Utajený hrdina Wetzler: o tom, že ušiel z Osvienčimu, nevedeli ani jeho kolegovia v knižnici

Utiekol z Osvienčimu, no o svojom hrdinstve nehovoril ani kolegom, spomína jeho kolegyňa z ružinovskej knižnice.

Tú chvíľu, ktorá sa odohrala v horúci bratislavský letný deň, si vie knihovníčka Darina Horáková vybaviť aj po dlhých rokoch. Spája sa s jej kolegom v ružinovskej knižnici, s Alfrédom Wetzlerom, noblesným dôchodcom a výborným spoločníkom. Rada trávila čas v spoločnosti vzdelaného a sčítaného muža, ktorý o sebe nikdy veľa neprezradil.

Do práce nosil košele na tri gombíky a vždy mal sako. „Až keď bolo leto a sako si dal v horúčave dole, uvidela som číslo na jeho ruke,“ vracia sa Darina Horáková k udalosti, ktorá sa odohrala v polovici osemdesiatych rokov. Aké číslo? Vytetované číslo, ktoré dostal každý, kto prekročil bránu koncentračného tábora.

Utajený hrdina
Tá príhoda Wetzlera vystihuje – bol to skromný, pokojný človek. To, že je hrdinom, ktorému sa podarilo s Rudolfom Vrbom ujsť z koncentračného tábora v Osvienčime aj s detailnou správou o tom, ako táto fabrika na smrť funguje, verejnosť socialistického Československa nevedela.

Len 12 väzňom sa počas vojny podarilo úspešne utiecť z Osvienčimu. Alfréd Wetzler s Rudolfom Vrbom patria medzi nich, ušli 7. apríla 1944 a ako prví podali svedectvo o tom, čo sa za ostatnými drôtmi dialo.

Wetzler patril k dôležitým svedkom na frankfurtskom osvienčimskom procese v 60. rokoch minulého storočia aj počas procesu s Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme. V Československu zostal verejnosti neznámy – socialistický režim tému holokaustu tabuizoval a zaslúžené ocenenie jeho hrdinského činu neprišlo.

Po vojne prešiel viacerými zamestnaniami – najprv bol redaktorom v humoristickom časopise Roháč, neskôr štátnym úradníkom či turistickým sprievodcom. Posledné roky života pracoval v ružinovskej knižnici a tam sa s ním stretla aj Darina Horáková.

„Vždy si do práce nosil desiatu – malý krajec chlebíka, kúsok klobásky či slaninku. Krájal si ich malých vreckovým nožíkom, ktorým si jedlo vkladal rovno do úst. Desiatu mal vždy od manželky starostlivo zabalenú v servítke,“ spomína Horáková, ktorá sa zoznámila aj s Wetzlerovou manželkou Etelou, „tetou Etou“, ako ju známi volali.

Roky ich navštevovala aj v ich byte na Krížnej ulici. Horákovej spomienky sú vzácnym svedectvom o Wetzlerovi a atmosfére znormalizovaného Československa.

Wetzlera si dnes v Deň obetí holokaustu a rasového násilia pripomenula aj prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá prišla k jeho hrobu v Bratislave a položila tam kamienok.

„Do koncentračných táborov bolo deportovaných vyše 70-tisíc ľudí zo slovenského štátu a ďalších takmer 40-tisíc ľudí z južného Slovenska, ktoré počas vojny patrilo k Maďarsku,“ napísala prezidentka na Facebooku s tým, že holokaust nie je len tragédiou Židov, ale aj tragickou kapitolou slovenských dejín.

Čo Dante nevidel
„Ľudia, čo sa ešte pred chvíľou strachovali o svoju batožinu, čo iba pred niekoľkými minútami udivene hľadeli na drobné prejavy pozornosti esesákov, v okamihu ustrnú a pozrú sa nahor, odkiaľ sa zo spŕch sypú nepatrné kryštáliky. Z kryštálikov rýchlo vyprcháva plyn, oni ho teraz vdychujú, prudký, otravný plyn. Himmler s okom prilepeným na skielku dychtivo hľadí, ako ľudí za oceľovými dverami postupne zvierajú kŕče, ako sa v strašnom záchvate šialenstva zvíjajú, spínajú ruky, trhajú si vlasy a ako všetci zrazu ochabnú a zostanú celkom zmeravene stáť.” 

Takto opísal nacistické vraždenie v koncentračnom tábore autor románu Čo Dante nevidel v roku 1964. Podpísal sa ako Jozef Lánik.

Len málokto vtedy vedel, že ide o pseudonym, za ktorým sa skrýva Wetzler, ktorý spolu s Rudolfom Vrbom (vlastným menom Walter Rosenberg) ušiel z koncentračného tábora. O tom, že je autorom románu, nevedeli ani jeho kolegovia v knižnici.

„Raz sa ma spýtal, či som čítala knihu Čo Dante nevidel. Povedala som, že samozrejme, mám ju doma. Potmehúdsky sa ma opýtal, či sa mi páčila,” spomína Horáková s tým, že mu povedala, že je veľmi dobre napísaná. Wetzler ju preto požiadal, či by mu ju nemohla požičať.

Na druhý deň ju doniesla do knižnice a on si knihu zobral. A potom jej o pár dní povedal, že sa poznajú už dlho a že on je Jozef Lánik. „Dovtedy som nepoznala človeka, ktorý sa nepochválil či neposťažoval, hoci prežil veľa,” dodáva Horáková, ktorá neskôr ružinovskú knižnicu viedla. „Povedal, že život ho prinútil napísať knihu, aby vyniesol na svetlo sveta, čo zažil, a ľudia sa dozvedeli, čo sa dialo.”

Počas mimoriadne riskantného úteku z koncentračného tábora na Slovensko riskovali Wetzler s Vrbom životy, aby zachránili desaťtisíce ďalších, a napokon zostali sklamaní tým, že reakcia na ich svedectvo podporené detailnými faktmi (Správa o Osvienčime a Brzezinke) prichádzala neskoro a nepomohla ich priateľom v koncentračnom tábore. Priemyselné vraždenie v koncentračnom tábore pokračovalo aj na jar a v lete 1944.

„Otec nečakal vďaku, skôr zadosťučinenie, ktorého sa mu zaživa nedostalo,“ napísala v predslove románu Wetzlerova dcéra.

Viac ako dvojtýždňový pochod dnes pripomína Memoriál Vrbu a Wetzlera, slovenskí filmári podľa Wetzlerovej knihy pripravujú film Správa, ktorý bude mať premiéru začiatkom roka 2021.

 „Mali dosť rozdielne povahy, ktorými sa však priam ideálne navzájom dopĺňali. Zatiaľ čo Wetzler bol pokojný, rozvážny, skromný, s veľkou autoritou medzi spoluväzňami, Rosenberg bol výbušný, dynamický človek so sklonom k dobrodružstvu a k impulzívnemu riešeniu zložitých problémov,” opisuje dvojicu historik Ivan Kamenec.

Wetzler aj Vrba sa po návrate na Slovensko najprv zapojili do Slovenského národného povstania, potom sa ich životné osudy rozdelili. Rudolf Vrba po druhej svetovej vojne vyštudoval chemické inžinierstvo a z Československa emigroval. V Kanade vydal knihu memoárov o svojom pobyte a úteku z Osvienčimu, o prežitých útrapách rozprával v rozhovoroch.

Skromný hrdina s ľudským humorom
Na rozdiel od neho rodák z Trnavy Alfréd Wetzler o svojich dvoch rokoch v Osvienčime, ktoré tam strávil ako pisár, a o nasledovnom úteku verejne nehovoril. Nebola za tým len jeho skromnosť, v tých rokoch to totiž nebolo žiaduce – prvý nápor antisemitizmu prišiel začiatkom päťdesiatych rokov počas prvej vlny politických procesov a popráv pod dozorom sovietskych poradcov.

Po krátkom nadýchnutí a uvoľnení pomerov zasa prišla okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 a následná normalizácia. To všetko tému holokaustu tabuizovalo.

„Celé svoje detstvo som vnímala ich a neskôr aj svoje nevydarené pokusy o začlenenie do spoločenstva, v ktorom sme sa nachádzali. V časoch pohody boli centrálnymi osobnosťami, avšak v krízach ich spoločenstvo vyradilo, splynutie s davom dlhodobo nefungovalo. Nešlo to. Boli sme iní,“ píše v predslove nového vydania knihy Čo Dante nevidel Wetzlerova dcéra Tatiana Kernová, detská lekárka, ktorá zomrela v roku 2012.

Do ružinovskej knižnice, kde pracoval na sekretariáte riaditeľky, nastúpil Wetzler v roku 1979 už ako invalidný dôchodca na skrátený úväzok. Tri roky po ňom tam nastúpila Horáková.

„Mal obrovský cit pre jazyk, štylistiku, opravoval nám gramatické chyby v dokumentoch,“ spomína s úsmevom Darina Horáková, ktorá s „ujom Fredom“ v knižnici pracovala. A tiež veľmi veľa fajčil a vtipkoval.

„Bol to veľmi skromný človek s takým ‚lasicovským‘ humorom – nikoho neurážal, nikoho sa nedotkol, bol to inteligentný, ľudský humor,” spomína na hrdinu jeho kolegyňa.

Ružinovská knižnica vtedy sídlila na Šalviovej ulici, kolegovia spoločne chodievali na obedy do neďalekej jedálne. Wetzlerova skromnosť a nezištnosť sa podľa bývalej kolegyne a priateľky prejavovala aj v maličkostiach. „Vždy keď boli v jedálni na obed parené buchty, ujo Fredo zakričal na šéfkuchára: Šéfe, mne o jednu buchtu menej, lebo čučoriedka (ako ma volal) miluje parené buchty, tak jej o jednu viac,“ spomína, ako doprial jedlo svojim kolegom.

Traumy z koncentračného tábora ani útek z Osvienčimu pred kolegami nikdy nespomínal. Keď však niekedy jeho kolegovia ohŕňali nos nad obedmi v miestnej jedálni, pokarhal ich: „Povedal, že keby sme sa desať dní po nociach plazili, jedli len korienky, chrobáky, čo príroda dala, už by sme nikdy dobrým jedlom nepohrdli.“

Peklom sa dá prejsť, očistec však trvá 
Neznášal, keď o ňom kolegovia hovorili ako o hrdinovi. Horáková priznáva, že sa od neho naučila mnohým životným múdram. Napríklad hovoril, že peklom sa dá prejsť, ale očistec trvá celý život – je to vec svedomia, ktorá človeku nedá pokoj.

„Jeho život bol rozhovor – nevnucoval sa, vypočul si iných, vedel byť veľmi vtipný, zaujímal sa o iných,“ pokračuje Horáková. Postupne však prestal žartovať, dochádzali mu sily.

Zranenia z vojny, slabé srdce a aj tuhé fajčenie podlomili jeho zdravie. „Odišiel tak, ako aj žil – nenápadne, skromne. Na jeseň 1987 odišiel z práce, necítil sa dobre. Zle sa mu dýchalo, srdiečko už neposlúchalo,“ hovorí Horáková. Kolegovia ho chodili navštevovať domov.

Naposledy sa s ním rozprávala mesiac pred smrťou. „Povedal, že nechce žiadne ľutovanie. Chcel, aby mu ostali v pamäti jeho pracovníci usmiati a aby sme si aj my takého pamätali jeho.“

Alfréd Wetzler zomrel 8. februára 1988, pochovaný je na židovskom cintoríne na Žižkovej ulici v Bratislave. Posmrtne (v roku 1997 a 2007) mu boli udelené štátne vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy a Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy.

V bratislavskom Ružinove po ňom tento rok pomenovali park pred Paneurópskou vysokou školou. Mestská časť teraz pracuje na jeho rekonštrukcii. „Rozpracovaný je malý externý amfiteáter, Ružinov už spustil výbeh pre psy, vysadených bolo takmer sto nových stromov. Čaká nás ešte celkové skrášlenie, úprava chodníkov a azda aj chystané jazierko, kde je problém s pozemkami,“ napísal na sociálnej sieti starosta Ružinova Martin Chren.

Metská časť zároveň uvažuje, že do parku umiestnia Wetzlerovu sochu.

LUCIA OSVALDOVÁ

Zdroj:
https://dennikn.sk/2032761/utajeny-hrdina-wetzler-o-tom-ze-usiel-z-osviencimu-nevedeli-ani-jeho-kolegovia-v-kniznici/

Foto:
Foto N – Tomáš Benedikovič