoravské centrum v Mikulčiciach sa odhaduje, že tu žilo viac ako tisíc obyvateľov, ale ich počet nepresiahol dvetisíc.“

 

„Jake chosni neb škody pri obczi se nachazaju? Kolko a jake role podobnim sposobom aj luky poddani czelo domnik drži, zdali pak aj otawa na tych lukach se kosiwa. Kolko wtejto obczi neb dediyne puste sedliska, od ktereho času a z jakej pričini se nachazaju, kdo pak takowe wčil užiwa?“

 

Uvedené otázky prišli k richtárom počas spisovania tereziánskeho urbáru z roku 1774, ktorý mal zjednotiť povinnosti poddaných a bol jedným z predchodcov sčítaní.

Prvý súpis obyvateľstva na našom území sa konal ešte predtým. Bolo to krátko nato, ako popravili Jánošíka, v roku 1715. Nešlo ešte o moderné sčítanie, v súpise sa zamerali len na hlavy rodín, ktoré podliehali zdaneniu, a na rozlohu usadlostí. Ženy, deti ani celé famílie bezzemkov v ňom nenájdete.

 

„V staršom období sa realizovali takzvané portálne súpisy. Daňovou jednotkou tu bola jedna porta, teda vstupná brána do usadlosti, cez ktorú mohol prejsť povoz sena,“ vysvetľuje Ján Valo z Katedry archívnictva a pomocných vied historických na Univerzite Komenského v Bratislave.

 

„Vôbec nezáležalo na tom, čo všetko sa nachádzalo za touto bránou. Mohol tam byť jeden dom, ktorý obývala jedna rodina, ale domov tam mohlo byť aj viac. Tí, ktorí vlastnili iba dom, ale nemali pôdu, zdanení a teda ani zapísaní neboli.“

 

Skutočne prvé sčítanie všetkého ľudu v Uhorsku bolo až takzvané jozefínske, vtedy sa už zapisovalo meno, vek, stav a zamestnanie.

 

„Jozef II. vydal v roku 1784 nariadenie o vykonaní sčítania ľudu. Zaujímavosťou bola osobitná evidencia bojaschopných mužov, chlapcov evidovali v dvoch skupinách podľa veku, teda 1-až 12-ročných a 13- až 17-ročných. Sčítanie nebolo veľmi úspešné.

 

Prvotný dobrý úmysel sa nie vždy stretol s porozumením ľudí, ktorí mali súpisy realizovať v regiónoch, proti bola najmä vtedajšia šľachta, ktorá často nemala záujem, aby štát mal k dispozícii relevantné údaje o obyvateľoch a ich majetkových pomeroch. K realizácii cenzov sa stavala často zamietavo a dokonca kládla odpor,“ dodáva Valo.

 

Modernizácia sa však už zastaviť nedala. Nasledovali ďalšie súpisy a v roku 1847 vznikol v Uhorsku štatistický úrad. Odvtedy sa sčítania začali viesť v desaťročných cykloch.

 

„Moderné sčítania sa začali v roku 1869, keď sa už jasne sledovalo aj vedecké poznanie populácie v demografickom zmysle,“ vysvetľuje profesor Pavol Tišliar z Katedry historických vied a stredoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ktorý sa dlhodobo venuje historickým sčítaniam.

 

Podieľal sa aj na Historickom atlase obyvateľstva Slovenska. Za zdanlivo suchými dátami sa v skutočnosti skrývajú mnohé premeny našej krajiny a ľudí žijúcich v nej, zaostalosť aj náš pozvoľný vstup do civilizovanej Európy.

Bádatelia napríklad podľa údajov z roku 1773 zistili, že väčšina sídel na dnešnom území Slovenska ešte nemala vlastného učiteľa. Hoci osvietenstvo umožnilo napríklad vzdelanie dievčatám, reformy sa do praxe dostávali len pomaly.

 

Aj údaje o gramotnosti obyvateľstva podľa sčítania v roku 1880 ukazujú pramálo lokalít s 90-percentnou znalosťou písma, naopak, miest s menej než desaťpercentnou gramotnosťou bolo veľa na strednom, severnom aj východnom Slovensku. Sčítanie z roku 1910 už odhaľuje nárast v okrajových oblastiach.

No súčasne ukazuje, že ešte pred sto rokmi nebola gramotnosť vôbec samozrejmosťou a analfabetmi bola ďalej tretina obyvateľstva. Situácia sa zlepšovala až v čase prvej Československej republiky, horšie na tom bola už len Podkarpatská Rus.

 

Ešte pri sčítaní v roku 1930 týždenník Šariš písal: „V rubrike znalosti čítania a písania bude najväčší vzrast v číslach. Úfajme, že o 15 - 20 rokov nebude u nás analfabetov.“

 

Sčítania obyvateľstva odhalili vedcom na čele s Tišliarom napríklad aj masívnu vlnu vysťahovalectva v rokoch 1869 - 1910.

 

Počet slovenských migrantov, ktorí opúšťali krajinu vo vidine lepšieho života, bol ohromný: odchádzali ľudia zo Šariša, Spiša a Zemplína, potom aj zo severného Slovenska. Každé sledované desaťročie bola migračná strata až vyše stotisíc ľudí a v prvom desaťročí 20. storočia dokonca až vyše 200-tisíc ľudí.

 

Slováci „mizli“ aj naďalej. A nie iba preto, lebo emigrovali za oceán.

 

„V posledných dňoch mesiaca bude prevedené sčítanie ľudu. Toto je tiež taká príležitosť, pri ktorej my Slováci musíme byť opatrní a musíme preukázať vernosť národu,“ upozorňovali čitateľov Zvolenské noviny v novembri 1910. „Pozor tedy, bratia Slováci! Boh vás Slovákmi stvoril!“

 

Upozornenie z dobových novín poukazuje na špecifickú kategóriu pri sčítaní - etnicitu. Tá sa za posledných sto rokov stala objektom politiky, vzájomnej nevraživosti, bolesti aj kolektívnych tragédií. Agitovalo sa na každej strane.

 

Tišliar upozorňuje, že etnicita sa začala zisťovať od cenzu v roku 1880 a to tak, že do sčítacích hárkov sa zapisoval materinský jazyk. V praxi to značilo, že ak v židovskej rodine hovorili po nemecky, maďarsky alebo po slovensky, správne sa mali zapísať ako Nemci, Maďari alebo Slováci. Táto prax sa týkala aj Slovákov.

 

„Uvedená charakteristika obyvateľstva sa stala predmetom politiky. Snahou maďarských politických špičiek bolo preukázať na výsledkoch sčítaní ľudu prevahu po maďarsky hovoriaceho obyvateľstva, čo sa napokon aj podarilo, no za cenu prešľapov a úprav metodiky cenzov,“ podotýka.

 

Zisťovanie materinského jazyka je legitímna charakteristika pri cenzoch, pretože hovorí o príslušnosti k etnicite a ku kultúrnemu spoločenstvu, no v Uhorsku sa začalo zneužívať: v roku 1910 definovali materinský jazyk nielen ako ten, čo sa dieťa naučí doma, od matky, v rodinnom prostredí, ale absurdne aj v škole.

 

„V čase, keď od začiatku 20. storočia vrcholila v Uhorsku maďarizácia a maďarčina sa dostala do škôl, bol zámer očividný,“ vysvetľuje historik.

 

„Práve údaje o štruktúre obyvateľstva podľa materinského jazyka a ich zapisovanie sa stali dôvodom, prečo dáta z cenzu 1910 historiografie nástupníckych krajín neakceptujú. Objavili sa totiž prípady, keď sa sčítací komisár vyplňujúci hárky opýtal rovno ´vieš po maďarsky?´, teda dokonca sa ani nepýtal na materinský jazyk.“

 

Slováci sa tak „strácali“ nielen kvôli tým, čo sa pomaďarčili, ale aj tým, ktorých skrátka zmanipulovali. Po vzniku Československa sa skompromitovaný model materinského jazyka odmietol a ako smerodajné sa určilo pri sčítaniach zisťovanie národnosti.

 

„Jazyk je pritom stálejší znak etnicity, kým národnosť si sčítanec môže deklarovať každé sčítanie podľa vlastného vedomia a svedomia,“ hovorí Tišliar.

 

„Aj preto máme na Slovensku z posledného sčítania z recesie rôznych Apačov, v susednom Česku zasa početnú enklávu Eskimákov.“

 

Databázy z historických sčítaní spracovával Juraj Majo z Katedry ekonomickej a sociálnej geografie, demografie a územného rozvoja Univerzity Komenského v Bratislave. „Veľa závisí od toho, ako bola otázka o národnosti či vierovyznaní položená,“ hovorí.

 

„V súčasnosti je v kontexte nových poznatkov o etnicite a identite žiaduce, aby sa zisťovala aj prípadná druhá národnosť. V každom období dochádza do určitej miery k viac alebo menej podloženému spochybňovaniu údajov – na začiatku 20. storočia je to o počte Slovákov v Uhorsku, dnes je táto pochybnosť namierená na počty Rómov.“

 

Rozpad monarchie priniesol slobodu, no už prvé sčítanie malo politické pozadie. Konalo sa ešte v roku 1919 pred riadnym celoštátnym sčítaním, mimoriadne iba na Slovensku.

 

„Jeho výsledky mali slúžiť na parížskej mierovej konferencii, ktorá sa po skončení 1. svetovej vojny zaoberala aj vymedzením hraníc nástupníckych štátov,“ vysvetľuje historik.

 

„Práve v tomto smere mali výsledky podporiť rokovania československej delegácie v Paríži. Napokon ich však z rôznych dôvodov na tento účel nevyužili.“

 

Aj po vzniku Československa sa zachovali desaťročné cykly sčítaní, sčítania dosiahli už skutočne modernú úroveň. Občania si mohli konečne uviesť národnosť aj vierovyznanie vrátane toho, že sú bez vyznania. Týkalo sa to aj Židov. Historik však podotýka, že aj tu hrala úlohu politika.

 

„Židovská národnosť sa v cenzoch 1921 a 1930 vymykala definícii národnosti v metodike, ktorá mala byť spravidla naviazaná na jazyk a kultúru. Vznikla hlavne preto, aby sa štatisticky znížil počet Nemcov a Maďarov v Československu, teda nielen ako prejav demokracie a slobody, ktorý umožňuje všetkým sa hlásiť ku všetkému.“

 

Miniatúrny národík začal narastať. „Isto ešte všetci pamätáme všeliaké fígle a huncútstva padlého režimu,“ poznamenávali Považské hlasy v roku 1921 a hovorili o niekdajších „poblúdených, zhavranelých bratoch, ktorí sa zapredali“.

O desať rokov po sčítaní z roku 1930 nadšene hlásali noviny Gemer-Malohont:: „Slovensko má aspoň o 300 000 obyvateľstva viac ako pri sčítaní v roku 1921. Veľmi značný vzrast vykázaly niektoré slovenské mestá, najmä však Bratislava a Košice. Okrem toho veľmi silne vzrástly i mestá Trnava, Nové Zámky, Prešov, Nitra a zvlášť Žilina vzrástla mierou veľmi veľkou.“

 

Sčítanie z roku 1930 obsahovalo na tie časy aj unikátne údaje o plodnosti žien, invalidite, telesných vadách, hluchote, slepote, ale aj dátum prípadného rozvodu a informácie o konkrétnom zamestnaní.

 

„Nové sčítania boli v mnohom špecifické a československá štatistika v tomto ohľade bezpochyby patrila medzi najvyspelejšie demografické štatistiky na svete,“ pripomína vedec.

 

No sčítania dokladajú aj nacionalizmus a politiku nenávisti za posledné storočie v našich končinách.

 

Stačí si pozrieť údaje o prítomnosti Židov zo sčítania z roku 1930, keď žili všade po krajine, viac než dvadsaťpercentná populácia sa nachádzala v malých či vo väčších mestách aj vo východoslovenských dedinách.

 

Podobne počas sčítania ľudu v roku 1940, to však už ľudácka vláda hlásala, že krajinu s pomocou Hitlera „odžidovčí“. Tragédiu holokaustu dokladá povojnový súpis z roku 1950, ktorý ukazuje prázdne celé okresy a kraje.

 

Podobná je situácia s karpatskými Nemcami. Za tých sa podľa Tišliara hlásili s podporou nacistického vyslanectva v cenze z roku 1940 aj takí, ktorí ani nevedeli nemecky - bolo to výhodné.

 

Po vojne Nemcov vyhnali z krajiny na základe kolektívnej viny: oblasti po stáročia osídlené dominantne nemecky hovoriacim obyvateľstvom sú v ďalších sčítaniach prakticky vyprázdnené.

 

Politické čachre s osudmi ľudí sa neskončili ani potom. Sčítania z čias komunizmu boli pokrivené z viacerých hľadísk. Napríklad k svojej národnosti sa na základe negatívnych skúseností nehlásili v roku 1950 mnohí Nemci ani Maďari, o Rómoch ani navraviac, tých režim vôbec odmietal uznať ako osobitné etnikum.

 

Kolónka o vierovyznaní z komunistických sčítaní pre istotu vypadla úplne. Vrátila sa až po páde komunizmu. Po prvotnom náraste má v súčasnosti počet ľudí s vierovyznaním klesajúcu úroveň.

 

Podľa Juraja Maja tkvie rozdiel aj v tom, že kým kedysi sa pri náboženskom vyznaní zisťovala cirkevná príslušnosť, dnes ide o slobodnú voľbu. Otázka vierovyznania napríklad v USA, vo Francúzsku či v niektorých škandinávskych krajinách nie je vôbec súčasťou sčítania.

 

Z jednoduchého dôvodu: v krajinách, kde došlo k úplnej odluke cirkví od štátu, si údaje o vierovyznaní sledujú už len samotné cirkvi, ktoré financujú veriaci - u nás sa naopak do určitej miery bude odvíjať výška štátneho príspevku pre cirkvi na údajoch zo sčítania 2021.

 

V súčasnosti, keď sú ľudia zvlášť citliví na osobné údaje a ich prípadné zneužitie, sa opakujú aj výhrady k samotnému sčítaniu, vznikajú dokonca antikampane propagujúce nesčítanie.

 

Stála za vznikom moderných sčítaní snaha štátu kontrolovať občanov a hľadieť im takpovediac do kuchyne?

 

„Po revolučných rokoch 1848 - 1849, v novej spoločenskej a politickej atmosfére sa takéto veľké štatistické akcie organizovali oveľa lepšie,“ hovorí Ján Valo.

 

„Navyše bola vtedy úplne iná vymožiteľnosť poskytnutých údajov od obyvateľstva, ako je dnes. Osobne sa domnievam, že to šlo v ruka v ruke s nárastom byrokracie v štáte a spoločnosti.“

 

„Nemyslím si, že pôvodným zámerom bolo zasahovať do súkromia obyvateľstva,“ hovorí Pavol Tišliar. „Išlo vyslovene o snahu štátu kvalitnejšie riadiť vývoj a rozvoj krajiny, a to bez kvalitných informácií a údajov jednoducho nejde. To, že sa z časti zisťovaných údajov stalo politikum, bolo výsledkom mnohonárodnostného charakteru Uhorska.

 

Výsledky moderných cenzov vznikli pre poznanie obyvateľstva a jeho štruktúr, aby sa dali využiť v rôznych sférach života spoločnosti. Na prvé miesto treba postaviť správne účely a chod verejnej správy, súdnictva a podobne, no veľký význam mali aj pre plánovanie a chod hospodárstva, rozvoj školstva a množstvo ďalších oblastí.“

 

Podľa neho tým, že sa sčítania konajú v desaťročných cykloch, možno sledovať aj dlhodobé tendencie. „Netýka sa to len počtu obyvateľstva. Dnes máme k dispozícii dostatok dát, aby sme vedeli ucelene charakterizovať populačný vývoj Slovenska.

 

Zaoberáme sa napríklad problémami demografického prechodu, ktorý znamenal zníženie plodnosti obyvateľstva. Ten za posledné storočie zažila naša populácia už dvakrát, najprv to bol postupný prechod k dvoj- a trojčlenným rodinám v polovici 20. storočia a v porevolučných rokoch k znižovaniu plodnosti obyvateľstva a zvyšovaniu veku matiek aj sobášených.“