Stanné právo ukončilo uvoľňovanie pomerov a vytvorilo obraz chudobného Poľska

Tanky v uliciach a demokrati vo väzení.

Od vyhlásenia stanného práva, ktorým sa zastavilo uvoľňovanie pomerov, uplynulo v pondelok 40 rokov.

Presne pred 40 rokmi zaviedol komunistický generál Wojciech Jaruzelski stanné právo v Poľsku. Tým sa bolestne skončilo pätnásťmesačné obdobie relatívnej slobody, keď v Poľsku legálne fungovala Solidarita.

Stanné právo znamenalo represie, zatýkanie až vraždy mnohých ľudí, ale aj hlbokú ekonomickú krízu trvajúcu desať rokov, ktorá sa v rokoch 1988 – 89 skončila faktickým bankrotom štátu. Poľsko dnes už ekonomicky takmer dobehlo Slovensko a možno ho čoskoro predbehne, no zážitky zo stanného práva a neskoršieho obdobia krízy sa tak zapísali do povedomia mnohých Slovákov, že práve na ich základe sa vytvoril negatívny obraz Poľska na Slovensku, ktorý trvá dodnes.

Malá stabilizácia
V roku 1970 sa stal pomerne moderným vodcom poľskej komunistickej strany Edward Gierek, ktorý vedel dobre po francúzsky a mal skúsenosti s prácou v západnej Európe (pracoval v Belgicku). Gierek v Poľsku zmodernizoval komunistický štát zavedením mnohých prvkov západného sveta.

Sedemdesiate roky boli obdobím „malej stabilizácie“ a pomerného blahobytu. Ľudia si mohli kúpiť auto, novú chladničku, dovolenkovať a v obmedzenej miere aj cestovať do zahraničia.

Zrýchlená modernizácia a nákup západných technológií sa však realizovali na úver. Edward Gierek zadlžil Poľsko na Západe a koncom 70. rokov krajina stratila schopnosť splácať svoje dlhy. Začala sa hospodárska kríza a drastické zvyšovanie cien, ktoré v lete 1980 vyvolalo vlnu štrajkov vrátane toho najdôležitejšieho – v gdanskej lodenici.

Skončilo sa to vytvorením Solidarity a podpísaním dohôd z 31. augusta 1980. Lech Wałęsa sa stal na rok a pol legálnym vodcom jediného veľkého demokratického hnutia vo východnom bloku nezávislého od komunistických úradov.

Obdobie od 31. augusta 1980 do 13. decembra 1981 bolo časom relatívnej slobody a pokojného dialógu medzi komunistickou mocou a opozíciou. V tom čase malo Poľsko 36 miliónov ľudí, z ktorých 10 miliónov patrilo k Solidarite. Jej pobočky pôsobili v každom meste a na každom pracovisku a vydávali legálne opozičné noviny. To všetko netešilo komunistických pohlavárov v Sovietskom zväze, Československu a NDR. Vtedy sa v Československu prvýkrát vytvoril negatívny obraz Poľska ako chudobného, ​​zvláštneho štátu, tak sa to snažila predstaviť Čechom a Slovákom štátna propaganda.

Narastala však hospodárska kríza, v Poľsku pokračovali štrajky a v obchodoch chýbal základný tovar. Hrozila aj ruská invázia do Poľska a vládni politici netušili, ako modernizovať krajinu a prekonať krízu. Rozhodli sa použiť silu – 13. decembra 1981 bolo vyhlásené stanné právo, v uliciach sa objavili tanky, výrazne sa obmedzila sloboda pohybu a zaviedol sa nočný zákaz vychádzania.

Solidarita bola zakázaná, Lech Wałęsa internovaný, viac ako desaťtisíc Poliakov skončilo vo väzení. Vyhlásenie stanného práva sa zhodovalo s vrcholom hospodárskej krízy, nedostatkom pohonných hmôt a základných produktov, ale aj s najkrutejšou zimou za posledné roky.

„Mnohí Poliaci sa sami seba pýtajú, či sa to muselo stať. Zrejme muselo, keďže sa to stalo,“ komentoval celú situáciu generál Wojciech Jaruzelski.

Desať rokov krízy
Najhoršia situácia bola v zime 1981/82 – represie, krutá zima, zjavné asociácie s vojnou a okupáciou, ktoré si mnohí Poliaci ešte pamätali z vlastného života alebo z rozprávania svojich rodičov. V lete 1982 si ľudia už trochu zvykli na novú realitu, časť ľudí prepustili z väzenia a 24. až 26. augusta 1982 sa konal kultový rockový festival v Jarocine, na ktorom vláda povolila vzburu mladých ľudí v podobe antikomunistického punkrocku.

Stanné právo bolo zrušené 22. júla 1983. Začalo sa šesťročné obdobie veľmi zvláštnych a zaujímavých časov krízy, keď si už každý uvedomoval, že komunizmus nemá budúcnosť, no nikto nevedel, ako ďalej.

Poliaci nazvali stanné právo „poľsko-jaruzelskou vojnou“. Komunisti síce túto vojnu vyhrali, ale bolo to Pyrrhovo víťazstvo. Napriek tomu, že sa stala nezákonnou, Solidarita naďalej fungovala, ale ako podzemná organizácia. Vláda napriek početným pokusom nestabilizovala ekonomickú situáciu a samotní komunistickí pohlavári si už uvedomovali zlyhanie svojho systému.

V komunistickej strane neveril myšlienkam marxizmu-leninizmu už nikto, možno okrem samotného generála Jaruzelského. Bolo to všetko už iba o samotnej moci a osobných profitoch z vládnutia, nič viac.

U susedov stabilné časy
V tom čase nebola ekonomická situácia v susednom Československu, východnom Nemecku ani Maďarsku najhoršia. Boli to skromné, ale stabilné časy.

V poľských obchodoch však boli obrovské rady, mäso a iný tovar boli na prídel, symbolom krízy bol nedostatok toaletného papiera. Situácia, keď veľký štát, ktorý donedávna staval moderné továrne a tváril sa za Edwarda Gierka ako „ôsma ekonomická mocnosť sveta“, nedokázal vyrábať toaletný papier, bola tým najvýrečnejším symbolom úpadku, ktorý si už každý uvedomoval.

V tejto absurdnej a ťažkej realite si ľudia poradili, ako najlepšie vedeli, a úrady im to umožnili. Opäť bolo možné cestovať do zahraničia do iných socialistických krajín. Poliaci začali masovo jazdiť za obchodom do Československa, východného Nemecka, Maďarska, Juhoslávie, Bulharska a ZSSR a zároveň prejavili veľkú vynaliezavosť a pracovitosť.

Práve vtedy vznikol na Slovensku stereotyp Poliaka – malého obchodníka. Takéto cesty za obchodom trvali len 10 rokov, od roku 1983 do začiatku 90. rokov, a Poľsko už dávno nie je také ako za čias hlbokej krízy, obdobia stanného práva a neskorších rokov. Stereotyp Poliaka veksláka na Slovensku však zostal.

Cesta k slobode
Stanné právo malo za následok aj postupný nástup pragmatických politikov v komunistickej strane, ktorí pochopili, že vojna s národom problémy nerieši. Títo liberálnejší politici boli medzi inými poslední komunistickí premiéri Zbigniew Messner a Mieczysław Rakowski, ako aj vtedajší komunisti a neskorší lídri sociálnej demokracie, ktorí priviedli Poľsko do EÚ a NATO: Leszek Miller a Aleksander Kwaśniewski.

Už počas obdobia stanného práva úrady dovolili mladým Poliakom vzburu v podobe nezávislej rockovej hudby. Na koncertoch odzneli punkrockové piesne, ktoré otvorene kritizovali systém a volali po jeho zmene, a komunisti to povolili.

Stanné právo síce zakázalo nezávislú tlač, ale nahradila ju nielen tlač tajná, ale aj relatívne pluralitné texty vo vládnych médiách. Symbolmi dobrej žurnalistiky boli týždenník Przekrój, dodnes existujúci týždenník Polityka a ženské časopisy Žena a život a Przyjaciółka, v ktorých nebola žiadna hrubá propaganda, naopak, pozitívne sa písalo o západnej kultúre. V týždenníku Polityka samotní komunisti (vrátane budúceho premiéra Mieczysława Rakowského) písali múdre a kritické texty o absurdnej realite doby.

Takáto miera relatívnej slobody nebola možná vo vtedajšom Československu, ktoré však bolo oveľa bohatšie ako Poľsko. Populárny bol vtip o dvoch psoch, ktoré sa stretávajú na hraniciach Poľskej ľudovej republiky a ČSSR, pričom každý uteká z rodnej krajiny do zahraničia.

„Prečo utekáš?“ pýta sa československý pes poľského psa.

„Som hladný, idem do Československa po klobásu. A ty?“

„Ja som už klobásky zjedol, do Poľska idem štekať, lebo tu sa to nesmie.“

Táto relatívna sloboda myslenia dráždila aj komunistické úrady v Prahe, ktoré si dali veľa námahy, aby Čechom a Slovákom susedné Poľsko znechutili. Urobili to tak efektívne, že stereotyp „zvláštneho chudobného Poľska“ trvá dodnes.

Transformácia, Balcerowiczov plán a ekonomický rozvoj
Ešte v roku 1988 sa komunisti pokúsili v Poľsku uskutočniť trhové reformy podobné tým čínskym, bez zmeny politického systému. Poliaci smeli podnikať, súkromné ​​firmy začali masovo vznikať rok pred demokratickými zmenami.

V novembri 1988 komunisti po prvý raz od stanného práva prestali izolovať Solidaritu a súhlasili s televíznou diskusiou, ktorej sa zúčastnil Lech Wałęsa a za vládu Alfred Miodowicz. Prvýkrát od roku 1981 komunisti uznali Wałęsu za rovnocenného partnera, predtým ho označovali za „súkromnú osobu“ a Solidaritu oficiálne pomenovali ako „bývalú Solidaritu“.

Debatu jednoznačne vyhral Lech Wałęsa a komunisti napokon pochopili svoju prehru. Na jar 1989 sa uskutočnili rokovania za okrúhlym stolom, ktorých výsledkom boli 4. júna 1989 prvé čiastočne slobodné voľby, a v nich jednoznačne zvíťazili demokrati za Solidaritu.

V septembri 1989 vznikla prvá nekomunistická vláda Tadeusza Mazowieckého. 1. januára 1990 sa Poľsko vrátilo k svojmu predvojnovému názvu Poľská republika (Rzeczpospolita Polska) a Poľská ľudová republika (PRL) po 45 rokoch zanikla.

Ekonomika však bola v zúfalom stave. Riešením bola šoková terapia, ktorú zaviedol nový demokratický podpredseda vlády a minister financií Leszek Balcerowicz. Vďaka nej sa Poľsko v roku 1992 vymanilo z recesie a po prvý raz zaznamenalo ekonomický rast, ktorý bol v nasledujúcich rokoch jeden z najvyšších v Európe. Poľská spoločnosť však utrpela drastické náklady Balcerowiczovej reformy, ako napríklad obrovská nezamestnanosť, likvidácia celých odvetví priemyslu a ekonomiky a osobné drámy mnohých ľudí.

Poľsko sa však vyhlo osudu susednej Ukrajiny, ktorá v roku 1990 začínala z rovnakej ekonomickej úrovne a dnes je v neporovnateľne horšej situácii a nevstúpila do EÚ.

Negatívne dôsledky krízy
Od tohto momentu sa Slovensko a Česká republika rozvíjali pomalšie ako Poľsko, no začali v roku 1989 na oveľa vyššej úrovni. Vyhli sa aj mnohým problémom, ktoré Poľsko utrpelo ako vedľajší efekt transformácií, čo je nepriamy dôsledok krízy spôsobenej stanným právom. Napríklad na Slovensku a v Česku celkom dobre funguje prímestská autobusová doprava, autobusy chodia takmer do každej obce.

V Poľsku nič také neexistuje, autobusová doprava je takmer úplne zlikvidovaná (funguje iba MHD), uzavreté po roku 1989 boli aj dve tretiny železničných tratí a až v roku 2014 sa poľské železnice začali spamätávať z kolapsu. Nepriamym vplyvom stanného práva a následnej šokovej terapie je aj urbanistický chaos a obrovský smog – najhoršie ovzdušie v Európe má práve Poľsko a Rumunsko.

Všetko preto, že elity nového Poľska pri zachraňovaní krízovej ekonomiky pred úplným bankrotom pustili z rúk ďalšie témy, ktoré sú v západoeurópskych krajinách, ale aj v Česku a na Slovensku absolútnym štandardom – ako verejná doprava, územné plánovanie, prístupnosť vykurovacích sietí a zásobovania plynom, čo sa premieta do kvality ovzdušia. Toto sa môže niekomu zdať ako vedľajšia téma, no najmä v južnom Poľsku pri slovenských hraniciach sa polovicu roka nedá voľne dýchať, pre zahraničných návštevníkov je táto situácia šokom, pretože to pripomína skoro realitu rozvojových krajín, a nie vyspelého európskeho štátu.

Negatívny obraz Poľska na Slovensku
Následkom stanného práva a nasledujúcej krízy je aj negatívny obraz Poľska na Slovensku, ktorý pretrváva dodnes, aj keď nie všetci Slováci majú o Poľsku takúto predstavu. Poľsko je pre Slovákov najmenej známym susedom spomedzi krajín EÚ, napriek podobnému jazyku a mentalite.

Slováci cestujú častejšie do Rakúska a Maďarska ako do Poľska. Prekážkou v rozvoji vzájomných vzťahov je do značnej miery stereotyp chudobnej a chaotickej krajiny siahajúci práve do obdobia stanného práva.

Výsledkom je, že Slováci poznajú Budapešť, Gyor a Miškovec oveľa lepšie ako Krakov, Varšavu a Gdansk, väčšina Slovákov nikdy nebola pri poľskom Baltskom mori či pri Mazurských jazerách, pričom veľmi dobre poznajú pobrežné mestá v Chorvátsku, Čiernej Hore, Turecku či Egypte.

Dôvodom nie je len teplota, ale aj presvedčenie, že v Poľsku „nie je nič zaujímavé“ a že s Poľskom sa vraj neoplatí spolupracovať, čo bolo do značnej miery výsledkom stanného práva a v tom čase vytvorených stereotypov.

Takýto stereotyp prevláda aj na úrade Žilinského kraja, ktorý so susedným Malopoľským a Sliezskym vojvodstvom spolupracuje veľmi neochotne a najmä vtedy, keď o to požiada poľská strana –, takmer nikdy však iniciatíva spolupráce nevychádza zo Žiliny. Donedávna mali podobný postoj aj úradníci v Prešove, to sa zmenilo až v dnešnom volebnom období s príchodom župana Milana Majerského.

KUBA ŁOGINOW

Zdroj:
https://dennikn.sk/2646041/tanky-v-uliciach-a-demokrati-vo-vazeni-stanne-pravo-ukoncilo-uvolnovanie-pomerov-a-vytvorilo-obraz-chudobneho-polska/

Foto. Ilustračné
zdroj: gazeta.ru