Starká dostala Rad matky-hrdinky, jej synov však predtým poslali do gulagu

Dejiny rodiny Kataríny Rakovskej sú späté s Podkarpatskou Rusou, miešajú sa v nich Rusíni, Česi, Rusi aj Maďari, demokracia a dlhé roky totality.

V spomienkovom rozhovore sa dozviete veľa o veľkých aj malých dejinách, ktorá sa prevalili zmiešanou česko – rusínskou rodinou. Dozviete sa:

- komu sa podarilo vyšľachtiť paradajky, ktoré prežili aj na Podkarpatskej Rusi,
- ako mohol jeden udavač za Stalina dostať človeka na roky do gulagov na Sibíri,
- ako trestanci, často intelektuáli, vystavali infraštruktúru na Sibíri,
- prečo si československí študenti v 80. rokoch nosili na štúdiá do Ruska dvere.
- Ste pôvodom Rusínka, ale už 57 rokov žijete v Bratislave. Odkiaľ pochádzate?

Narodila som sa v meste Ťačevo v roku 1942. Kedysi ležalo na území takzvanej Podkarpatskej Rusi a najprv patrilo Československu. Neskôr pripadlo Maďarsku, potom Sovietskemu zväzu a dnes patrí Ukrajine. Môj otec tam bol za prvej Československej republiky colníkom, na hraniciach Podkarpatskej Rusi s Rumunskom. Zoznámil sa s mojou mamou, zobrali sa a zostali tam žiť. Narodili sa im tri deti, moji dvaja súrodenci a ja, bola som najmladšia.

Z akého rodinného prostredia ste vyšli?

Môj starý otec z otcovej strany bol gréckokatolícky farár. Jeho predkovia, traja bratia, vraj pochádzali z centrálneho Ruska, odkiaľ boli vyhnaní v období reformácie. Jeden z nich odišiel do Bulharska, druhý na územie bývalej Juhoslávie a tretí zostal na Slovensku. Finančne sa mu darilo a práve vďaka jeho peniazom môj starý otec vyštudoval. Môj otec mi často spomínal, ako na východe Slovenska kedysi existovali viaceré ruské a maďarské gymnáziá, a ako bolo kedysi štúdium a vzdelanie človeka spoločensky uznávané. Mama pochádzala z učiteľskej rodiny. Jej mama, moja babička, bola hudobne vzdelaná. Krásne hrala na klavíri a na cimbale. Jej otec, môj dedko, bol učiteľ. Mali spolu 16 detí. V čase španielskej chrípky im však šesť detí zomrelo. Zvyšných desať detí, ktoré prežili, poslali študovať.

Mama aj so svojimi piatimi sestrami vyštudovala učiteľstvo. Mama chodila do miestnej školy, ktorú založila členka ruskej kniežacej rodiny, grófka Breškovská. Tá po emigrácii z Ruska žila v Prahe a v rámci svojich filantropických aktivít zakladala na území Podkarpatskej Rusi základné a stredné ruské školy. Financovala tiež oblečenie a obuv pre deti, ktoré chceli študovať.

Štyria chlapci, mamini bratia, mali univerzitné vzdelanie. Bolo to najmä vďaka tomu, že po druhej svetovej vojne, keď sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a vznikla prvá Československá republika, pripadla Podkarpatská Rus Československu. Česi mali veľký záujem o vzdelávanie miestneho obyvateľstva, a tým aj o zastavenie maďarizácie. Zaviedli preto štátne štipendiá, vďaka ktorým sa aj maminým bratom, mojim ujom, podarilo vyštudovať. Jeden sa stal právnikom, druhý lesným inžinierom, ďalší dvaja boli učitelia.

Vyzerá to tak, že malú históriu vašej rodiny výrazne formovali veľké dejiny.

Jednoznačne. Koncom roku 1938, po Viedenskej arbitráži muselo Československo odovzdať Maďarsku južnú časť Slovenska a juh Podkarpatskej Rusi. Následne v marci 1939 začalo Maďarsko inváziu a okupáciu celej Podkarpatskej Rusi. Mnoho ľudí utekalo pred maďarskými horthyovcami, ktorí spolupracovali s nacistickým Nemeckom, na východ, do sovietskeho Ruska. Tam ich ale na hraniciach zvyčajne chytili a za porušenie zákona bez súdu posielali rovno do trestaneckých táborov – gulagov. Z rozprávania mojej mamy viem, že sa to stalo aj niekoľkým jej bratrancom.

V marci 1939 bol vyhlásený vojnový Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava.  Demokratické Československo tak prestalo existovať a môj otec, a s ním veľa ďalších Čechov, sa ocitli na Podkarpatskej Rusi odrezaní od zvyšku pôvodnej domoviny. Nemali sa kam ani ako vrátiť. Zostali tam do konca druhej svetovej vojny.  Až po Benešových dekrétoch, o ktorých môj otec vždy hovoril, že nimi Beneš podaroval Podkarpatskú Rus Stalinovi v nádeji, že za to niečo dostane naspäť, no v skutočnosti tým iba zmenšil územie štátu, sa naša rodina mohla vrátiť do obnoveného Československa. Ľudia, ktorí nespadali do kategórií určených úradmi a nemali tak nárok na presun, sa zrazu oficiálne ocitli v Sovietskom zväze ako jeho občania.

Na čo z týchto udalostí si spomínate?

Bola som síce malé dievča, ale s deťmi je to tak, že pri počúvaní dospelých sa toho na ne veľmi veľa nalepí. Na všeličo si preto pamätám dodnes. Rusíni boli vždy na Rusov veľmi naviazaní, no išlo o naviazanosť kultúrnu, nie politickú. Sovietom sa vyslovene bránili. Moja rodina si veľmi užila demokraciu prvej Československej republiky. Do nášho regiónu vtedy prišlo mnoho vzdelaných Čechov, učiteľov aj vedcov.

Možno to dnes niekomu bude smiešne, ale ja si napríklad pamätám, že sme nepoznali paradajky, pretože u nás dovtedy nijaké nerástli. Začali sa pestovať až potom, čo sa českým vedcom podarilo vyšľachtiť taký druh, ktorý odolal aj počasiu v karpatských horách. Rovnako to bolo s rôznymi druhmi obilia.

Česi v podkarpatskom regióne urobili úžasný kus práce. Postavili tam železnicu, dali ľuďom prácu a predovšetkým, a to bolo podstatné, kládli veľký dôraz na vzdelanie. Vyzývali ľudí, aby sa vzdelávali, aby ich deti chodili do školy.

Vráťme sa k odsunu vašej rodiny do obnoveného Československa. Pamätáte si, čo sa vtedy dialo? 

Na samotný návrat na Slovensko si pamätám dobre. Vracali sme sa vlakom, mali sme asi polovicu vagóna vyhradenú pre našu rodinu a veci, ktoré sme si mohli zobrať so sebou. Ak sa pýtate na podrobnosti a okolnosti odsunu, poviem to, čo si pamätám od mamy. Tá mi rozprávala, že Rusi si na všetko vždy vedeli zvoliť ten správny psychologický moment. Keď sa zavreli hranice a chystal sa odsun, do Podkarpatskej Rusi začali prichádzať ruské, respektíve sovietske rodiny. Domy, do ktorých sa mali následne nasťahovať, si vyberali podľa toho, aké bolo ich postavenie v rámci hierarchie komunistickej strany. Vyššie postavení funkcionári si mohli dovoliť vyberať krajšie a väčšie domy. Ku nám domov prišli presne na Vianoce. Obsadili celý náš dom, nechali nám len jednu izbu. Podľa maminho rozprávania to bolo veľmi ťažké.

Zopakujem, že odchod z Podkarpatskej Rusi do Československa nebol umožnený každému. Boli aj takí, ktorí do Československa chceli ísť, ale oficiálne nesmeli. Nedovolili to napríklad obyvateľom, ktorí sa pred vojnou hlásili k maďarskej alebo židovskej národnosti. Otec vtedy pracoval ako colník v Čiernej nad Tisou a rozprával nám, ako tisíce takých ľudí utekali cez hranice smerom na západ. Sovieti sa vraj veľmi hnevali na československú vládu a z Moskvy chodili sťažnosti, že týmto ľuďom udeľujeme dočasné občianstvo a pomáhame im tak utiecť do Palestíny alebo do Spojených štátov.

Z akého dôvodu umožnili presun vašej rodine?

My sme sa mohli vrátiť preto, lebo otec bol stále československým úradníkom. Sovieti ho síce lanárili, aby ostal, dokonca mu vraj sľubovali všelijaké funkcie na riaditeľstve. On sa však nedal presvedčiť a trval na odchode. Inak sa rozhodol jeden z maminých bratov, Július, volali sme ho Ďusi. Bol dlho starý mládenec, pracoval ako právnik vo firme na výrobu nábytku. Keď prišli Rusi, zamiloval sa do jednej vojenskej prokurátorky, ktorá prišla s vlnou nových úradníkov a verejných funkcionárov. Volala sa Klava. Zosobášili sa a narodili sa im dve deti. Bývali u mojej babičky.

Sovieti vraj tohto môjho strýka veľmi presviedčali, aby zo svojej funkcie odišiel a pridal sa k nim. Sľúbili mu, že ho pošlú niekde na pol roka na školenie. Nakoniec sa z toho školenia vykľulo odsúdenie na trest smrti.

Viete, za čo ho odsúdili?

Neviem, ale udal ho človek, ktorý do našej rodiny chodil dlhé roky. Ďalší mamin brat potom tohto človeka verejne konfrontoval, vraj ho vyfackal na námestí pred ostatnými. Ľudia sa potom s týmto udavačom prestali rozprávať, postavila sa proti nemu celá miestna komunita. Ostrakizovali ho až tak, že sa rozhodol odsťahovať.

Nič to nemení na tom, že moja babička veľmi bojovala za synovo oslobodenie. Písala listy, prosila, nedala sa odbiť. Nakoniec sa jej podarilo dosiahnuť jeho „omilostenie“ – ale v tom zmysle, že namiesto trestu smrti dostal 25 rokov nútených prác v sibírskom gulagu. V tom čase pritom všetci dobre vedeli, že zo Sibíri sa nikto nikdy nedostal, tobôž po toľkých rokoch.

Aký bol jeho ďalší osud v lágri?

Dlho pracoval v baniach na jednom ostrove v Severnom mori. Až po rokoch, keď zomrel Stalin, sa dostal na pevninu. Tam pracoval ďalších šesť či sedem rokov v nejakom drevokombináte, hoci už bol vtedy amnestovaný. Domov sa totiž nemohol vrátiť bez toho, aby mu mesto, do ktorého sa chcel vrátiť, dalo akési „dobrozdanie“, že ho prijme naspäť, že ho ľudia opäť vezmú medzi seba.

Jeho žena Klava sa s ním medzitým rozviedla, pretože všetky manželky velezradcov mali v každom meste „tabuľu hanby“, na ktorej mali svoju fotku a meno. Vyhodili ich z práce, deti nesmeli ďalej študovať. Zväčša tým prinútili tieto ženy, aby sa so svojimi odsúdenými manželmi rozviedli a chránili tak svoje meno. Strýkovi Ďusimu sa však nakoniec predsa len podarilo vrátiť domov. Až po jeho návrate bol potom aj súd, počas ktorého sa dozvedel, kto ho udal.

Hovoril niekedy strýko o tom, čo v gulagu prežil?

Pamätám si, ako povedal, že prvé roky tam boli strašné. Opisoval podmienky ako v nacistických koncentračných táboroch. Potom sa to vraj nejako utriaslo. Myslím si však, že on len svoj údel jednoducho prijal.

Aké to bolo po jeho návrate domov?

Keď prišiel domov, jeho bývalá manželka Klava, vtedy už druhýkrát rozvedená po manželstve s nejakým ruským dôstojníkom, sa k nemu chcela vrátiť. Strýko jej však povedal, že po toľkých rokoch by to nebolo dobre. Napriek tomu mali spolu veľmi pekný vzťah ako rodičia svojich dvoch synov, ktorí obaja napokon vyštudovali medicínu. Jeden z nich je dnes už na penzii, žije v Kyjeve. Druhý je onkológ a stále pôsobí v Donbase.

Veľké rodiny znamenajú veľa rozličných príbehov. Aké je to spomínať na takúto časť vašej rodinnej histórie?

Ešte aj dnes, po toľkých rokoch, je mi do plaču. Musím predýchavať, keď o tom všetkom hovorím, stále sa ma to citovo veľmi dotýka. Dnes azda už nik nepochopí, aké hrozné veci si ľudia robili navzájom, aká to bola za komunizmu strašná doba. Mnohí sa báli chodiť k iným na návštevy, rozprávať sa medzi sebou. Akoby všetci čakali, že sa to môže obrátiť proti nim, ani nevedeli ako. Ťažko tomu uveriť, ale podobne ťažký príbeh ako strýko Ďusi mal aj ďalší, najstarší brat mojej mamy, Ladislav. Babička mala len 19 rokov, keď sa jej narodil. Bol učiteľom v dedinke Veľká Dobroň neďaleko Užhorodu na dnešnej západnej Ukrajine. V tej dobe tam žila veľká maďarská menšina.

Keď do tejto oblasti prišli Sovieti a začala sa kolektivizácia, Rusíni sa jej veľmi bránili. Argumentovali tým, že napríklad v Poľsku kolektivizácia nie je. Rusi im odpovedali, že sa toho nemajú báť, že nech vstúpia do družstva a všetko, čo im ostane doma, im nechajú. Mamin brat Laco zo svojej autority učiteľa dedinčanom tiež dohováral a opakoval, že keď im to Rusi sľúbili, určite dodržia slovo. Opak však bol pravdou. Prišiel hlad, Rusi chodili po domoch a ľuďom pobrali úplne všetko. A tak sa mamin brat v hneve vybral za sovietskymi úradníkmi sťažovať sa. Po veľmi ostrej výmene názorov nakoniec aj on skončil na Sibíri.

Čiže vaša babička mala v gulagu nakoniec dvoch synov?

Presne tak. Mám doma kópiu listu starého 70 rokov, ktorý strýko Laco poslal svojej mame, mojej babičke, z gulagu pri Irkutsku, na južnej Sibíri neďaleko jazera Bajkal. V liste píše, že nič z peňazí, ktoré mu babička pravidelne posielala, nedostal. Dlho jej teda nemohol písať, pretože si nemal za čo kúpiť známku na list. Nakoniec mu však vraj peniaze došli, a keďže to boli peniaze za veľmi dlhé obdobie, dostal sto rubľov, čo bolo v tom čase naozaj veľmi veľa peňazí. Tešil sa, že si mohol kúpiť nielen poštovú známku, ale dožičil si dokonca aj cigarety.

V liste ďalej so smútkom píše, že „zomrel vodca a učiteľ všetkých národov – Josif Vissarionovič Stalin“. Je veľmi ťažké čítať, hoci dnes tomu už rozumiem, že väzni boli nútení prejavovať smútok za človekom, ktorý ich do tých gulagov vlastne poslal. V liste tiež svojich rodičov informuje o tom, že si musel povinne kúpiť štátne obligácie, ktoré mal dostať vyplatené aj s dividendami za 50 rokov. Napísal im čísla štyroch svojich obligácií, bohužiaľ, v jeho písomnostiach sa nezachovali. Fakt je, že komu z týchto ľudí sa podarilo to peklo prežiť, za Gorbačova im obligácie naozaj vyplatili.

Podarilo sa aj druhému strýkovi zo Sibíri nakoniec vrátiť domov?

Po smrti Stalina a následnej amnestii väzňov boli z gulagov oslobodené státisíce ľudí. Vtedy sa všetko uvoľnilo. Ďusi, ktorý bol na ostrove v bani v Severnom mori, tiež dostal amnestiu, ale musel ešte niekoľko rokov pracovať v továrni na nábytok na Sibíri, na pevnine. Nakoniec sa mohol vrátiť k rodine, k svojim rodičom. Jeho žena Klava, ktorá sa s ním medzičasom rozviedla a našla si nového muža, si deti zobrala so sebou do centrálneho Ruska. Po návrate si Ďusi našiel ďalšiu ženu, Editu a v neskoršom veku mali spolu ďalšie dieťa. Ďusi s Editou a Klavou však nikdy neprerušili kontakty a navštevovali sa.

Viete, málokto si dnes uvedomuje, že Ďaleký východ a mestá na Sibíri nestavali miestni ľudia. Miestni boli prevažne poľovníci a chovatelia sobov. Mestá, dopravné spojenia a celú infraštruktúru na Sibíri stavali väzni z pracovných táborov. Vždy, keď ich bolo málo, dopĺňali ich trestancami alebo ľuďmi, ktorých nalákali na vidinu veľkých zárobkov, a potom im znemožnili vrátiť sa. To bola bežná politika už od čias cárskeho Ruska. Môj otec hovorieval, že okrem toho, že títo väzni na Sibíri nielen nútene pracovali, vychovávali aj novú generáciu vzdelaných ľudí. Aj preto bolo práve zo Sibíri tak veľa vedcov. Na Sibír totiž odchádzala predovšetkým intelektuálna elita, múdri ľudia. Tí, aby v miestnych podmienkach gulagov nezošaleli, celý svoj ďalší život zasvätili tomu, že to, čo vedeli, odovzdávali ďalej.

Ako sa po takýchto príbehoch vašej rodiny stalo, že ste sa vy osobne, o mnoho rokov neskôr, pracovne ocitli na generálnom konzuláte vo vtedajšom Leningrade, dnešnom Petrohrade?

Bolo to vďaka práci môjho manžela. Ten mal ešte z čias vojenskej služby skupinu veľmi dobrých kamarátov. Keď sme už boli manželia, jeden z nich môjho muža nahovoril, aby si podal žiadosť o prijatie na federálne ministerstvo zahraničných vecí. Prijali ho. Po istom čase, bolo to presne na začiatku 80. rokov, prišlo jeho prvé vyslanie, a to na československý generálny konzulát v Leningrade.

Manžela tam pôvodne vyslali vo funkcii hospodára. Náš tamojší konzul bol však už v tom čase veľmi vážne chorý. Jeho zdravotný stav sa zhoršil až tak, že sa nakoniec musel vrátiť do Československa. Ministerstvo v Prahe následne rozhodlo, že do Leningradu nebude vysielať nového človeka. Aby ušetrili, rozhodli sa využiť, že sme boli na mieste my, a tak manžel začal pracovať na konzulárnych záležitostiach. Niektoré veci som sa samozrejme musela naučiť aj ja, pretože aj ja som na konzuláte pracovala.

Neprekážala Rusom minulosť vašej rodiny? Riešil to niekto niekedy s vami?

Viem, že si ma preverovali, takzvané „kádrovačky“ boli vtedy bežné. Skúšali ma aj pri práci. Keď som zastupovala, robili to napríklad tak, že za mnou chodili s listami v ruštine, s rôznymi fiktívnymi príbehmi, ktoré som musela čítať, prekladať a následne vybaviť. Takto sa chceli presvedčiť, aké je moje presvedčenie a uvažovanie. Bolo mi úplne jasné, že keby som niečo vnútorne riešila, prišli by na to.

Neviem, ako je to dnes, ale musím povedať, že v tom čase slúžili v sovietskej diplomacii elitní ľudia, naozajstní profesionáli. Určite poznali históriu mojej rodiny, museli to vedieť. Nikto z nich mi to však ani slovom nedal najavo. Nikto sa ma na to nikdy nespýtal, ani náznakom. Boli veľmi slušní a zdvorilí, žiadnu debatu o mojom vnútornom presvedčení alebo lojalite nikdy nezačali. Pamätám si však, ako mi raz môj muž rozprával, čo mu povedal jeden z jeho ruských kolegov – „Vy Čechoslováci ste takí červení komunisti, až ste bordoví. My od vás ani nežiadame to, čo ste vy ochotní urobiť, aby ste sa nám vtlačili do priazne.“

Čo patrilo medzi záležitosti, ktoré zvykol riešiť konzul v 80. rokoch v Sovietskom zväze?

Môj muž sa napríklad intenzívne staral o oblasť školstva, pretože na univerzitách v Sovietskom zväze, a práve v Leningrade, vtedy študovalo veľmi veľa našich študentov. Zvyknutí na situáciu a podmienky v Československu prichádzali úplne nepripravení na to, čo nájdu v Sovietskom zväze. Internáty bývali v katastrofálnom stave. Často išlo o bývalé dôstojnícke internáty ešte z cárskych čias. Bola tam veľká špina, napríklad aj preto, lebo veľa domácich študentov zo stredoázijských krajín Sovietskeho zväzu malo zvyk hrýzť semiačka a šupky vypľúvali rovno na zem. Hygiena bola slabá, hemžilo sa to tam švábmi.

Bežne sa stávalo, že tamojšie záchody nemali dvere. Jediný spôsob, ako ste si na záchode mohli zachovať aspoň isté zdanie intimity, bolo sadnúť si a otvoriť pred sebou veľkú Komsomolskú Pravdu. Niektorí študenti si dokonca záchodové dosky nosili so sebou rovno pri príchode do Sovietskeho zväzu, lebo aj to bol nedostatkový tovar.

Keď si študenti minuli svoje štipendium skôr, ako dostali ďalšie, bývali hladní. Pamätám si, že sme viacerých z nich mávali u nás doma na obed. Zvykla som variť obrovské hrnce domácej polievky. Raz sme tak mali doma jedného českého študenta maliarstva, volal sa Jarda. Ponúkol sa, že mi namaľuje portrét. Ja som sa najprv hanbila, ale potom som súhlasila. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že dokončenie toho portrétu naťahuje najmä preto, aby k nám mohol chodiť jesť. Ten portrét, maľovaný na dreve, mám doma dodnes.

Čo pre vás znamenajú tieto spomienky? Ako by sme sa podľa vás aj my ostatní mali alebo mohli pozerať na svoje malé rodinné histórie?

Moja rodina je plná hrdinských príbehov ľudí, ktorí sa nebáli zakročiť proti neprávostiam. Napríklad aj moji svokrovci patrili medzi nich. V roku 1938 boli vyslaní na Slovensko Janom Baťom, nástupcom Tomáša Baťu, aby tu založili Baťove závody (Baťovany, dnešné Partizánske – pozn. red.). Keď vznikol Slovenský štát, všetci Česi sa museli vrátiť domov, nesmeli ostať na Slovensku. Baťa sa však rozhodol, že moji svokrovci ostať musia, aby si v továrni zachoval kontrolu. Keď začala vojna a továreň začala vyrábať topánky pre nemeckú armádu, rozhodli sa, že budú sabotovať kvalitu topánok určených pre nemeckých vojakov. Robili to veľmi sofistikovane, nemeckým vojakom sa topánky rozpadávali až na nohách na bojisku.

Ten najsmutnejší a najparadoxnejší rodinný príbeh som ale vlastne ešte nepovedala. Potom, čo sa po obrovskej a neúnavnej snahe mojej babičke Elene Popovičovej nakoniec podarilo zabezpečiť, aby jej syna Ďusiho prívrženci Stalina neodsúdili na smrť, ale „len“ na 25 rokov nútených prác, jej Sovieti nakoniec, po vojne, udelili vyznamenanie. Stala sa nositeľkou Radu matky-hrdinky.

Bolo to zvláštne vyznamenanie, ktoré v Sovietskom zväze udeľovali matkám desiatich a viac detí. Ona síce tých detí porodila šestnásť a desať z nich vychovala, no ako som povedala, dve z tých desiatich preživších nakoniec skončili v sovietskych gulagoch. Bez viny, neprávom, bez spravodlivosti. Nejaká hviezda na hruď a k tomu možnosť cestovať zadarmo po Sovietskom zväze babičke na šťastí nepridali. Tyranský režim, strata slobody a demokracie sa na ľuďoch jednoducho podpíše, navždy.

Katarína Rakovská (1942)
Narodila sa v Ťačeve, na dnešnom území Ukrajiny. Vyštudovala strednú školu a nadstavbové štúdium vodné stavby a meliorácie. Pracovala v krajskom podniku meliorácií, neskôr v centre urbanizmu a architektúry a v ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva. Odtiaľ boli s manželom vyslaní do československej diplomatickej služby ako súčasť personálu generálneho konzulátu v Petrohrade (1980 – 1984), neskôr v Bukurešti (1986 – 1988). V súčasnosti žije v Bratislave.

KATARÍNA STRÝČKOVÁ

Zdroj:
https://dennikn.sk/2457063/starka-dostala-rad-matky-hrdinky-jej-synov-vsak-predtym-poslali-do-gulagu/?ref=list

Katrína Rakovská. 
Foto – archív KR