Sčítanie 1919: Popis ľudu v časovej tiesni

Sčítanie 1919: Popis ľudu v časovej tiesni
28.11.2019

Bolo že to paniky! Mnohí ľudia sa dokonca skrývali pred sčítacími komisármi. Lebo kto sa im ukáže, tomu vraj vyrubia vyššiu daň a zrekvirujú majetok. Inde sa šírili "zaručené“ správy, že kto sa prihlási za Slováka alebo Rusína, a nie za Maďara, toho povolajú do armády. Pred 100 rokmi sme si prvýkrát sami zisťovali, koľko vlastne nás je v krajine pod Tatrami.

Zistilo sa to len približne, a až na tretí pokus, pričom niekde trvalo sčítavanie nie predpísaných desať dní, ale dvadsať, ba dokonca vyše sto dní! Išlo naskutku o prvý slovenský, už nie uhorský, "popis ľudu“, ako vtedy volali sčítanie obyvateľstva. Vykonali ho nariadením Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska v roku 1919, krátko po vzniku ČSR. Toto ministerstvo, fakticky slovenskú vládu, viedol Vavro Šrobár, rodák z Liskovej pri Ružomberku a Masarykov žiak.

Z dnešného pohľadu to bolo mimoriadne a predbežné či provizórne sčítanie, lebo sa uskutočnilo v chaotických povojnových pomeroch a iba v jednej časti nového štátu – na Slovensku.

Podľa vyhlášky ministra sa mal "popis ľudu“ pôvodne vykonať už v marci 1919, ibaže Slovensko vtedy začali ohrozovať nájazdy červených gárd z Maďarska, kde sa k moci dostali tamojší boľševici. Šrobár musel koncom mesiaca vyhlásiť na celom území stanné právo. Zlyhal aj druhý termín v máji 1919, to už maďarská Červená armáda začínala obsadzovať juh a východ Slovenska. Priaznivejšie podmienky nastali až po odchode armády Bélu Kuna z nášho územia uprostred leta toho istého roku. Sčítanie sa podľa nového nariadenia malo uskutočniť od 21. do 31. augusta 1919.

Na druhý deň, 22. augusta, priniesli Národnie noviny článok, v ktorom vysvetlili hlavný politický účel celej akcie – mala zistiť pravdivé údaje o národnostnom zložení Slovenska. "Musíme dokázať verejnosti celého sveta, že maďarské štatistiky boli nepravdivé, že sme Slováci i napriek celej maďarizácii.“

Posledné sčítanie v bývalom Uhorsku sa uskutočnilo v roku 1910. Vtedy sa však zisťovala nie národnosť, ale materinský jazyk. Navyše, v slovenských župách sa mnohí komisári na základe inštrukcií pýtali nie na materinskú reč, ale na to, či človek vie po maďarsky a či maďarčinu používa v dorozumievacom styku. Ak áno, tak ho zapísali ako Maďara. Len tak sa mohlo stať, že v čisto slovenskom Turci napočítali z celkového počtu 55 703 obyvateľov až 5 560 príslušníkov maďarskej národnosti, čiže bezmála desať percent.

O deväť rokov neskôr bolo už obyvateľstvo na slovenskom vidieku do značnej miery odnárodnené a najmä zastrašené. Národnie noviny preto apelovali na národnú hrdosť: "Povinnosťou každého je povedome a otvorene sa priznať k svojmu slovenskému rodu. Lebo len tak dokážeme lož maďarských štatistikov.“

Okrem toho svojich čitateľov vyzývali, aby vyšli v ústrety sčítacím komisárom, nazývaným vtedy "povereníkmi“, ktorí čochvíľa začnú chodiť so sčítacími hárkami "z obce do obce, z domu do domu a budú zbierať dáta pre toto ohromné dielo, dokazujúce, že Slovensko je slovenské“.

Zároveň upozornili na rôzne fámy a klamstvá, ktorými sa maďarská strana pokúšala ovplyvniť priebeh sčítania. Jedno z nich: Tí, ktorí sa v popise prihlásia za Maďara alebo Nemca, nebudú povolaní do vojenskej služby. Komentár novín: "Živly nášmu štátu nepriateľské chcú rozširovaním týchto zvestí dosiahnuť, aby sa Slováci hlásili za Nemcov a Maďarov a tak podporovali ich zámery.“

Treba pripomenúť, že v Paríži sa v tom čase konala mierová konferencia, ktorá rozhodovala o usporiadaní Európy po prvej svetovej vojne a mala definitívne určiť aj hranice Československej republiky. Naša delegácia sa chystala jej predložiť nové fakty a argumenty, aby čelila snahám Budapešti o začlenenie južných okresov Slovenska do Maďarska. Výsledky mimoriadneho sčítania mali presvedčiť víťazné mocnosti, aby sa v spore priklonili na našu stranu.

Je známe, že 13. októbra 1919 vedúci čs. delegácie Edvard Beneš (vtedy minister zahraničia ČSR) žiadal Prahu telegramom z Paríža, aby mu urýchlene poslala údaje na zostavenie národnostnej mapy Slovenska. Podľa zistení slovenskej historičky Natálie Krajčovičovej sa tým ministerská rada zaoberala o deň neskôr. Šrobár ju informoval, že zatiaľ sú k dispozícii len predbežné údaje mimoriadneho sčítania, chýba ešte jedna župa, preto ich neodporúčajú zverejňovať.

Či Benešovi poslali do Paríža neúplné výsledky a čo s nimi urobil on, o tom sa nič nevie. Delegácia medzitým používala na rokovaniach štatistické tabuľky o národnostnom zložení na inkriminovanom území. Pripravil ich jej člen, Ružomberčan Fedor Houdek odhadom s použitím niektorých údajov zo sčítania v roku 1910. Sám to neskôr priznal v knihe Vznik hraníc Slovenska.

Šrobár informoval o prvých výsledkoch najnovšieho "popisu ľudu“ na porade slovenských poslancov a županov koncom novembra 1919, keď už bolo o slovensko-maďarských hraniciach prakticky rozhodnuté. "Išlo skutočne len o predbežné čísla,“ prízvukuje Pavol Tišliar, náš popredný odborník na historickú štatistiku a demografiu: "Veď v tom čase sčítavanie v niektorých okrskoch ešte len prebiehalo.“

Stále? Štvrtý mesiac? Ako je to možné?

Výpomoc z Čiech
Profesor Tišliar z Univerzity Komenského v Bratislave venoval svojho času mimoriadnemu sčítaniu 1919 obsiahlu, dosiaľ neprekonanú, historickú štúdiu. Čo zistil o príprave tejto akcie?

Hárky a ďalší materiál, vytlačený a rozposlaný do jednotlivých žúp ešte v máji, bol v dôsledku boľševického vpádu z Maďarska na mnohých miestach zničený. Bolo ho treba znovu vytlačiť alebo urobiť dotlač.

Ale organizátori sčítania – tzv. prípravný výbor na Šrobárovom ministerstve – mali problémy nielen s materiálno-technickým, ale i s personálnym zabezpečením. Metodickú pomoc prišiel prípravnému výboru poskytnúť Josef Mráz z českej štatistickej kancelárie, ktorý neskôr vydal o priebehu mimoriadneho sčítania aj unikátne svedectvo. Slovensko však pociťovalo aj absolútny nedostatok ľudí, ktorí by mohli zastavať funkcie komisárov – povereníkov.

Kde zohnať takmer 5 500 osôb, spoľahlivých po odbornej i politickej stránke? Žiadali sa totiž jednotlivci lojálni voči mladému štátu, a takých bolo vtedy medzi i úradníkmi, učiteľmi alebo duchovnými ako šafranu. Mnohí ani neskrývali nostalgiu po Uhorsku a nádej, že aspoň juh Slovenska pripadne napokon Maďarsku.

Preto už koncom marca 1919 začali v Česku zverejňovať výzvy, adresované najmä českým učiteľom, aby sa hlásili za komisárov – povereníkov na "popis ľudu“ v slovenských župách. Aj sa hlásili, ale – ako sme už spomenuli – pre stanné právo a vpád maďarských boľševikov sa dva termíny sčítania museli rušiť a odročiť. Praha preto zverejnila novú výzvu, príslušný výnos však vyšiel až 18. augusta 1919, čiže veľmi neskoro. Dobrovoľníci z Čiech a Moravy sa preto ujímali povinnosti komisárov oneskorene, Tišliar uvádza konkrétny prípad v Myjave, tam nastupoval do funkcie až na siedmy deň sčítania.

Nedostatok komisárov spôsobil, že niektoré sčítacie okrsky neboli nimi pokryté alebo že jeden komisár mal na starosti viac okrskov, v jednom prípade až 24. Bolo nad ľudské sily, aby mohol navštíviť všetky obce a domy za desať dní. Táto okolnosť predlžovala čas sčítania.

Na východe Slovenska sa dokonca stalo, že jeden komisár tam začal sčítavať 25. augusta v Zemplínskej župe a skončil až 4. decembra 1919 v župe Užskej (jej západnú časť neskôr zlúčili so Zemplínskou župou). Dovedna navštívil vyše 12-tisíc obyvateľov, podľa ministerstvom schválených inštrukcií malo však jednému komisárovi pripadnúť iba 600 ľudí bývajúcich približne v stovke domov.

Iný kuriózny prípad zaznamenali v Košiciach. Komisár jedného tamojšieho okrsku sčítaval síce "len“ 34 dní, ale z horlivosti začal už 19. augusta, čiže pred schváleným termínom, čo bolo neprípustné. Ináč, vo veľkých mestách trvalo sčítavanie spravidla dlhšie než v malých, napríklad v Bratislave – mala vtedy 83-tisíc obyvateľov – sa skončilo až 17. septembra.

Ďalší problém vznikol tým, že organizátori akcie pre nedostatok komisárov nezriedka umiestňovali českých dobrovoľníkov aj do okrskov, kde žilo prevažne maďarsky hovoriace obyvateľstvo. Nerozumeli si a bolo treba preto zaobstarávať tlmočníkov, čím sa všetko komplikovalo a predlžovalo.

Obyvatelia však prácu komisárom sťažovali aj svojím nevhodným správaním. Už sme spomenuli, ako a prečo sa pred nimi skrývali alebo sa zatajovali. Niekde ľudia uverili správam, že kto nevie písať a nahlási to komisárom, bude musieť nastúpiť do školy. Vo Zvolenskej župe niektorí robotníci z továrne Union odmietli podpísať už vyplnené sčítacie hárky, lebo im to vraj nariadil majiteľ. Podľa neho nešlo o sčítanie, ale o nejakú petíciu alebo prihlášky do "klerikálnej organizácie“.

V Revúcej si komisár vyžiadal vojenskú asistenciu. V niekoľkých krajných prípadoch sa stalo, že pre bližšie nešpecifikované "neprekonateľné prekážky“, sa sčítanie neuskutočnilo ani do konca roka. Išlo o päť obcí v Šarišskej župe a jednu obec v Zemplínskej župe. U nich sa preto prevzali výsledky sčítania z roku 1910.

Pomocou anonymnej ankety medzi komisármi, ktorú organizátori uskutočnili po skončení sčítania (dotazníky vyplnilo asi desať percent opýtaných) viacerí uviedli, že v mnohých prípadoch museli svoje návštevy v tom-ktorom dome zopakovať. Napriek tomu neboli vôbec započítané nielen jednotlivé domy, ale celé ulice…

Česi a Slováci – dvojjediná národnosť
Vzhľadom na opísané okolnosti je až prekvapujúce, že základné výsledky toho "popisu ľudu“ potvrdilo aj prvé riadne celoštátne sčítanie v ČSR o dva roky neskôr.

Kým v roku 1919 zistili komisári na Slovensku prítomnosť 2 923 214 oby­vateľov, v roku 1921 tu bolo 3 000 870 sčítaných osôb. Prírastok predstavoval okolo 77 500 osôb alebo 2,66 percenta.

Pred sto rokmi pripadalo u nás na jeden štvorcový kilometer takmer 60 ľudí. Najvyššiu koncentráciu obyvateľov mala vtedy Bratislavská (77 osôb/km2) a Nitrianska župa (83,5), kým najnižšia bola na Orave a v Liptove (36). Sčítanie 1921 potvrdilo aj tieto výsledky.

V Bratislave sa však za dva roky zvýšil počet ľudí z 83 200 takmer na 93 200, čo sa prejavilo zvýšením hustoty obyvateľstva o 12 percent. Podobný rast zaznamenali aj Košice. Tišliar to vysvetľuje najmä zriaďovaním inštitúcií celoslovenského významu v oboch mestách.

Bratislava i Košice vykazovali podľa sčítania 1919 vyšší podiel mužskej populácie než ženskej, čím sa odlišovali od severných okresov, predovšetkým od Kysúc a Oravy, kde v dôsledku vysťahovalectva a strát vo vojne výrazne prevažovalo ženské pohlavie. Vyšší počet mužov v mestách vznikol aj dislokáciou veľkých vojenských posádok.

Mimoriadne sčítanie sa však vykonalo najmä kvôli zisteniu národnostnej skladby na Slovensku. Na rozdiel od posledného uhorského sčítania sa zisťovala nie materinská reč ľudí, ale ich národnosť, pričom "slobodným prihlásením sa k nej na základe vnútorného presvedčenia“.

Sčítacie hárky rozlišovali tzv. zvláštne národnosti – Slovákov – Čechov, Maďarov, Nemcov, Rusínov – a "iné“, kam patrili ostatné národnosti, vrátane Židov, "Cigáňov“, Poliakov, Chorvátov, Rusov atď.

Česi a Slováci sa považovali v súlade s vtedajšou ideológiou čechoslovakizmu za spoločnú, umelo vytvorenú "česko-slovenskú“ národnosť Na hárkoch sa však rozlišovali písmenami Č a S, čo umožňovalo ich spočítať aj osobitne. Ale oficiálne, úradne sa vykazovali len spoločne ako "Čechoslováci“.

Podľa predbežných výsledkov sčítania 1919 žilo vtedy na Slovensku 63, 3 percent Slovákov a Čechov, 22, 7 percent Maďarov, 4,7 percenta Nemcov, 4,5 percenta Rusínov a 1, 89 percenta príslušníkov iných národnosti. Spresnené čísla po skompletizovaní výsledkov sčítania v roku 1920 vyzerali takto: "Čechoslovákov“ – 66,57¤percenta, Maďarov – 23,50¤percenta, Nemcov – 4, 87 percenta, Rusínov – 3,77¤percenta, iných – 1,89¤percenta.

Tieto údaje sa výrazne líšili od výsledkov sčítania v roku 1910, keď úrady agitáciou a prostredníctvom výberu "vhodných“ komisárov umelo zvyšovali počet príslušníkov maďarskej národnosti. Pokles podielu Maďarov v roku 1919 mal však podľa historičky Sone Gabzdilovej zo Slovenskej akadémie vied aj iné dôvody.

"Po roku 1918 opustilo mnoho Maďarov, predovšetkým štátnych a verejných zamestnancov, ako aj príslušníkov šľachty, Slovensko a odsťahovali sa do Maďarska,“ konštatuje. "Viacerí príslušníci izraelitského vierovyznania, ktorí pri sčítaní v roku 1910 uviedli materinskú reč maďarskú, sa už s maďarskou národnosťou prestali identifikovať.“

Ale isté pochybnosti vyvolávajú aj niektoré kritériá a potom i výsledky sčítania v roku 1919. Dodatočne sa ukázalo, že vo viacerých župách sa vyskytli prípady, keď sa neprípustne agitovalo (dokonca z kazateľníc) a ľudia sa hlásili k tej či inej národnosti pod nátlakom, hoci za to hrozili vysoké pokuty a dokonca väzenie.

Okrem toho národnosť detí vo veku do 14 rokov sa mala určiť podľa národnosti ich rodičov, "poprípade ku ktorej by sa pravdepodobne hlásili, keby boli ešte nažive“. Ibaže kto rozhodne o tom, ako by sa "pravdepodobne“ rozhodli rodičia? – pýtame sa spolu s prof. Tišliarom. A akú národnosť má mať dieťa, ak sa rodičia hlásia k rozdielnej národnosti?

Bratislava sa poslovenčovala
Už v roku 1919 sa sčítaním obyvateľstva dokázalo, že Maďari žili takmer kompaktne na juhu Slovenska. Rusíni obývali najkoncentrova­nejšie severovýchod Slovenska, najviac ich napočítali, okolo 55 percent, v okrese Medzilaborce.

Trochu prekvapilo národnostné zloženie Bratislavy. Noviny Slovenský denník napísali: "Bratislava sa slovenčí“. Podľa mimoriadneho sčítania zostávala v tomto meste síce najpočetnejšou nemecká národnosť (36 percent), ale na druhom mieste sa ocitli spoločne Slováci a Česi s takmer 33 percentami pred Maďarmi (29 percent). Sčítanie 1921 však potvrdilo tento trend, keď zaznamenalo prvenstvo "československej“ národnosti s podielom 40,5 percenta v bratislavskej populácii.

Ako sme si už povedali, sčítanie 1919 sotva mohlo ovplyvniť priebeh a výsledky parížskych rokovaní o hraniciach ČSR s Maďarskom. Malo však iný význam, a nie malý. N. Krajčovičová upozornila na dôležitosť získaných údajov pri evidencii obyvateľstva a jeho zásobovaní základnými potravinami i ďalším tovarom v rušných povojnových časoch. Na Slovensku totiž vtedy prevládal prídelový systém.

Nezanedbateľný význam malo Šrobárovo sčítanie pre ďalší výskum. Už v roku 1920 vyšiel na základe jeho výsledkov osobitný topografický lexikón a o rok neskôr "Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919“, ktorý dobre slúži bádateľom až do dnešných dní.

Vladimír Jancura, Pravda

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/534131-scitanie-1919-popis-ludu-v-casovej-tiesni

Foto:
Parížska mierová konferencia definitívne určila hranice Československej republiky.
Autor: Wikipedia
Pravda
Naspäť na aktuality