Sociálny antropológ Juraj Buzalka: Progresívci nevedia osloviť vidiek

Fico hovorí jeho jazykom, ale nemá mu čo dať

Autor knihy Postsedliaci vysvetľuje volebnú mapu v kontexte svojej teórie o pretrvávajúcej vidieckosti.

Sociálny antropológ Juraj Buzalka vydal knihu o tom, ako Slovensko stále ovplyvňuje vidiecka mentalita a dedinské štruktúry. A to napriek tomu, že ľudia si užívajú výdobytky moderného sveta. Na rozdiel od apokalyptikov, ktorí vidia definitívne rozdelenú spoločnosť, Buzalka má predstavu, ako by bolo možné mesto a vidiek spojiť.

V rozhovore vysvetľuje:

-či je liberálna demokracia pre Slovensko stratený program;
-v čom spočíva frustrácia malomesta a dediny;
-prečo vidiek nepočúva progresívcov a rozumie Ficovi;
-čo je a na čo by bol opäť dobrý progresívny populizmus;
-ako mesto a vidiek spojiť v zelenej transformácii.

Na volebnej mape Slovenska nie je ťažké rozoznať dve svietiace mestá a takmer úplnú jednofarebnosť ostatného územia. Je to vizuálny doklad protikladu mesta a vidieka či malomesta. Vnímate tento výsledok ako potvrdenie toho, o čom píšete vo svojej knihe?

Do značnej miery áno. Znamená to, že stále nedokážeme programovou politikou osloviť dostatočne veľkú časť voličov. A väčšina voličov sú práve ľudia z malých miest a dedín.

Týchto voličov zjavne oslovuje niečo iné. Nie sú to ideály liberálnej demokracie, o ktorej sa po roku 1989 hovorilo ako o konečnom štádiu dejín. Znamená to, že vykročenie k liberálnej demokracii po revolúcii bolo len akousi epizódou? A že sa dnes, aj podľa vašej tézy o postsedliactve, vraciame k nejakému hlbšiemu základu?

Súhlasím s tým, že to z väčšej časti liberálno-demokratické obdobie po roku 1989 bolo možno dočasnou výnimkou z normy. A my sa teraz vraciame k normálu a po týchto voľbách nie je isté, že liberálna demokracia u nás prežije. Neznamená to, že by sme naše kormidlo ešte nemohli nejako nasmerovať, a nemyslím si, že sme stratený prípad. Slovensko sa však stalo súčasťou globálnej liberálno-demokratickej vlny až ku koncu jej najväčšej vitality.

Mečiarizmus spôsobil desaťročné zdržanie, a keď sme začínali s reformami, na Západe už bola sformulovaná kritika toho, čo tento vývin môže priniesť. Trumpizmus je už dnes v analytických kruhoch všeobecne považovaný za dôsledok istého typu rozvoja kapitalizmu v neskoromoderných spoločnostiach. Preto na rozdiel od 90. rokov dnes už nemáme ten silný tlak zvonku, aby sme sa k modelu liberálnej demokracie primkli. Celosvetovo oslabol liberálno-demokratický konsenzus, ku ktorému by sme mohli perspektívne smerovať. Už tu nejde o susedov, ktorým by sme sa chceli podobať. Dnes si už za to, ako vyzeráme, môžeme oveľa viac sami.

Spomenuli ste Trumpa, k tomu môžeme pridať brexit a rôzne populistické tendencie v Európe a vo svete. Myslíte si, že to, čo vo svojej knihe opisujete ako pretrvávanie či oživovanie agrárnej mentality, je súčasťou týchto svetových trendov?

Určite sa to kumuluje. Kríza liberálnej demokracie a ústup poststudenovojnového euforického obdobia sa premieta aj do našich pomerov. Je to sprevádzané tým, že bojujeme o vlastnú podobu demokracie. Zažívame globálnu vlnu populizmu a my prechádzame nejakým návratom do normálu. Treba však doplniť, že už dvadsať rokov existujeme v nejakom inštitucionálnom prostredí, ktoré nám umožňuje brániť sa lepšie ako v 90. rokoch. To je veľmi dôležité. Nie je tu už síce tlak zvonku, ale sme z hľadiska demokracie inde, ako sme boli za Mečiara.

Poďme k fenoménu postsedliactva. Téza znie, že na Slovensku stále prevládajú mentálne i vzťahové pomery vidieka. Zdalo by sa, že vzhľadom na rôzne režimy a zriadenia, na komunistickú snahu o potlačenie vidieckej zaostalosti, na rozmach priemyslu a prechod k znalostnej ekonomike by toto nastavenie už malo byť prežité. V čom spočíva jeho trvácnosť?

Môj argument je, že napriek všetkým režimom a zriadeniam sa musíme pozrieť na kľúčovú transformáciu, a to je prechod od agrárnych spoločností k priemyselne moderným. Ide o fundamentálnu zmenu porovnateľnú s prechodom k usadlému poľnohospodárstvu pred 5- až 10-tisíc rokmi. Platí, že veľká časť spoločnosti sa ešte pred dvomi-tromi generáciami živila prácou svojich rúk. A to na pôde, v spolupráci s inými, v kontexte rurálnej komunity. Toto obdobie sa na Slovensku končí niekedy počas komunizmu. Modernizácia a kolektivizácia prichádza do prostredia maloroľníctva a drobných rodinných fariem. Bolo tu aj úsilie pozdvihnúť Slovensko, aby v rámci spoločného štátu dobehlo priemyselné Česko.

Deje sa to však v prostredí, ktoré nazývam postagrárne. Znamená to, že ľudia síce pracujú vo fabrikách, dostávajú mzdu, majú zdravotné a sociálne služby, ale z hľadiska každodenných praktík, príbuzenských väzieb či symbolickej politiky sú stále dedinčania. Dnešnými postsedliakmi sú napríklad aj Husákove deti, ktoré si cez starých rodičov ešte pamätajú čisto agrárne pomery. Komunistická ekonomika nedostatku bola na Slovensku tiež posilnením neformálnych vzťahov a procesov, typických pre predmoderné komunity.

Také, v ktorých sa drvivá väčšina živobytia vyrábala doma alebo sa vymieňala s najbližším okolím. Trh prenikal do každodenných vzťahov len postupne. Väčšinu týchto podôb modernej spoločnosti na Slovensku zavádzame počas komunizmu. A ja tvrdím, že je to zásadné pre podobu spoločnosti, v ktorej žijeme. Netvrdím, že sme tradičná spoločnosť, ani náhodou. Sme len moderní inak a potrebujeme porozumieť parametrom tejto našej modernosti.


Predsa ma zaujímajú dôvody pretrvávania tohto vidieckeho nastavenia. Dajú sa viac špecifikovať?

Môžeme sa na to pozrieť z rôznych perspektív. Napríklad tak, že na Slovensku sa ani maďarizovať neoplatilo. Bol tu nejaký modernizujúci sa maďarskojazyčný štát, ktorý ponúkal sociálnu mobilitu a liberálny poriadok svojej doby – ak sa stanete Maďarom. Mnohí to spravili, z väčšiny schopných sa stali Maďari a odišli. Ale aby ste v prostredí malých mestečiek či v horách niekoho nútili čosi nasilu zmeniť, to sa neoplatí. To vidia aj Američania v Afganistane. Nehovorím, že sme tiež Paštúni, ale v niečom platí, čo Ľubomír Lipták povedal o Slovensku: že je ako oko hurikánu. To znamená, že všetky veľké trendy a procesy ho obtekajú, hoci sa toho stredu všetky dotknú.

Ďalší pohľad sa môže týkať štrukturálneho rozvoja. U nás sa ani ťažký priemysel nedal budovať v takom meradle ako na poľských nížinách alebo vo východnej sovietskej Ukrajine. Ďalšia vec sa týka naratívu o nás samotných. Ako naši intelektuáli definovali, kto sme. Je to ten holubičí horský národ, ktorý vzdoruje nepriazni a tisícročnej porobe. Čo na tom, že naši predkovia boli poväčšine nížinní roľníci? Aj v národnom naratíve máme identifikáciu s neurbánnym, nekozmopolitným, neotvoreným projektom, ktorý funguje ako obranný mechanizmus. A takto by sme mohli pokračovať.

Ide o ľudové modely kultúrnej ekonómie alebo ľudové modely živobytia, ktorých váhu zdôrazňujem vo svojej práci. Je to niečo, čo väčšina ľudí považuje za stabilné a dôležité a k čomu sa vždy vráti. Ľudia nechcú predávať pôdu, hoci by za ňu mohli dostať celkom dobré peniaze. Nechcú sa vzdať rodičovských domov či hrobov. Zvláštnym spôsobom pestujeme previazanosť k tomu okršleku a neustále sa k nemu vraciame.

Vaša kniha má podtitul Slovenský ľudový protest. Existujú teórie, podľa ktorých dnešné nastavenie či až nevôľa skôr vidieckeho obyvateľstva súvisí s tým, že sa cítia opomínaní. Liberálna demokracia priniesla emancipačné procesy pre mnohé spoločenské skupiny, no veľká časť obyvateľstva sa cíti nepovšimnutá. Povedali by ste, že čosi také sa deje aj u nás?

Áno, ale doplnil by som, že ten časový rámec emancipácie má u nás trochu inú podobu ako v Severnej Amerike alebo v Západnej Európe. My sme ešte nedobudovali ten liberálny poriadok, na kritike ktorého stavia agendu taký Trump. Napriek tomu sa z toho už robí politická karta. Sú tu teda rozdielne temporality toho emancipačného a antiemancipačného boja a musíme sa s tým nejako vyrovnať.

Nemám to vyskúmané, ale zdá sa mi, že práve otázka sexuálnych práv – a sex je to, čo zaujíma všetkých a kresťanských fundamentalistov najviac – je zaujímavou témou, na ktorej sa dá táto rozdielna temporalita ukázať. Lebo to nie je o gejoch, lesbách alebo potratoch. Je to širší problém, ktorý sa zjednodušene interpretuje ako spor tradicionalizmu a modernity. Má ďalšie štiepiace osi – napríklad vzťah súkromného a verejného, protiklad ženského a mužského vo vzťahu k deľbe práce, individualizmu a kolektivizmu a tak ďalej. To sú oveľa dlhodobejšie faktory ako ten, ktorý sa primárne objavuje a publicisti ho definujú ako spor modernity a zaostalosti či otvorenosti a uzavretosti.

A to, že Trump zneužíva veľmi podobný repertoár pocitov frustrovanej bielej robotníckej alebo nižšej strednej triedy v Amerike, neznamená, že aj u nás sa zameriavame na to isté. My tu máme inú sociálnu bázu a iný pôvod frustrácií. Potrebujeme ich poznať. Ide o širší problém, ako budeme v našej spoločnosti medzi sebou existovať. My sme ešte liberálnu demokraciu ani naplno nezaviedli, tak ako ju môžeme chcieť rušiť pre údajné preferovanie škodlivej politickej korektnosti?

Je zaujímavé, že tie časové posuny do toho u nás vniesli úplne inú dynamiku.

Iný príklad: Pozrite sa, ako u nás majú katolícki fundamentalisti a boľševici rovnaký názor na takzvanú tradičnú rodinu. Keď sa pozriete, o čom bola komunistická emancipačná politika, tak hneď vidieť, že to nebolo o slobode výberu a rovnosti pohlaví. Bolo to o tom, ako využiť ženskú prácu vo fabrike a ako zvýšiť počet obyvateľov, teda pracujúcich, potrebných na porážku kapitalizmu. V princípe komunisti podporovali ten istý typ rodiny, ktorý dnes chcú fundamentálni katolíci. Tí vniesli tú komunistickú rodinu do ústavy. Lebo to je práve nukleárna, moderná rodina z priemyselnej éry, za ktorú dnešní katolícki fundamentalisti pochodujú po ulici. A zrazu vidíte, že v tejto téme sa nádherne prepájajú boľševici s ľudákmi. Vzniká tak hnedočervená, nedemokratická a nenávistná skupina, ktorá potom otravuje celú spoločnosť a ktorou cynickí populisti manipulujú podľa ľubovôle.

Poďme k ďalším možným zdrojom frustrácie, ktoré na prvý pohľad nesúvisia s agrárnym základom. Mám na mysli hladové doliny, v ktorých najprv vznikli socialistické fabriky, ale boli rozprášené zlou privatizáciou a ústupom ťažkého priemyslu. V týchto miestach ľudia oprávnene nevedia, čo si počať, a môžu sa považovať za tých, o ktorých sa nikto nezaujíma.

Myslím si, že každá zásadná transformácia priniesla množstvo takýchto frustrovaných ľudí. Predpokladám, že 50. a 60. roky neboli na dedine veľmi veselé. Z rozprávania starých rodičov i z archívnych dokumentov a historických prác vidno, že ľudia boli veľmi podobne frustrovaní, akurát nemohli protestovať. Sociálne náklady komunistickej transformácie boli obrovské. V 70. a 80. rokoch už nastal konsolidovaný režim a údajná zlatá éra vidieka.

Dnes je to podobné. Stojíme na prahu zmeny, keď by už vlastne malo byť lepšie. A preto je kľúčové, čo do tých území dáme. Vieme, že to nebude ten druh priemyslu, ktorý za komunizmu dal ľuďom prácu, ale zničil ich pôvodné živobytie. Je dôležité vedieť, čo s tým vidiekom urobiť a čo s konkrétnymi hladovými dolinami. Niektoré prirodzene budú ďalej upadať. Banská Štiavnica bola v polovici 19. storočia podobne veľké mesto ako Prešporok, dnes je 40-násobne menšia. Čiže je to normálny proces rastu a úpadku.

Zoberme si taký Gemer. Pokiaľ tam nebude nejaký turizmus a alternatívne, ekonomické, sociálne podniky, tak tam nič nevznikne. Veľa schopných ľudí už odtiaľ aj tak odišlo. Niektoré hladové doliny sa možno stanú skanzenmi, ale ich zašlá sláva sa už nevráti. Treba sa pozrieť na tie, ktoré nejako fungujú a sú zapojené do širšieho kontextu spoločnosti. Pri nich musíme vedieť, ako ich nielen zachovať, ale pritiahnuť do nich ľudí. V tom je nastupujúca uhlíkovo-neutrálna Európa dobrým návodom. Je vyše 30 rokov po páde režimu vieme veľmi dobre, kde sme, a teraz potrebujeme adekvátny program, ktorý by tieto miesta vedel rozvíjať.

Hovoríte o možnej budúcnosti – toto slovo na volebných plagátoch akcentovalo Progresívne Slovensko. Pri iných stranách, ktoré bodovali a oslovujú skôr vidiecke obyvateľstvo, to boli témy vymedzovania sa, odporu proti nejakému zlu a záchrany pred ním. Má postsedliacka klientela vôbec nejakú predstavu o budúcnosti? Je to pre nich relevantný pojem?

Zrejme to súvisí s tým, akú majú títo ľudia skúsenosť. Že každá zmena ich nie že obchádza, ale naruší mechanizmy, ktoré im fungujú. Čo oni kedy dostali od nejakej reformy? Keď sa v 50. a 60. rokoch zavádzal komunizmus, boli proti nemu. A aj v 70. a 80., keď ho istým spôsobom oklamali, aj vtedy bola dedina proti komunizmu. Mnohí chodili do kostola, dedina bola v istom zmysle sloboda. Nie v tom západnom zmysle, ako nejaká transparentná agora, ale slobodná v každodennom rozhodovaní. Boli proti, ale paradoxne si v tom režime hoveli. Režim im niečo dal, hoci nevedel, že im to dáva.

A teraz je to to isté. Povedia si, že ten Fico nám aspoň niečo odhodí, aj keď kradne. Čo nám dajú tí druhí? Zase nejakú reformu o tom, ako si budeme musieť za všetko platiť? Oni vedia, že aspoň tá korupcia funguje. Lebo štát za tých 30 rokov ešte v regiónoch fungovať poriadne nezačal. Čiže oni majú takúto skúsenosť a podľa toho sa správajú. Vlastne veľmi predvídateľne. A akú majú budúcnosť? Pokrokári im o tom nevedia nič povedať. Nepoužívajú ich jazyk, nevedia im ponúknuť program, nerozumejú ich prístupu k životu.

Často sa objavuje údiv nad tým, že ľudia si volia zástupcov, ktorí v mnohých ohľadoch morálne zlyhali. Alebo porušili aj mnohé z prikázaní. Neslušné, neetické či až zločinné správanie je tolerované. Je to tiež znak toho, že tu máme dva morálne svety, pričom ten vidiecky je v otázkach bezúhonnosti a slušnosti benevolentnejší? Ak áno, prečo je to tak?

Nie som si istý, či sú mestskí ľudia v tomto ohľade iní. Oni sa možno snažia o súlad deklarovanej a reálnej morálky, ale keby ste sa pozreli na reálne správanie bratislavskej, aj tej liberálnej smotánky, zistili by ste, že to nie je až tak veľmi odlišné od toho dedinského, keď ide o umiestnenie dcéry alebo o získanie výhodného bytu. Čudovali by ste sa, ako sme všetci podobne postsedliacki. Nehovoriac o politických stranách, v ktorých musí existovať nejaký typ klanovej mentality, aby politická komunita vôbec fungovala. S tou transparentnosťou a morálkou okolo vymáhania práva je to teda na diskusiu.

Ide však skôr o to, že populisti sa ani nesnažia k niečomu morálnejšiemu približovať a cynicky aplikujú dvojaký meter. Rovno ľuďom ukazujú, že sme si rovní a rovnejší, že tu sme pánmi my a toto je len pre nás. Vytvárajú dojem, že politika má vlastné pravidlá a že ide o nejaké panské huncútstvo. Problém u populistov typu Fica však nie je až tak s tým, čo urobia. Ak prevezmú moc, bude to zahraničnopolitická katastrofa, zvýši sa hejterstvo, spoločnosť bude otrávená a bude to škaredé. No bude to prekážať len nám kávičkárom a mestským elitám, ktoré rozumejú, že naša prácne budovaná zahraničná kredibilita je v háji, a naďalej si budeme hovieť vo svojej morálnej nadradenosti. Voličov Smeru a ostatných populistov sa to nedotkne. Problém s Ficom teda nie je v tom, čo urobí.

Ale?

Bude to v tom, čo neurobí. On tým voličom nemá čo dať. Dvanásť rokov im nič nedal, nič neurobil a nič pozitívne urobiť nevie. Populisti od Fica po Hlas veľmi dobre vedia, ako funguje moc. Ale obsahovo sú jednoduchí, nemajú žiadny program pre ľudí. Toto my kávičkári zase nejako prežijeme, nejako sa premotáme. Ale ich voliči na to doplatia najviac.

Štyridsiatnici a starší môžu zabudnúť na nejaký vyspelý sociálny štát pod Ficom. My sa nedožijeme dobrého zdravotníctva, nebudeme mať diaľnicu do Košíc, nebudeme mať nič, čo by sme pri kompetentnom vedení štátu postupne získali. Niečo sa bude v medziach populistickej normy meniť, ale v zásade pôjde o rozkrádanie štátu, zastrašovanie a podplácanie, aby ľudia čušali. Oni nemajú žiadny rozvojový program. Nevedia s touto republikou nič spraviť.

To však predsa nie je úplná novinka, že sa za vládnutia Smeru nič zásadné neurobilo. Ich voliči nemajú pamäť alebo tieto veci nevnímajú? Ako je možné, že stále naskočia na rovnaké populistické reči?

Nemám na toto nejakú hlbokú odpoveď, zrejme to však súvisí s tým, že tí druhí, tí reformátori, ich o reálnej alternatíve nepresvedčili. Preto im neveria. Títo politici nevedia k ľuďom hovoriť a asi netušia, čo ľudia potrebujú. Sú znalí v tom, čo potrebuje spoločnosť – že sa potrebujeme nastaviť na štvrtú technologickú revolúciu, že potrebujeme bio, nano, giga a eko. A naozaj je to dôležité a potrebujeme hlavne vzdelávanie. Pozrel som si však napríklad program Progresívneho Slovenska pre poľnohospodárstvo. Nebol zlý, ale nebol to ich autentický program. Nemajú tam tú budúcnosť vidieka. Je to taký veľmi dobrý manažérsky program z centra, ale vidiek tam necítiť.

Jasné, že Fico tam nemá obsahovo vôbec nič. To je strana veľkokapitalistov, mečiarovských privatizérov pôdy. To sú ľudia, ktorí sa dnes spájajú s finančníkmi, a ide im len o to, ako vydojiť zem a ľuďom niečo podhodiť, aby boli ticho. Na Slovensku je obrovské množstvo drobných majiteľov pôdy, ktorí netušia, že vlastnia veľkú hodnotu, a to aj vo vzťahu ku globálnemu otepľovaniu. Udržateľná budúcnosť je v komunitách, v zachytávaní uhlíka, v udržateľnom hospodárení a v lesoch, ktoré by sme si predsa nemali len tak vyťažiť. A teda mesto musí kompenzovať to, že niekto tie lesy a pôdu vlastní a stará sa o ne. Sú to jednoduché veci, ale pokrokári to nevedia ľuďom povedať tak, aby im uverili, a nemajú autentických nositeľov týchto potrebných zmien.

Fico hovorí ich jazykom, on je naozaj od nich, je synom vodiča na vysokozdvižnom vozíku a predavačky obuvi. Pozná svojich voličov podobne dobre ako Viktor Orbán svojich. Je autentický. On naozaj pobehoval po stohoch slamy. Vie, čo je dedinská bitka, a ľudia mu rozumejú. Vždy chcel patriť do mestskej smotánky, ale tá ho nikdy nezobrala, lebo nebol dosť fajnový, kým nemal moc. On to vie a využil to, čo dokáže najlepšie. Stal sa najväčším samčiskom v slovenskom volebnom stáde.

Už viackrát zaznelo, že progresívne prúdy nedokážu osloviť vidiek. Podľa vás by riešením mohol byť takzvaný progresívny populizmus. To na prvé počutie znie ako oxymoron. Keď je niečo progresívne, tak sa to vyhýba populistickému bezobsažnému nadbiehaniu. Čo toto spojenie teda znamená?

Jediné pôvodné ideologické hnutie, ktoré vzniklo v našej časti Európy, bol populizmus. Práve preto, že sa odvíjal z agrárneho charakteru týchto spoločností. Jeden z najvýznamnejších Slovákov, pokrokár par excellence Milan Hodža, bol spoluzakladateľom takzvanej zelenej internacionály. Nemala síce veľkú šancu prežiť, keďže nastupoval fašizmus a boľševizmus, ale išlo o pokus ukázať, že krajiny stredovýchodnej Európy majú na základe elektorálnej majority malo- a strednoroľníckého obyvateľstva nejaké spoločné záujmy. A že preto potrebujeme vybudovať pokrokový program rozvoja vidieka.

Takéto hnutie tu malo tradíciu. Odvíjalo sa aj od populizmu Štúrovcov. Ľudovít Štúr bol prvý populista, ktorý idealizoval ľud a hovoril mu, aký je nádherný, morálny, čistý a životaschopný. Neexistovala emancipácia širokého robotníctva, to sme nemali. Vidiecky ľud bol objekt záujmu elity, ktorá mala program, chcela vzdelanostne pozdvihnúť ľud a modernizovať ho. To je pre mňa populizmus.

Čiže nejde o pojem populizmu, ktorý sa používa v negatívnom zmysle ako reakcionársky či neliberálny typ politiky.

Áno. A ďalšia vec, ktorá mi hovorí, že to sa tohto pojmu netreba báť, je tá, že každá masová politika je z definície populistická. Pretože nedokážete komunikovať masovej spoločnosti svoje idey a myšlienky inak ako zjednodušene, čiže cez nejaké symboly, obrazy a skratky. Populizmus teda nie je niečo primárne zlé alebo dobré. Preto som si ho dovolil spojiť s pokrokárstvom. A načrtol som myšlienkovú líniu, ktorá má v našich zemepisných šírkach tradíciu.

Nemusíme pritom chodiť hlboko do minulosti. Pripomenul by som hnutie, ktoré bolo excelentnou ukážkou populizmu zmieneného typu. Bola to Bratislava nahlas a celé ekologické hnutie. Mestskí intelektuáli, liberáli aj katolíci sa vyberali na vidiek, opravovali drevenice, zachraňovali prírodu, organizovali protesty proti znečisťovaniu životného prostredia. Bolo to hnutie, ktoré sa podpísalo aj na novembrovej zmene a vzniku VPN. To boli zárodky mladšieho progresívneho populizmu, ktorý neskôr porazil aj Mečiara. Nebola to len mestská, ale aj rurálna občianska spoločnosť.

Aj dnes by sme sa mali pozrieť na tú občiansku spoločnosť, ktorá je práve v malých mestách. Tam je pani v kníhkupectve, ktorá číta deťom na ulici knižky. Tam sú učitelia, ktorí obetujú voľný čas a pomáhajú rómskym deťom. Amatérski vinári organizujú súťaže, prostredníctvom ktorých sa učia novým postupom a zlepšujú sa. Existuje aktivizmus a sú úspešné projekty, na ktorých sa dá stavať. To je ten progresívny populizmus ako program rozvoja, ktorý bude šitý na mieru Slovenska.

Samozrejme, že pre rozvoj krajiny boli potrebné aj veľké ekonomické reformy. Postupne sme však nabehli na silu neosobného trhu, uverili sme, že reformou bude samotné fungovanie trhu, ale nedomýšľali sme jeho negatívne dôsledky. Neskôr sme si mysleli, že keď bude fungujúci právny štát, tak ten trh bude fungovať. Je to síce fajn, ale sú to všetko teórie. Ako dosiahnuť zmenu? Jedine cez komunitný aktivizmus. Sú to ľudia v regiónoch. Nehovorím, že trhoví reformátori boli proti tomu, ale akosi zabudli na školstvo, kultúru, na podporu pozitívnych, kreatívnych vecí, ktoré nemusia byť vykalkulované. A dnes to je vidieť. Víťazstvo populistov a ťaženie fašistov súvisí aj s tým, v akom stave máme školstvo, kultúru, vidiek.

Objavuje sa názor, že žijeme v krajine dvoch úplne odlišných svetov, dokonca sú tu úvahy o priestorovom rozčlenení. Vy, naopak, hovoríte o spájaní. Vidíte prieniky a spoločné veci. Patrí sem napríklad aj to, ako do mestského života preniká ten vidiecky? Cez témy lokálnosti, urbánneho záhradníčenia, domácej výroby, pôvodných techník výroby? Je to ten prienik, na ktorom by sa dalo stavať?

Ja by som k tomu pridal príklad z opačnej strany – to, ako sa vidiečania priblížili mestu. Najväčším hoaxom leta bol medveď. Majú z neho strach ľudia, ktorí žijú na vidieku, ale nechodia do lesa. Raz za týždeň idú na obecný úrad a potom doma nadávajú pri televízore a osprostievajú z ruskej propagandy na sieťach. Žijú atomizovane, nechodia medzi ľudí, krčmy sú zavreté, do kostola sa im už nechce. Ale doma hromžia, že medvede im škodia, hoci majú trojmetrový plot. Zemiaky sa im sadiť nechce, idú si nakúpiť do Lidla. Je tu teda aj opačný trend.

Máme tu ruralizáciu miest a atomizovaný život na vidieku, ktorý preň nikdy nebol charakteristický. Medvede ochraňujú hlavne panelákoví ekológovia. Sú to dva trendy, ktoré možno hovoria o tom, že tie svety nie sú také rozličné. Nie nadarmo hovoríme, že Bratislava je najväčšia slovenská dedina. Všetci sme naplaveniny tohto mesta. Najväčšia časť dnešnej strednej generácie sú potomkovia vidieckych rodičov, ktorí prišli v 70. a 80. rokoch do panelákov. Chodili tu do školy, vzdelali sa a zostali tu pracovať. Sú to tiež postsedliaci, hoci vám budú tvrdiť opak. A čo sa týka spájania svetov, treba sa pozrieť na volebnú mapu.

A tá hovorí čo?

Na Slovensku dnes máme asi tretinu voličov, ktorí sú osprostení. To sú tí putlerofili, hoaxeri, ľudia ohlúpnutí propagandou, necitlivosťou, frustrovaní, zlí. Potom je tu prekvapivo veľká skupina ľudí, ktorým stále na niečom naozaj záleží. Nie sú to len voliči PS, sú to aj tie prepadnuté demokratické hlasy. Je to zhruba štvrtina voličov, čo je dosť. Čakal som, že ich bude 15 %. A medzi týmito tábormi by som upriamil pozornosť na dve skupiny voličov: 15 % Hlas a 10 % Matovič.

Hlas je amorfná strana moci. Kam vietor, tam plášť. Sú to alibistickí ľudia a rovnakí sú ich voliči. Sú kompatibilní s hocikým. Ale nie sú hlúpi. Sú to otvorení a šikovní ľudia, ktorých nikto neoslovil, tak to hodili buď tomu antisystémovému cirkusantovi z Trnavy, alebo tomu amorfnému človeku, ktorý keby sa k niečomu mal, tak bude ašpirovať na premiéra budúcej vlády demokratických strán. Len tak môže niečo dokázať doma a perspektívne môže byť dôležitý aj v európskom meradle. Ale ešte raz: nie sú to hlúpi ľudia, oni len kalkulujú, že najlepšia je zlatá stredná cesta. Práve na nich sa treba zamerať a potom bude Slovensko zachránené.

Vaše skúmanie vyúsťuje do tézy, že rozdelené svety Slovenska by sa mohli stretnúť pri riešení klimatickej krízy. Progresívci to majú v programe vysoko a postsedliaci majú tie pozemky a zelené plochy, ktorých sa potrebná zmena týka. Pochopil som to tak, že ideme riešiť globálny problém, a to v našich podmienkach tak, že spojíme progresívcov s postsedliakmi, pretože sa týka oboch. Môže to fungovať?

Svet, do ktorého smerujeme, bude o adaptácii. Adaptácia na zmenu klímy bude kľúčová, no v tom sa ľudia zatiaľ nechcú prispôsobiť. Vidiečania nie sú naučení ekologicky uvažovať. A prečo by mali? Nemali tie služby, čo my v mestách, tak prečo by sa mali obmedzovať? Nastavme však model rozvoja tak, aby z neho mohli profitovať. Nielen ekonomicky, ale z hľadiska ich potrieb a hodnôt. Vnímajme parametre tejto spoločnosti a spôsoby života tých ľudí. Úspešným pokrokárom v našich zemepisných šírkach vždy išlo o to, aby z parametrov existujúcej spoločnosti vydolovali progresívny výsledok. A v tomto je príležitosť tejto krajiny, že mnohé veci ešte vieme robiť inak.

Ja som to zjednodušene, možno naivne spojil so zelenou transformáciou. Myslím si, že to, ako tu veríme na pôdu, akým spôsobom žijeme v komunitách, nemusí mať len podobu požiarnych spolkov, ružencových krúžkov a debát záhradkárov. Napríklad tá naša samozásobiteľská obsesia, výroba rôznych fermentovaných ovocných nápojov a celý proces pretrvávajúceho spojenia s prírodou by mohol byť výhodou aj z hľadiska uveriteľného a populárneho politického programu. Potrebujeme ľudí na vidieku presvedčiť, že rozvoj sa bude diať v parametroch spoločnosti, ktorú poznajú. Oni majú totiž strach zo zmeny, ktorá im doteraz bola zle prezentovaná alebo ju vnímali ako cudziu.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave. Venuje sa politickej a ekonomickej antropológii, skúma sociálne hnutia a transformácie, nacionalizmus a populizmus. Okrem aktuálnej publikácie Postsedliaci. Slovenský ľudový protest (Mamaš, Bratislava 2023) je autorom kníh The Cultural Economy of Protest in Postsocialist European Union. Village Fascists and their Rivals (Routledge, Londýn 2021), Slovenská ideológia a kríza, eseje z antropológie politiky (Kalligram, Bratislava 2012) a Nation and Religion: The Politics of Commemoration in South-East Poland (Műnster, Lit 2007).


JURAJ BUZALKA

zdroj:
https://dennikn.sk/3606042/socialny-antropolog-juraj-buzalka-progresivci-nevedia-oslovit-vidiek-fico-hovori-ich-jazykom-ale-nema-im-co-dat/

foto: Ilustračné