Výnimka od Tisa stála aj tisíce

Arizátori sa pred ním hrali na obete a Židia ho prosili o milosť. Jozef Tiso však nebol milosrdnou hlavou štátu, hovorí americká výskumníčka holokaustu Madeline Vadkerty. Prečítala stovky listov, ktoré ľudia počas vojny písali prezidentovi fašistickej Slovenskej republiky.

na Slovensku ste určitý čas strávili už v prvej polovici 90. rokov. V januári 2017 ste sa tu po viac než dvadsiatich rokoch opäť usadili. Prečo?
Rozhodla som sa, že u vás strávim dôchodok a vyšlo to. V Bratislave mám dokonca trvalý pobyt. Dlhé roky som pracovala ako výskumníčka v Múzeu holokaustu vo Washingtone D. C., odkiaľ ma v roku 2002 vyslali do Slovenského národného archívu. Mala som nájsť zaujímavé dokumenty o holokauste, ktoré by si washingtonské múzeum skopírovalo pre potreby budúcich výskumníkov. Medzi písomnosťami som objavila aj listy, ktoré ľudia písali prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi. Nemohla som na ne zabudnúť a dúfala som, že keď pôjdem do dôchodku, vrátim sa k vám a budem ich skúmať.

nakoniec sa vám to podarilo a v bádateľskej práci pokračujete dodnes.
Snívala som o tom pätnásť rokov. Keď som znovu prišla na Slovensko, začala som podrobne skúmať tie tisíce listov, ktoré sú uložené v národnom archíve v rámci fondu Kancelárie prezidenta republiky. Špeciálne som sa zamerala na listy, ktoré obyčajní ľudia písali Tisovi v rokoch 1939 až 1944 v súvislosti s riešením takzvanej židovskej otázky.

nebanujete za americkým dôchodkom?
Ľudia sa ma to pýtajú pomerne často, ale mne je na Slovensku naozaj veľmi dobre. Vo Washingtone máme dvanásťprúdové diaľnice plné áut a súčasná atmosféra v USA navyše nie je pre mňa veľmi priateľská. V múzeu, kde som pracovala, nastal čas na generačnú obmenu, a tak som uvoľnila priestor mladším kolegom a plním si svoj sen.

spájajú vás so Slovenskom či strednou Európou aj rodinné korene, predkovia?
Narodila som sa v Spojených štátoch amerických, tak ako moji rodičia. Ale starí rodičia pochádzajú z Európy, a to z Maďarska, Poľska, Ukrajiny a Bieloruska. Do USA odišli v 20. rokoch minulého storočia a tam sa skrížili ich cesty.

za posledné roky vám v archívoch prešlo rukami množstvo historických písomností, na prvý pohľad všedných, no v skutočnosti mimoriadne hodnotných. Čoho svedectvom sú listy adresované Tisovi?
Svedčia o tom, čo prežívali ľudia predtým, než väčšina z nich zistila, že to všetko smeruje k masovej vražde. Prečítala som vyše tisíc listov, ktoré ukazujú, ako sa to všetko stalo a čo tomu predchádzalo. Na Slovensku máte vynikajúcich historikov, ktorí perfektne zmapovali faktografiu. Tá sa však spravidla pozerá na veľké a viditeľné veci , akými sú zákony, kľúčové udalosti či osobnosti politiky. No to všetko má vplyv na individuálne životy obyčajných ľudí. A tie zas zaujímajú mňa. Listy Tisovi ukazujú prenasledovanie ľudí na Slovensku počas holokaustu. Trpeli, hladovali, zimovali a mysleli si, že prezident je ich nádejou. Nevedeli, že už o niekoľko mesiacov sa ocitnú v dobytčom vagóne a budú smerovať do vyhladzovacieho tábora.

koľko takýchto listov vlastne existuje?
Len samotný fond Kancelárie prezidenta republiky v rámci Slovenského národného archívu zahŕňa vyše 260 krabíc, pričom v každej môžu byť stovky až tisíce strán dokumentov. Potrebovala by som veľmi veľa životov, aby som prečítala naozaj všetky listy.

kto ich Jozefovi Tisovi ako vtedajšiemu prezidentovi a predsedovi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany najčastejšie písal?
Boli to štyri skupiny ľudí. Prvou boli Židia, ktorí prosili o pomoc či milosť. Jeden pán napríklad napísal, že mu zlikvidovali obuvnícku živnosť, a tak nemá z čoho žiť a hanbí sa pred svetom. Iný muž, hendikepovaný, si zas od prezidenta pýtal rádio, aby mohol počúvať hudbu. Neskôr som zistila, že obaja zahynuli v koncentračnom tábore. Ďalej Tisovi písali Židia, ktorí žiadali o prezidentskú výnimku z takzvaného „židovského kódexu“ z 9. septembra 1941. Štát vtedy zákonom legalizoval prenasledovanie židovského obyvateľstva, zbavil ho občianskych a ľudských práv, ponížil, izoloval a vytlačil na okraj spoločnosti. Treťou skupinou píšucich boli ľudia, ktoré chceli arizovať majetok Židov. Neraz sa v listoch sťažovali, že nezískali židovský podnik, a teraz ich deti hladujú.

to naozaj? Arizátori sa pred Tisom hrali na obete a prosili o pomoc?
Áno, istý muž mu dokonca napísal, že sa pokúšal arizovať až dvanásť židovských podnikov a nedostal ani jeden, tak ako je to vraj možné. Existujú aj listy, v ktorých sú arizátori doslova nahnevaní. A čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé, mnohé listy majú náboženský podtón. Ľudia prezidentovi písali, že arizácia nebola urobená správne pred Bohom ani pred svetom. Nemali však na mysli to, že konfiškovať majetok Židom je zlé, ale to, že oni nič nedostali, lebo systém bol podľa nich skorumpovaný. 

kto tvoril spomínanú štvrtú skupinu autorov listov?
To boli ľudia, napríklad štátni zamestnanci či úradníci, ktorých manželia a manželky mali židovský pôvod a podľa „židovského kódexu“ by mali prísť o zamestnanie. Akýsi muž prezidentovi napísal, že by sa so svojou židovskou ženou aj rozviedol, no majú spolu šesťročnú dcéru, a tak nevie, čo robiť. Ďalší označil túto podmienku zo strany režimu za Tantalove muky. Musím povedať, že aj tieto listy patria k veľmi emotívnym.

cítiť z tých listov nádej, ktorú ľudia vkladali do rímskokatolíckeho kňaza vo funkcii prezidenta totalitného štátu?
Vždy. V každom jednom liste vidieť, ako veľmi ľudia dúfali, že sa dočkajú milosti, pomoci alebo podpory. Často píšu, že Jozef Tiso je milosrdný a vždy pomáha slabším. Milosti zo strany ich prezidenta však bolo málo.

čítali podľa vás vo vtedajšej prezidentskej kancelárii všetky listy od občanov? Čo s nimi ďalej robili?
To je veľmi zaujímavé. V kancelárii pracovalo niekoľko ľudí a plnili rozličné úlohy. Keď prišiel list adresovaný hlave štátu, niekto ho naisto čítal. Viem to, pretože v listoch sú podčiarknuté rôzne slová alebo celé vety. Niekto tiež musel z tých listov písať akoby zhrnutie či obsah, keďže mnohé mali aj niekoľko strán. Zároveň bolo pri niektorých listoch uvedené, či sa odporúča, aby dotyčný pisateľ dostal prezidentskú výnimku, alebo nie.

odpisovali pracovníci Tisovej kancelárie na žiadosti občanov?
Áno, aj keď občas už boli dotyční dávno po smrti. Niekedy museli ľudia čakať na odpoveď mesiace, inokedy sa im ozvali do týždňa. Niektorí totiž písali aj šesťkrát. A stávalo sa aj to, že ak niekto požiadal o výnimku, kancelária prezidenta začala podrobnejšie skúmať, či si ju zaslúži, alebo nie. 

ako také niečo prebiehalo?
Prezidentská kancelária sa skontaktovala s obecným alebo okresným úradnom, kde dotyčná osoba bývala a zisťovala podrobnosti. Napríklad to, či ide o „lojálneho Slováka“, ktorý hovorí po slovensky a je členom nejakých organizácií. Vždy tam boli aj otázky ohľadom finančného zabezpečenia. To znamená, že úrad priamo zisťoval, aký veľký majú ľudia čakajúci na výnimky majetok a koľko budú môcť zaplatiť.

zaplatiť? Výnimky od Tisa boli na predaj?
Veľa sa o tom nehovorí, no je to priamo v tých listoch, čierne na bielom. Veľmi často som videla, že okresný úrad odpísal Tisovej kancelárii, aká je hodnota majetku niektorého človeka a podľa toho odporúčal, koľko by mal za výnimku zaplatiť.

koľko to napríklad bolo?
Spomedzi tých stoviek listov, ktoré mi prešli rukami, som videla iba tri či štyri výnimky. Iste, môžu byť niekde inde, netvrdím, že nie. Ale jedna vec je istá. V archívoch som prehľadala dostatok krabíc na to, aby som mohla povedať, že údaje ako tridsaťtisíc výnimiek sú absurdné. Videla som napríklad čiastočnú výnimku za 1 300 korún alebo dve výnimky po       5 000 korún, čo bolo vtedy veľmi veľa peňazí. Američan James Ward však tvrdí, že Jozef Tiso párkrát udelil výnimku aj bezodplatne. Keď to však nemalo byť zadarmo, šanca získať výnimku bola určite vyššia na západe Slovenska, kde žili majetnejší ľudia, než na chudobnejšom východe.

čo ešte môže dokazovať, že ľudia za výnimky platili?
Súčasťou dokumentov, kde je napísané, že sa výnimka udeľuje, je aj konkrétna suma. Sadzba bývala uvedená na modrom papieri pripomínajúcom faktúru alebo určitý doklad o zaplatení. Až keď mali úrady istotu, že za výnimku bolo zaplatené, udelili ju oficiálne. Skôr nie. 

bránil niekto v tých listov priamo Židov? Zastal sa niekto svojho židovského suseda či známeho?
Prosba väčšinou znela „Zachráňte nás!“ Výziev na pomoc tomu druhému bolo oveľa, oveľa menej. V obci Pohranice pri Nitre sa napríklad štyridsať bývalých zamestnancov firmy istého židovského podnikateľa podpísalo pod jeho žiadosť o výnimku. Nakoniec ju aj tak nedostal, no tí ľudia sa zaňho postavili. Videla som aj list, v ktorom istá pani písala Tisovi, že jej židovský sused už dva týždne nie je doma a chcela by vedieť, či sa mu nič nestalo. Nedostala nijakú odpoveď.

podarilo sa vám vyhľadať či stretnúť niektorých príbuzných alebo potomkov ľudí, ktorí Tisovi písali? 
Áno, našla som hneď niekoľkých, no nie každý sa so mnou chcel rozprávať. Priblížim vám dva dramatické príbehy. Päťročný chlapec napísal spolu s otcom prezidentovi, žiadali takisto o výnimku. Podarilo sa mi nájsť dcéru tohto malého chlapca, ktorý prežil holokaust a neskôr sa usadil v Prahe, kde zomrel v roku 2011. S tou dámou mám veľmi dobrý vzťah, zdieľame spolu veľa informácií, dokonca prišla do archívu, aby si pozrela fotografie otca a starého otca. Ďalší príbeh je o pánovi z Bratislavy, ktorý napísal Tisovi dramatický list a prosil ho o výnimku so slovami, že aj jeho srdce bije po slovensky. Zistila som, že spolu s bratom a rodičmi skončili v transporte, no on z vlaku vyskočil a utiekol. Rodinu nechal tak, schoval sa a prežil. V roku 1968 napokon emigroval do Švajčiarska. Neviem si predstaviť, ako dokázal žiť s pocitom, že celú svoju rodinu zanechal vo vlaku. Pokúšala som sa skontaktovať so synom tohto pána, no nechcel so mnou hovoriť.

vidieť, že tie listy pre vás nie sú iba zažltnutými kusmi papiera, ale skutočnými svedkami životných príbehov obyčajných ľudí. Zaujíma ma však ešte jedna vec. Čo nové ste sa po ich prečítaní dozvedeli o totalitnom fašistickom režime na Slovensku a najmä o nás, Slovákoch?
Zistila som, že táto téma je tu stále vnímaná veľmi citlivo. Spočiatku som ani len netušila, že u vás ešte žijú ľudia, ktorí nepovažujú Jozefa Tisa za vraha, ale za martýra. On však nemôže byť jedno aj druhé, to nejde. Extrémisti na Slovensku tvrdia, že udelením výnimiek Tiso ochránil vyše 30 000 Židov, no to je absurdné. Myslela som si, že idem skúmať niečo samozrejmé a dávno zadefinované, ale mýlila som sa. Darmo niekto tvrdí, že na Slovensku vyhladzovacie tábory neboli. Keby sa ktokoľvek začítal do tých listov, zistil by, ako veľmi ľudia trpeli aj pred deportáciami a čo im robili príslušníci Hlinkovej gardy. Veď to všetko sa nezačalo koncentračnými tábormi na území nacistami okupovaného Poľska, začalo sa to dávno predtým.

ako?
Predsa slovom, obyčajným slovom a vyhlásením, že Žid je iný, zlý či nespoľahlivý. Extrémny nacionalizmus a inštitucionalizovaná nenávisť nikdy neviedli k ničomu dobrému. To je varovanie plynúce aj z listov adresovaných Tisovi. Len čo začne byť určitá skupina spoločnosti vytláčaná na okraj alebo označovaná za inú, neželanú, je zle. Náznaky diskriminácie pritom vidíme aj dnes, v mojej rodnej krajine, aj na Slovensku, kde v parlamente sedia fašisti. Označujú Rómov za vši, šíria nenávisť, a to nemôže smerovať k ničomu dobrému.

na akú otázku ste po prečítaní toľkých listov ešte nenašli odpoveď a neustále vám vŕta v hlave?
Často sa samej seba pýtam, ako tí pracovníci Tisovej kancelárie mohli ísť po službe spokojne domov, naspäť k svojim rodinám, keď predtým čítali listy plné tragédie. Veď ak aj niekto dostal výnimku, v skutočnosti to znamenalo, že namiesto neho poslali do transportu niekoho iného. Počty museli byť dodržané, a tak to v podstate nijaká výnimka nebola.

o príbehoch, ktoré ste pri výskume objavili, píšete knihu a spolupracujete aj s občianskou iniciatívou Zabudnuté Slovensko. Cestujete po krajine, stretávate sa s ľuďmi a diskutujete o holokauste aj extrémizme v spoločnosti. Čo ste sa o nás dozvedeli?
Že sú medzi vami aj takí, ktorým chýba totalitný slovenský štát a spomínajú naň v dobrom. Osobne som stretla už niekoľkých ľudí s týmto názorom a pochopila som, aká deformovaná je v tomto smere diskusia o jednej z najtemnejších stránok vašich dejín.

myslíte si, že na Slovensku nie je hanba byť fašistom?
Pre niekoho veru nie. Napríklad pre tých, ktorí chodia klásť kvety na Tisov hrob alebo pre niektorých mladých ľudí, ktorí nezažili ani jednu z totalít, a teraz si nedostatočne vážia demokratické inštitúcie. Nechcem však zovšeobecňovať, rozhodne nie všetci sú rovnakí. Slovensko má podľa mňa jednu historickú nevýhodu. Počas druhej svetovej vojny ste boli satelitom, ktorý kolaboroval s nacistami. Stále medzi vami žijú nielen potomkovia obetí, ale aj deti či vnuci páchateľov, stúpencov Tisovho režimu. Tým je vaša krajina veľmi zasiahnutá.

ako tie odlišné skupiny, teda potomkov obetí a deti kolaborantov, možno spojiť? 
Treba kultivovať verejnú diskusiu, ako to robí napríklad iniciatíva Zabudnuté Slovensko. Musíme hľadať spoločnú cestu a na nej bude dôležité aj lepšie vzdelávanie a rozvoj kritického myslenia. Krajina napreduje vtedy, keď každý jej občan verí, že buduje niečo spolu s ostatnými, nie iba pre seba či dokonca proti niekomu. Za posledných stodvadsať rokov ste zažili monarchiu, demokraciu prvej republiky, fašizmus, komunizmus, a potom zas slobodu a demokraciu. To je päť rôznych systémov za relatívne krátky čas. Nečudo, že je náročné zapojiť stúpencov toho či onoho režimu do budovania moderného a lepšieho Slovenska.

znepokojujúce signály však prichádzajú aj zo zahraničia. Francúzi hlásia novú vlnu antisemitských útokov a maďarská vláda sa pýši balíkom zákonov s názvom „Stop Soros“. Poľsko s Izraelom sa sporia pre kontroverzné výroky o spolupráci Poliakov s nacistami na vyhladzovaní Židov počas druhej svetovej vojny, obete holokaustu v Rakúsku zas kritizujú kancelára Sebastiana Kurza, že ich nedostatočne chráni. O čom toto všetko vypovedá 80 rokov od začiatku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva?
Myslím si, že rozšírenie nenávisti naprieč svetom do veľkej miery napomohli sociálne siete, pretože toto rozšírenie veľmi uľahčili. My ľudia však máme stále potrebu rozčleňovať ostatných ľudí do akýchsi kategórií či skupín. A ten, kto je odlišný, je automaticky podozrivý. Bojíme sa ľudí, ktorí sú iní než my. Pritom toho druhého nemusíme milovať ani zbožňovať, stačí ho tolerovať. Vždy som bojovala za ľudské práva a demokratické inštitúcie. To je moje poslanie. Skúmam minulosť, aby sme mohli mať lepšiu budúcnosť. Občas váham, či to pôjde, pretože je v nás veľmi veľa nenávisti. No treba vydržať.

madeline Vadkerty
Narodila sa v americkom Washingtone v roku 1957. Je popredná výskumníčka holokaustu a ovláda šestnásť cudzích jazykov. V minulosti pracovala vo washingtonskom Múzeu holokaustu, dnes pôsobí v Nadácii Milana Šimečku a spolupracuje s Dokumentačným strediskom holokaustu či iniciatívou Zabudnuté Slovensko. Dôchodkový vek sa rozhodla prežiť na Slovensku, a to aj skúmaním listov, ktoré v rokoch 1939 až 1944 písali obyčajní ľudia prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi. Vydavateľstvo Absynt práve pripravuje vydanie jej knihy.

.matúš Dávid 

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/temy/53987/slowakenstaat/?ref=kat

Foto:
LILI JACOB ALBUM/FORTEPAN
1944 Osvienčim: Židia z Podkarpatskej Rusi transportovaní do jedného z najkrutejších vyhladzovacích táborov, ktoré nacisti postavili. Žlté hviezdy boli ponižujúcou značkou, ktorá zbavovala židovské obyvateľstvo ľudskosti.