STRETNUTIE SPOLUŽIAKOV Z ROKOV 1960-64 V KRAJNEJ POĽANE

V posledný májový deň roku 2019, v Krajnej Poľane, v budove základnej školy sa stretli po 55 rokoch konškoláci, ktorí základnú deväťročnú školu absolvovali v roku 1964.

Privítal ich riaditeľ základnej školy Jozef Bilas a ukázal im súčasný školský objekt s učebňami. Bývalí žiaci vstúpili do novučičkej školy v  roku 1960. Budova bola dokončená rok predtým. Škola patrila medzi moderné objekty v okrese. Do školy chodili žiaci z Vyšného a Nižného Komárnika, Pstrinej, Miroľi, Príkrej. Bodružala, Krajnej Bystrej, Hunkoviec, Korejoviec, Krajného Čierneho, ako aj deti z Krajnej Poľany.

Stretnutia sa zúčastnilo zo 44 žiakov 22, sedemdesiatročných dôchodcov. 12 spolužiaci sú už na orbite, v nebíčku. Ostatní sa ospravedlnili z rôznych dôvodov.

Po vstupe na prízemie sme prešli popri školníkovi na chodbu, kde sme si pozreli výstavu s témou histórie školy. Na jednom z panelov bola fotografia učiteľa Vasila Rudyho, ktorý bol výborný matematik s prirodzenou autoritou, vzbudzoval  rešpekt. Bola tam tiež fotografia z vystúpenia speváckeho súboru, ktorý sprevádzali hráči na mandolínach, balalajkach (brnkacích hudobných nástrojoch) a bandurách (s oválnou zvučnou skriňou a krátkym krkom). V tom čase vedúcou speváckeho súboru bola učiteľka, slovenčinárka Anna Loziňáková Kollárová. Nácviky na hudobných nástrojoch  viedol vtedajší riaditeľ školy Štefan Fecko.  Svojou autoritou  dosiahol, že chlapci sa nácvikom nevyhýbali. Ako žiaci sme mali tú česť zúčastniť sa  krajskej speváckej súťaže v Prešove, kde sme sa umiestnili na poprednom mieste. Vystúpili sme aj na folklórnom festivale Sviatku piesní a tancov vo Svidníku, dvakrát po sebe v rokoch 1963 a 1964. Na ďalšej fotografii bol Michal Šlepecký, ktorý nás učil matematiku, práce v dielňach aj na pozemku. Práve on nás naučil vrúbľovať ovocné stromčeky.

Medzi silné zážitky v tom čase patrili návštevy Duklianskeho pamätníka a pravidelná účasť na pietnych aktoch, na kladení vencov pri historických výročiach. Pamätník sa nachádza v smrekovom parku a je o 130 m vyššie, ako budova školy v Krajnej Poľane. Tam vždy povieval prenikavý severný vetrík rozváňaný ihličím, čo je oproti listnáčom neporovnateľné povetrie. Táto prírodná atmosféra umocňovala emocionálny zážitok zo sviatočnej nálady.

Počas štvorročného štúdia sme v roku 1963 zažili aj cyklistické Preteky mieru Praha – Varšava – Berlín, ktoré prechádzali cez Dukliansky priesmyk. Nádherne bola vyzdobená a vyzametaná štátna cesta, aby cyklistom malé kamene nespôsobili na galuskách defekty. Betónové stĺpiky a kamenné pätníky popri ceste boli vyzdobené brezovými vetvičkami s pestrým krepovým papierom.

Ako žiaci sme sa pravidelne individuálne zúčastňovali  Duklianskeho behu, ako diváci pri ceste, z Dukly na svidnícky futbalový štadión, intenzívne povzbudzujúc okolo bežiacich súťažiacich.  Boli to nezabudnuteľné časy nášho ranného detstva, prežité v nádhernom prostredí Nízkych Beskýd. Tieto spomienky sa nám premietali mysľou, keď sme boli v objekte našej školy. Na ostatok návštevy sme si na schodoch pod balkónom, medzi imitáciou dórskych stĺpov, urobili spoločnú fotografiu.

Po prehliadke výchovno-vzdelávacej školskej inštitúcie, budovy základnej školy a besede s riaditeľom Mgr. Jozefom Bilasom, premiestnili sme sa  na krajnopoliansky cintorín. Na dedinskom cintoríne pri centrálnom kríži sme minútu ticha venovali spomienke spolužiakom, ktorí už nie sú medzi nami. Položením 13 karafiátov a zapálením 13 sviečok, sme sa ponorili do rozjímania a náboženskej meditácie. Pietny akt a spomienku sme venovali zvlášť aj nášmu triednemu učiteľovi, Michalovi Loziňákovi, s ktorým sme prežili netradičné príťažlivé triednické hodiny, putovanie po Duklianskom priesmyku a jeho okolí. Zvlášť chlapci si spomínali na stanovanie, v blízkosti delostreleckého palebného postavenia, pri Vyšnom Komárniku, pod vojenskými stanmi „A“ s domácimi prikrývkami, v júni, v školskom roku 1964.

Potom naša cesta smerovala, do 12 km vzdialenej, športovej haly vo Svidníka. Tam po výdatnom obede, pri kávičke a  chutnom ovocnom zákusku sme družne pohovorili o našich životných cestách od skončenia školy. Z prítomných dvaja spolužiaci zakotvili v Bratislave a Ostrave, jeden v Trenčíne a po dvoch v Košiciach a Prešove. Ostatní zostali verní svidníckemu a bardejovskému regiónu. Viaceré naše spolužiačky sú členkami speváckych cirkevných spevokolov. Krásu svojich hlasov nám predstavili na začiatku nášho priateľského stretnutia. Posedenie otvorili sviatočnou chválospevnou piesňou a ukončili piesňou Mnohaja a blahaja lita, pre nás Rusynov, tak príznačnou. Spolužiaci boli očarení ich krásnym zafarbením hlasov a hlasovým rozsahom. Podali priam profesionálny spevácky výkon.

Na záver patrí poďakovanie a uznanie Anne Durovej Špavelkovej z Košíc, ktorá iniciovala toto stretnutie a Svidníčankam Márii Saganovej Ducarovej, Márii Vasilenkovej Figovej  a Terézii Šturákovej Hrinkovej, ktoré organizačne zabezpečili jeho celý priebeh. Ešte raz veľká vďaka.   
                                                                                                   
Jozef Zelizňák