Sochári hľadali „génia loci“ na sympóziu v rusínskej obci Habura. Svet Rusínov ich tak očaril, že prídu zas

Sochári hľadali „génia loci“ na sympóziu v rusínskej obci Habura. Svet Rusínov ich tak očaril, že prídu zas
25.09.2018

Pozitívnou energiou naplnilo obec Haburu medzinárodné Sochárske sympózium, ktoré sa v minulých dňoch konalo v tejto východoslovenskej dedinke. Podujatie vyvrcholilo slávnostnou „vernisážou“ sôch v plenéri priamo pred obecným úradom. Na sochy sa prišlo pozrieť množstvo miestnych, ale aj ľudia zo širokého okolia. Nultý ročník sympózia, ktoré by malo v ďalších rokoch pokračovať, príjemne prekvapil. O jeho atmosfére i priebehu sme sa porozprávali s jednou z organizátoriek, Danou Palaščákovou z Nadácie Drevený kostolík Habura. 

Na sympóziu ste veľa času strávili v prítomnosti pozvaných umelcov. Čo vám z celého týždňa najviac utkvelo v pamäti?
Na podujatí sa zúčastnilo deväť umelcov: Otto a Jakub Bachoríkovci, Peter Barta, Juraj Čutek, Jaroslav Gaňa, Boris Jirků, Ján Kelemen, Jozef Mundier, Martin Ščepka a dvaja asistenti Viliam Beňo a Luboš Loibl. Možno to vyznie zvláštne, ale najviac na mňa zapôsobila pozitívna energia, ktorá bez výnimky vyžarovala zo všetkých pozvaných umelcov. Energia, ktorá predstavovala pohodu, chuť, trpezlivosť, náboj, húževnatosť a zanietenosť pre prácu. Na začiatku sympózia som si však pomyslela, že to čo si predsavzali vytvoriť, predsa nemôžu stíhať za necelých 10 dní.

A dokázali to?
Áno. Dokázali, že dielo, ktoré s chuťou začali a trpezlivo na ňom pracovali s určitou dávkou energie, aj termínovo dokončili. To, čo robili, robili radi a s láskou. Ich optimizmus a viera vo vlastné sily spôsobili, že sme na vernisáži 15. 9. pri obecnom úrade mohli ich diela uvidieť. Hovorí sa, že blízkosť nedosiahnete počas piatich minút. Ale mne sa zdalo, že všetci umelci akoby od začiatku patrili k Habure. Už od nášho prvého stretnutia, pri otvorení sympózia, som nadobudla pocit, že sa poznáme celé roky.

Podľa čoho sa vyberali umelci? Podľa doterajšej tvorby, blízkosti rusínskej tematike, alebo skôr na základe „kto má práve čas, ten príde“?
Výber bol v plnej kompetencii Ľuboša Hriňa, ktorý zhruba pred dvoma rokmi prišiel s myšlienkou a návrhom zorganizovať sochárske sympózium pod gesciou Nadácie Drevený kostolík Habura. Do poslednej chvíle sme upresňovali, kto príde, kto bude mať voľný časový priestor. No zdravé jadro od samého začiatku tvoril Juraj Čutek. Ten okolo seba združil umelcov, ktorí prijali pozvanie a prišli na sympózium.

Umelci pracovali s drevom. Bola ich odmena za prácu len symbolická, alebo sa blíži k honorárom umelcov?
Prvé, čo napadlo určite každému laikovi, ktorý prišiel na vernisáž, bola hodnota umeleckého diela, sôch. Všetci umelci pracovali s drevom, až na jednu výnimku, a tou bola „Pohovka“ od Martina Ščepku, ktorú vytvoril v kombinácii dreva a kameňa. Odmena pre všetkých umelcov bola skôr za prácu. Určite sa neblíži k honorárovej odmene, akú by sme zaplatili sochárom zvučných mien, ktorí sa na sympóziu zúčastnili.

Zorganizovať takéto sympózium s toľkými umelcami je obrovský výkon. Kde sa vzal podnet či inšpirácia dať sa na takúto akciu? Kto s ňou prišiel?
Prvotná je vždy myšlienka či obsah a až potom jej technické riešenie. Ako som už spomenula, s myšlienkou  a iniciatívou zorganizovať sympózium prišiel pred dvoma rokmi Ľuboš Hriň, ktorý pochádza z Humenného, ale žije a pôsobí v Bratislave. Návrh predostrel Dušanovi Zavackému, členovi správnej rady Nadácie Drevený kostolík Habura, ktorý sa myšlienkou začal zapodievať. Zrejme mu nedala pokoj, a tak sme sa pred rokom všetci traja stretli a začali už s praktickou realizáciou. Myšlienka tak nadobudla reálnu podobu.

Čo bolo na jej uvedení do praxe najťažšie?
Realizácia žiadneho projektu nikdy nie je, samozrejme, jednoduchá. V prvom rade bolo treba zladiť harmonogram jednotlivých umelcov. V neposlednom rade boli otázky tak technického vybavenia a zabezpečenia, ako aj priestorov, kde by umelci mohli tvoriť svoje diela, stravovať sa či byť ubytovaní. V prípade najpodstatnejšej otázky – financovania celého projektu – začalo dvojnásobne platiť „vymysli a zaplať“!  Takže financovanie celého projektu zostalo na pleciach predovšetkým Ľuboša Hriňa a Dušana Zavackého. Určitou finančnou čiastkou prispela aj Prvá stavebná sporiteľňa a čiastočne materiálnou pomocou aj starosta obce Valentovce – Michal Firkaľ, za čo im všetkým patrí srdečná vďaka.

Sympózium by, podľa doterajších vyjadrení organizátorov v médiách, nemalo byť jednorazové. Ako vidíte budúcnosť celej myšlienky?
Začnem inak. Predposledný večer sympózia, keď sme v príjemnej atmosfére sedeli pri ohni, ktorý plápolal už v jednom z diel, „Ohnisku“ od Jána Kelemena, a počúvali sme prednášku o živote Rusínov v podaní Dávida Palaščáka, som predostrela myšlienku, či by prípadné nadväzujúce ročníky sympózia nemohli byť venované sochárskej osobnosti – Olene Mandičovej, rodenej Šinályovej.

Zaujímavý nápad. Tým viac, že osud tejto rusínskej umelkyne je verejnosti takmer neznámy.
Presne tak. V žiadnej súčasnej encyklopédii alebo príručke nenájdeme o Mandičovej-Šinályovej ani slovo, a preto našimi ďalšími sympóziami by sme chceli oživiť jej meno. V súvislosti s uvedeným som umelcov na sympóziu oboznámila so životom a dielom tejto československej sochárky rusínskej národnosti, ktorá umelecký stvárnila  T. G. Masaryka, Alexandra Duchnoviča a iné významné osobnosti rusínskeho národa. V rokoch  1921 – 1925 bola žiačkou Jana Štursu, žila na Podkarpatskej Rusi, v Prahe, v Budapešti a nakoniec v Košiciach, kde ju aj pochovali.

Ako to prijali umelci, ktorí tvorili v Haburi?
Idea ich zaujala a nadchla natoľko, že sa bez výnimky priklonili k myšlienke, aby nasledujúce ročníky sochárskeho sympózia niesli názov Sochárske sympózium Oleny Mandičovej. Tým som zároveň zodpovedala aj otázku, že tento pilotný, nultý ročník by nemal  byť jednorazový. V myšlienke by sme chceli pokračovať. Najpodstatnejšie na tom je, že sme získali podporu aj zo strany umelcov.
Niektorí z nich, najmä českí umelci, nevedeli doteraz o Rusínoch takmer nič, nemali informácie o menšine žijúcej dlhé storočia na východe Slovenska. Nevedia, že teraz zažíva svoje akoby druhé obrodenie ako samostatný národ s vlastnými dejinami, jazykom i kultúrou, ktoré nemožno stotožňovať s Ukrajincami.

Ako títo umelci prijali nové poznatky?
Niektorí umelci sa vyjadrili, že keď ich ohľadom sympózia oslovil ich priateľ a kolega Juraj Čutek, prvé, čo urobili, zobrali mapu a začali hľadať, kde sa tá Habura vlastne nachádza. Vďaka sympóziu sa dozvedeli o histórii Rusínov, o kniežati Laborcovi, o krvavých bojoch z prvej, ale hlavne druhej svetovej vojny, ktoré sa odohrali na tomto území, a tiež o Olene Mandičovej. Rusínov vnímajú ako ľudí spojených s prírodou, s ich históriou, hrdo sa hlásiacich k zvykom a tradíciám svojich predkov. Ako ľudí úprimných, priamych, pracovitých, vtipných a pohostinných. Veľmi sa im páčili naše rusínske piesne a domáca strava. Ľudia, ktorí sa im starali o kuchyňu, Miroslav Turok Meceňo, Miluška Semanová a Silvia Lechanová, sa vyjadrili, že to boli najlepší a najvďačnejší „papcoši“, akých doteraz mali. 

Čo ste im ponúkli v rámci osobného programu vo vašom kraji?
Počas sympózia mali pripravený bohatý program, ktorého sa však vzdali v prospech tvorivej práce. No čo si nenechali ujsť, bola návšteva Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach. Ak by som to mala zhrnúť, tak by som ich nazvala „veľkými ľuďmi bez veľkých manier“, ktorí sa na konci sympózia nezabudli poďakovať každému, kto s mini prišiel do kontaktu. Okrem kuchárov si najviac cenili prácu a pomoc Michala Suchého, ktorý, ako sa vyjadrili, im bol k dispozícií 24 hodín denne.

Každý umelec vytvoril počas sympózia osobitné dielo. Námet naň si vybrali oni sami, alebo ste ich ako organizátori usmernili?
Sympózium sa nieslo v duchu motta Život Rusínov v Karpatoch. Námet na osobitné diela si autori vyberali sami. Ako organizátori sme ich usmernili iba v rámci vytvorenia sochy sv. archanjela Michala, diela k 100. výročiu vzniku Československa ako spoločného štátu Čechov, Slovákov a Rusínov, ako aj diela, ktoré malo byť objektom pre deti. 

Odkiaľ sa ten-ktorý sochár dozvedel viac pre hlbšie stvárnenie svojej sochárskej práce?
Dušan Zavacký prišiel s myšlienkou, že by mohli vytvoriť sochu nejakého anjela, ktorý by stál pred „cerkvou“ v Habure. Ja som doplnila, že by to mohla byť socha sv. archanjela Michala, lebo murovaný chrám z 18. storočia postavený v Habure, je zasvätený práve jemu. Tak sa zrodila myšlienka, ktorej sa zhostil fantastický akademický sochár Juraj Čutek. Ten si svojím dielom získal srdcia Haburčanov. Ako sa vyjadril, k dielu sv. archanjela Michala ho inšpirovali historické artefakty, ikony, oltárne maľby. V archanjelovi Michalovi vidí militantného anjela brániaceho veriacich, čo je aktuálne aj v súčasnosti. Viac pre stvárnenie svojej práce sa Juraj Čutek dozvedel pri debate s Dávidom Palaščákom. Po debate s nim na krídlo anjela vytesal biblický text v staroslovienčine: S nami Boh, rozumijte jazyci, i pokarjajtesja: jako s nami Boh.

Aké boli ďalšie diela?
Myšlienky vytvoriť dielo k 100. výročiu vzniku Československa sa zhostil jeden z mladších umelcov, Martin Ščepka. Vytvoril dielo v kombinácii dreva a kameňa pod názvom Pohovka. Do operadla kamennej Pohovky vytesal symbol  Rusínov – Karpatského medveďa. Ďalšie symboly, ktoré mal v úmysle urobiť k vzniku spoločného štátu Čechov, Slovákov a Rusínov, žiaľ, vytesať nestihol. Desať dní sympózia bola predsa len krátka doba. Prisľúbil však, že dielo na 1. ročníku Sochárskeho sympózia Oleny Madičovej dokončí. Súčasťou lavičky je aj kamenný stolík. Akademickí sochári Oto Bachorík, Jaroslav Gaňa a Jozef Mundier vytvorili spoločné dielo Rusínsky expres, vláčik pre deti, ktorý inštalovali v obecnom parku. Zabralo im to množstvo času. Dielo však chceli pred svojím odchodom z Habury dokončiť, a tak sa, žiaľ, nezúčastnili ani na panelovej diskusii, ktorá prebiehala pri príležitosti slávnostného ukončenia sympózia v zasadacej miestnosti Obecného úradu v Habure. Dielom však urobili veľkú radosť najmladším obyvateľom. A čo ich inšpirovalo? Ako sa vyjadril  akademický sochár Jaroslav Gaňa, pracovali na „vláčiku detstva“, k tvorbe ktorého ich inšpirovala detská duša a jej nezrealizované sny. Profesor Boris Jirků so svojim asistentom Lubošom Loiblom vytvorili dielo Duch lesov, ktorého pomenovali Haburaque. Na Valašsku v Beskydoch majú Radegasta od sochára Albína Poláška, ktorý sa stal symbolom ich kraja. Svojim dielom sa pokúsili o to isté, a tak vytvorili Haburaqua. Ďalší z mladších autorov, ktorý momentálne žije v Habure, Peter Barta, vytvoril dielo s názvom BK, ku ktorému ho inšpirovala okolitá príroda. Jakub Bachorík zase vytvoril lavičku s poľovníckou tematikou Bažant, vyabstrahovanu do geometrických línií. Ako som už spomínala dielo Ohnisko, pri ktorom umelci trávili posledné dva večery svojho pobytu v Habure, vytvoril Ján Kelemen.

Výsledné diela sa po sympóziu majú vystaviť, kde konkrétne?
Výsledné diela boli po dokončení umiestnené pred Obecný úrad v Habure, kde boli vystavené do 21. septembra. Vláčik Rusínsky expres bol inštalovaný v obecnom parku, kde aj zostane. Socha sv. archanjela Michala bude umiestnená pri chráme sv. archanjela Michala v Habure. Ďalšie sochy zostanú v obci a zväčša budú umiestnené v Údolí kniežaťa Laborca.

Ako prijala myšlienku sympózia obec Habura a jej samotní obyvatelia? Zapojili sa do podujatia, chápu to ako prínos pre obec?
Relevantne by mohli na túto otázku odpovedať jedine samotní obyvatelia Habury. Snahou Ľuboša Hriňa, Dušana Zavackého, ako aj snahou mojou bolo zrealizovať sympózium, cieľom ktorého bolo zachytiť genius loci, ducha miesta, ktorý by ochraňoval nielen lokalitu obce, ale všetkých Rusínov. Želám si, aby diela, ktoré vzišli z rúk umelcov, tešili oči každého človeka, ktorý ich uvidí. Pevne verím, že Haburčania, tak ako aj ja, na konci sympózia zažili neopakovateľnú atmosféru, ktorá je prítomná len v niektorých výnimočných momentoch. Pre mňa takýmto bola chvíľa, keď sa na závere sympózia prítomní obyvatelia Habury, ako aj umelci, postavili a zaspievali „S nami Boh, rozumijte jazyci, i pokarjajtesja: jako s nami Boh“, text, ktorý je rukou Juraja Čuteka vytesaný do krídla sv. archanjela Michala, ochrancu obce Habura.

Táňa Rundesová
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality